Preklady fanfiction Harryho Pottera

august 1998

„Predpokladám, Potter, že tento experiment v oblasti mentálnej mágie bude mať iné výsledky ako náš posledný pokus?“ spýtal sa Snape mladíka sediaceho v hlbokom kresle v jeho izbách.

„Áno, pane – ehm... Severus.“ Potter bol, na veľkú Snapovu radosť, v rozpakoch.

„Pokiaľ si rozumieme.“

„Pravdaže, Severus.“

„Prijateľné. Je ti, samozrejme, jasné, že tu nebude priestor na bezdôvodné citové výlevy týkajúce sa ktoréhokoľvek z tvojich rodičov.“

„Áno, Severus.“

„A žiadne sliedenie na miestach, kde nemáš čo robiť. Jasné?“

„Áno, Severus.“

„Výborne.“ Snape nedokázal potlačiť úškrn – uťahovať si z Pottera, keď bol dieťa, bolo dosť jednoduché – uťahovať si z neho ako z takmer dospelého bolo omnoho uspokojivejšie, najmä ak ten mladík bol stále uctievaným hrdinom. Takže umieranie a uvoľňovanie svojich trápnych spomienok na Lily, zjavne poslúžilo svojmu účelu.

„Čo... čo by som mal urobiť?“ Potter sa pohrával s vlasmi a okuliarmi – niektoré zlozvyky sa očividne ťažko odstraňujú; ten chlapec sa ho stále bál. Skvelé!

„Tvojou úlohou, podľa mňa,“ zapriadol Snape, „bude pomôcť slečne Grangerovej prostredníctvom rozvážnej aplikácie legilimencie plne obnoviť jej duševné schopnosti. Stručne povedané, budeš oživovať jej spomienky, intelekt, podstatu osobnosti, ktorá je, dúfam, skrytá niekde v jej vedomí. Rozumieš tomu, Potter? Alebo na to idem prirýchlo?“ Zdvihol obočie.

Potter prikývol. „Hovoríš, že Hermiona je stále tam, ale tá kliatba, Unde Orieris, vytvára niečo...“ zamyslene nakrčil obočie, „čo ju skrýva?“

„V istom zmysle, Potter,“ Snape prikývol, zopäl prsty a ich končeky si pritlačil k perám. „Možno nie si až taký nevzdelaný, ako vyzeráš.“

Cítil výrazné uspokojenie pri pozorovaní plameňov v jeho očiach, keď sa náhle stalo niečo veľmi zaujímavé. Potter sa naňho zaškeril.

„To bolo dobré,“ povedal. „Rozhodne presne vieš, čo mi máš povedať, však?“

„Prosím?“ Snape sa zatváril nevinne, aby skryl prekvapenie.

„Stále sa ma snažíš vytočiť – vyprovokovať.“ Potter sa usmial. „Mrzí ma to, Severus, no nepodarí sa ti to. Viem, že sa ma snažíš nenávidieť – ale nemyslíš, že by minulosť mala zostať minulosťou?“

„Potter, o čom to, v mene Merlina, bľaboceš?“

„Hermiona raz podotkla, že si mi väčšinou iba bránil spadnúť z metly. A pravdaže, tiež si nenávidel môjho otca.“ Potter previnilo sklonil hlavu. „Avšak to je úplne pochopiteľné. No po všetkom, čím sme prešli – po všetkých tých konfliktoch a zatrpknutosti... nuž, nemyslíš, že by si ma mal začať volať Harry a prijať moje ospravedlnenie za... no, detinské správanie.“ Potter vstal a natiahol k nemu ruku.

Snape naňho zízal s očami dokorán. Naozaj sa tento truľko snažil svojím obmedzeným, infantilným spôsobom zakopať vojnovú sekeru? Nepochybne to tak vyzeralo. Snape sa pousmial.

„Tak teda dobre, Harry,“ povedal. „Ak dokážeš udržať svoju myseľ v patričných medziach, bez akýchkoľvek citových výlevov a budeš dávať pozor, možno dokážeš svojej priateľke zachrániť život.“

Uchopil podávanú ruku.

Harry sa usmial ešte širšie.

„Čokoľvek povieš, Severus.“

Snape potlačil povzdych. Nech ho Merlin chráni pred chrabromilským nadšením. Zamyslel sa: Kto potrebuje s priateľom, ako je tento, Temného pána... či Albusa?

„Tak,“ vyhŕkol, „začnime. Legilimencia závisí od troch faktorov...“

*****

Keď Hermiona otvorila oči, bola stále vo svojej detskej izbe. Tentoraz však bola schovaná v pohodlnom kresle pri okne, z ktorého mala výhľad na zadný dvor – pokojnú predmestskú oázu.

