Preklady fanfiction Harryho Pottera

7. kapitola

Harry a Draco do seba hádzali gule. Pobehovali po celých  pozemkoch, až kým neskončili neďaleko Hagridovej chalúpky. Boli unavení z hrania sa v snehu, už sa ledva trafili.

Hagrid rúbal drevo. Zbadal hrajúcich sa chlapcov a bol rád, že sa Harry nezožiera Ronovým odchodom domov. Vedel, že Malfoyov otec bol nafúkanec... Ale jeho decko... no... to decko  je určite tiež namyslené... Ale... Harry je dobrý chlapec a deťom neuškodí hrať sa v snehu... Keď prebiehali okolo, zakričal: „Hej, Harry! Dali by ste si za šálku čaju? Mám šmakujúci drobený koláč...“

„To by bolo fajn, Hagrid. Ďakujem!“

„Som hnedka hotový, Harry... bežte dovnútra a pohodlne sa usaďte... Tesák sa poteší hladkaniu. Budem hnedka tam.“

Draco sa pozrel na veľkého muža, správcu pozemkov Rokfortu. Nechcel ísť do jeho domu. Niečo ho môže uhryznúť... Jeho otec by sa poriadne naštval, ak by zistil, že jeho jediný syn a dedič pil čaj s tým mužom... To by bolo tak.... 

„Musím sa vrátiť do hradu, Potter... Mám tam ešte nejaké veci, čo musím spraviť... Dík za hru.“

Otočil sa a utekal k hradu. Bez toho, aby pozdravil Hagrida. Harry si pomyslel, že bol veľmi hrubý. Otočil sa na Hagrida a prehlásil: „Kašli na neho... Pôjdem sa hrať s Tesákom.“

Hagridovi sa nepáčil spôsob, akým na neho mladý Malfoy pozrel, takže bol rád, že nešiel do jeho domu s Harrym. Dorúbal drevo a šiel dať Harrymu čaj s koláčom. Veril, že mu škola sadla, vyzeral zdravo a šťastne!

Chvíľu sa rozprávali a Hagrid sa potešil, keď zistil, že Harry vie, že sa ho profesor Snape počas metlobalového zápasu nesnažil zhodiť z metly. Bolo dobré, že Harry má niekoho, kto sa o neho postará. Možno by mal pozvať profesora na čaj a povedať mu čo videl, keď bral Harryho na nakupovanie pomôcok do školy... tí muklovia nevyzerali byť milujúcou rodinou, akú potrebuje dieťa... Nedali mu listy a snažili sa ich pred ním skryť...

Harry si u Hagrida na chvíľu oddýchol.

„Na čo sa chystáš tedka, Harry?“

„Neviem... Hádam, že pôjdem späť do hradu, musím začať s domácimi úlohami.“

„No, Harry... Mám malé sánky za chalupou. Môžeš si ich žičnúť a chvíľu sa sánkovať na snehu. Ak pekne požiadaš Tesáka, možno ti pomôže potiahnuť ich...“

„Naozaj, Hagrid? To bude skvelé!“

„Poď so mnou, Harry. Ukážem ti tie najlepšie miesta...“

Bola naozaj zábava šmýkať sa dolu malými kopcami... Harry k saniam priviazal šnúru a ťahal ich hore, aby sa zase skĺzol... Malfoy, ktorý ho čakal na kopci, ho prekvapil.

„Čo tu robíš? Nebolo ti príliš zima, aby si sa hral? Skončil si s tým, čo si robil?“

„Áno...“

„Čo tu potom robíš?“

„Rád by som sa s tebou skĺzol na sánkach.“

Harry sa zamračil na blondiaka: „Nie sú moje. Patria Hagridovi a pred chvíľou si bol k nemu dosť hrubý.“

„Stavím sa, že sa môžem šmyknúť ďalej ako ty...“

„V tvojich snoch, Malfoy!“

Harry dovolil Malfoyovi sánkovať sa. A obaja sa zabávali tým, že si doberali toho druhého, kvôli jeho rýchlosti a odvahe. Začínalo byť neskoro. Vedeli, že sa blíži čas večere, ale pomysleli si, že je príliš skoro vrátiť sa dovnútra.

„Tam je ďalší kopec, Potter, vidíš ho? Blízko jazera?“

„Nie som slepý, Malfoy, ale...“

„Nebojíš sa? Alebo hej?“

„Samozrejme, že nie, Malfoy. Poďme.“

Kopec končil u jazera, kde bola malá časť zamrznutá.

