Preklady fanfiction Harryho Pottera

„Hneď, hneď dievča, prestaň plakať. Nie je to tak zlé.“ Jemne napomínala Madam Pomfreyová, keď prezerala Lavenderinu tvár. „Myslím, že slečna Grangerová dostala hlavný zásah.“

Hermiona ustarane sedela na posteli vedľa Lavender.

„Bude v poriadku? Nemôžem uveriť, že som bola taká hlúpa a urobila niečo také.“

Madam Pomfreyová začala nežne nanášať trochu tmavomodrej masti na Lavenderinu tvár.

„Hneď sa to zlepší. Si len trochu popálená. Zmizne to pred obedom. Ale ty naopak,“ otočila sa k Hermione, „budeš musieť mať tie obväzy až do zajtra rána.“

Hermiona sa zatvárila skľúčene.

„Tak dlho? Ale ja si musím urobiť úlohy.“

Madam Pomfreyová sa prenikavo pozrela na Hermionu; bolo neobyčajné mať študentov, ktorí si sťažujú, že si nebudú môcť urobiť úlohy.

„Som si istá, že to zvládneš,“ povedala nakoniec po tom, čo sa rozhodla, že ju skutočne Hermiona nebalamutí.

Hermiona sa znovu obrátila k Lavender.

„Si v poriadku? Je mi to naozaj veľmi ľúto.“

Lavender, ktorá konečne zvládla prestať plakať, sa na ňu pozrela s vlhkými, červenými očami a odpovedela jej trasľavým hlasom.

„To je v poriadku, Hermiona. Ja som tá, čo do teba vrazila.“

„Viem, ale Snape mal pravdu, nemala som odmeriavať lotosový koreň nad kotlíkom. Viem to veľmi dobre.“

A vedela to veľmi dobre. Hermiona poznala všetky pravidlá bezpečnosti, ktoré sa týkali Elixírov. Prvým na zozname bolo odmeriavať prísady mimo dosahu tepla. Ale bola roztržitá, bola roztržitá od okamihu, čo vošla do triedy. Od tej doby, čo mu dovolila zachytiť jej oči, a potom bolo príliš neskoro, už ju mal. Hermiona strávila zvyšok hodiny s jemne červenými lícami, trasúcimi sa rukami a cítila ako sa jej tisíce motýľov chvejú v žalúdku.

Nebola si istá, ale Hermiona mohla odprisahať, že ju v priebehu hodiny niekto sledoval a mohla ľahko uhádnuť, kto tá osoba asi bola. Ale Hermiona sa neodvážila otočiť, aby ho uvidela. Ale keďže sa nepozrela, nevedela to naisto. A nevedieť to sa zdalo bezpečnejšie než možnosť, že ju Draco sleduje a spomína si.

„Fajn, tak už som s vami dvoma hotová.“ Hlas madam Pomfreyovej vytrhol Hermionu z jej vnútorných úvah a vrátil späť do nemocničného krídla. „Nezabudnite, čo som povedala, slečna Grangerová, musíte to mať obviazané. Potrebujete viac balzamu než slečna Brownová a ten nebude pôsobiť, keď bude vystavený čerstvému vzduchu.“

Hermiona bez slova prikývla a vstala. Pozrela na svoje ruky; boli obalené hrubými bielymi obväzmi. Zdalo sa, že sa jej rukám stále niečo deje. Bolo to, akoby osud vedel, že pre Hermionu bolo to, že nemohla robiť domáce úlohy, jediným skutočným mučením. A keď Hermiona opatrne vyskúšala ohybnosť svojich prstov, vedela, že neexistuje žiadna šanca ako dnes večer niečo napísať. Dokonca aj bez ohľadu na váhu obväzov, pohnutie jej stuhnutými prstami jej spôsobilo toľko bolesti, že nemala chuť to zopakovať.

