Preklady fanfiction Harryho Pottera

začiatok augusta 1998

Bill s rachotom zhodil zo stola knihy, keď vstal a ponáhľal sa do kuchyne. Z točitého schodiska a obývačky sa ozýval dupot krokov. Buchli dvere a vznikla neveľká vrava, ako sa ľudia zbiehali na miesto činu.

V čase, kedy tam dorazil Snape, sa davu ľudí podarilo priviesť Molly ku kuchynskému stolu, kde si sadla stískajúc utierku na riad, hojdajúc sa tam a späť a horekovala: „Ron, Ron, Ron!“

Winky sa predrala tesne ku nej a podávala jej pohárik s nejakou bledohnedou tekutinou. Snape podľa závanu vznášajúceho sa jeho smerom usúdil, že to bolo sherry.

„Pani Molly sa musí upokojiť,“ prekričala Winky všeobecnú vravu. Nepovšimnutý Snape sa oprel o zárubňu, privrel oči a snažil sa rozlíšiť ruch naokolo.

„Čo sa stalo?“ najprv Ginevrin hlas.

„Neviem – počul som výkrik a tresk.“ Potter.

„Charlie, čo sa deje?“ Bill.

„Neviem, bol som s otcom v kôlni.“

„Ron zmizol.“ George.

„Čože?“ Bill.

„Jednoducho zmizol – pomáhal mame a Winky s riadom a puf!“ opäť George.

„George – o takých veciach nesmieš žartovať. Pozri, ako je na tom tvoja matka.“ Fleur.

„Fleur, prisahám na hrob svojho brata, že v jednej chvíli bol tu, a keď som sa vrátil z komory, bol fuč!“

„Molly, Molly!“ volal Arthur. Snape otvoril oči a sledoval staršieho muža raziaceho si cestu cez dav. Všimol si, že mal popolavú tvár a ruky sa mu triasli.

„Ron je preč, Ron je preč,“ nariekala Molly. Upustila utierku a s kvílením sa otočila k manželovi.

„Molly, čo sa stalo?“ Arthur zovrel ženu v náručí.

„V... v jednej chvíli bol tu a zrazu sa zachvel a nebolo ho! Podávala som mu tanierik a ...“ Zmĺkla a začala plakať, zhlboka hystericky vzlykajúc. „Arthur, nedokážem to znovu... nemôžem stratiť ďalšieho syna! Arthur!“

„Ččččt, čččt...“ začal kolísať manželku.

Bill sa prvý spamätal zo šoku. „Myslím, že by sme všetci mali ísť...“ povedal a výrečne kývol smerom ku dverám. „Winky, doumývaš riad? Ginny, prečo nám nenaleješ trochu vína a môžeme to prebrať v jedálni.“

Ozvalo sa súhlasné mrmlanie, keď skupinka cestou do vedľajšej izby míňala Snapa. Minerva sa chvíľu zdržala v kuchyni. Stála vo vchodových dverách, odkiaľ sledovala scénu a prebodávala ho pohľadom.

Nezmieriteľne jej ho oplácal.

Jej oči sa akoby pýtali: Bol si to ty?

Nakrčil obočie.

Stisla pery. Sledujem ťa, hovoril jej pohľad.

Uškrnul sa. Pozeraj inam, tu nie je nič zaujímavé.

Molly naďalej ticho vzlykala v Arthurovom náručí.

Napätie narastalo, dokiaľ ho nevyľakal jemný dotyk a neobzrel sa.

„Severus?“ spýtala sa Hermiona. „Čo sa stalo?“

Minerva zalapala po dychu.

Snape na ňu nazlostene pozrel a otočil sa k Hermione. Bola bledá, ale zdalo sa, že stojí pevne na nohách. Z nevysvetliteľných dôvodov sa potešil, že ju vidí s nimi – dokonca aj v takejto chvíli.

„Vitajte späť, slečna Grangerová,“ povedal a mohla vidieť, že sa zľahka usmial. „Ako sa cítite?“

„Zmätene. Sme v Brlohu, je to tak?“

„Správne.“

„Kvôli oslave Harryho a Ginny?“

„Áno. Veľmi dobre, slečna Grangerová.“

Na jeho sarkazmus zareagovala nazlostenou grimasou.