„Keď budeme obaja na sánkach, pôjdu oveľa rýchlejšie...“

Malfoy sa posadil dopredu a Harry sa držal blondiaka za pás.

Chlapci sa spustili a začali zrýchľovať, keď sane s nárazom pokračovali cez jazero a rútili sa na druhú stranu k Zakázanému lesu.

„Zastav, Malfoy!“

Draco brzdil nohami. Zrazu sa jeho ľavá noha ohla dozadu, ako vrazili do kameňa a zastavili. Náraz ich odhodil na zamrznutú plochu.

Harry cítil, že mu z nosa tečie niečo teplé. Bez toho, aby sa veľmi pohol, sa dotkol rukou nosa a uvidel krv. Začul fňukanie a pokúsil sa posadiť sa. Trvalo mu chvíľku, kým sa mu v hlave vyjasnilo. Rukávom habitu si očistil tvár od krvi. Obzrel sa po Malfoyovi.

Chlapec ležal na chrbte. Rozhýbal sa, až keď k nemu Harry prišiel.

„Malfoy...?“

„Potter...“

„Si zranený?“

„Som živý?“

„Môžeš sa posadiť?“

„Moja noha... bolí!“

Harry mu pomohol do sedu: „Potrebujeme sa vrátiť... Pokús sa postaviť sa... Pomôžem ti...“

Harry Malfoyovi pomohol vstať. Zranený chlapec skúsil kúsok prejsť, ale po dvoch krokoch znovu skončil na zemi.

„Nedokážem kráčať, bolí to.“

„Tvoj členok? Môžeš ním hýbať?“

„Myslím, že nie je zlomený, ale... príliš bolí, aby som na neho stúpol. Nemôžem chodiť. Potrebujem pomoc!“

Harry dýchal ústami. Cítil, ako mu nos puchne.

„Musíme sa vrátiť... stmieva sa,“ snažil sa blondiaka donútiť pohnúť sa.

„Všimnú si, že chýbame a prídu nám pomôcť.“

„Nikto nevie, že sme tu, Malfoy, a je príliš tma, aby nás niekto našiel.“

Harry sa pozrel na sane, neboli zlomené. Vyrovnal ich: „Posaď sa na sane, potiahnem ťa.“

Malfoy si na ne sadol. Mal bolesti. Potreboval svoju posteľ

„Teraz sa snaž nebyť príliš ťažký...“ Harry ho ťahal. Nie je to tak ďaleko, pomyslel si. Čoskoro bola v dohľade Hagridova chalúpka.

„Hagrid nám pomôže.“

Malfoy o tom mal svoje pochybnosti. Ten chlap určite pomôže Potterovi, ale nebol si istý, či pomôže aj jemu. Harry zaklopal na dvere, ale nikto neotváral. Bol unavený. Nedokáže odtiahnuť Malfoya celou cestou až do hradu.

A tiež ho nemohol nechať samého... Keby tu tak bola iná možnosť, ako zavolať pomoc...

„Nemôžeš poslať jeden z tých hlúpych odkazov, ktoré si mi posielal v triede?“

„Nedoletia ďaleko, Potter... To nič nevieš?“

„Vyrastal som u muklov, pamätáš? Musíš poznať spôsob, ako zavolať pomoc, Malfoy. Nakoniec ty si bol vychovávaný ako čarodejník!“

„Nikdy som nepotreboval prosiť o pomoc, Potter!“

„Dobre, to ani ja...“ Vždy som vedel, že mi nikto nepomôže.

„Myslím, že môj členok je na tom trochu lepšie... Môžem skúsiť trochu chodiť.“

Harry za to bol vďačný. Pomohol Dracovi vstať a ten zvládol krivkať. Pomaly kráčali k hradu. Harryho jedinou myšlienkou bolo dostať sa k hradu a tešilo ho, že ako sa blížili, hrad vyzeral priateľsky ešte aj v tme.

Zbadal svetlo.

Niekto otvoril bránu.

Tiež videl, že von vyšla tmavá postava.

Oh, Merlin! Mali problém!

Snape rozoznal malé postavy a podľa toho, ako sa potkýňali vpred, si uvedomil, že boli zranené. Rozbehol sa k nim.

„Profesor!“

„Čo robíte vonku o takomto čase? Nevideli ste, že sa blíži búrka?“

Potom zbadal ich tváre. Musí ich rýchlo dostať dovnútra. Zvažoval, že pre nich vyčaruje levitujúce nosítka, ale Potter chodil v poriadku, tak len schytil Malfoya a odniesol ho dovnútra. Prišli na ošetrovňu a Snape ich nechal ľahnúť si do susediacich postelí.