Lavender a Hermiona sa rozišli na schodisku nad vstupnou chodbou. Lavender mala v úmysle využiť svoje voľné popoludnie, aby vyskúšala zmiešať niektorý z jej kúzelných make-upov s trochou muklovského rúžu Hannah Abbotovej. Údajne to vytvorí celkom zaujímavú kombináciu, o ktorej Parvati prisahala, že bude vidieť zo vzdialenosti takmer jedného kilometra. Hermiona osobne nerozumela tomu, prečo chce niekto žiariť ako semafor, ale vychádzala s Lavender príliš dobre, aby jej to povedala. Hermiona zdvorilo odmietla úpravu vzhľadu, ktorý jej Lavender horlivo ponúkala, a rozhodla sa, že sa namiesto toho sa prejde okolo jazera.

Ľahký jarný vánok sa hnal ponad krištáľovú vodu z jazera a Hermionu tešilo, že nie je zima. Len niekoľko krátkych mesiacov a budú robiť svoje NKÚ. Hermiona sa zatvárila kyslo, mohla by využiť tento čas, aby sa na ne pripravila, ale nie, ona musela ísť a vyhodiť do povetria kotlík.

Hermiona zastala na okraji jazera; Zakázaný les znova dosahoval až k cestičke, ktorá lemovala breh. V knihe Dejiny Rokfortu čítala, že každých pár rokov sa musí použiť mágia, aby les zahnala naspäť. Zdalo sa, že stromy majú svoj vlastný názor a niekedy to vyzeralo, že chcú zhltnúť školu. Hermiona sa zachvela, keď sa slnko schovalo za mrakom a zanechalo tak zlovestný tieň, ktorý siahal z tmavých stromov až k nej. A celkom náhle si Hermiona uvedomila, že ju niekto sleduje.

Otočila sa, ale nikto tam nebol. Ale ten pocit stále pretrvával, to mrazivá absolútna istota, že niekto na ňu uprene pozeral. Ten pocit bol taký intenzívny a tá intenzita tak dôverne známa.

„Draco?“ potichu zavolala, jej hlas sa niesol ďalej, než mala v úmysle.

Hermiona pokračovala v nervóznom skúmaní stromov. Jej oči zaznamenali nejaký náznak zlovestného pohybu v hlbokej klenbe zelene. Na chvíľu si pomyslela, že vidí postavu.

„'ermiona?“

Hermiona vykríkla a otočila sa späť, keď na ňu zarachotil Hagridov hlas. Hagrid kráčal po cestičke.

„Hagrid, tam je niekto…...“ Ale Hermion hlas sa vytratil, keď sa obzrela do lesného šera. Nebol tam nikto. „Myslela som, že som videla…“ zmätene sa zamračila Hermiona.

„Prečo nie si, eh… v triede?“ Spýtal sa Hagrid, keď prišiel a postavil sa vedľa Hermiony.

Slnko vykuklo spoza prechádzajúcich mrakov a cestička sa znova pokryla teplým jarným svetlom. Zdalo sa, že zlovestné stromy zaspätkovali pred prúdom slnečného svetla a Hermionin pocit, že ju niekto sleduje, zmizol. Venovala podozrivým kroviskám posledný pohľad a potom sa otočila k Hagridovi, ktorý stále čakal na odpoveď na jeho otázku. Ako odpoveď Hermiona pred neho vystrčila ruky.

„Čo sa stalo? Znova Nevillovi vybuchol kotlík?“

„Nie,“ povedala nevrlo Hermiona. „Mne.“

Hagrid prehltol zachichotanie a povedal spolucítiacim hlasom.

„To sa niekedy stáva aj najlepším z nás.“

„Nemôžem dokonca ani robiť domáce úlohy.“ Nevrlo zamrmlala Hermiona, ľutovala samu seba, keď si zrazu uvedomila, že jedna ruka ju začína neznesiteľne svrbieť.

„Dobre, potom môžeš prísť a pomôcť mi. Nerob si starosti, nebude treba tvoje ruky.“ Hagrid sa zazubil. „Len dnes mi došli nejakí dvojmesačníci. Veľmi ťažko ich udržím pokojných počas vybaľovania.“

Hermiona kráčala vedľa Hagrida, potešená, že bude mať čo robiť a uvoľnená, že už sa dlhšie nebude prechádzať sama.

