Preklady fanfiction Harryho Pottera

august 1991

„Ujo Brian! Ujo Brian!“ volala Atalanta a bežala po chodníku k veselému, trblietajúcemu sa mužovi v žiarivo zeleno-žltej košeli, ktorý vošiel cez bránu. Na neďaleko rastúcom rozložitom dube spieval škovránok.

„Tu je moja Atalanta!“ zasmial sa ujo Brian a vyhodil malé dievčatko vysoko do vzduchu.

„Kde máš sestru?“

„Hermiona už ide,“ odvetila Atalanta a chichotala sa, keď ju starší muž pošteklil. „Už viac nebehá. Nie odvtedy, čo mala jedenásť a celkom dospela. Máš nejaké citrónové cukríky?“

Ujo Brian sa na oplátku zasmial, zložil dievčatko na zem a podal mu cukrík. „Ale nepovedz to mame,“ zašepkal, keď sa rozleteli vchodové dvere a Hermiona zoskočila na chodník.

„Ujo Brian!“ vykríkla. „Čítala som, ako si mi kázal a tiež som precvičovala. Minulý týždeň sme zašli do Šikmej uličky pozrieť sa na prútik! Dokážem vykúzliť sýtomodrý oheň!“

„Naozaj, moja drahá? To je úžasné!“

„Môžem ti to predviesť?“

„Samozrejme, ale azda neskôr – precvičíme to neskôr! Mám tu niečo veľmi výnimočné, čo ti chcem ukázať."

Hermiona sa široko usmiala. Obe dievčatká chytili staršieho muža za ruky a smejúc sa a rapotajúc ho voviedli do domu.

august 1998

Pieseň škovránka sa niesla v rannom vánku, ktorý rozvlnil závesy v malej miestnosti na vrchole Riaditeľskej veže. Neposlušný vánok tiež našuchoril papiere na stole.

Trojica vo veži tomu nevenovala pozornosť.

„To je príšerné,“ zamrmlala Minerva.

„A neposúva nás to bližšie k možnosti záchrany môjho brata,“ zavrčal Bill a odtisol sa od stola.

„Mrzí ma to, Bill. Robíme, čo môžeme.“

„Viem... je to len... Ron je mojím bratom a... stratili sme už tak veľa.“

„Pokiaľ vieme, Unde Orieris nepôsobí na iných ľudí než obete, je to tak?“

Snape prerušil pozorovanie východu slnka pri okne.

„Správne, Severus. Už sme sa tým zaoberali.“

„A kliatba Unde Orieris ovplyvňuje Hermioninu pamäť, je tak?“

„Tiež správne.“

„Takže, čo ak to, čo s ňou urobil Albus – prakticky bez akéhokoľvek dôvodu vymazal Hermionine spomienky na jej sestru – sa skombinovalo s kliatbou Unde Orieris a umožňuje jej nielen sa pohybovať medzi dvoma realitami, ale aj...“

„Myslíte, že môžem ovplyvňovať jednu realitu, pokým som v druhej?“ spýtala sa z ničoho nič Hermiona z kúta.

Minerva s Billom podskočili a Bill zanadával, keď si udrel koleno do nohy stola.

Snape sa ovládol a nestrhol. Hermionine prechody z jednej reality do druhej dráždili jeho už aj tak napäté nervy. No pred Weasleym či Minervou by to nepriznal.

„Slečna Grangerová. Vitajte späť,“ ozval sa.

„Priala by som si, keby ste ma oslovovali Hermiona, keď viete, že som tu, Severus,“ povedala urazene. Srdce sa mu zovrelo. Dievčina mu nedôveruje.

„Hermiona,“ povedal a opatrne ku nej pristúpil, „koľko ste toho počuli?“

„Len to, že kliatba Unde Orieris mi umožňuje vplývať na to, čo sa tu deje, zatiaľ čo som doma.“

Snape sa s očakávaním pozrel na Minervu; ak sa chcela pred svojou prvotriednou študentkou hrať na riaditeľku, viac než ochotne jej umožní tú otázku zodpovedať.

