Preklady fanfiction Harryho Pottera

začiatok augusta 1998

„Ty si ju sem priniesol, Severus? Čo si si myslel?“

„Chcela sem prísť, Minerva,“ odvetil Snape, odmietajúc chytiť sa na návnadu kolegyne, keď vložil komatóznu Hermionu do pohodlného kresla na trávniku pod rozložitým dubom. Nad hlavou im veselo štebotali vtáky. „Tak, slečna Grangerová, teraz, keď ste sa k nám rozhodli pripojiť, aspoň budete mať pohodlie. Tu vedľa vás je kniha, ak sa budete nudiť a ohlásim jedného z chlapcov, aby vám priniesol trochu tekvicového džúsu alebo vody, ak ju máte radšej.“

„Severus, nemôže s nami komunikovať – ako asi mohla chcieť prísť?“ dožadovala sa Minerva netrpezlivo.

„Želala si to ešte predtým, ako upadla do súčasného stavu.“

„A ty si sa s ňou premiestnil cez hopšup sieť?“

„Kozub v Brlohu je dostatočne veľký. Uisťujem ťa, že tvoja prvotriedna študentka neutrpela žiadnu ujmu. Ak by si strávila nejaký čas na ošetrovni, bola by si v obraze.“

„Severus, nepáči sa mi...“

„Čo sa ti nepáči, Minerva?“ odsekol Snape. Vzpriamil sa, sťažka sa opierajúc o palicu. Už premiestnenie s polovicou hmotnosti slečny Grangerovej bolo dostatočnou výzvou, ale jemu sa podarilo nespadnúť, ani neupustiť svoje bremeno. Bol na to hrdý.

„Nepáči sa mi skutočnosť, že si sa rozhodol – dodávam, bez toho, aby si sa so mnou poradil – a...“

„Minerva!“ zavolala Molly z terasy. „Pomôžeš mi s melasovým koláčom? Winky doň dala priveľa vanilky a chutí hrozne!“

„Už idem, Molly,“ zakričala jej späť. Snapovi povedala: „Môžeš mi veriť, že to ešte neskôr prediskutujeme, Severus. Detailne.“

„Už sa trasiem od strachu,“ odvrkol jej Snape.

Minerva stisla pery a odkráčala k domu.

„Nevšímajte si tú starú mačku, slečna Grangerová,“ povedal. Vykúzlil pohodlné kreslo a prikrývku. „Radšej sa obaja pokúsime užiť si psie kúsky vašich priateľov.“ Kývol smerom k nebu, kde preživšie Weasleyovie deti, Harry Potter a niekoľko ďalších čarodejníkov lietali nad trávnikom v priateľskom metlobalovom zápase.

Hermiona mlčala.

*****

„Zrejme si užívaš oslavu,“ pokarhala Minerva priateľku.

„Užívam, drahá,“ odvetila Molly. Podala Minerve pohárik sherry a pohodlne sa usadila do ležadla na slnečnej terase.

„Miešaním sa do pečenia melasového koláča?“

„Akého koláča? Posaď sa, drahá, a pekne sa porozprávajme.“

Minerva si upäto sadla na stoličku.

„Minerva, ak som ja bola prinútená odpočívať, mala by si tak urobiť aj ty,“ v hlase jej zaznel varovný tón.

„Dobre, v poslednom čase som mala práce nad hlavu,“ priznala Minerva.

„A robíš si starosti.“ Molly si usrkla z povzbudzujúceho sherry.

„Toľko škôd, Molly. Toľko nenávisti.“

„Viem, drahá, pamätáš?“

„Áno, prepáč – ale desím sa znovuotvorenia školy.“

Molly si odpila ďalší dúšok sherry – bolo dobré, archívne – a po pár pohárikoch zistila, že sa jej dom už nezdal taký veľmi prázdny.

