Preklady fanfiction Harryho Pottera

Prázdnota vo vnútri

Draco odkladal odchod do postele. Jeho nočné mory sa zhoršovali a vrátili sa na úroveň, ktorú dosiahli počas jeho pobytu v Azkabane. Z toho dôvodu sa rozhodol sedieť pri ohni v klubovni, jemne si odpíjať z elfieho vína a počúvať zvuky Theovho chrápania. Draco sa prestal tak veľmi potulovať po škole, keď bol opitý – pravdepodobne preto, že to nie je žiadna zábava, keď sa vám ľudia vlečú v pätách. Taktiež Zabiniho obľúbenou metódou na jeho zastavenie bolo použiť znehybňujúce kúzlo a Draco neznášal pocit byť bezmocný. Príliš mu to pripomínalo, ako bezmocne sa cítil počas svojej „služby“ Temnému pánovi. Byť smrťožrútom sa neukázalo ako taká veľká sranda. V skutočnosti Draco prekukol silácke reči svojho otca až do boľavej reality toho všetkého. Voldemortova smrť prišla ako úľava, dokonca aj keď bol Draco na strane, ktorá prehrala. Dal by tomu prednosť, než aby celý život slúžil psychopatickému vrahovi, keby zvíťazil. Keď by sa Voldemort zbavil všetkých humusákov, kto vedel, kto by nasledoval. Nikdy neprejavil žiadne zaváhanie pri zabití čistokrvných a Malfoyovci klesli u Voldemorta poriadne nízko po celom tom fiasku na Oddelení záhad. Draca by neprekvapilo, keby boli medzi prvými jeho nasledovníkmi, ktorých by Temný pán poslal k zemi.

Nepokojne sa zamrvil v kresle. Začínal byť ako na ihlách a pociťoval nutkanie pretiahnuť si na čerstvom vzduchu nohy. Toto bol jeden z odporných vedľajších efektov, keď trčal vo vnútri. Odkedy ho odsúdili do Azkabanu a zavreli do tej malej cely, pociťoval potrebu natiahnuť sa, pretože mal pocit, že sa zadusí. To preto stále porušoval večierku. Vedel, že Zabini s Nottom si mysleli, že je to kvôli tomu, že je bezohľadný kretén, ale viac to súviselo s potrebou cítiť sa slobodne. Nenávidel pocit stiesnenosti. Príliš ostro mu pripomínal väzenie. Pozrel na Notta. Aspoňže spal; to poskytne Dracovi príležitosť odbehnúť si bez toho, aby mal niektorého zo svojich slizolinských strážcov v pätách. Tak sa bude cítiť skutočne slobodne.

Draco sa vykradol z klubovne a vydal sa na prízemie. Prospeje mu prechádzka pri Veľkom jazere a už takmer cítil na tvári bodanie chladného januára. Bol taký pohltený tým, čo urobí, že nedával príliš pozor. V tom zbadal, že za rohom zabočila Filchova mačka. Dofaka, nepochybne šla po toho smradľavého šmukla. Draco už prakticky mohol počuť namáhavé dýchanie toho bláznivého, astmatického chlapa. Vybehol po najbližšom schodisku, hľadal, kam sa vyhnúť tej vytrvalej mačke a jej strašlivému vlastníkovi.

Až keď bol Draco vysoko v hrade, konečne sa stratil pani Norissovej. Filch za nimi zaostal o pár poschodí nižšie, prehnutý, s rukami na kolenách a ťažko dýchajúci. To bolo pred desiatimi minútami. Tak dlho trvalo striasť sa toho úskočného sliediča. Draco sa práve v povznesenej nálade opieral o stenu a v duchu si gratuloval, keď začul hlasy.

„Argus povedal, že mieril sem hore, Filius,“ povedala McGonagallová.

„Povedal, ktorý študent to bol?“ spýtal sa Flitwick.

„Nie, len že to bol slizolinčan. Požiadala som Horácia, aby strážil vchod do žalárov, takže by sme ho mali mať v pasci,“ odpovedala McGonagallová.