„Hermiona,“ ozvala sa Minerva, „myslíš, že tu s nami môžeš chvíľu zostať?“

Hermiona prikývla. „Áno,“ odvetila. „Chcem... chcem pomôcť.“

„Viem, že chceš, drahá,“ odvetila Minerva. Hermiona sa usmiala a Bill sa uvoľnene oprel dozadu. „No sú tu isté záležitosti, ktoré... celú vec komplikujú.“

„Sú to nepríjemné fakty, slečna Grangerová,“ povedal Snape, „a tieto fakty sa týkajú vás.“

„Mňa? Sú nepríjemnejšie ako skutočnosť, že som spôsobila zmiznutie môjho priat... môjho bývalého priateľa?“ dožadovala sa.

„Obávam sa, že áno, slečna Grangerová.“

„Hermiona, zdá sa, že to nie je prvý prípad, kedy bola tvoja myseľ... zmanipulovaná,“ ozvala sa Minerva.

Hermiona zostala ohúrená. „Moja myseľ?“

„Niekým iným než Dolohovom.“

„Kým?“

Nastalo dlhé ticho. Bill si civel na ruky. Minerva pozerala na Snapa.

„Zdá sa, že v lete pred vaším nástupom do prvého ročníka v Rokforte, isté udalosti a isté osoby patriace medzi vašich najbližších, boli z vašej pamäte odstránené,“ predniesol Snape pokojne.

Hermiona si náhle sadla. „Kto by to urobil?“ zašepkala. „Ako by to ovplyvnilo to, čo sa v súčasnosti deje?“

Snape sa zhlboka nadýchol. „Môže to mať vplyv na to, čo sa teraz deje, pretože vaše vnímanie mení samotnú štruktúru reality okolo vás.“

„Ne... nerozumiem.“

„Slečna Grangerová, boli ste si vedomá, že máte sestru?“

Hermiona sa rozosmiala; strieborné zvončeky smiechu tancovali v rannom svetle so zrnkami prachu. „Sestru? Nebuďte smiešny!“

„Slečna Grangerová, Hermiona,“ skúsil to Snape znova. „Nežartujem. Viete, kto je Atalanta?“

Hermiona zvážnela. „Nie,“ odvetila. „Neviem.“

*****

V miestnosti zavládlo ťaživé ticho. Bill stál teraz pri okne a hrýzol si končeky prstov. Minerva bola odvolaná úctivým domácim škriatkom, aby dohliadla na akúsi prácu v hrade.

Hermiona zízala na spis pred sebou, keď Snape mlčky a ľahostajne sedel na druhej strane stola.

„Ako... Ako mi to mohol urobiť?“ zašepkala.

„Zrejme cítil, že akýkoľvek úzky vzťah k súrodencovi by bol prekážkou pre všetky plány, ktoré s vami mal.“ Ruky si položil na stôl – boli bledé s jazvami po popáleninách na bočnej strane prstov.

„Plány?“ Hermiona mu zízala na ruky – zhrubnuté od práce s nakrátko ostrihanými nechtami. Zdali sa byť také silné a schopné na tmavom pozadí dreva.

„Byť Potterovou kumpánkou.“

„Ale ja som s Harrym do Halloweenu ani nehovorila! Nie po tom, čo si jeho hrozný kamarát robil zo mňa srandu, že nemám žiadnych priateľov!“

„Hrozný kamarát?“

„Myslím, že sa Harry priatelil s ryšavým chlapcom. Jeho meno som nikdy nepoznala, ale bol odporný. V jednom kuse zvykol trúsiť poznámky o mne a ostatných, ktoré boli nepekné a potom povedal, že nemám žiadnych priateľov. Stalo sa to vtedy, keď som sa schovala na dievčenských záchodoch a bola napadnutá trollom!“

„Volal sa Ronald,“ ozval sa napäto Bill. Okenný parapet zovrel tak silno, až mu zbeleli hánky. „A bol mojím bratom.“

„A ja... ja som s ním niečo urobila?“

„Obávam sa, že áno,“ odvetil Bill prísne.