Predtým o dvojmesačníkoch nikdy nepočula. To nebolo dobrým znakom, pretože Hermiona mala dosť rozsiahle znalosti o kúzelných tvoroch a Hagrid bol známy svojou láskou k nelegálnym učebným predmetom. Pocit zlého tušenia narastal, keď sa priblížili k čistinke a začuli prenikavý zvuk. Keď sa dostali až ku chatrči, hluk už bol takmer neznesiteľný, zdalo sa, že tisíc drobných hláskov vrieskalo v hrôze. Ale všetok jej nepokoj zmizol, keď uvidela o čom Hagrid hovoril. Vo vnútri niekoľkých prepravných klietok vedľa dverí boli veľmi malé, rôznofarebné a chlpaté zvieratká. Zvieratká, ktoré neboli väčšie ako Hermionina dlaň, vrieskali strachom a prehrabávali sa v zhone jeden cez druhého, aby sa dostali úplne dozadu. Niekoľko chlpatých zvieratiek prestalo zúrivo bojovať a pozrelo na Hermionu so skutočným záujmom. Pomykali ich ružovými ňufákmi predtým, než sa znova zľakli a pripojili sa k šarvátke.

„Hagrid,“ s úsmevom sa spýtala Hermiona, „čo robia?“

„Nuž, keď nie sú tak hraví, tak robia všeličo.“ Hagrid k jednému z nich natiahol ruku a oni sa ako kŕdeľ rýb rozpŕchli z jeho dosahu. „Vo všeobecnosti sa používajú na zbavenie sa buriny v čarodejníckych záhradách. Uvidíš, milujú prežúvať čerstvú trávu, ale nie vždy vedia, ktorých rastlín sa nemajú dotýkať.“ Hagrid sa láskavo usmial nad pobehujúcimi stvoreniami. „Oh, a pretože vidíš akí sú splašení, je ich ťažko uvidieť. Mohli by sme ich dať stovky profesorke Sproutovej (Prýtovej) do skleníka a nikdy by si žiadneho nevidela. Z tohto pohľadu sú tak trochu ako domáci škriatkovia.“

„Nuž myslím si, že je zlé, že každý očakáva od domácich škriatkov, že zostanú mimo dohľadu. Samozrejme, takto môže väčšina ľudí prehliadať kruté podmienky, v ktorých žijú domáci škriatkovia v čarodejníckej spoločnosti. Zíde z očí…“

„'ermiona,“ povedal Hagrid jemne, „rozrušuješ dvojmesačníkov.“

Hermiona ukončila svoju prednášku a pozrela sa do prepravnej klietky a zistila, že malí chlpatí hlodavci boli ešte šialenejší, než pred chvíľou.

„Oh, je mi ľúto,“ povedala rýchlo Hagridovi. „Nechcela som ich vystrašiť. Ako ich upokojíme?“

„Nuž, zdá sa, že majú radi pohmkávanie.“

„Čože?“ spýtala sa Hermiona.

„Pohmkávanie, majú radi pohmkávanie. Ale z nejakých dôvod nie moje.“ Pri tomto Hagridov úškrn okamžite zmizol. „Ale myslím, že tvoje sa im zapáči.“

Hermiona sa pozrela na dvojmesačníkov a potom znovu na Hagrida.

„Čo mám pohmkávať?“

„Čokoľvek, čo zaberie.“

Zvraštila svoje čelo a snažila sa spomenúť si na nejakú pieseň. Všetky piesne jej ale zrazu vypadli z hlavy. Hermiona sa nadýchla a nakoniec začala pohmkávať pomalú, melodickú melódiu. Pieseň, na slová ktorej si nemohla vôbec spomenúť, hoci keď sa na to pozrela spätne, spomenula si, že to bola tá istá melódia, na ktorú tancovala tak veľmi dávno predtým v záhrade, kde práve padal sneh.