„Nepochybujem. Vráti sa celý profesorský zbor?“

„Požiadala som Horacea, aby sa vrátil a vzal miesto učiteľa elixírov, ale ešte som nedostala odpoveď. A miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii... neviem, čo s ním urobím. Severus sa oň znovu uchádza, no možno výučbu obrany na rok pozastavíme. Mnohí zo Správnej rady školy majú pocit, že je to najlepšie riešenie.“

„Pri Nimue! Prečo?“ Molly si doliala štamperlík.

Minerva pokrútila hlavou, keď jej ponúkla fľašku. „No, už sa im nezdá, že je to nevyhnutne potrebné. Po zvážení všetkých vecí a vzhľadom na minulosť bývalých profesorov má väčšina z nich pocit, že to skrátka nie je pre študentov bezpečné.“

„Mnohí zo študentov by ten predmet dokázali vyučovať sami,“ odfrkla si Molly.

„Mnohí z nich to v podstate aj robili,“ pripustila Minerva. „Albus vždy vzbudzoval tento druh lojality. Na rozdiel od niektorých.“ Pozrela ostro na dvojicu pod stromom. Ronald sa zniesol na zem a nemotorne k nim pristúpil.

„Zlepšuje sa to nejako?“ spýtala sa Molly.

„Nie. Ale neodchádza od nej a aurori už začínajú byť netrpezliví. Kingsley toho veľa nenahovorí, ale viem, že je pod veľkým tlakom, aby priviedol Severusa na výsluch.“

„Na výsluch?“

„Samozrejme, dosiaľ som ho nevydala. Vyhovela som Albusovmu portrétu, škola mu toho veľa dlhuje. Ale teraz, keď si vytvoril ten... vzťah s Hermionou, neviem, čo si môžem dovoliť.“

„Och, áno. Ešte sherry?“

„Ďakujem,“ Minerva jej dovolila doliať štamperlík. „Nepáči sa mi to, Molly – ale v prvých týždňoch som bola taká rozrušená po tom... no, po tom všetkom, že som si sotva všimla, že sa prebral a uzdravuje sa. Poppy mi povedala, že keď bola Hermiona pri vedomí, pomáhala jej ho liečiť. Bola to nakoniec ona, kto nástojil na tom, že by ešte mohol byť nažive.“

„Áno, Ginny to spomínala.“

„Avšak v čase, keď som si všimla, že sa prebral, sa Hermionin stav natoľko zhoršil, že som sa s ňou vlastne nebola schopná porozprávať. A potom sa rozhodol pomáhať Poppy starať sa o ňu.

„Je veľmi pozorný.“

„To nie je správne, Molly. Posledných sedem rokov strávil tým, že na ňu a Pottera vrčal a znevažoval ich – a teraz toto? Má niečo za lubom?“

Molly sa zadívala na dvojicu, teraz už trojicu, ako Ron naďalej niečo rozprával nereagujúcej Hermione. Snape vytrvalo čítal knihu, ignorujúc chlapca.

„Bill mi povedal, že stavy jej bezvedomia trvajú čoraz dlhšie,“ ozvala sa Molly.

„A on od nej neodchádza,“ odvetila Minerva.

„Čo ťa trápi, Minerva?“

„Prosím?“

„Čo ťa naozaj trápi, pokiaľ ide o nich? Nespôsobil jej žiadnu ujmu, však?“

Sledovali, ako Ron nemotorne potľapkal Hermionu po ramene a odišiel preč, ťahajúc metlu za sebou v prachu. Snape odložil knihu nabok a zdalo sa, že za ním nahnevane pozerá.

„Nie.“ Minerva sa odmlčala. „No, neverím mu, Molly. Nie po tom všetkom, čo urobil.“

„Ako napríklad, že mi zachránil dcéru pred Carrowovcami? A ochraňoval môjho nastávajúceho zaťa pred smrťožrútmi?“

„A čo Georgeovo ucho? Či to, že vôbec dovolil, aby boli Carrowovci v Rokforte?“ dožadovala sa Minerva a obrátila sa na stoličke, aby hovorila priamo k priateľke. „Vždy bol zbabelcom, Molly. Sklamal rád. Sklamal nás všetkých. Držím nad ním ochrannú ruku výlučne z toho dôvodu, že ma k tomu dotlačil Albus.“

