Preklady fanfiction Harryho Pottera

koniec júla 1998

„Takže, ehm, ako sa máš?“

Hermiona sa usmiala a odštipla si z čokoládovej žabky.

„Som v poriadku, Harry. V lete je tu celkom pekne. Ticho. Horúco, ale ochladzujúce kúzla začali konečne pracovať.“

Harry sa potichu zasmial. „To bude fajn. Momentálne je tu aspoň príjemne,“ poznamenal.

Hermiona prikývla. „Minerva povedala, že sa hrad uzdravuje s veľkou pomocou domácich škriatkov. Sú veľmi nadšení. I keď za to nebudú mať zaplatené.“ Zamračila sa na Dumbledorov obrázok na kartičke. Ten na ňu žmurkol.

„Ehm, hej. Počuj, Ron sa ospravedlňuje, že nemohol prísť, ale... začal pomáhať Georgovi s obchodom a povedal, že ho to veľmi zamestnáva a len ťažko sa vie dostať preč,“ vychrlil príval slov.

Hermionina tvár pohasla a žalúdkom jej prenikla chladná vlna rozčarovania.

„Ach,“ ozvala sa. „Dúfala som, že vás uvidím oboch.“

„Nuž, áno...“ Harry sa pokúsil o úsmev a dopadlo to biedne.

„Nuž, áno...“ zopakovala Hermiona a snažila sa prísť na niečo, čo by mohla povedať.

„Vlastne som dúfal, že by si mohla... nuž, ak toho na teba nebude priveľa, prísť budúci týždeň do Brlohu. Požiadal som Ginny o ruku, no Molly nám nedovolí sa vziať, kým Ginny nedokončí školu, ale spolu s Arturom povedali, že by sme sa mohli zasnúbiť, a tak usporiadame oslavu,“ vyhŕkol Harry.

Hermiona sa prinútila k úsmevu. Ron je len Ron, pomyslela si. Necíti sa so mnou dobre, keďže som chorá. Nahlas povedala: „Harry! To je úžasné!“ Posadila sa a objala priateľa.

„Tak prídeš? Zdá sa mi, že Ginny chýbaš a Molly o tebe vždy hovorí, ako by si bola jej druhá dcéra.“

„Rada by som, Harry. No bude to musieť odsúhlasiť madam Pomfreyová. Moje záchvaty sa nezlepšujú, ale tú oslavu by som si nenechala ujsť ani za svet.“

„Super,“ pritakal Harry. „Bude to tiež niečo ako súkromná oslava víťazstva. Príde aj Minerva a tiež všetci naši ostatní priatelia. Dokonca sa pripoja aj Bill s Fleur. Vlastne to bol Billov a Charlieho nápad. Molly veľmi ťažko znáša Fredovu smrť, a tak ich napadlo, že by sa ju mohli pokúsiť rozveseliť.“

„Tým, že nachystá pohostenie pre množstvo ľudí?“ spýtala sa Hermiona skepticky.

„Nie! Totiž Keacher, Winky a niekoľko ďalších rokfortských škriatkov pripravia občerstvenie – no budú za to platení!“ Ponáhľal sa objasniť, keď si všimol strnulý výraz Hermioninej tváre.

„Ach, nuž dobre. Tak je to asi v poriadku.“

Harry sa zaškeril.

„Čokoládovú žabku?“ spýtal sa a ponúkol jej ďalšiu škatuľku.

„Vďaka, ale jedna mi stačila.“

*****

„Severus, nadišiel čas, aby sme si pohovorili o tvojej budúcnosti.“

„Je milé, že ťa môžem opäť vidieť, Minerva. Nemocničné krídlo je tak ďaleko od riaditeľne, že si ma nebola schopná navštíviť?“

„Severus, nebuď sarkastický.“

„Budem taký, ako sa mi zachce. Máš niečo na srdci?“ Prevrátil stránku knihy Druhy poškodení kliatbami od Borgina a Brookshira a ignoroval netrpezlivú čarodejnicu pred sebou. Hermiona sedela za ním schúlená v kresle a neprítomne hľadela pred seba.