Madam Pomfreyová ich okamžite  vyšetrila. Chlapci prechladli a boli premočení, tak im  vysušila oblečenie. Ani jeden nemal nič zlomené. Skontrolovala Harryho nos a použila kúzlo na zmiernenie opuchu. Harry mohol zase dýchať. To isté zopakovala s Malfoyovým členkom. Obom im dala povzbudzujúci elixír a prikázala im, aby si zjedli večeru a šli skoro do postele. Nič viac im nebolo

Snape postával za sestričkou. Pokúšal sa potlačiť svoj hnev. Chlapci boli v poriadku. Trochu otlčení a prechladnutí, ale... v poriadku. Cítil na sebe pohľady tých deciek. Vedeli, že mali prúser...

„Dobre, decká. Už môžete ísť. Zajtra sa vráťte, aby som sa mohla pozrieť, ako sú na tom vaše zranenia.“

„Nechcete, aby sme zostali na noc, madam?“ Malfoy vedel, že teraz nechce čeliť svojmu vedúcemu fakulty.

„Nie je to nutné, pán Malfoy. Bude vám pohodlnejšie vo vlastných posteliach.“

Pochybujem, pomyslel si Harry, nie, ak do nich pôjdeme po bitke. Pozrel sa na Malfoya a videl, že myslia na to isté. Snape bol príliš ticho, aby to mohli prežiť v celku... Z ošetrovne ich vyprevádzal stále v tichu. Onedlho prejdú okolo chodby do chrabromilskej veže. Harry vedel, že má šancu ujsť do klubovne a zdržať tak stret so svojím opatrovníkom... Hneď za rohom. Musí byť pripravený utekať. Harry čakal, kým sa dostanú na roh, keď ho Snape chmatol za golier. Zľakol sa.

„Nie tak rýchlo, pán Potter.“

Malfoy na neho pozrel a pokrčil ramenami... tiež by sa pokúsil utiecť, keby jeho spoločenská miestnosť nebola po ceste do Snapeovho bytu.

Snape ich posadil k stolu vo svojej kuchyni. Použil prútik a nechal zjaviť sa dva taniere slepačej polievky so zeleninou: „Jedzte pomaly, pomôže vám to zohriať sa zvnútra.“

Tiež obom nalial po hrnčeku teplého mlieka. Chlapci začali jesť. Keď sa do toho pustili, spomenuli si, akí boli hladní. Ale uvedomili si, že keď dojedia, začne kázeň. Takže pre tentokrát poslúchli Snapeove inštrukcie: jedli pomaly.

Snape si nalial trochu čaju a posadil sa oproti nim. Prstami bubnoval po stole. Zvažoval čo s nimi robiť. Posudzoval ich zranenia. Potreboval viac informácií. Pozrel na nich prenikavým pohľadom a spýtal sa: „Pobili ste sa?“

„U-um,“ Potter to poprel krútením hlavou.

„Nie, pane,“ aspoňže sa môže spoľahnúť na Malfoya, že bude pamätať na spôsoby a odpovie úctivo.

„Vysvetlíte mi, čo ste teda robili?“

„Hrali sme sa v snehu so sánkami.“

„Bolo to veľmi zábavné...“

„Hagrid mi ich požičal.“

„Mali sme nehodu.“

„Kde ste boli, keď sa udiala tá nehoda?“

Potter s Malfoyom sa na seba pozreli. Posledný kopec, blízko jazera a Zakázaného lesa, bol príliš strmý... Snapeovi sa nebude páčiť, keď sa o tom dozvie.

„Boli sme trochu ďalej ako je Hagridova chalupa...“ zamrmlal Harry.

„O koľko ďalej?“ Snape vedel, že sa niečo pokúšali zatajiť.