„A vy ste ma sem priniesli.“

„Opäť robíte česť svojmu ročníku.“

„Tak prečo Molly plače?“ spýtala sa Hermiona a zvedavo nakukla cez jeho plece do kuchyne.

„Vyzerá to tak, že sa váš priateľ Ronald rozplynul.“ Zdalo sa, že tie slová podnietili Minervu k činu, keď sa krížom cez miestnosť hrnula k nim.

Hermiona sa zasmiala. „Ach. Už si nemyslím, že je Ronald mojím priateľom,“ povedala a potom sa odmlčala. „Prepáčte,“ pokračovala, „vyjadrila som sa ako hlupaňa, však? Chcela som povedať... že... dobrý Bože, čo sa mu stalo?“

„Och, Hermiona,“ prerušila ju Minerva a zovrela dievčinu v náručí. „Som taká rada, že ťa vidím opäť v poriadku; poďme si sadnúť. Chudák mladý pán Weasley, nevieme, čo sa mu stalo.“ Viedla dievčinu do jedálne a Snapa šľahla ľadovým pohľadom. Vzlyky Molly v kuchyni sa zmiernili. Arthur sedel vedľa nej, držal ju za ruku a niečo jej šepkal.

Snape sa otočil a rýchlo vykročil k obývačke. Siahol po hopšup prášku a obrátil sa ku kozubu.

„Rokfortská ošetrovňa,“ zakričal do zelených plameňov, ale kým stihol medzi ne vstúpiť, začul svoje meno.

„Severus, počkaj!“ volal ho Billov hlas. „Hermiona ťa možno potrebuje.“

„Posratá harpya,“ odsekol Snape. „Minerva sa o ňu postará aj bez mojej pomoci. Nech má tá stará mačka radosť, nie?“

Bill vykročil vpred a položil mu ruku na plece. „Severus, počkaj.“

„Nedotýkaj sa ma!“ šklbol sebou.

„Severus, počkaj. Prosím. Aspoň... kvôli Hermione.“

Snape sa nazlostene zahľadel na najstaršieho Weasleyových potomka.

„Myslím,“ ozval sa Bill a prilial ešte olej do ohňa, „že Ronovo zmiznutie môže súvisieť s tou kliatbou.“

*****

„Som taká rada, že ste prišli, doktor Gupta.“

„Niet za čo, pani Grangerová. Ako dlho je už v tomto stave?“

„Našla som ju pred hodinou, keď som ju volala raňajkovať a neprišla, ale zdá sa, akoby takto strávila celú noc – svetlo bolo zapnuté a časopis, ktorý ste jej dali, nuž, pozrite!“

Doktor Gupta nasledoval Jocastu do izby a všimol si polohu nočnej lampy a brožúrky.

„Vyzerá to, akoby si niečo zapisovala,“ uvažoval. „Smiem?“

Jocasta prikývla. „Musím sa uistiť, či je Atalanta hore. Martin vám prinesie kávu, ak chcete.“

„Pravdaže, ďakujem, je to od vás veľmi milé. Dám vám vedieť, keď vás budem potrebovať.“

Jocasta vyšla z izby a doktor Gupta si opatrne sadol na kraj Hermioninej postele.

„Tak, milá Hermiona,“ ozval sa a jemne vzal z jej poddajných prstov notes, „som zvedavý, čo si si zapisovala.“

*****

„Ako to môže súvisieť... s tým čo sa so mnou deje?“ spýtala sa Hermiona.

„Je to určitá možnosť – no nie som o tom presvedčený. O kliatbe Unde Orieris vieme veľmi málo. Ale každá cestička nás môže priviesť k cieľu,“ pripustil Bill zo svojho miesta na čele stola.

Hermiona bola prekvapená nakoľko toto stretnutie pripomínalo dávne porady rádu. Žiaľ, napadli ju mená tých, ktorí tu neboli: Remus, Tonksová, Moody, Fred, Sírius. No aspoň tu bol Severus (zazerajúci vo dverách) a profesorka McGonagallová. Ale kto chýbal? Niečo jej stále vŕtalo v hlave – napadlo ju, že možno prepásla purpurový záblesk, ale potom tú zatúlanú myšlienku zavrhla.

„Hermiona?“ v Minervinom hlase sa ozvali známky paniky. Hermiona mykla hlavou a usmiala sa na svoju učiteľku a priateľku.