Draco pod nosom zahrešil. Opieral sa o stenu vedľa obrazu obéznej starej dámy oblečenej v ružovom. Našťastie podriemkavala, inak by ho prezradila McGonagallovej. Stál tam, snažil sa prinútiť oťapený mozog fungovať. Netrvalo mu dlho prísť na to, že ak chce uniknúť z tejto šlamastiky, nebola tu iná cesta ako tá, po ktorej prichádzala McGonagallová s Flitwickom. Práve keď mali títo dvaja profesori zabočiť na rohu, vedľa Draca sa vystrčila čiasi ruka a vtiahla ho cez otvor dnu. Zakryla mu pritom ústa a zabránila tým výkriku, ktorý chcel práve vydať.

„Nuž, tu hore nie je,“ počul pritlmený Flitwickov hlas. „Je si Argus istý, že to nebol bifľomorčan?“

„Vravel, že videl záblesk zelenej a striebornej viazanky, ale je to Argus. Poďme skontrolovať Horácia a uvidíme, či nevidel niekoho vrátiť sa dole,“ odpovedala McGonagallová.

Draco cítil, ako si dievča za ním vydýchlo úľavou a ruka z jeho úst sa stiahla. Stočil sa a pred ním stála Hermiona Grangerová v niečom, čo musela byť malá spoločenská miestnosť izby chrabromilskej hlavnej prefektky. Dobrých pár minút na seba hľadeli v šoku. Draco z toho, kto ho 'zachránil' a Hermiona premýšľala, čo to prepánabeka urobila.

„Čo som ti vravel, humusáčka? Povedal som ti, aby si sa sakra neplietla do mojich vecí,“ zavrčal Draco, zrazu bol na drobné dievča nazúrený.

Grangerová sa nijako viditeľne nepohla. Len tam stála, hľadela na neho tými veľkými srnke podobnými očami. Potom si všimol, že zaťala ruky v päsť a očividne sa pokúšala dýchať pokojne. Zdvihla prútik a Draco sa nepostrehnuteľne strhol, mysliac si, že ho chce prekliať.

Namiesto toho ho namierila na stenu a vrhla umlčovacie kúzlo.

„Ešte raz ma nazvi humusáčkou, Malfoy, a prekľajem ťa nazad do Azkabanu,“ zasyčala na neho.

„Nuž, potom sa mi dopekla vyhýbaj a prestaň sa miešať do malérov, ktoré sa ťa netýkajú,“ odpovedal zavrčaním.

„Jednoduché ďakujem by stačilo,“ odpovedala nechutne domýšľavo.

Nedokázal pochopiť z čoho tá jej domýšľavosť pramenila. Za týchto okolností jeho mozog nebol najrýchlejší, keďže bol nasiaknutý vínom, ktoré predtým vypil. „Prečo by som mal byť vďačný takým, ako si ty?“ spýtal sa.

Grangerová prešla k nemu, hnev jej vyžaroval z očí. „Pretože, pokiaľ to neuniklo tvojej pozornosti, práve som ti zachránila tvoj bezcenný zadok.“

„Nepotreboval som, aby si ma z tejto kaše dostala. Dokázal by som to vyriešiť sám,“ klamal s prižmúrenými očami.

Pohŕdavo sa mu zasmiala do tváre. „Ach áno, prepáč... Samozrejme, skvelý Draco Malfoy mal plán. Pravdepodobne zahŕňal očarovanie McGonagallovej, ale dovoľ, aby som ti to vyložila polopate: nikto z učiteľov ťa tu nechce a viac než ochotne by ťa vykopli z Rokfortu a zo svojich životov.“

Z nejakého dôvodu jej slová zaboleli. Všetko toto vedel, vedel to od prvej návštevy McGonagallovej v Azkabane, kedy mu vyložila svoje podmienky pre jeho návrat na Rokfort, a keď mu vysvetľovala doučovanie vo väzení, ktoré pre neho pripravila. Riaditeľka sa ani nenamáhala zatajiť, aký u nej vzbudzuje odpor. Pokiaľ šlo o McGonagallovú, on bol dôvodom, prečo je Albus Dumbledore mŕtvy.