„Nemohol som kontrolovať sane, pretože sme prešli na zamrznuté jazero...“

„Boli ste na nich spolu?“

„Áno, pane.“

„Šli príliš rýchlo...! Bol som vpredu... Noha mi narazila do kameňa a vtedy som sa zranil...“

„Nevedel som, čo sa stalo... nabúrali sme a tak akoby trochu leteli. Hádam, že som tvárou vrazil do zeme.“

„Nemohli sme volať o pomoc... Stmievalo sa a ja som nemohol chodiť... Potter ma ťahal na saniach, kým som nezvládol krívať...“

„Ja som vedel chodiť, ale boli sme takmer v lese, tak... Nemohol som ho tam nechať.“

„Boli ste blízko pri lese?“

„Iba trochu. Pristali sme tam po nehode... Hagrid nebol doma...“

„Potter mi pomáhal vrátiť sa...“

Snape zložil hlavu do dlaní. Ako má udržať tých chlapcov v bezpečí, ak sa sami vystavujú nebezpečenstvu? V miestnosti bolo teplo, ale videl, že chlapci boli v skutočnosti roztrasení. Boli unavení a ubolení, dokonca aj po Poppyinej starostlivosti. Potrebovali ísť spať. Triasli sa kvôli dobrodružstvu, alebo sa obávali následkov? Pozerali sa na neho, s očami veľkými ako podšálky a čakali na dopad popravšej sekery. Musí ich sklamať.

„Oblečte sa do pyžám a pripravte sa do postele.“

Chlapci pokračovali v zízaní.

„Uvidíme sa zajtra o deviatej v učebni elixírov. Očakávam, že budete osprchovaní, naraňajkovaní a pripravení chystať ingrediencie do elixírov, a umývať kotlíky. Neskôr sa porozprávame o vhodných miestach, kde sa môžete sánkovať a bezpečne sa hrať v snehu.“

„Áno, pane,“ povedali obaja chlapci naraz.

Vyšli z miestnosti a rozbehli sa do svojich klubovní a postelí.

Harry našiel na nočnom stolíku pri posteli šálku horúcej čokolády. Celú ju vypil a užíval si pocit, ktorý ho obklopil. Rozmýšľal, či sa takto cíti niekto, keď je dobre najedený.

Harry s Dracom sa stretli pri raňajkách. Bolo skoro a zvyšok ich spolužiakov si ešte chvíľu užíval svoje postele. Nakoniec, nemali žiadne hodiny ani tresty, ktorých by sa museli zúčastniť.

„Čo ti to toľko trvalo, Potter? Zasekol si sa medzi prikrývkami?“

„Koľko je hodín?“

„Takmer trištvrte na deväť. Profesor Snape povedal, aby sme tam boli o deviatej.“

„Stále mám dvadsať minút,“ mykol Harry plecami.

„Päť minút nám zaberie cesta do prízemia.“

„Nemám zranenú nohu, Malfoy. Môžeš ísť sám, pre mňa za mňa. Ja môžem utekať.“

„Povedal, že nás chce oboch na čas.“

„Tak čo? Nebude naštvaný na teba, ak prídem neskoro ja. Musím sa najprv naraňajkovať... A som si istý, že bude tak či tak v zlej nálade.“

„To je dôvod, prečo ho nechcem viac naštvať...“

„Máme trest celý deň, Malfoy, čo môže byť horšie?“

Malfoy dopil svoj pohár mlieka. Pozrel sa na Harryho a povedal: „Dal ti bitku tú noc, však?“

„Áno, dal. Ale neurobí to tentokrát. Neporušili sme žiadne pravidlá... Pri posteli som si našiel šálku horúcej čokolády...“

„A čo? Aj ja som mal minulú noc čokoládu.“

„Myslíš, že by predsa...? Povedal, že sa musíme pripraviť na prípravu ingrediencií do elixírov!“

„Viem, čo povedal... Ale nechcem to riskovať.“

Harry si natrel pár toastov s maslom a džemom. Potom vypil mlieko.

„Tak... teraz môžeme ísť do žalárov.“

„To neboli poriadne raňajky, Potter....“

„Merlin! Znieš ako Hermiona!“

„Neopováž sa ma porovnávať s tou...“

Harry zacítil, že za ním niekto stojí a vedel, že je to Snape, inak by Malfoy nesklapol.

„Ak ste doraňajkovali, pán Malfoy, môžete sa ku mne teraz pridať.“

„Áno, pane.“

„Pán Potter, máte ďalších 15 minút, zjedzte vajíčka a trochu kaše.“

„Áno, pane.“

Harry si nabral vajíčka a začal ich jesť ešte predtým, než boli Snape s Malfoyom pri dverách siene.

Snape ich posadil k samostatným stolom. Harry musel krájať červoplazy (CZ: tlustočervy) a Malfoy pitvať črevá ploštíc. Snape sa posadil za katedru a známkoval eseje. Neušla mu nevraživosť medzi jeho bremenami. Povzdychol si. Myslel si, že minulú noc sa spolu trochu zmierili... Nechal ich samých hodinu a pol pred obedom, s inštrukciami dokončiť vlastné ingrediencie.