„Poppy ma informovala, že tvoja rekonvalescencia skvelo napreduje. Premýšľal si nad alternatívami, čomu by si sa chcel venovať na jeseň?“

„Predpokladám, že mi neponúkneš miesto v učiteľskom zbore?“

Minerva sa na chvíľu odmlčala. Snape odolal pokušeniu pozrieť sa hore. Bolo by to ono? Definitívna výpoveď? Mala Minerva pľuvadlíky v rukáve, aby si na to trúfla?

„Chcel by si sa vrátiť? Neočakávala som, že by si mal záujem po takom neľahkom roku.“

„Koľko sov so žiadosťou o moje okamžité prepustenie si dostala?“

„Nevediem opatrovateľský ústav, Severus, ani nemám záujem ponúknuť ti neoficiálny azyl pred Oddielom presadzovania čarodejníckeho práva. Ak sa chceš znovu uchádzať o miesto majstra elixírov alebo učiteľa obrany proti čiernej mágii, tvoj životopis musí byť zajtra do sedemnástej na mojom stole. Je to jasné?“ vyštekla Minerva.

„Úplne jasné. Buď pokojná,“ odvetil Snape. „Náležite zvážim eventuálne pracovné prostredie Rokfortu, kým podniknem akékoľvek ďalšie kroky týkajúce sa môjho zamestnania.“

Nemusel sa pozerať, aby videl Minervine pery zošpúlené do nespokojnej grimasy. Vzduch v miestnosti praskal od jej nevôle.

Tvrdé údenáče, ty stará nevrlá mačka!

Počkal, kým nezačul, že sa jej rozvážne kroky presunuli smerom ku dverám predtým, než letmo pozrel na katatonickú Hermionu.

„A teraz,“ povedal ticho, „kde sme to prestali? Ach, áno, tu: kvalita straty pamäti v dôsledku sebapoškodenia môže byť v skutočnosti oveľa rozsiahlejšia, ako strata pamäti spôsobená vonkajšími vplyvmi. Zaujímavá myšlienka, Hermiona, čiže ak by si si to spôsobila sama, už by si v tejto chvíli nebola s nami.“

Hermiona neodpovedala a Snape pokračoval v čítaní s nastraženými ušami, aby zachytil tichý rozhovor prebiehajúci v kancelárii Poppy. Vari si tie ženy neuvedomovali, že akustika nemocničného krídla je ideálna na odpočúvanie?

„Ako dlho to už trvá?“ spýtala sa Minerva Poppy.

„Asi týždeň. Odvtedy čo Bill Weasley priniesol tú hromadu kníh. Severus jej čítal počas hodín, kedy bola v katatonickom stave.“

„A keď je pri zmysloch? Chúďa dievča, zavretá tu s ním.“

„Buď férová, drahá. Keď je s nami, tiež číta tú haldu kníh. Alebo sa s ním rozpráva o druhom svete, v ktorom prebýva, či o detstve. Potter a Weasley ju občas navštevujú, ale nezostávajú dlho. Sú z neho nervózni, odkedy Severus odmietol Potterovu ponuku ubytovania na Grimmauldovom námestí.“

„Hermiona hovorí o svojom detstve?“

Poppy sa odmlčala. Snape počul cengot porcelánu a bublanie nalievaného čaju.

„Existuje rozdiel medzi touto skutočnosťou a svetom snov, v ktorom prebýva. Vo vysnívanom svete má sestru.“

Znovu nastalo ticho. Snape stuhol. Minerva nemohla nájsť Albusov spis o tomto dievčati, zatiaľ nie, keďže nebol uložený na svojom mieste.

