Preklady fanfiction Harryho Pottera

august 1998

O niekoľko hodín neskôr bola Hermiona hore a sedela na posteli v nemocničnom krídle.

Pri okne na druhej strane miestnosti stáli dvaja muži a ticho sa zhovárali. Spoznala ich. Jedným z nich bol ten, ktorý na ňu uprene hľadel, keď sa prebrala v sivej kamennej miestnosti. Bola hrdá, že si po niekoľkých minútach dôkladného sústredenia dokázala spomenúť aj na ich mená: profesor Snape (občas nazývaný Severus), bol ten tmavovlasý muž s palicou a nazlosteným výrazom a Bill bol ten ryšavec so zvláštnou náušnicou. Vedľa nich sedela bucľatá, starostlivá žena, ktorá sa predstavila ako Poppy.

Hermiona sa obrátila k štíhlej žene na druhej strane. Minerva, pripomenula si. Zadívala sa na fotografie rozložené pred sebou na posteli.

„To som ja,“ povedala a ukázala na dievčinu s hustými vlasmi stojacu medzi dvoma chlapcami. Všetci mali na sebe školské uniformy s ladiacimi červeno-zlatými kravatami.

Dievčina jej zamávala. Keď sa to stalo po prvýkrát, Hermiona vykríkla a upustila fotografiu, ale teraz, po niekoľkých hodinách, sa to zdalo skoro všedné.

Známe. Bolo to známe. Síce nie príjemne známe – tak, ako si myslela, že by čosi malo byť, ale známe.

„A to je Ronald.“ Ukázala znovu – tentoraz na veselého ryšavca, ktorý sa podobal na muža v rohu. „A to je Harry.“

„Výborne, Hermiona,“ povedala Minerva. „Pomohlo ti to vôbec?“

„Trochu,“ priznala. „No je to ako sen – sen, ktorý si ledva pamätám.“

Minerva uvážlivo prikývla. Hermiona si všimla, že staršia žena mala napriek horúčave oblečenú károvanú sukňu a bielu blúzku so svetlohnedým kabátikom.

„Nejaký čas to bude takto,“ odvetila Minerva.

Hermiona sa zamračila na fotky a potom sa jej vzadu v mysli niečo vyjasnilo. Obrázky, zvuky a spomienky jej začali napĺňať pamäť. Celý okruh známych, ktorý prenikal cez zrážajúce sa pohyblivé obrázky, sa vynáral späť.

„Harry!“ vykríkla. „Spomínam si na Harryho!“ Pozrela sa po zhromaždenej spoločnosti. „Takže je to pravda,“ zašepkala.

„Čo, drahá?“

„Všetko, o čom rozprával ujo Brian!“

„Ujo Brian?“ profesor Snape ostro vzhliadol hore.

Hermiona prikývla. „Ujo Brian. Bol prvým človekom, ktorý mi ukázal fotku, ktorá sa hýbala.“

„Takže si spomínate?“ naliehal tmavovlasý muž.

„Pamätám sa naňho. Spomínam si, aká som bola prekvapená, keď som zistila, že je riaditeľom.“

„A pamätáte sa na svojich priateľov?“

Hermiona pomaly prikývla. „Harry a Ron. Ron je trochu nejasný – ako niekto, komu som bola kedysi predstavená, ale na zoznámenie si celkom nespomínam.“

„A sú pre vás skutoční?“

„Áno – myslím, že sú mojimi priateľmi. Prečo tu nie sú?“

Ozvalo sa buchnutie, keď sa Bill ponáhľal cez kanceláriu späť do miestnosti.

„Hermiona, si si úplne istá?“

„Severus, netlač na ňu. Si v poriadku, drahá?“

Hermiona zažmurkala – miestnosť sa točila. „Prepáčte,“ povedala. „trochu sa mi krúti hlava.“

„To sa dalo čakať,“ riekla Minerva. „Prežila si otras. Prečo sa neoprieš a trochu si neoddýchneš?“

„Dobre,“ odvetila Hermiona chabo. Snažila sa sústrediť na staršiu ženu a nie na hlasy ozývajúce sa v hlave.