„Bolia ma prsty, sú meravé... Nie som zvyknutý na takýto druh práce!“

Aj Harryho boleli prsty. Zvykol si na krájanie vecí pre svoju tetu, keď varila, ale aj tak to nerobili viac ako dve hodiny...

„Bolí ma noha. Pôjdem mu povedať, že musím ísť na ošetrovňu.“

„Prestaň fňukať, Malfoy... Bol to tvoj nápad sánkovať sa tam...“

„Kto dostal tie hlúpe sánky...?“

„Nevolal som ťa hrať sa, Malfoy. A bola to tvoja chyba, že sme nabúrali.“

„Ako som ich mohol riadiť, Potter? Jačal si mi do uší!“

„Skončili ste, gentlemani?“

„Nie, pane.“

„Tak by som vám radil pracovať menej ústami a viac prstami.“

„Áno, pane.“

O desať minút neskôr Snape povedal: „Pán Malfoy, môžete odísť. Nemáte dovolené ísť na pozemky hradu po zvyšok dňa. Starajte sa o svoj členok. Je to jasné, pán Malfoy?“

„Áno, pane,“ Malfoy opustil miestnosť.

„Pán Potter.“

„Áno, pane.“

„Za vami je polička, kde nájdete čistiace potreby. Pokračujte prosím umývaním kotlíkov. Nezabudnite na rukavice.“

„Ale, pane...?“

„Áno, pán Potter?“

„To nie je fér... Malfoyovi ste dovolili ísť. Prečo mám dlhší trest?“

„Pánovi Malfoyovi som nenakázal, že nesmie vynechať žiadne jedlo, pán Potter. Včera ste vedeli, že sa musíte dostať do školy, než sa začne stmievať. Bez ohľadu na to, ako dobre ste sa zabávali, vedeli ste, že musíte prísť na večeru načas. Očakávam od vás viac zodpovednosti, pán Potter. Viete, že je to dôležité pre vaše zdravie. To je dôvod, prečo neodídete, kým nebudú tieto kotlíky čisté.“

Harry prešiel k umývadlu a začal umývať kotlíky. Bol nazlostený. Nikdy nevidel kotlíky tak... tak... nechutne špinavé! Stavil by sa, že ich Snape skladuje, kým nemá úbohú obeť na treste. Prečo by ich nemohol očistiť magicky?

„Pretože mágia sa nesmie dostať do kontaktu s elixírmi, ktoré boli varené v tých kotlíkoch, pán Potter. Ak by sa tak stalo, nastala by veľmi nepríjemná reakcia.“

Harry prestal čistiť. Bolo to také desivé, keď mu Snape čítal myšlienky!

„A áno... Držím si kolekciu špinavých kotlíkov, pán Potter. Zostávajú ukryté, kým nemám malých neposlušných chlapcov, ktorí sa potrebujú naučiť riadiť pravidlami, pomáhaním mi čistiť ich.“

„Aj tak to nie je fér.“

„To je tak smutné. Ale mali by ste zo skúseností vedieť, že život nie je fér.“

Boli tam tri kotlíky. Harry skončil s dvoma a chystal sa začať tretí, keď si uvedomil: „Je čas na obed, profesor. Povedali ste, že...“

„Áno, pán Potter?“

Harry vedel, že bol drzý, ale musel to povedať: „Povedali ste, že... by som nemal vynechávať jedlá, pane.“

„Som rád, že ste si spomenuli, pán Potter. Inak by som musel vybrať nejaké ďalšie špinavé kotlíky zo svojej zbierky... Aby ste ich umývali aj po obede. Umyte si ruky a poďte so mnou. V komnatách už budeme mať pripravený obed.“

Snape objednal rôzne druhy sendvičov a hranolky.

Harry nevedel, čo si o tom myslieť. Určite to bola odmena, ale... prečo? Bolo to mätúce, a ešte viac, keď Snape prehlásil, že by si mohli dať nakoniec aj nejakú zmrzlinu.

Po obede mu dovolil odísť. Iba chlapcovi povedal, že sa ho musí opýtať, ak by chcel odísť z hradu. Dokonca aj keby šiel iba navštíviť Hagrida.

Harry sa chystal protestovať, že Malfoy určite nepotrebuje povolenie. Ale Snape mu pripomenul: „Nie som poručník pána Malfoya, pán Potter.“

Harry odišiel z miestnosti cítiac sa, akoby práve vypil šálku horúcej čokolády