„Prepáčte, len som sa zamyslela – snažila som sa spomenúť si.“

„Takže vieme, že Ron bol v jednej chvíli tu, a keď sa mama otočila, aby mu podala tanierik, bol preč,“ ozval sa Charlie.

„Kedy si sa prebrala?“ spýtal sa Bill Hermiony.

„Približne v tom čase,“ odvetila.

„Hermiona, z čoho usudzuješ, že tu existuje akási spojitosť?“ spýtala sa Minerva.

„Nie som si istá, no... zdá sa mi, že je vždy malý časový rozdiel medzi pobytom tu a doma. Chcem tým povedať podstatou toho, čo si pamätám. A myslím, že si spomínam... och bože!“

„O čo ide, slečna Grangerová?“ spýtal sa z dverí profesor Snape, ktorý na ňu uprene hľadel

„Práve som si spomenula... Och božemôj, práve som si spomenula, čo som napísala.“

„Napísala?“

„Áno!“ dychtivo sa k nemu otočila. „Doktor Gupta – muklovský lekár, ktorý ma lieči – povedal, že by som si mala zapisovať udalosti z tunajšej existencie, na ktoré si pamätám. Spomenula som si, že mi Ronald vravel, že chce byť mojím priateľom, ale nie mojím...“ Zmĺkla a očervenela. Potom zdvihla hlavu a pokračovala. „Pamätám sa, ako som si zapísala, že som rada, že Ron nie je skutočný, lebo sa dnes večer ku mne správal ako kretén. Povedal, že na mňa nechce čakať, kým...“ Rukou si zakryla ústa a zdesene pozrela na Snapa.

„Hermiona,“ povedal Bill potichu, „čo tým chceš presne povedať?“

Hermiona sa otočila k Billovi. „Ne... nespomínam si,“ zašepkala so zovretým žalúdkom. „Len, že som bola rada, že nie je skutočný, pretože bol...“ Zamračila sa. „Je... je mi to ľúto, Bill, je to preč. A teraz...“ Rozhliadla sa okolo stola. „Je mi to ľúto, o kom sme hovorili?“

Ginny zalapala po dychu a prevrhla pohár s vínom. „Ty!“ zvolala.

„Dokelu!“ Harry vyskočil a začal utierať stôl.

„Prosím, pán Potter, Harry.“ Minerva vytiahla prútik, vyriekla Evanesco a škvrna zmizla.

„Hermiona! Ako si mohla?“ kričala Ginny.

„Ginny,“ ozval sa Harry a natiahol ruku ku snúbenici. „Nedokázala by... Nemyslím si, že za to môže.“

„Severus, čo sa deje?“ Hermiona sa otočila späť k nemu. „Prečo je Ginny, čo sa...?“

„Myslím...“ Snape vykročil vpred a položil jej ruku na plece. „Myslím, že je načase, aby som vás vzal späť do Rokfortu.“

Hermiona mu stisla ruku. „Je mi to tak ľúto,“ zašepkala. „Je mi to tak ľúto.“

Snape sa ku nej sklonil a pomohol jej vstať.

„Slečna Grangerová,“ ozval sa, „vyriešime to.“

Bill sa pozrel cez stôl na dvojicu. Minerva sedela meravo na stoličke a so stisnutými perami na nich uprene hľadela.

„Postaraj sa o ňu, Severus. Môžeme to vyriešiť odtiaľto,“ ozval sa Bill.

Snape krátko prikývol. „Postarám. Nazdávam sa, že by to mohol byť následok kliatby Unde Orieris. Alebo ...“

Bill pokrútil hlavou. „Môže byť, ale nepíše sa o tom veľa.“

„Rozumiem. Možno existuje aj iná príčina.“

„Aká?“

Hermiona pozrela na oboch mužov.

„Takže to nie je súčasťou toho, čo sa stalo?“ spýtala sa.

„Môže byť, Hermiona,“ objasnil Bill.

„No aj nemusí,“ povedala. „Severus, chcela som povedať profesor Snape, vezmete ma späť do Rokfortu? Myslím... možno je tam zopár kníh, ktoré by nám mohli pomôcť.“

„Ale ak to spôsobila ona, musíme prísť na to ako!“ vykríkla Ginny a vytrhla sa z Harryho zovretia. „Musíme Rona vrátiť späť!“

„Ginny,“ ozvala sa Hermiona, „prepáč, no ja jednoducho ne...“

„Vrátime ho,“ povedal Bill sestre, keď sa Charlie presunul na jej druhú stranu.