*****

„Znovu sme ju stratili. Je mi to veľmi ľúto, pán Granger. Zdá sa, že má recidívu.“

„To znamená, že sa musí vrátiť do nemocnice?“

„Atalanta!“

„Pravdepodobne nie, maličká. Z toho, čo som si prečítal v jej denníku je vidieť, že v posledných niekoľkých týždňoch urobila taký výrazný pokrok, že sa recidíva dala očakávať.“

Recidíva?

„Hermiona, si v poriadku?“

„Prepáčte,“ odvetila s mdlým úsmevom smerom k Poppy. „To len... počujem ozvenu.“

„Ozvenu čoho, slečna Grangerová?“

*****

„Doktor Gupta, čo myslíte, ako dlho bude v tomto stave?“

„Neviem, Martin, ale domnievam sa, že môžeme byť pokojní, že v ňom tentoraz nezostane dlho.“

Tu som, oci. Priamo tu.

*****

„Severus, musíme sa porozprávať. Mala som dlhý rozhovor s Albusom.“

„Som z teba unesený. Ako sa ten starý blázon má v týchto dňoch?“

Minerva urobila nahnevanú grimasu.

„Chce, aby som ti zakázala starať sa o Hermionu. Dokonca navrhol, že by bolo lepšie, keby si odišiel z Rokfortu.“

„O tom nepochybujem.“

„Severus, Albus mi povedal, že si mi neprezradil všetko. Myslím... myslím, že by bolo najlepšie, keby si na chvíľu prerušil kontakt s Hermionou.“

„Prosím?“

Hermiona sa pomrvila a niečo zo spánku zamumlala. Minerva chytila Snapa za lakeť a ťahala ho ďalej od dievčiny.

„Pusť ma!“ zavrčal.

„Severus, Albus mi povedal, že si mi neprezradil všetko,“ zopakovala. „A že by si mi mal porozprávať zvyšok.“

„Hm, to povedal? Vážne? A ty mu veríš, Minerva? Môžem ti pripomenúť, že nás klamal? Opakovane.“

„A ty nie, Severus?“

„Pod nátlakom,“ zamračil sa. Pripomenutie uplynulého roka mu vyslalo do ruky silný záchvev. Modlil sa, aby si to Minerva nevšimla. S ohromným úsilím sa upokojil. „Vysvetli mi, o čo ide!“ vychrlil.

„Albus tvrdí, že Hermione vlastne hrozilo od Atalanty vážne nebezpečenstvo. Severus, všimol si si, že väčšina našich muklorodených študentov sú jedináčikovia?“

„Lily Evansová nebola.“

„Albus povedal, že vytiahneš túto námietku. Lenže podľa neho bola Petúnia špecifický prípad.“

Snape mlčal a vzdialil sa od čarodejnice späť k okraju kóje, kde spala Hermiona.

Zovrel palicu ešte silnejšie.

„Povedal,“ neúprosne pokračovala Minerva, „že ak je Unde Orieris naozaj kliatbou, ktorou bola prekliata, akékoľvek pokusy z tvojej strany o zvrátenie kúzla by jej ešte viac uškodili. Duša zasiahnutá Unde Orieris by mohla byť vážne poškodená kúzlom Refracto Legilimentis – ak sa obe kúzla prepoja.“

Snape nechcel odpovedať. Svojou odpoveďou by iba dodal vážnosť Albusovým kecom – nie, pokiaľ sa im Minerva rozhodla veriť.