Jeden po druhom dvojmesačníky spozorovali jemné pohmkávanie a začali sa pomaly kolísať podľa zvuku a dali tak Hagridovi príležitosť, aby sa načiahol a vytiahol ich von. Preskúmal ich kožušinu a oči, každému rýchlo ťukol na ňufák, na čo sa dvojmesačníci zamrvili, zavrieskali a nakoniec kýchli prášok, ktorý zaiskril a rýchlo rozptýlil vo vzduchu. Potom Hagrid položil každého z nich dovnútra veľkej klietky, ktorá čakala povedľa.

Hermiona strávila zvyšok popoludnia tým, že zabávala dvojmesačníkov, kým Hagrid opakoval tento postup znovu a znovu až kým nepreskúmal každého z nich a nedostal ho do ich nového domova. Keď konečne boli hotoví, Hermiona sa rozlúčila a kráčala nazad ku škole. S dosť ľahkým srdcom a vľúdnou náladou. Dokonca aj keď nemohla urobiť jej domácu úlohu, stále bola užitočná pre nejakého učiteľa a to vždy urobilo Hermionu šťastnú. Práve sa dostala ku dverám, keď zacítila nutkanie, aby sa obzrela cez plece. Tam, na kraji lesa, stála postava. Hermiona prižmúrila oči proti slnku a pokúsila sa zistiť, či to bol Hagrid, ale postava sa vrátila do tmy skôr než mala šancu to zistiť. Hermiona nervózne stála, dívala sa trochu dlhšie predtým než pokračovala ďalej do školy.

Zafúkol závan vetra, portrét sa za ňou zavrel. Hermiona cúvla. Nemohla vysvetliť jej čudný pocit. Nepovažovala sa za precitlivenú osobu… nuž, áno, ak sa to týkalo jej štúdia, ale to bolo všetko. Ale Hermiona mala pocit ako keby celý deň kráčala po vajcových škrupinách. Školské chodby sa zdali zvláštne pusté, keď sa predtým v to popoludnie vrátila z Hagridovej chatrče. Vyzeralo to, že jasné slnko nepreniká do vnútorných chodieb školy. Spravidla oslnivé ohne a veselé sviečky len rozširovali temné tiene, ktoré naťahovali hladné prsty smerom k Hermione.

Zavŕzgalo za ňou a Hermiona zadržala dych. Nejaká ruka sa dotkla jej ramena a ona zacítila ako v jej vnútri ožíva niečo divé a panické. Hermiona sa otočila a udrela tak silno ako len dokázala. Ozval sa výkrik a ruka spadla preč.

Fred sa zapotácal preč od Hermiony, držiac si bok, kam ho Hermiona práve trafila. George stál za ním v portrétovej diere a v zrejmom šoku užasnuto pozeral.

„Au, Hermiona!“ reptal Fred, „Za čo to bolo?“

„Fred?“ Hermione chvíľu trvalo, kým jej to došlo. „O, panebože, Fred. Prepáč.“ Hermiona vykročila smerom k nemu.

George sa začal rehotať. Hermiona a Fred obaja na neho civeli, ale on sa začal smiať ešte silnejšie.

„To je to, čo dostaneš, Fred!“ povedal pri lapaní po dychu. „Hovoril som ti, aby si sa nezakrádal za dievčatami. Môže to byť v poriadku pri Bifľomorčankách, ale naše chrabromilské dievčatá sú iná trieda.“

„Sklapni, George,“ mierne vykríkol Fred, farba sa mu začala vracať do tváre.

„Je mi ľúto, Fred, nevedela som, že si to ty. Myslela som… Neviem, čo som si myslela.“ Hermiona sa práve cítila hrozne. Nepovažovala sa nikdy za násilnú osobu.

Portrét sa znovu otvoril, Ron a Harry cezeň preliezli, namáhajúc sa z veľkou kopou kníh, ktoré si požičali z knižnice kvôli ich domácej úlohe z Kúziel.

„Čo je tak zábavné?“ opatrne sa spýtal Ron.

„Nič!“ prehodil Fred.