„Aké neobyčajné,“ ozvala sa Minerva. „Myslím, že ju budem musieť navštevovať častejšie, aby som skontrolovala jej pokroky.“

„Som presvedčená, že ťa rada uvidí, Minerva.“

„Och, Poppy. Viem, že bolo veľmi neľahké poskladať tie kúsky opäť dokopy, aj keď – som presvedčená, že škriatkovia sa vrátili len vďaka Potterovi a jeho schopnostiam presvedčiť Winky.“

Snape sa uvoľnil, keď sa konverzácia vzdialila od dievčiny schúlenej vedľa neho s vlasmi zvlnenými júlovou vlhkosťou. Musel sa rozhodnúť, čo najskôr.

„Nebola k vám veľmi spravodlivá,“ podotkla Hermiona zo svojho kresla, prinútiac ho tým prehovoriť.

„Slečna Grangerová, vitajte späť.“

„Pred chvíľkou ste ma oslovili Hermiona,“ upozornila ho. „Keď ste si mysleli, že som... mimo.“

„Ako vás oslovujem, keď ste non compos mentis je moja vec, nie vaša.“

„O tom pochybujem.“

„A ako dlho ste načúvali? Vaša mama by sa za vás mala hanbiť, slečna Grangerová.“

Hermiona sa usmiala. „Začala som sa preberať, keď vás profesorka McGonagallová začala kárať.“

„Výstižný opis.“

„Ale až doteraz som sa nevedela pohnúť. Nebolo to, ako by som bola skamenená,“ rýchlo dodala, „skôr, ako keby som spala a nedokázala sa prebudiť.“

„A ako sa cítite teraz?“

Hermiona zívla. „Ani neviem. Prebudená, ale uvoľnená. Pripravená na ďalší pokus o legilimenciu, ak ste... ak ste ochotný.

Snape zdvihol kútik úst do náznaku úsmevu.

„Tak sa pripravte, slečna Grangerová,“ odvetil.

Otočila sa k nemu a jej hnedé oči sa stretli s tými jeho.

Snape sa zhlboka nadýchol.

„Legilimens,“ vyriekol.

*****

Tentoraz bola jej myseľ bdelá a aktívna.

Pane, to šteklí, protestovala.

Ignoroval ju a začal sa preberať spomienkami na niekoľko posledných hodín. Nebolo prekvapením, že tam boli prázdne miesta. Najznepokojujúcejšie však bolo, že videl veľkú medzeru v spomienkach, ktoré vznikli, keď mala sedem rokov.

Malé dievčatko sa hralo s bábikami, čítalo im, poučovalo ich.

„Hermiona, zlatíčko.“ Do izby vstúpila žena a na rukách niesla bábätko v ružovej zavinovačke. „Nechcela by si sa zoznámiť so svojou malou sest...“

Spomienka sa náhle skončila, bola úplne prerušená.

Zaujatý Snape odhodlane pokračoval v prehľadávaní náhodných spomienok z muklovskej základnej školy, Vianoc, letných prázdnin a nemohol nájsť žiadnu ďalšiu spomienku na ružové bábätko či sestru.

Albus odviedol dobrú prácu. Ale čo mohlo spôsobiť terajšiu traumu?

Z ničoho nič jej myseľ zasiahla všetko pohlcujúca temnota a zanechala ho samého v prázdnote, ktorú spoznal pri ich predchádzajúcom pokuse.

Avšak tentoraz si všimol jemný rozdiel – akýsi záblesk myšlienky, akoby sa na vianočnej girlande stále mihotalo slabučké svetielko.

*****

Hermiona sa vystrašene nadýchla a rozhliadla po bledozelenej spálni.

Domov.

Bola vo svojej detskej izbe. Bola v bezpečí. Doktor Gupta jej konečne dovolil odísť domov, ak sľúbi, že nebude bojovať a zavolá mu, keď bude mať akékoľvek problémy.

Domov. Vďaka Merl... Vďaka bohu.