„Zoslal si na ňu Refracto Legilimentis? Albus mi kázal, aby som sa ťa na to spýtala.“

„Nemôžem uveriť, že tomu starému bastardovi veríš stále viac ako mne.“

„Severus, Albus mi hovoril pravdu – neklamal – nie v súčasnom stave, keď je portrétom.“

„Minerva, to je sprostá lož a ty to vieš. Skutočnosť, že si sa rozhodla veriť kecom rozladeného, výparmi olejových farieb omámeného portrétu je urážkou nás oboch.“ Bolesť a frustrácia z ustavičných malicherných urážok a upodozrievania dala prednosť hnevu. „Albus nami manipuloval, ty hlúpa ženská,“ zreval a otočil sa tvárou k staršej čarodejnici. „Manipuloval nami a dirigoval nás ako skúsený dirigent orchester, posielal deti na smrť, a to všetko v mene vyššieho dobra!“

Snape cítil, ako mu v hrdle stúpa žlč – ako ľahko sa nechali uchvátiť tým mužom! Ako ľahko sa ním Minerva nechala znovu ovládnuť!

„Severus, toto nie je o osobnej pomste či akejsi nevraživosti, ktorú možno pociťuješ!“

„Koľko lží ti už narozprával, Minerva? Koľko ľudí musí zomrieť skôr, než si uvedomíš, čo robí – dokonca aj po smrti?“

„Severus...“

„Ako ochotne mu veríš! Je to preto, že ma nemáš rada – mňa, slizkého slizolinčana? Je to preto, že som ti nemohol povedať o všetkom, čo som musel urobiť? Pretože som bol viazaný prísahami, ktoré som si nevybral? Alebo mi odmietaš veriť, lebo som nechcel zomrieť – a nechať ťa spolu s tvojimi milovanými portrétmi a žiakmi obnoviť predstavu prekliateho Albusa Dumbledora ako hrdinu?“

„Teba sa to netýka.“

„Čerta starého netýka! Nemôžeš ma vyhodiť z Rokfortu, pretože sa o mňa zaujíma Potter. Ale môžeš dovoliť Albusovi, aby ťa poštval proti mne. Vzal mi všetko, Minerva – a vy dvaja mi teraz chcete zobrať aj možnosť pokánia!“ Do riti!

„Takže o tom to je? O pokání?“ Minervin hlas znel pohoršene.

„Je také ťažké tomu uveriť?“ spýtal sa posmešne. „Vieš, slizolinčania tiež dokážu odčiniť svoje skutky.“

„Potom nie si o nič lepší ako on,“ vyštekla Minerva a pristúpila k nemu. Nebola nízkou ženou, vrch jej hlavy mu siahal po obočie. „Používaš Hermionu, aby si odčinil svoje hriechy?“

„Ne...“

„Práve si to priznal! To zúfalé hľadanie liečby – práca s Billom Weasleym, neustála starostlivosť o Hermionu – ona je tvojím pokáním!“

„Nejde konkrétne o ňu.“

„Takže o Evansovú? Chceš Hermionu premeniť na muklorodenú, ktorú dokážeš zachrániť?“ Minervin hlas bol plný emócií.

„Hermiona je dievčinou, ktorá je aspoň takou obeťou ako ty alebo ja! Nejde o jej pôvod či rodičov.“ Odmlčal sa a pošúchal si spánky. Hrozilo, že sa pulzovanie z jeho krku rozšíri na hlavu a plecia.

„Je dievčinou, ktorej myseľ je takmer zničená! Dievčinou, ktorá si sotva pamätá svoje meno!“ odsekla Minerva cez zovreté pery.

Bolesť hlavy, ktorá sa chystala vzplanúť v plnej sile – vytvárala pred Snapovými očami kruhy. Hnev, ktorý bol podnecovaný jeho hádkou s Minervou, sa rozplynul a pohasol tak rýchlo, ako vyrástol.

Odvrátil sa od nej a hľadel na spiace dievča na nemocničnej posteli. Poppy na ňu musela zoslať kúzlo nevyrušiteľnosti, pretože spala pokojne, nerušená zvadou prebiehajúcou ani nie päť stôp od nej.

V spánku vyzerala neskutočne mlado – husté vlasy mala v aureole rozprestreté na vankúši – pôsobila krehko. Avšak po mesiacoch ich vzájomnej starostlivosti vedel, že už nie je dievčaťom, ale ženou z ocele.

„Je silnejšia, než si myslíš, Minerva,“ povedal potichu.

