Preklady fanfiction Harryho Pottera

koniec júla 1998

„Kedy môžem ísť domov?“ netrpezlivo sa dožadovala Hermiona s rukami prekríženými na hrudi.

Jej matka sa pozrela na doktora Guptu.

„Hermiona, je to zložité,“ povedal pomaly doktor a pokrčil tmavé obočie. „Môžeš sa cítiť úplne normálne, ale stále nevieme, čo je presne príčinou týchto stavov a kým s istotou nebudeme vedieť, že nie si v žiadnom nebezpečenstve, nemôžeme riskovať a dovoliť ti...“

„Odísť odtiaľto?“ dokončila zaňho.

„Práve teraz je Midvale pre teba bezpečným miestom,“ vysvetľoval doktor Gupta trpezlivo. „Prinajmenšom pokým nezabudneš na predstavy, ktoré si vytváraš a opäť sa k nám nepripojíš."

„Predstavy?“ pohoršene sa spýtala Hermiona a posunula sa na posteli. „Sú také skutočné ako ja! Kde si myslíte, že som získala túto jazvu?“ šklbla nemocničným pyžamom, aby im ukázala hornú časť jazvy, ktorá sa kľukatila cez hrudnú kosť – suvenír z Oddelenia záhad a od Dolohova.

Dolohov – ma preklial pred tým, ako som sem prišla. Počas bitky...

„Aká jazva, Hermiona?“ spýtal sa vľúdne doktor Gupta.

„Táto jazva! Presne tu.“ Hermiona pozrela dolu na hladké, neporušené telo. „Ale veď bola tu! Získala som ju pred dvoma rokmi!“

„To je to, čo mám na mysli,“ vysvetľoval doktor Gupta, „Hranica medzi tvojím svetom fantázie a realitou je pre teba veľmi nejasná. Kým nenájdeš spôsob, ako sa vyrovnať s realitou a opustiť fantáziu, je pre teba bezpečnejšie byť tu.“

„Hermiona, nedohadujeme sa o tom po prvý raz. A nebola si vždy taká... poslušná,“ povedala Jocasta a vstala z kresla, aby si opatrne sadla na dcérinu posteľ. Uhladila si kaki nohavice a Hermiona zbadala, ako sa jej na prste zatrblietal diamant.

„Čo tým chceš povedať?“

Jocasta neodpovedala, ale letmo pozrela na druhú stranu postele, kde bola na dlážke úhľadne zložená súprava na pripútanie.

„V poslednom čase sme ju nemuseli použiť,“ ozvala sa. „Od marca.“

Marec? Čo sa stalo v marci?

„Od marca?“ spýtala sa.

„Bola si... agresívna, keď sme sa ťa snažili nakŕmiť. Kričala si a začala si nás biť, keď sme ti dávali jesť. A potom sa spustili záchvaty...“ Jocasta zmĺkla, zahryzla si do spodnej pery a preplietla si prsty tak silno, až jej zbeleli hánky.

Marec. Malfoy Manor. Och bože, Bellatrix!

„To je... to je v poriadku, mami.“ Neisto natiahla ruku k matke.

Jocasta sa strhla a vzchopila sa.

„Je mi to ľúto, zlatíčko,“ povedala. „Bolo to zložité, ale chceli... chceli sme pre teba to najlepšie. Chápeš to, však?“

„Chápem, mami. Chápem.“

Možno to nebolo skutočné – možno som po celý čas bola tu. Možno...

„Hermiona?“ matkin ustarostený hlas prerušil jej myšlienky.

„To je v poriadku mami. Som stále tu. Len som sa zamyslela. Chcem... chcem byť s tebou, ockom a Atalantou, ale nebude to jednoduché – všetko to vyzerá také skutočné!“

„Viem, zlatíčko. Chceme, aby si to premohla a vrátila sa k nám.  Chceš to tiež, však?“

Hermiona sa slabo usmiala. Chce to? Bolo to to, čo naozaj chcela?

„Chcem ísť domov, mami,“ odvetila nakoniec. „A aby som mohla odísť, musím... sa začať liečiť.“

„Och, dievčatko moje zlaté,“ zvolala Jocasta a zovrela dcéru v náručí.

Hermiona ju objala na oplátku a potlačila pocit, že jej matka – jej pokojná, rozumná, dokonalá matka – nie je touto emotívnou ženou, ale Monikou Wilkinsovou, ktorá sa momentálne (pravdepodobne) triasla v chladnej Austrálii.

Ale možno to bola jej mama.

Doktor Gupta si odkašľal a hral sa s podložkou na písanie.

„Pani Grangerová, Hermiona, myslím, že môžeme začať hovoriť o liečbe.“

„Čo tým myslíte?“ spýtala sa Hermiona, keď si jej matka sadla naspäť a uhladila prikrývku na posteli.

„Stále si nie sme úplne istí, čo sa ti stalo, ale domnievame sa, že sa tvoj svet fantázie sprvu prejavoval celkom normálne.“

Hermiona prižmúrila oči a jej matka stuhla.