Opatrne sa rozhliadla navôkol. Izba sa za posledných sedem rokov nezmenila. V duchu si prešla každý detail: plagát s Albertom Einsteinom, bledoružová prikrývka, jej obľúbený oranžový plyšový kocúr – Krivolab, mikroskop zaberajúci čestné miesto na stole, police s knihami vŕzgajúce pod ťarchou nákladu, fotka, na ktorej bola s rodičmi počas dovolenky v Austrálii rok pred narodením Atalanty.

Kde sú Harry a Ron? Mala by tam byť tiež fotka Harryho a Rona. Počkať, nie. To bol len sen. Doktor Gupta povedal, že musím oddeliť fantáziu od reality.

Kútikom oka zachytila náznak pohybu, ako by niekto práve prešiel okolo otvorených dverí jej spálne.

„Oci?“ zvolala a ponáhľala sa ku dverám.

Avšak na chodbe nebol nikto.

„Zvláštne,“ premýšľala zamračene. Bola si istá, že niekto číhal priamo za dverami.

Stoicky pokrčila plecami, vrátila sa k písaciemu stolu a zdvihla brožúrku ležiacu na vrchu zväzku papierov.

Ako sa vyrovnať so stratou pamäti, prečítala názov.

Hermiona sedela na posteli a listovala v brožúrke pred tým, než vyskočila, aby si priniesla ceruzku a notes. So spodnou perou medzi zubami si začala písať poznámky.

O polhodinu odhodila ceruzku a povzdychla si.

Severus by sa zasmial, pomyslela si. Boli to horšie hlúposti, ako keby to písal Lockhart. Nemôžem uveriť, že som sa doňho zabuchla. Profesor Snape je oveľa talentovanejší. A jeho meno znie lepšie. Predstavte si, keby ste sa volali Gilderoy. Severus je omnoho dôstojnejšie meno.

Vytrhla sa zo snívania. Vari sa zaľúbila do svojho profesora elixírov?

Nie, Grangerová, zaľúbila si sa do výplodu svojej predstavivosti.

„Do riti!“ zamrmlala. „Musím to dostať z hlavy.“

Atalanta strčila dnu hlavu spoza zárubne.

„Počula som, že si povedala škaredé slovo,“ vyhlásila. „Poviem to mame.“

Hermiona výrečne zdvihla obočie na mladšiu sestru a neodpovedala.

Atalantu to neodradilo, skackala dolu schodmi a volala: „MAMÍÍ! Hermiona povedala škaredé slovo! Počula som ju!“

Hermiona si odfrkla a otočila sa k notesu. Veľmi sa jej žiadalo porozprávať Severusovi o všetkom, čo sa dnes popoludní naučila. Možno by sa budúci týždeň dokonca mohla zúčastniť na zásnubnej hostine Harryho a Ginny v Brlohu.

Nie, chceš to povedať doktorovi Guptovi, nie Severusovi.

V očiach ju štípali slzy – bolo nespravodlivé, že bude musieť obetovať tak ťažko vydobyté priateľstvo kvôli tomu, aby ostala v bezpečí reálneho sveta.

Ale aký druh reality to mohol byť? Nemala žiadne vzdelanie, žiadne osvojené zručnosti. Ktorý zamestnávateľ by ju chcel? Aká univerzita by ju prijala?

Nemám ani jedinú skúšku z MLOKov! Nie, počkať, je to maturita.

„Hermiona!“ Hlas jej mamy sa niesol hore schodmi. „Poď si vypiť lieky.“

„Už idem, mami!“ Odhodila nabok notes a vybehla z izby.

Slečna Grangerová, postúpili ste do prípravnej triedy na MLOKy, ozývalo sa jej v hlave.

Zastala na chodbe.

„Severus?“ spýtala sa.

„Hermiona!“ znovu sa ozval hlas jej mamy.

Sú to len tvoje predstavy, pomyslela si. Nič viac.