Molly bola ticho. Minerva pokračovala. „A teraz ju využíva. Neviem na čo, ale keď na to prídem...“

„Minerva,“ prerušila Molly prúd slov. „Myslím, že asi by si tentoraz mala veriť v jeho nevinu.“

„Vari si si nevypila dosť? Alebo si úplne zabudla na svojho syna?“

Molly na ňu prísne pozrela. „To nie je fér, Minerva. Neprejde deň, aby som nemyslela na Freda, aby som sa nepozerala na Georga, Arthura, Billa, Charlieho, Rona a Ginny a nežiadalo sa mi plakať kvôli tomu, čo sa stalo s mojou rodinou. Ale čo sa stalo, už sa neodstane. A ak o tom niekto niečo vie, som to ja. Stratili sme toho priveľa, drahá, vytvorili si priveľa nepriateľov, príliš veľa trpeli, aby sme to viac nedopustili.“

„Molly, ja si len nemyslím...“

„V tom tkvie podstata problému, Minerva. Nie som si istá, či myslíš.“

„Molly!“

„Všetko, čo vidíš, je slizolinský riaditeľ vymenovaný Voldemortom. A ver mi, že keď sa naňho pozerám, je ťažké vidieť čokoľvek iné. Ale...“

„Ale čo?“

„Neviem, Minerva – nie som taká bystrá ako ty – len si myslím, že sme už možno stratili priveľa priateľov.“

„Máš pravdu, Molly, nie si bystrá. Možno by si to mala radšej nechať tak.“

„Možno,“ súhlasila Molly. „No možno viem toho viac, než si myslíš.“

Slnko začalo klesať za horizont a hráči metlobalu pristávali a hrnuli sa k domu. Molly ich v duchu odškrtávala. Prvý Bill, potom Charlie, George, Ronald, Ginny a Harry s prepletenými rukami. Za nimi prišla Fleur so svetlými vlasmi zviazanými na zátylku. Molly prižmúrila oči. Ak ešte dievčina nie je tehotná, do konca leta určite bude.

Napokon niekoľko yardov za smejúcou sa, utáranou a hladnou skupinkou išiel pomaly Severus a opatrne niesol v náručí Hermionu zavinutú do svojho čierneho kabátca (pre prípad, že by sa večer ochladilo), jej kučeravá hlava spočívala na jeho ľavom pleci odetom v bielej košeli, keďže sa ľavou rukou sťažka opieral o palicu. Molly predpokladala, že na dievčinu zoslal hmotnosť znižujúce kúzlo – nemohla vidieť, že ju hore kopcom levitoval za sebou.

Na tvári mal výraz neurčitého sústredenia.

Severus Snape niečo skrýval. Minerva sa v tom nemýlila. Ale nech už boli jeho pohnútky akékoľvek, jeho náklonnosť k dievčine bola úprimná. Molly si odpila ďalší dúšok sherry – druhého či tretieho v poradí? Na tom nezáležalo, nikto si to nevšimne. Nie dokiaľ bude jedlo na stole a dom stále na svojom mieste.

A to jej zmiernilo bolesť v srdci.

„Len tu pokojne zostaň, Severus,“ povedala mužovi v čiernom, keď sa priblížil. „Winky pripravila dosť jedla pre celú armádu.“

Tvárou mu preletel ľahký úsmev, keď si posunul svoje bremeno.

„Ďakujem, Molly,“ povedal predtým, než prekročil prah. „Som vďačný za možnosť poradiť sa s Billom.“

„Zostaň aj na večeru,“ zamrmlala za jeho chrbtom. Niektoré veci sa nemenia, povšimla si. Ten muž bol stále taký nepríjemný ako strašidelný netopier.

*****

Hermiona sa strhla zo spánku, sníval sa jej ten najúžasnejší sen o poli s rozložitým dubom a mužovi, ktorý jej zamatovým hlasom čítal o rušení kliatob pred tým, než sa pri nich zastavil chlapec so škoricovými vlasmi a trochu neohrabane ich pozdravil.