„Naser si, Grangerová.“

„Páni, Malfoy, to bol fakt duchaplná odpoveď. Čo sa deje, pravda bolí?“ sarkasticky odsekla.

„Myslel som, že máš byť súcitnou chrabromilčankou. Mne sa skôr zdá, že si prvotriedna mrcha,“ vrátil Draco.

„Prepáč mi, že sa nezložím a nechám si páčiť tvoje urážky a nevďačnosť. Nie som kus handry.“

„Hoci s tou tvojou hlavou by si ňou byť mohla,“ posmieval sa.

„Dospej, Malfoy,“ unavene odpovedala.

Posadila sa do kresla a hľadela do ohňa. Draco tam len stál, nebol si istý čo robiť. Bolo mu jasné, že Slughorn ešte nevyčistil vzduch a Filch sa určite niekde ponevieral a hľadal ho.

„Namiesto toho, aby si sa nado mnou týčil ako nejaký mrzutý čierny mrak, posaď sa,“ povedala Grangerová.

Draco sa pohol ku gauču a, pre nedostatok ničoho lepšieho na práci, sa posadil. Nebol si celkom istý, čo so sebou robiť. Nikdy nestrávil s Grangerovou žiaden čas osamote.

„Myslím, že musíme len počkať,“ povedala a to bolo presne to, čo robili. Sedeli tam bohovia vedia ako dlho.

***

Hermionu sa v duchu ostro hádala sama so sebou. Tá necitlivá časť jej osobnosti na ňu vrieskala za to, že sa zaplietla. Vravela jej to, čo už vedela, že bola blázon, keď pred všetkými tými týždňami sledovala tie zvuky. Namiesto toho mala byť totálne nevšímavá ku akejkoľvek sračke, v ktorej Draco Malfoy bol. Avšak jej väčšia, oveľa súcitnejšia časť sa hádala, že nevyhrali vojnu preto, aby pokračovali v starých rozporoch. Hermiona Grangerová, ktorá mala obrovské plány s čarodejníckym svetom, keď po MLOKoch odpromuje, nemohla ignorovať iného študenta v núdzi, či už to bol Malfoy alebo nie. Nevedela, prečo sa zaujímala o jeho zrejmé trápenie, ale zaujímala sa. Pozorne sledovala jeho proces, zvedavá, čo sa mu po noci na Astronomickej veži stane. Zaujala ju skutočnosť, že nebol príliš nadšený, keď mal identifikovať Harryho, Rona a ju, keď ich zajali lapači, a navždy si bude pamätať úzkosť v jeho tvári, keď ju mučili a on bol prinútený to sledovať. To, čo o ňom čítala a počula, ju neuveriteľne rozosmutnilo. Očividne ho prinútili do vecí, ktoré nechcel robiť. Ale fakt, že bol Malfoy, mu zabezpečil, že od Wizengamotu nezískal žiaden súcit. Pravdupovediac, nepoznala veľa ľudí, ktorí by ľutovali jeho situáciu. Ale ona si nemohla pomôcť – ona ľútosť cítila. Napriek všetkej jeho arogancii, úzkoprsých predsudkoch a šikanovaniu, bol to inteligentný čarodejník a bola by škoda, keby nedosiahol svoj potenciál len kvôli veciam, do ktorých ho dotlačil jeho otec a jeden psychopat.

Hlasné chrápanie od Malfoya prerušilo Hermionin vnútorný monológ a nemohla si pomôcť, aby sa nezachichotala. Ten pyšný a arogantný chalan, ktorý sa na ňu kvôli jej muklovskému pôvodu vždy pozeral zvrchu, zaspal na jej gauči a neelegantne odfukoval. Hermiona vstala z kresla a pokúsila sa Malfoya, ktorý bol zjavne v stave opitej strnulosti, zobudiť. Keď desať minút zúrivého trasenia a kričania 'Malfoy!' do ucha nevyvolalo od spiaceho blondiaka nič viac než otrávené zavrčania a patetické mávanie rukami, Hermiona to vzdala. Privolala si deku a vankúš a pozakrývala ho. Nikdy za milión rokov by nepredpokladala, že kvôli tomu naštvanému slizolinčanovi bude robiť niečo takéhoto. Ospalo si pretrela oči, rada, že bol piatok a mohla sa na druhý deň vyspať. Pochybovala, že by ju o siedmej ráno zobudila nejaká siréna.