„Poškodenie jej mysle je rozsiahle, Severus; to musíš priznať.“ Minerva nebola človekom, ktorý sa vzdáva.

„To nepopieram.“

„A tvoje Refracto Legilimentis jej priťažilo.“

„Minerva, sama dobre vieš, za akých okolností som to kúzlo použil.“

„Nemôžeš to vyriešiť sám.“

„To taktiež nepopieram.“

„Severus – nazdávam sa, že si mohol vyslať Refracto Legilimentis ako prvý.“

„Tak toto ti povedal Albus?“

Minervino mlčanie mu bolo odpoveďou.

Napätie narastalo. Snape sa odvrátil od postele. „Minerva,“ povedal ticho, „nemôžeš vedieť, do čoho ma ten starý bastard nútil.“

„Teda priznávaš, že si ho zoslal?“

„Nič nepriznávam.“

„Ale...“

„Minerva, ak budeš aj naďalej tlačiť na túto záležitosť, budeš musieť povolať Kingsleyho a jeho bažantov. A skutočnosť, že si sa zatiaľ nerozhodla tak urobiť a nedala ma odvliecť v reťaziach...“ Snape nedopovedal. Minerva mlčala. „Alebo čakáš na začiatok školského roka? Chceš zo mňa urobiť pred tvojimi chrabromilčanmi odstrašujúci príklad?“

„Chlapče môj drahý,“ Minervin hlas sa zlomil. Snape vedel, že vyhral, ale nepociťoval žiadnu radosť z víťazstva.

„Nerob to...“

„Ach... Severus, nemysli si, že verím všetkému, čo mi Albus narozprával. No jedno viem iste – sám ju z toho nedostaneš.“

Jej hlas bol vľúdny a Snape privrel oči. Bol to jej hlas, ktorý ho po celé tie roky karhal a viedol – dlhšie, než by si bol ochotný priznať. Bola to jej prítomnosť, ktorá ho, aj keď sa to nikdy nedozvie, upokojovala: jej seriózne správanie ho viedlo ako vnímavá teta či matka, po ktorej túžil odvtedy, čo mal jedenásť. Posledný výstup medzi nimi predtým, než... nuž, predtým... ho stále prenasledoval. A počúvať ju teraz, nie v ich obvyklom hašterení, ale ako mu čestne a úprimne hovorí to, čo vedel, že je pravdou, no nechcel si to priznať, mu trhalo srdce.

„Minerva, to mi tak málo dôveruješ?“ spýtal sa nakoniec.

„Severus, boli časy, celkom nedávno, keď som ti neverila vôbec. No teraz,“ odmlčala sa, „sú už preč.“

„Ale...“

„Ale nemôžem vystaviť nebezpečenstvu ani Hermioninu, a ani tvoju myseľ. Podľa tvojho výskumu a toho, čo mi Bill s Albusom povedali, si jej uzdravenie vyžiada mnoho intenzívnych hodín legilimencie.“

„A koho navrhuješ ako dostatočne schopného, aby ju liečil?“

„Nebude sa ti to páčiť, Severus, ale existuje iba jedna žijúca osoba, ktorej spôsobilosť k legilimencii môže konkurovať tvojej.“

V mysli mu začalo vzrastať hrozné podozrenie. „Minerva, to nemôžeš myslieť vážne!“ Odmlčal sa a zaklokotalo v ňom niečo podobné smiechu. „Prečo ma to neprekvapuje? V tomto rozhovore nachádzam pramálo potešenia.“

„Už som mu napísala, príde do Rokfortu začiatkom školského roka. Bude to tak najlepšie; zaslúži si šancu získať nejaké dobré hodnotenie z MLOKov. Budeš, samozrejme, jeho lektorom v citlivých oblastiach legilimencie. Má talent, ale jeho schopnosti...“

Snape sa uškrnul.

„A pokiaľ Potter dokáže priviesť svoju tútorku späť – a bude ešte väčšou bifľoškou než predtým – v tom prípade sa nič strašné nestane?“ spýtal sa ironicky.