„Myslela som si, že sa ti bude páčiť,“ povedala Jocasta milo. Hermiona sa otočila. „Aj keď ho nemôžeš vždy vidieť, páči sa mi predstava, že ho nejako vnímaš.“

„Mami,“ povedala Hermiona s úsmevom. „Ďakujem.“

Hermiona? V hlave sa jej ozýval známy hlas.

Jocasta prešla cez miestnosť a zovrela dcéru v tesnom objatí.

„Mami,“ ozvala sa opäť a zaplavila ju vlna úľavy. „Tak veľmi ťa ľúbim.“ Zakaždým, keď sa prebrala, sa do jej najhlbšieho vnútra vkradli sústavné obavy a strach: Kde sú moji rodičia? Sú v bezpečí? Spoznajú ma?

„Tiež ťa ľúbim, zlatko. A veľmi sa teším, že si tu,“ zašepkala Jocasta.

Hermiona? Si tam?

„Tiež sa teším. Hovorila som ti niekedy, že... ťa v tom druhom svete nemám?“

Jocasta si kľakla. „Kedysi si to spomínala... áno, keď si sa začala uzdravovať. Hovorila si čosi o Austrálii.“

Hermiona prikývla. „Musela som... musela som vás poslať preč; v Anglicku to bolo príliš nebezpečné.“

„Nuž, moje drahé dievčatko,“ ozvala sa Jocasta, žiarivo sa usmievajúc cez slzy, ktoré jej vyhŕkli z očí, „ako môžeš jasne vidieť, som tu, tvoj otec tiež a rovnako aj Atalanta.“

„Viem,“ odvetila Hermiona a pritisla si kučeravú hlavu na vrch matkinej, „a je to skvelé. Vlastne perfektné. Moja rodina je tu – ale, mami, ja...“

„Áno, zlatíčko?“

„Premýšľala som, čo budem robiť v tomto svete, keď sa uzdravím?“

„Robiť?“

Hermiona prikývla – spomenula si na to, čo ju trápilo pred posledným návratom do magického sveta. „Aké schopnosti mám?“

Hermiona! Prosím! Odpovedz mi! Si v poriadku?

Bol to Harry?

„No,“ začala Jocasta pomaly, „vždy si bola bystrým dievčatkom. A existujú programy, ktoré ti pomôžu – azda môžeme preštudovať nejaké ďalšie vzdelávacie.“

Ďalšie vzdelávanie? Prečo by po šiestich rokoch v Rokforte potrebovala ďalšie vzdelávanie? Och...

„Stále si môžeš urobiť maturitu,“ pokračovala jej matka. „zohnala som brožúrky a školy ďalšieho vzdelávania ti môžu pomôcť. Dokonca ani nepotrebuješ maturitné vysvedčenie – no budú chcieť, aby si išla na pohovor.“

Hermiona prikývla. Zrejme to malo určitú logiku. Ak som tu uviazla, mala by som tiež urobiť maximum. Pravdepodobne vždy budem môcť využiť svoje znalosti z aritmancie v účtovníctve či niečom podobnom. Ach bože! Účtovníctvo!

Jej mama stále rozprávala: „A nakoniec, ešte vždy môžeš pracovať.“

„Pracovať?“

„Zatiaľ nie, samozrejme.“ Jocasta si sadla na päty. „Až keď budeš pripravená. V publikáciách sa uvádza a aj doktor Gupta to tvrdí, že najskôr budeš potrebovať istý čas na prispôsobenie sa skutočnému svetu. Na hlavnej ulici sa stále otvárajú nové supermarkety.“

Hermiona cítila, že sa jej zovrel žalúdok.

„Ale ešte je naozaj priskoro,“ pokračovala Jocasta. „jednako však chcem, aby bolo moje drahé dievčatko na všetko pripravené! Iste budeš chcieť začať prispievať k úsporám, ktoré sme ti odkladali. Nakoniec, nikdy nevieš, čo sa môže stať.“

„Neustála ostražitosť,“ zamrmlala Hermiona a žmurkaním sa snažila zahnať slzy.

Hermiona, ak ma počuješ... je to v poriadku. Len potrebujem... potrebujem, aby si bola silná a vrátila sa späť.

„Čo to bolo?“

„Och, nič...“

*****

„Videl som to, čo si spomínal, Severus,“ povedal Harry. Vystrel sa a zamračil. Bol hrdý na to, že mu sedenia so Severusom išli dobre – až po troch týždňoch mu bolo dovolené pokúsiť sa zoslať na Hermionu kúzlo. Intenzívne doučovanie, ktoré od nej dostával počas jej jasných chvíľok, ho tiež poháňalo ďalej. „Je to tam, ale sotva badateľné.“

„Čo si videl?“

Harry pokrčil plecami. „Bolo to skoro, ako by som pozeral cez hmlu. Mohol som vidieť izbu a ženu a počuť nezreteľný rozhovor o jej rodičoch, ale...“ odmlčal sa.