***

Keď prišlo ráno, zamotala sa pod perinou a priala si, aby mohla znova zaspať. Práca navyše, ktorú mala ako hlavná prefektka spolu s náročnými hodinami na MLOKy už boli vyčerpávajúce, a len sa to zhoršovalo, ako sa skúšky približovali. Buchnutie v jej klubovni ju prebralo z ospalého stavu. Natiahla si župan, pohľadala papuče, než sa vyrútila zo spálne, aby videla, čo za skazu tropí ten na nervy idúci fretčiak.

Našla ho prehŕňať sa jej knižnicou. „Čo robíš, Malfoy?“

„Len si prezerám obľúbené knihy jednej humusáčky,“ odpovedal.

Hermiona mu odsekla. „Ak ma ešte raz nazveš humusáčkou, Malfoy, pôjdem za McGonagallovou a poviem jej, že si ma napadol. Už v duchu vidím, ako budeš minimálne dvadsať rokov hniť v Azbakane.“

„Sme priveľmi citliví, Grangerová?“ zatiahol Malfoy.

A už to bolo tu; arogancia chalana, ktorého vášnivo nenávidela.

„Len ma skúšaj, Malfoy. Pre prípad, že to nepreniklo do tvojho prešľachteného mozgu, táto ideológia prehrala vojnu. Muklorodení ako ja zvíťazili a ty by si sa mal radšej naučiť s tým žiť.“

Malfoy na ňu len bez záujmu zízal, potom si vytiahol ploskačku z vrecka kabáta a odklopil jej vrchnák.

Hermiona nakráčala k nemu. „Ach, nie, to neurobíš. Neopiješ sa v mojej klubovni. Je načase, aby si čelil veciam a prestal sa upíjať k smrti.“

„A ako ty vieš, s čím sa ja musím vyrovnávať?“

„Ver mi či nie, viem niečo o temnote vojny. Pre prípad, že to uniklo tvojej pozornosti, mučili ma v tvojom dome, mučila ma tvoja teta a bolo to za tvojej prítomnosti. A nevidíš, že by som tu skrývala a snažila sa svoj žiaľ utopiť,“ vyštekla Hermiona ostro.

„To preto, že ty si Slečna Chrabromilská Svätuškárka, oslavovaná vojnová hrdinka,“ zavrčal Malfoy.

„Bú-bú, fakt sa rozplačem. Nikto ti nedá šancu, pokiaľ si ju nedáš sám a ty sa v tejto chvíli sám odsudzuješ žiť v minulosti,“ unavená povedala.

Skôr než Malfoy stihol vyšplechnúť predvídateľnú nechutnú poznámku, niekto začal búchať na portrét.

„Hermiona, už si hore? Nechceš ísť s nami na raňajky?“ veselo zavolala Ginny.

Hermiona mohla počuť frfľanie od prvej chrabromilskej prefektky, ktorá strážila jej obydlie. Jej priatelia ignorovali Rhiannon, ktorá ich hrešila za ich hrubosť.

„Prečo vôbec klopeme? Hermiona nám dala heslo, len vojdime,“ bolo počuť Ronov hlas.

„Pretože to je nevychované, Ronald,“ odpovedala Ginny.

Hermiona prakticky mohla počuť, ako červenovláska pretočila očami.

„No, varovali sme ju, takže uhni a ja poviem heslo,“ odpovedal Ron.

Hermiona na rýchlu sekundu stuhla, než strčila Malfoya do svojej izby. Priložila si prst na ústa, aby ho varovala, nech je ticho. Začula otvárať sa jej dvere a ešte raz sa obzrela na Malfoya, než prekĺzla nazad do spoločenskej miestnosti.