„Predpokladám, že profesor Snape potrebuje trochu času na prácu s kúzlami, čo, Gin?“ spýtal sa Charlie.

„Ďakujem, Charlie,“ riekol Snape potichu. „Ginevra, prosím, buďte bez obáv, urobíme všetko, aby sme vášho brata dostali späť.“

„Ty bastard!“

„Ginny!“ Hermiona zalapala po dychu.

„Ron má pravdu – Severus Snape, si riadny bastard!“ kričala Ginny.

„Máte, prirodzene, právo na svoj názor, slečna Weasleyová, no môžem vás uistiť...“

„Severus, to nie je dobrý nápad,“ povedala nakoniec Minerva prekrikujúc hluk.

„A máš nejaký lepší?“ spýtal sa Snape chladne, keď využil pauzu, aby odviedol Hermionu ku kozubu.“

„Áno,“ povedala Minerva prísne. „Nechaj starostlivosť o Hermionu na tých, ktorí sa o ňu skutočne postarajú.“

„Ako sa opovažuješ tvrdiť, že sa o ňu nepostarám?“ zasyčal a otočil sa k staršej žene.

„Severus!“ vykríkla Hermiona. „Môžem... Minerva, dovoľte mi vrátiť sa späť do Rokfortu, prosím!“

„Dieťa, ty vôbec nemôžeš vedieť...“ začala Minerva.

„Môžem to pomôcť vyriešiť!“ protestovala Hermiona. „Viem, že môžem!“

„Som si istá, že áno, Hermiona,“ povedala Minerva trpezlivo, „ale v tejto chvíli, nie je pre teba bezpečné zostať... Hermiona? Severus, čo sa jej stalo?“

Severus sa otočil a zachytil dievčinu pred tým, než sa zrútila na podlahu, neprítomne hľadiac pred seba.

„Minerva, Bil,“ ozval sa Severus do hrobového ticha. „Myslím, že by ste mali ísť so mnou. V Rokfote je niečo, čo musíte vidieť.“

*****

„Vitaj späť, Hermiona.“

„Doktor Gupta! Oci! „Bola som... som späť, však?“ Hermiona pocítila prílev úľavy a usmiala sa na lekára sediaceho na posteli pri jej nohách. Martin Granger stál vedľa neho.

„Vitaj späť, fazuľka.“

„Ach, oci! Som taká rada, že som späť!“

„Pamätáš sa, kde si bola?“ spýtal sa doktor Gupta.

Hermiona zvraštila čelo. „Bola som... bol tam... krik a zvada. A Severus povedal, že je tam niečo iné... a ...“ zmĺkla. „Nespomínam si,“ povedala.

„Nespomínaš si na čo?“ povzbudzoval ju pán Granger.

„Ale na tom nezáleží,“ odvetila Hermiona, usmievajúc sa na doktora a otca. „Pretože som tu. A chcem... chcem tu zostať.“

„Dobré dievčatko,“ povedal doktor Gupta a potľapkal ju po kolene. „To je naše dobré dievčatko.“

Pán Granger sa usmial.

*****

V najvyššej časti Riaditeľskej veže, v zadnej miestnosti, kam nemohli preniknúť zvedavé portréty, sledoval Severus Snape, ako si Minerva a Bill rýchlo prezerajú spis so somárskymi ušami označený menom Hermiona J. Grangerová.

Minerva skončila prvá. „Dobrotivý Bože,“ zašepkala s bielou tvárou.

Snape prikývol a Bill sa tackavo postavil z kresla.

„Ak sa chystáte vracať, pán Weasley, prosím, majte dosť slušnosti na riadne zoslanie Evanesca, keď skončíte,“ podotkol.

„Ehm, dobre,“ zamumlal Bill a sadol si naspäť do kresla biely ako stena. „To je jednoducho... ó, zasraný svätý Merlin...“

„Presne tak.“

„Ale prečo by Albus...?“ ozvala sa Minerva.

„To s istotou neviem. Mám, samozrejme, nejaké teórie,“ odvetil Snape. „No som presvedčený, že sa ten starý blázon znovu kruto zmýlil.“