„Pokúsil si sa s ňou hovoriť?“

„Hej. Videl som záblesk poznania, keď som vyslovil jej meno, ale nič iné.“

Snape si opäť sadol a skúmavo sa zahľadel na mladého muža.

„Takže zrejme nie si úplne neschopný,“ uvažoval.

„Trefná poznámka, Severus.“ Záchranca čarodejníckeho sveta sa krivo usmial. „Myslím, že nie je šťastná,“ povedal po chvíľke.

„Vážne?“

„Je to jedna z mála vecí, ktorú môžem potvrdiť. Cítil som tam istý druh...“ Harry zvraštil obočie, keď premýšľal, „nesmierneho sklamania.“

„Sklamania?“

„Myslím, akýsi pocit, že... že tam nepatrí.“

„Pravdaže nie,“ zavrčal Snape. „Patrí sem. K nám.“

„Sentimentalita, Severus? K jednému z členov Zlatého tria?“ Harry vyzeral, ako by sa chcel rozosmiať.

„Ak sa o tomto rozhovore pred niekým zmieniš,“ oboril sa naňho, „prekľajem ťa.“

*****

koniec októbra 1991

„Prečo si taká smutná?“

„Pán riaditeľ!“ Mladé dievča vyskočilo na nohy, objemná kniha spadla na dlážku a pokryla ju listami. Ona i starší muž sa zohli, aby ju zdvihli, každý ju chytil za okraj.

„Čarovanie pre pokročilých. Na dôvažok výtlačok Percyho Weasleyho. Ambiciózne na prváčku,“ poznamenal. „Hruškový drops?“

„Čo sa stalo s citrónovým, s tým, ktorý ste zvykli dávať mne a Atalante?“ Hermiona sa usmiala jeho šibalským iskričkám v očiach.

„Sem-tam máme všetci radi zmenu. Hovoril som s profesorkou McGonagallovou – sadni si, dieťa, v taký nádherný sobotňajší deň nemusíš byť formálna.“

Hermiona si sadla a vzala sladkosť.

„Hovorili ste s profesorkou McGonagallovou?“ našepkala mu.

„A povedala mi, že si počínaš pozoruhodne dobre, pokiaľ ide o štúdium.“

Hermiona energicky prikývla.

„Výklad učiva som pochopila veľmi ľahko,“ povedala. „A bol aj zaujímavý. Teším sa, že sa naučím viac – dokonca aj z elixírov. Myslím, že z nich zložím MLOKy. Aj zo starobylých rún a aritmancie. A rovnako, samozrejme, z čarovania a transfigurácie.“ Odmlčala sa. „Taktiež uvažujem nad dejinami mágie, ale profesor Binns je trochu...“

„Ach, áno, chudák starý Cuthbert. Zvyčajne nemáva študentov pripravujúcich sa na MLOKy. Zistenie, že má o ne niekto záujem môže spôsobiť, že opäť skoná. Ambiciózne plány, moja drahá,“ zamyslel sa riaditeľ. „No Rokfort ponúka viac než len štúdium.“

Hermiona sa bránila stúpajúcej červeni do tváre. Ako sa to ujo Brian vždy dozvedel?

„Nuž,“ ozvala sa, „skamarátila som sa s Percym Weasleym. Trochu. Vie, kde sa všetko nachádza – a je veľmi zodpovedný.“ A možno by som mohla lepšie spoznať jeho rodinu. Napríklad jeho neznesiteľného brata, na ktorého nemôžem prestať myslieť.

„Vhodný priateľ.“

„Občas... je ťažké nájsť si nových priateľov,“ priznala Hermiona a čudovala sa, ako ľahko z nej ujo Brian vymámil tajomstvá. „S väčšinou študentov toho nemám veľa spoločného a tiež sa mi cnie za rodinou.“

„Som si istý, že väčšine ostatných tiež. Páčia sa ti spolužiaci z tvojej fakulty?“

Hermiona pokrčila plecami.

„Sú fajn. Lavender a Parvati si od začiatku naozaj dobre rozumejú a často sa zdá, že tam niet veľa miesta pre tretieho. Snažím sa, ale väčšinu času dokončujem ich domáce úlohy.“ Zalapala po dychu a s ohromenou tvárou vzhliadla na riaditeľa. „Ja ne... ne... ony nepodvádzajú,“ povedala nervózne.

Riaditeľ sa potichu zasmial.

„Hermiona, nikdy by som ani na okamih neuveril, že by si tolerovala podvádzanie,“ povedal.