„Ach, zobudili sme ťa?“ kajúcne sa spýtala Ginny.

„Áno,“ zívla si. „Prepáčte, čítala som dlho do noci.“

„To a popíjala,“ pobavene prehlásil Harry, keď zdvihol Malfoyovu zabudnutú ploskačku z jej konferenčného stolíka. Privoňal k nej.

„Hermiona, prepánakráľa, čo to piješ? Je to sila,“ zvraštil nos.

Ginny si všimla pokrčenú deku a vankúš. „Opila si sa a zaspala na gauči?“ zmätene sa spýtala.

Hermiona vytrhla ploskačku Harrymu z ruky. „Harry, snáď ma lepšie poznáš. To nie je moje. Našla som to minulú noc pri obchôdzke. A neopila som sa a nezaspala. Včera v noci som nemohla zaspať, tak som si na gauči čítala.“

Ron podišiel k nim, aby sa prizrel. „Nie je toho fretčiaka? Som si istý, že z nej popíjal,“ povedal, než si ju zasunul do vrecka.

„Ronald Weasley, čo to robíš?“ pobúrene sa spýtala Hermiona.

Ron sa drzo usmial. „Kradnem ju. Vydezinfikujem ju a postarám sa, aby som ju pred fretčiakom vytiahol. Bude šalieť, keď uvidí svoju drahocennú fľašku v mojich rukách a oplatím sa mu tým za celé to fiasko pred Elixírmi.“

„Mohlo by to byť dedičstvo alebo niečo také,“ protestovala pohoršená Hermiona.

„Teraz si ju určite beriem,“ zaškeril sa Ron.

Hermiona porazenecky rozhodila rukami. S Ronom v tejto nálade nemalo zmysel hádať sa a ona nemala silu, aby vyhrala nepeknú hádku kvôli vlastníctvu tej sprostej veci. Tak či tak, keď bude v Ronových rukách, Malfoy bude pravdepodobne piť menej.

„No, sme hladní. Nakopni svoj zadok a uvidíme sa dole,“ povedala Ginny.

Hermiona sa len rozmarne usmiala nad neslávne známym weasleyovským apetítom. Nechápala, ako sa im podarilo zostať takými štíhlymi. Vrátila sa do izby pripravená vykopnúť Malfoya a pokračovať vo zvyšku dňa. Bolo zrejmé, že sa prehrabával jej vecami. Jej denník bol otvorený na nočnom stolíku, kde ním musel listovať. Ale keď vošla, jeho oči sa spojili s jej a mali v sebe pobúrený lesk.

„Radšej by si mala dostať moju fľašku od toho zasraného blba nazad,“ povedal Malfoy, než vykráčal von a s buchnutím opustil jej spoločenskú miestnosť.

„Kretén,“ zamrmlala pre seba Hermiona, keď zapla sprchu. Ani sa neobťažoval skontrolovať, či je pre neho bezpečné odísť. Ktokoľvek z Chrabromilu ho mohol zazrieť opúšťať jej izbu. Toto bol presne ten druh problémov, ktorý nepotrebovala.

***

Draco bol naštvaný. Prebudil sa s odpornou opicou (prekliate víno) a natiahnutým krkom (mizerný chrabromilský gauč) a potom musel zniesť prednášku od tej pokryteckej knihomoľky. A teraz bol vďaka Weasleymu bez svojho hlavného prostriedku ako piť počas dňa. Bolo to niečo lacné, čo si vybral v Šikmej uličke, ale v tom nebola pointa, pointa bola, že teraz to spočívalo v rukách tej úbohej nahrážky čarodejníka. Tiež vedel, aký pomstychtivý dokáže Weasley byť. Ten ryšavý idiot ho chcel vyprovokovať.

„Kde si bol?“ boli prvé slová, ktoré Draco začul, keď vošiel do slizolinskej klubovne.