„Čo?“

„Nechali ste ho zmiznúť. Pokiaľ vieme, slečna Grangerová, vymazali ste ho,“ povedal Snape pokojne. Jeho hlas ju upokojil. Ak ma profesor Snape poúča, pomyslela si, môžem sa sústrediť. Môžem zistiť, čo bolo zle a napraviť to.

„Ach bože. Ako?“ Bojovala s narastajúcou panikou v žalúdku.

„Podľa toho, čo ste nám povedali, ste si želali, aby neexistoval.“

Izba sa začala rozplývať. Keď Hermiona prehovorila, zdalo sa jej, že k nej hlas prichádza z veľkej diaľky. „Ako som to spravila?“

„Nevieme,“ odvetil Snape. „Ale zdá sa, že na vás pôsobia dve kúzla.“

„Ne...“ Hermiona pocítila, že sa jej začína točiť hlava.

„Slečna Grangerová, musíte sa sústrediť,“ povedal Snape. „Ako som vám povedal, priali ste si, aby pán Weasley nejestvoval. Takže som presvedčený, že tu existujú dva pôsobiace faktory: jedným je kliatba Unde Orieris, ktorá vás účinne presúva mimo realitu a kúzlo s názvom Refracto Legilimentis, ktoré na vás zoslal Albus v lete pred nástupom do prvého ročníka.“

„A vy si myslíte, že...“

„Sme presvedčení, že tieto dve kúzla spolupôsobia a ovplyvňujú vašu realitu.“

„Ne... necítim sa príliš dobre.“ Opäť ju ovládla nevoľnosť a izba začala miznúť.

„Hermiona! Zostaň s nami!“ V Billovom hlase sa ozvali známky paniky.

„Slečna Grangerová! Budete ma počúvať!“

„Severus, nekrič na ňu! Hermiona, musíš sa sústrediť!“

Snažím sa, Bill.

„Hermiona, počuješ ma?“

Idem, oci, ale najskôr musím vyriešiť toto.

„Severus, strácame ju!“

„Dočerta, Weasley, prestaň fňukať a pomôž mi – ak nám opäť vykĺzne, ktovie, čo narobí?! Chceš byť ďalším?“

Prečo Severus kričí?

„Hermiona, dievčatko moje milované, prosím, pokús sa to premôcť – viem, že je tam moje bystré, výnimočné dievčatko. Vráť sa k nám, prosím!“

Viem, oci, viem a chcem, naozaj chcem.

„Môžeme niečo urobiť? Čokoľvek?“

„Môžeme skúsiť...“

„To, čo urobil Albus? Severus, zbláznil si sa? To by mohlo jej myseľ úplne zničiť!“

„Máš lepší nápad?“

„Nie.“

Čo chce so mnou urobiť?

Ako keby sa pomaly prebúdzala s ťažkou hlavou po dlhej noci nepokojných snov, jej namodro vymaľovaná izba začala získavať ostré kontúry. Otec sedel na kraji postele a stískal jej ruky. Všimla si, že Atalanta stála vo dverách s prekríženými rukami.

„Refracto Legilimentis.“ V hlave sa jej ozývali slová.

Bill. Bol to Billov hlas. Bill Weasley ma volá. Musí ma tak nenávidieť za to, čo som urobila s jeho bratom. Kiežby, kiežby som si mohla spomenúť.

Náhle pocítila ťah do reálneho sveta – sveta, v ktorom boli jej rodičia a sestra. Sveta, kde sa cítila bezpečne.

Ale to znamenalo opustiť Severusa.

Prebúdzanie sa zastavilo a modrá miestnosť začala opäť miznúť.