„Prečo si držíš svoj bok takto?“ divil sa Harry, keď sa Fred zaškľabil.

„Nič.“ Súhlasil George. „Fred len zistil, že naša Hermiona sa chystá vyrásť na boxera pre národné britské turné.

Hermiona sa začervenala, keď Harry a Ron sa obrátili k nej.

„Prikradol sa za mnou,“ previnilo povedala.

„To je v poriadku, Hermiona, odpustím ti, niekedy. Možno po dlhom, bolestivom uzdravení budem schopný nájsť tú silu, aby som sa preniesol cez túto urážku…“ Fred zmĺkol, keď sa Hermiona na neho zamračila. Zrazu si kľakol na kolená, pritisol ruky na svoju hruď; priplazil sa smerom k nej, „Prosím, neudri ma znova, Hermiona. Urobím čokoľvek! Prosím,“ žobral Fred.

„Oh, nebesá,“ Hermiona sa otočila chrbtom ku štyrom chlapcom, ktorí sa teraz váľali od smiechu a vytiahla sa von cez dieru v portréte. Bola už takmer pri knižnici, keď si Hermiona uvedomila, že predtým než ju jej priatelia zaskočili, mala namierené ísť do svojej spálne.

Šepotavé hlasy vychádzali von z rozsiahlych zväzkov kníh a Hermiona sa zhlboka nadýchla. Vzduch nebol celkom zatuchnutý, ale určite starý. Milovala to, zápach kníh a väzieb, také množstvo pokojných študentov, ktorí sa zameriavali na štúdium, madam Pinceovú s jej dotieravým pohľadom, ktorým vždy privítala Hermionu.

Miestnosť bola prázdna, ale ani nečakala, že tu Draco bude. Bolo zvláštne pohodlné nemať ho tu. Mohla si sadnúť a pracovať bez toho, aby nad ním znepokojovala. Niežeby mohla čokoľvek robiť s tými obväzmi. Hermiona si nevrlo sadla. Zvraštila čelo, keď ponuro pozerala na stohy kníh. Snažila sa zabrániť zívnutiu; Hermiona toho nenaspala veľa minulú noc, kvôli Dracovi a tomu všetkému.

Draco, povzdychla si Hermiona zasnene, stále sužoval jej myšlienky. Vedela, že to bolo smiešne pripustiť, že by k nemu niečo cítila. Bol Slizolinčan a ona bola Chrabromilčanka. Bol čistokrvný tak ako len čarodejník môže byť a ona bola len nízko postavená čarodejka, ktorá sa narodila muklom. Jej priatelia ho nenávideli a on sa vyžíval v ich nenávisti. Hermiona poznala všetky dôvody, prečo by sa nemohla zamilovať do Draca Malfoya. Jej usporiadaná myseľ vždy videla pravdu, ale bez ohľadu na to, čo jej hovoril rozum, Hermiona nedokázala bojovať s návalom šťastia, ktoré cítila, keď sa na ňu Draco pozrel, keď si myslel, že mu nevenuje pozornosť. Keď sa jeho úškrn rozplynul do láskavého úsmevu. Alebo potešenie, ktoré cítila, keď jej odhrnul vlasy z tváre. Alebo zvláštne tŕpnutie, ktoré cítila, keď sa jej dotkol.

Hermiona zastonala a zatlačila spomienky v hlave, čo najďalej ako len mohla. Nútila samu seba rozmýšľať o čomkoľvek inom ako o Dracovi. Jej myseľ narazila na jej skorší nepokoj pri jazere a pokračovala nepokojom, ktorý cítila, keď prechádzala chodbami. Dokonca aj po tých hrozných veciach, čo sa na Rokforte stali Harrymu a ostatným, Hermiona stále verila, že Rokfort je jedno z najbezpečnejších miest v Anglicku. A predsa pozostatok jej strachu stále zotrvával na okraji jej podvedomia. Absolútna istota, že ju niekto pri jazere sledoval, ju vyľakala. Bol tam naozaj niekto?

Oheň v ohnisku zapukotal a Hermiona vyskočila.