Naozaj nemal náladu na Pansyinu hystériu. Ignoroval ju a vyšiel hore do svojej izby. Nasledovala ho.

Sprostý Rokfort – aj schodisko do chlapčenskej spálne potrebovalo baby odpudzujúce kúzlo.

„Draco, položila som ti otázku,“ naliehala Pansy.

„A ja som sa rozhodol neodpovedať.“

Otvoril dvere na svojej izbe. Nott stále spal, ale Zabini sa práve doobliekal.

„Ach, to je radosť, pozrite, čo za maníka sem vliezlo,“ zatiahol.

„Mrzí ma, že ťa sklamem, Zabini, ale ešte nie som mŕtvy,“ odpovedal Draco.

„Dúfať môžem stále,“ odsekol Zabini.

„Prestaňte! Okamžite prestaňte!“ zajačala Pansy.

Nott sa prudko posadil, prebudený zo spánku, zatiaľ čo sa k nej Draco aj Zabini stočili v šoku. Pansy tam stála a po lícach jej stekali slzy.

„Už mám toho po krk – všetkého tohto hádania sa medzi nami. Mali by sme držať spolu. Musíme držať spolu. Pre prípad, že to uniklo vašej pozornosti, u zvyšku školy si nevedieme celkom dobre a väčšina učiteľov na nás pozerá s opovrhnutím a ako my reagujeme? Nadávame si a hašteríme sa medzi sebou!“ zanietene vykríkla Pansy.

Zabini prešiel ku svojej priateľke a pritiahol si ju k svojej posteli. Nežne ju na ňu posadil, než jej podal vreckovku a chlácholivo ju hladil po chrbte.

„Pans, toto nerob. Viac sa vynasnažíme, sľubujem,“ vravel svojej rozrušenej priateľke.

„Ty sa snažiť môžeš, Zabini. Ale ja stále nedokážem zniesť pohľad na tvoj zasraný ksicht,“ zatiahol Draco.

Zabini, verný svojmu sľubu Pansy, nič neurobil, len sa na Draca pohŕdavo pozrel.

„Robte si, čo chcete, ja potrebujem sprchu. Je príliš zavčasu, aby som sa zaoberal takýmito hysterickými záchvatmi.“

„Ach, nie, nejdeš sa sprchovať, Theo. Čo sa do pekla včera v noci stalo? Mal si zabrániť Dracovi, aby sa túlal po hrade a prišiel dnu až teraz. Salazar vie, do akých problémov sa mohol minulú noc dostať!“ jačala Pansy.

Theo sa pozrel na Blaisa, ako keby mu vravel: ovládaj svoju frajerku, kamoš. “To nie je moja chyba. Bol som unavený a Malfoy hral celé to svoje zbedačené 'súženie, to som ja', ktoré má v tejto chvíli v obľube. Sedel tam a celé zasrané hodiny sa ľutoval. Nudil som sa.“

Draco sa tváril, že na neho nikto neurobil dojem. „Nech vám neprekážam. Prosím, pokračujte v rozhovore o mne, ako keby som tu nebol.“

„Možno tu ani nie si vzhľadom na to, ako si prístupný,“ pohŕdavo povedal Theo.

„Ach, to ma mrzí, Nott, tento rok som si ťa dosť nepomojkal? Neuvedomil som si, že chceš, aby som ťa držal za ručičku, ty idiot,“ odvrčal Draco.

Pansy rozhodila rukami do vzduchu. „Všetci ste neuveriteľní. Čo sa stalo tomu, že budeme držať spolu a nebudeme sa hádať?“

„Myslím, že si uvedomíš, že s tým súhlasil len Blaise,“ pripomenul Theo.

„A to preto, že je pod papučou,“ dodal Draco.

Blaise na nich oboch zazrel, keď Pansy rozrušene zakňučala. „Ignoruj ich, Pans, dostaneme sa k tomu, aj keby som im mal otrieskať hlavy o seba, aby sme získali požadovaný výsledok.“

Draco len prevrátil očami a zvalil sa do postele. Možno by si mohol pospať ešte pár hodín.