„Čo tým myslíte, normálne?“

„Slovo normálny používam v zmysle, že všetky deti majú do určitej miery živú fantáziu. Pamätáš sa na svoje jedenáste narodeniny?“ spýtal sa.

Hermiona prikývla.

„Mali sme tortu,“ povedala. „A Atalanta urobila polevu.“

Jocasta sa uvoľnila a usmiala.

„Pamätáš sa, aké darčeky si dostala?“ spýtal sa vľúdne doktor Gupta.

„Áno. Knihy a mikroskop.“

„Bola si taká šťastná, že si dostala mikroskop,“ povedala Jocasta a natiahla ruku, aby Hermione odhrnula z tváre vlasy. Hermiona netrpezlivo mykla hlavou.

„Samozrejme, pamätám sa,“ povedala. „A bola tam aj teta Muriel a ujo Brian.“

Nastalo ticho.

„Ujo Brian?“ spýtal sa doktor Gupta. Jocasta náhle vstala z postele a prešla do rohu izby.

„Áno,“ povedala Hermiona. „Ujo Brian zo Škótska. Švagor babkinej sesternice. Mama a otec sa s ním stretli, keď boli na svadobnej ceste a príležitostne nás navštevoval. Veľmi sa tešil, že mohol prísť na moje jedenáste narodeniny. Povedal, že to bol veľmi významný deň, pretože jedenásť rokov nemám každý deň.

„Hermiona,“ ozval sa doktor Gupta a Jocasta vydala akýsi pridusený vzlyk. „Hermiona, nemáš uja Briana.“

Hermiona sa zasmiala.

„Samozrejme, že mám!“ trvala na svojom. „Je starý, starší ako babka a vždy mal so sebou citrónový drops.“

„Och bože!“

„Mami? Čo sa deje?“

Doktor Gupta si sadol na Hermioninu posteľ – urobil tak po prvýkrát, čo si pamätala.

„Tvoja mama môže mať ťažkosti vyrovnať sa s týmito vecami,“ vysvetľoval jej milo. „Čo si myslíš, že sa stalo a čo sa stalo naozaj ju občas... nuž, znepokojuje.“

„Takže... nemám uja Briana?“ Hermiona zamyslene zvraštila obočie. Bol to veselý starček – takmer ako Santa Claus, len štíhly. V ten deň bol odetý do purpuru: zamatových nohavíc, bielej košele a športového saka s lesklou striebristou podšívkou. A zdalo sa, že sa trblieta.

Spomenula si na istý letný deň po jej narodeninách, keď prišiel na čaj a mal oblečené niečo, čo sa dalo nazvať havajskou košeľou v žiarivom odtieni manga. Atalanta sa zachichotala, keď ju objal na privítanie a povedala mu, že vonia dropsom.

„Nie, Hermiona, ujo Brian neexistuje,“ znovu jej objasňoval doktor Gupta.

„Ale vyzeral tak skutočne!“ namietala a uvedomila si, že to znelo podráždene, akoby bola Atalantou.

„Viem, zlatíčko, ale nejestvuje,“ prerušila ju Jocasta. „Vlastne bol prvým príznakom toho, že zrejme niečo nie je v poriadku. Začala si sa s ním rozprávať na oslave – ale nevedeli sme, kto to bol – a potom to vyzeralo, ako keby bol u nás niekoľko dní na návšteve – a veľa si sa s ním rozprávala.“

„A potom?“

„Potom si povedala, že ti dal knihu o hrade, čarodejníkoch a čarodejniciach.“

„Ó?“ Och.

A potom, nuž, nasledujúce leto si povedala, že si dostala od uja Briana list, ktorým ťa pozýva, aby si pricestovala do toho hradu kvôli... výučbe.“

„Spomínam si – mal na sebe bledoružovú košeľu.“

„V tvojich predstavách, ale nie... nie v skutočnosti.“

Hermiona neodpovedala – miestnosť sa začala rozplývať.

Výučba... hrad... Rokfort... ujo... Brian?

„Hermiona?“

*****

„Hermiona?“

Ustarostený hlas Billa Weasleyho prenikol cez závoj hmly, ktorý zastieral jej vedomie.

„Nič?“

Profesor Snape. Bill Weasley.

„Nikdy som sa nestretol s kliatbou ako táto, ale niekoľko stôp v jazve a jej celkový stav sú veľmi podobné následkom niektorých z najhorších ruských kliatob, ktoré sa používali."

„Predpokladal som to.“

Hermiona sa snažila vyjsť z hmly.

„Reagovala... reagovala vôbec na legilimenciu?“

„Včera sme to skúšali. Vkĺzla do tohto stavu takmer v okamihu, ako som vstúpil do jej mysle. Rád by som sa o to znovu pokúsil, ale nie pokým nebudem s určitosťou vedieť, že ju to znovu nevráti do tohto stavu.“

„Chápem.“

Ticho. Potom pomalé klopkanie palice.