„To je smiešne!“ Zvolala s pocitom úľavy v celej tej príliš pokojnej izbe.

Hermiona začala zúrivo poťahovať svoje obväzy, nakoniec dokázala rozmotať jeden koniec. Opatrne začala odbaľovať svoje poškodené ruky, nestarala sa, že predpokladali, že zostanú zabalené najmenej ďalšiu hodinu, musela nájsť niečo, čo by jej zamestnalo myseľ. Jej ruky boli stále odreté a červené, ale neboli na nich žiadne otvorené rany. Hermiona ich niekoľkokrát zohla a pokúsila sa uvoľniť tú tuhosť a potom pokusne zobrala brko a trasľavo ho podržala. Skúsila ho použiť. Jej prsty sa mykli záchvatom bolesti. Hermiona zaťala zuby, odhodlaná prinútiť svoje ruky robiť to, čo chcela, aby robili. Niekoľko minút si Hermiona nemyslela, že to nebude schopná spraviť, ale Chrabromilčania sú celkom húževnatí. Za chvíľu ostrá bolesť, ktorá vychádzala z jej prstov ustúpila a ona sa ponorila do práce.

Pekne napredovali, Draco a ona, ale od minulého mesiaca odkedy objavili knihu kúziel, sa nezamerali na nič iné, len na preklad a potom testovanie každého kúzla, ktoré našli. Ostatné knihy zanedbali a po viac než polovici školského roka sa Hermiona začala obávať, že to nestihnú. Profesorka Vectorová nikdy nepovedala, či očakáva, že celú prácu ukončia do konca semestra. Hermiona uvažovala, či by mohli pokračovať v práci cez leto. Pokúsila sa predstaviť si samu seba ako s Dracom v salóne zmrzlinárstva Floriána Fortescuea skúmajú nejaké staroveké texty napísané v latinčine a prepisujú ich do aritmantického kódu. Vyzeralo to ako rande. Hermiona sa krivo zaškerila sama na seba.

Potom ju napadla ďalšia myšlienka, čo bude cez leto robiť Draco? Keďže sa nerozprával so svojím otcom a keďže bol Lucius taký nebezpečný, mal úmysle vrátiť sa na panstvo? Možno mal niekde nejakého príbuzného, ktorý by si ho vzal k sebe. Hermiona si nemyslela, že Draco bude veľmi šťastný pri myšlienke, že si ho niekto vezme a tiež pochybovala, či by existoval príbuzný, ktorého by nemal Lucius Malfoy pod kontrolou. Hermiona ani neuvažovala o Dracovej matke. Nepochybovala, že príbeh o jej veľkolepej chorobe je komédiou, ktorá má dostať Draca.

Hermiona si vzdychla, vyčistila priestor na stole, aby mala kam položiť dlho zanedbávané zväzky. Prstami na nohe si pritiahla debničku smerom k sebe. Nechcela používať ruky vtedy, keď nemusela. Tvár sa jej začervenala námahou a Hermiona sa silnejšie napäla, aby pohla veľkou krabicou. Zaškrípalo to a staré drevo, z ktorého bola debna postavená, sa rozpadlo. Hermiona sa zaknísala a spadla do hromady krabíc.

Na chvíľu ležala ohromená, nemohla uveriť strašnému šťastiu, ktorý dnes mala. Zdvihol sa hrubý oblak prachu, keď dopadla a teraz dosadal pomaly na všetko a spôsobil, že Hermiona, ktorá ten prach nezniesla, kýchla.

„Mala by som ísť do mojej izby a ísť do postele!“ Nahnevane zareptala Hermiona pod nosom.

Postavila sa na nohy a začala opatrne prerovnávať knihy, do ktorých spadla. Keď sa otočila ku debničke, ktorá jej doslova privodila pád, všimla si, že cez dieru, ktorú vytvorila, vytŕča tenko a veľmi krehko vyzerajúci kúsok poskladaného pergamenu.