„A nikdy nebudem!“

„A čo najmladší Weasleyových chlapec? Ronald? Už si sa s ním pokúsila skamarátiť?“

„Trochu,“ priznala sa a šialene očervenela. „Ale on nie je... nie je veľmi bystrý, však? Myslím tým, že nie je ako jeho brat.“

„Na tvojom mieste by som sa príliš netrápil kvôli rodine,“ povedal. „Budeš ich vidieť na Vianoce a čoskoro...“ usmial sa. „No, necháme to azda na neskôr. Avšak medzitým maj na pamäti, že aj tá najslabšia sviečka sa pri správnej iskre môže rozhorieť tým najjasnejším plameňom." Vstal z lavičky a potľapkal dievčinu po pleci.

Hermiona sedela na lavičke sama, s knihou na kolenách a stisnutými perami.

Aj tá najslabšia sviečka sa pri správnej iskre môže rozhorieť tým najjasnejším plameňom. Chcel ujo Brian – nie, kdeže... vážne chcel riaditeľ Dumbledore, aby bola iskrou pre Ronalda Weasleyho? Bol roztomilý, ale on a Harry Potter boli najlepšími priateľmi – kde by sa v tejto dvojici našlo miesto pre tretieho?

Hermiona si oprela bradu o dlane, husté vlasy jej povievali okolo tváre.

Z nejakého dôvodu bola zaradená do Chrabromilu, azda aby nadviazala kontakt a skamarátila sa s chlapcom, ktorého si obľúbila aj napriek všetkým svojim lepším inštinktom. A on celkom isto potreboval niekoho, kto mu pomôže v prvom (no nie poslednom) rade s čarovaním. Aby jedného dňa mohol správne vysloviť Vingardium leviosa.

*****

august 1998

„Dobrý večer, slečna Grangerová.“

„Keď obrysy miestnosti získali ostrosť, ocitla sa v temnote neskorého letného súmraku. Snape sediaci vedľa jej postele jemne položil obrovskú knihu na nočný stolík.

„Koľko je hodín?“ spýtala sa slabým hlasom a pretočila sa, aby mohla pozorovať muža spod privretých viečok. Vlasy mal zviazané dozadu a tvár uvoľnenú – oveľa viac ako kedykoľvek predtým.

Zistil niečo užitočné?

„Takmer deväť. Filch sa snaží nainštalovať gong oznamujúci koniec vyučovania, musel vás zobudiť. Ako sa cítite?“

„Hmm, cítim sa... oddýchnuto. A trochu omámene. Čo sa stalo?“

„Navštívil vás Pott... Harry – vykonali sme nejaké experimenty v legilimencii, aby sme obnovili vaše spomienky.“

„A Ronald?“

„Vrátil sa k nám v celej svojej weasleyovskej sláve. Jeho starší brat sa dnes ráno so mnou spojil cez hopšup sieť.“

Hermiona sa slabo usmiala.

„Bill mi povedal, že vás príde o niekoľko dní navštíviť,“ pokračoval Snape.

„To je milé. Zrejme tú svoju ponuku priateľstva myslel úprimne.“ Hermiona obrátila oči stĺpkom a potlačila smiech, keď si Snape výrečne odfrkol, vstávajúc z tvrdej stoličky vedľa jej postele. Všimla si, že sa ešte opieral o palicu, ale hánky na jeho ruke už neboli také biele.

„Slečna Grangerová, snažte sa, aby medzitým nezmizli žiadne ďalšie osoby,“ zavrčal. Natiahol druhú ruku a odhrnul jej z tváre vlasy.

Hermiona sa zapýrila – uvedomil si, čo práve urobil? Dúfala, že áno, pretože vysvetľovať mu, že ju jeho dotyk rozochvel (tým najpríjemnejším spôsobom – ktorý sa Ronaldovi nikdy nepodarilo dosiahnuť), bolo nepochybne niečím, na čo si netrúfala.

„Ohlásim škriatka, aby vám priniesol niečo na večeru,“ povedal.

„Som hladná ako vlk,“ vyhŕkla a opäť sa začervenala.

Mierne sa usmial. „To je dobre,“ ozval sa, „je fajn, že ste znovu s nami, Herm... slečna Grangerová. Porozprávame sa neskôr,“ dodal náhlivo a vyšiel z kóje, keď sa zjavil domáci škriatok s podnosom.

Hermiona, ktorá sa po dlhej dobe cítila oveľa optimistickejšie (a hladnejšie), sa pustila do večere.

Určite prišiel na spôsob, ako ma vyliečiť, hovorila si. Inak by istotne nebol taký láskavý.

Bolo to naozaj viac, než mohla dúfať.