„Hermiona! Nie, zostaň so mnou!“ vykríkol otec a jeho hlas ju strhol späť do spálne.

Sedel na posteli, fúzy mal postriebrené šedinami, hnedé kučeravé vlasy padnuté do čela, vrásky znepokojenia vyryté do tváre. Voňal fajkovým tabakom. Voňal domovom.

„Oci,“ zašepkala, „je to dobré. Som tu.“

„Ach, dievčatko moje.“ Zovrel ju v tesnom objatí.

„Som tu, oci. Som tu.“ Tu som v bezpečí – tu ma nikto nebude nenávidieť, nemôžem... tu nemôžem nechať ľudí zmiznúť.

„Severus, pomôž mi!“ Hlas sa ozýval zďaleka, z veľkej diaľky – ako nejasný rozhovor spoza steny.

„Nemôžeš urobiť aspoň niečo poriadne? Refracto Legilimentis!“

Nie,... čo chcem? Prečo som... Och bože, čo sa deje? Miestnosť sa začala hojdať.

„Hermiona, premôž to! Prosím... zostaň s nami!“

„Oci!“ vykríkla, natiahla k nemu ruku. „Chcem tu zostať, nedovoľ mi odtiaľto odísť! Chcem zostať doma!“

No akoby ju niekto vtiahol naspäť, na modro vymaľovaná spálňa sa stratila v svetelnom bode a strohá miestnosť z pochmúrneho sivého kameňa začala nadobúdať kontúry.

Pred ňou stál tmavovlasý muž. Bradu jej držal v studenej, suchej ruke a uprene na ňu hľadel. Za ním stál mladší muž, jeho zjazvená tvár bola skrivená v obave. Obaja muži na ňu mierili paličkami.

Žmurkla. Čo sa to, dopekla, deje?

„Vitajte späť, slečna Grangerová,“ povedal muž v čiernom, keď si mladší muž, ktorého červené vlasy žiarili v slnečnom svetle prenikajúcom cez krídlové okno, povzdychol od úľavy a otočil sa.

Preglgla. Kto je slečna Grangerová?

„Kde...“ ozvala sa, „kde som?“

„Si v Rokforte, Hermiona,“ odvetil jej ryšavec. Všimla si, že mal strapaté vlasy a náušnicu, ktorá sa hojdala pri každom pohybe hlavy.

Muž v čiernom jej stále držal tvár v chladnom zovretí; oči ju pozorne sledovali, vlasy mu zľahnuto ovísali okolo pliec a tváre. Jeho výraz bol zároveň nahnevaný, ustarostený i plný úľavy.

„Kto ste?“

Muž v čiernom sa potichu zasmial, keď vysoká, štíhla žena so stisnutými perami vtrhla do miestnosti.

„Severus, práve som sa rozprávala s Albusom a predstav si... Hermiona, ako sa máš?“

Hermiona zažmurkala a snažila sa odpovedať na otázku.

„Ja...“ ozvala sa.

„Severus, čo robíš so slečnou Grangerovou?“ spýtala sa.

Náhle sa zdalo, že v miestnosti niet dosť vzduchu. Hermiona, nech bola kým bola, zalapala po dychu a s trhnutím odvrátila tvár od muža v čiernom. Bol jej známy – jej mozog sa snažil zachytiť isté meno. Poznám ho, poznám. Izba sa začala strácať. Bolo jej zle.

„Severus!“ začula výkrik, keď ju obklopila príjemná úľava temnoty.

„Zožeň Poppy,“ počula nejasne.

„Stratil si ju, Severus. Čo si jej urobil?“ kričala žena.

„Nie, ty všetečná stará... nevráti sa do toho stavu – je len... Och dopekla, to prekliate dievča je preč a omdlelo.“

*****

„Atalanta, zožeň mi k telefónu doktora Guptu.“

„Oci...“

„Atalanta, bez rečí.“