Hermiona bola tak zvyknutá dívať sa na aritmantické kódy a latinské preklady, že jej teraz chvíľu trvalo, kým rozpoznala angličtinu. Samozrejme bola to stará angličtina, ale kedykoľvek by to rozoznala od latinčiny. Z papiera sa vykľul akýsi dopis, ktorý bol načarbaný tým istým spôsobom, ktorý používal O'Leary.

Môja drahá McKenna,

Neviem, kde začať. Už je to tak dávno, čo som videl liečivé vody, ktoré obklopujú náš starý statok a bojím sa, že to bude trvať dlhšie, než sa vrátim. Nechcem ťa plašiť, len ťa prosím, aby si odo mňa pozdravovala moje malé netere a synovca. Náš odpor bol až doteraz márny. Viem, že každý schopný čarodejník musí bojovať s touto pohromou, ale ty vieš, že ja som nikdy nebol stvorený pre boj.

Zabil som, moja drahá sestra, zabil som jedného z tých temných kúzelníkov. Hľadal ma, vedel o existencii môjho obydlia v lese a o mojej práci. Nemohol som mu dovoliť, aby povedal ostatným o našich plánoch. Ale nemal som v úmysle ho zabiť, prisahám, že nemal. Chcel som ho len omráčiť kúzlom, ktoré som vytvoril na to, aby omračovalo. Ale bol som tak nahnevaný, tak naplnený nenávisťou, že kúzlo samé nakoniec ožilo. A keď to prekliate zelené svetlo zmizlo, želal som si, aby som sa nikdy nepridal k boju, dokonca som si želal, aby som nikdy nebol vzal do ruky prútik.

Morson tam bol, keď sa to stalo; bol svedkom môjho hriechu. Ale on sa radoval nad tou udalosťou. Mal radosť z hrôzy, ktorú to kúzlo očividne zanechalo v mŕtvych mužových očiach. A potom, hanbím sa k tomu priznať, som ho naučil to kúzlo. A on ho naučil ostatných. Spôsobili sme veľký úder ministerstvu. Medzi mojimi priateľmi bolo veľa radosti, ale ako môže byť niečo dobrého z niečoho tak smrteľného?

Teraz si už len želám prísť domov, želám si len, aby som prenechal toto vyčerpávajúce hľadanie spravodlivosti a vrátil sa domov. Ale bojím sa, že už to nie je možné, že to už nikdy znova nebude možné.

List bol náhle ukončený a Hermiona si zapísala, kde to našla s trasľavými rukami a želala si, aby to zostalo ukryté. Hermiona sa otočila a očami preletela zvyšok zbierky. V očiach sa jej objavil výraz odhodlania, ktoré jej spôsobovalo nevoľnosť v žalúdku a odovzdane sa vrhla na staré kúzelné knihy, hľadajúc niečo, čo dúfala, že tam nenájde. Ale bolo to tam.

Oveľa neskôr po večierke sa dvere so škripotom znova otvorili. Hermiona sa ale vôbec nepohla. Draco sa prekĺzol do miestnosti bez toho, aby si ju hneď všimol. Keď si odložil tašku, zdvihol oči a konečne ju uvidel.

„Čo sa deje? Stále ťa bolia ruky?“ spýtal sa jej, keď si všimol jej čudné správanie.

Zdvihla oči, aby sa mu pozrela do očí a on si uvedomil, že plakala. Jej tvár bola ružovejšia a posmrkávala.

„Urobil to,“ zašepkala.

„Čože?“ Draco vykročil k nej a jemne sa dotkol jej líca. „Kto čo urobil?“

„Našla som to, v týchto knihách, je to tam.“ Hermiona ukázala na knihu, ktorá ležala na vzdialenom konci stola. Bola zviazaná starou, nepopísanou väzbou. Sedela na najvzdialenejšej stoličke od stola a pozerala sa na knihu s neveriacim pohľadom.

„Hermiona,“ Draco si kľakol pred ňu a otočil jej hlavu, aby sa pozrela na neho, „čo si našla?“

Jej oči sa znova zahalili slzami a jej hlas znel bolestivo krehko.

„Vynašiel Avada Kedavra.“