„Ron,“ zašepkala do tmy vo svojej izbe.

Prevrátila sa na posteli a žmúrila na muklovské hodiny, nie, sú to iba hodiny, videla, že sú takmer dve hodiny po polnoci.

„Doparoma,“ zahundrala. „Bol to taký pekný sen.“

Doktor Gupta ju varoval, že by sa jej teraz, keď začala rozlišovať čo je skutočné a čo nie, mohlo snívať o svete fantázie.

„Pomôže ti,“ povedal jej, „ak si svoje sny zapíšeš, kým si ich pamätáš. Takisto aj svoje reakcie na ne. Uľahčí nám to zdokumentovanie tvojho stavu a umožní ti to rýchlejšie sa vyliečiť.“

Vždy svedomitá Hermiona odtisla paplón a zapla nočnú lampu. V miestnosti sa znovu objavili tiene. Hryzúc si spodnú peru sa natiahla za notesom a ceruzkou, ktoré ležali vedľa postele.

Brloh, napísala. Letné popoludnie – možno august?

Priniesol ma tam Severus.

Bola tam aj Minerva – je naňho stále nahnevaná kvôli jeho konaniu počas jari. Neverí mu.

Hermiona prestala písať. Matne si spomínala na hádku, ktorá bola spojená s jej príchodom do Brlohu, ale niečo jej vŕtalo v hlave: niečo, čo sa vôbec netýkalo Severusa, napriek tomu, že tam bol. Pokračovala v písaní.

Ronald a ostatní hrali metlobal, ale po tom, čo ma usadili, sa zniesol dole, aby ma videl.

Hovoril, že mi musí niečo povedať.

Potom vyhlásil, že mu je ľúto, že nám to spolu neklape. Že bol dlhý čas na pochybách a chce, aby sme zostali priateľmi, ak sa vôbec niekedy vyliečim.

Myslím, že sa červenal. Nevidela som naňho – domnievam sa, že urobil všetko pre to, aby stál na mieste, kde som naňho nemohla vidieť.

Povedal, že si je istý, že od neho nechcem, aby čakal na moje vyliečenie a že by to nebolo fér ani pre jedného z nás.

Severus nepovedal nič, ale takmer som cítila, ako to v ňom vrie.

Chcela som vyskočiť z kresla a prekliať ho, myslím tým Ronalda. Sedem rokov sme boli priateľmi. Sedem rokov sme chodili jeden okolo druhého a teraz toto!

Som rada, že nie je skutočný, napísala zlomyseľne, lebo ak by bol, postarala by som sa o to, že si nebude schopný minimálne týždeň sadnúť či postaviť sa!

Zrazu zacítila, ako by jej spadla z pliec obrovská ťarcha. Zažmurkala a pozrela dolu na papier.

Som rada, že nie je skutočný.

A je po všetkom. Zdalo sa, že rozhodnutie napísať tie slová mu uľahčilo od nej odísť. Tam, kde bol predtým vytiahnutý chlapec s dlhým nosom, bledomodrými očami a širokým úsmevom, bola teraz len spomienka, ktorá sa strácala rýchlo ako spomienka na príjemnú predstavu z detstva.

Urobila som to. Ron nie je skutočný. Nie som blázon, liečim sa. Je to maličký krok. Ale krok bližšie.

*****

„Ďakujem, Bill, je to veľmi prospešná informácia.“

„Kedykoľvek, Severus, som rád, že sme to vypátrali. Kliatba Unde Orieris nebola použitá stosedemdesiat rokov, ale zdá sa, že má účinky, ktoré sme hľadali.“

„Nie je to veľa,“ povedal Snape a opatrne sa spustil do kresla pri práve odpratanom stole. V hrdle a nohe cítil pulzovanie.

„Myslím, že sme o krok bližšie,“ zdôraznil Bill. „O jeden krok bližšie k poznaniu.“

Vzduch neočakávane preťal výkrik.

„Ronald! Čo... Minerva! Arthur! Poďte rýchlo! Ron zmizol!“