Izba začala pomaly získavať ostrosť. Sedela skrútená v kresle v dlhej miestnosti s lôžkami a kójami. Bill Weasley kľačal vedľa nej s ustaraným, zamračeným výrazom na zjazvenej tvári.

„Vitaj späť,“ povedal potichu a odsunul jej z tváre vlasy.

„Ako dlho...“

„Približne sedem hodín, Toto bol, podľa Severusa, zatiaľ najdlhší záchvat.“

„Severusa?“

„Profesora Snapa,“ ozval sa muž v tmavom, ktorý stál meravo pri okne otočený chrbtom k dvojici. Čiernu palicu zvieral v ruke tak silno, až mu zbeleli hánky a žily vystupovali v ostrom reliéfe. Hermiona si všimla, že mal dlhé, odrastené vlasy. Potreboval ostrihať.

A zrejme by im neuškodilo ani poriadne umytie šampónom.

Snape sa otočil a zahľadel na ňu.

„Samozrejme, profesor Snape. Prepáčte, pane.“ Hermiona sa začervenala.

Jedinou vecou, ktorú nepovedala doktorovi Guptovi, keď sa druhýkrát prebrala bolo, že sa jej v poslednom čase často sníva o profesorovi Snapovi. Musel to byť ten tmavovlasý muž s palicou, ktorý jej čítal, keď si myslel, že nepočúva.

Alebo bdiem? Prečo je také ťažké rozoznať rozdiel?

„Nuž, zdá sa, že ste sa opäť rozhodli vstúpiť do sveta živých,“ zavrčal Snape.

Hermiona prekvapene zažmurkala a otočila sa späť k Billovi. Rozprávať sa s ním bolo bezpečnejšie – a navyše príjemnejšie.

„Sedem hodín?“ spýtala sa. „A čo sa stalo... kým som bola mimo?“

„Severus ma kontaktoval cez hopšup sieť. Upadla si do tohto stavu vo chvíli, keď sa pokúsil o legilimenciu. Chcel sa ma spýtať na môj názor ohľadom prekliatia a toho, ako na teba pôsobí.“

„Och.“

„Čo si pamätáš z toho kde si bola?“

Snape sa otočil od okna, aby si vypočul jej odpoveď. Palica zaškrípala na kamennej podlahe.

„Bola som...“ Hermiona sa na moment zamyslela. „Bola som v Londýne. Na muklovskej psychiatrickej klinike. Bola tam mama a doktor Gupta, ale otec s Atalantou nie. Rozprávali sme sa o mojich jedenástych narodeninách.“

Snape stuhol.

„Prečo o nich?“ spýtal sa Bill a vrhol na Snapa ustaraný pohľad.

„Tuším preto, že to boli narodeniny, na ktoré prišiel ujo Brian.“

„Ujo Brian?“ spýtal sa Snape napnuto.

„Kto je ujo Brian?“ spýtal sa Bill.

„Je to babkin... nejaký jej príbuzný,“ vysvetľovala Hermiona s pohľadom upreným na ruky, snažila sa zachytiť prchavú spomienku, ktorá rýchlo bledla. „Prišiel na moje jedenáste narodeniny. Bolo to v tom istom roku, kedy som sama zapálila sviečky na torte – po tom, čo som ich sfúkla. Vtedy sa u mňa po prvýkrát prejavila mágia pred tým, než...“ Hermiona zmĺkla, zvraštila čelo.

„Čo je, Hermiona?“

„Nespomínam si,“ povedala a obrátila k dvojici mužov ohromenú tvár. „Pred chvíľou to tu bolo, no už je to preč!“

*****

„Pamätáš sa na niečo zo svojich jedenástych narodenín?“ spýtal sa doktor Gupta.

„Áno, na tortu. A Atalanta urobila polevu,“ odvetila poslušne Hermiona. „Dostala som knihy a mikroskop.“

„A kto tam bol?“ spýtala sa dychtivo Jocasta. Doktor Gupta sa na ňu zamračil a otočil sa späť k Hermione.

„Ty, ocko, Atalanta a teta Muriel,“ odpovedala Hermiona.

„Nikto iný?“

„Jocasta...“

„Nie. Nikto iný. Pamätám sa, že ste mi kúpili knihu o vtákoch.“

Jocasta sa uvoľnene oprela o kreslo.

Doktor Gupta sa usmial.

„Myslím, že sme urobili skutočný pokrok,“ povedal.

Hermiona sa usmiala.

„Takže, kedy môžem ísť domov?“ dožadovala sa.

Doktor Gupta sa ticho zasmial.

„Čoskoro, ty môj nedočkavec, čoskoro.“

*****

„Weasley! Čo si jej urobil?“

„Severus! Nič som jej neurobil – pred chvíľou tu bola, rozprávali sme sa o jej narodeninách a potom... nuž, vidíš rovnako ako ja, čo sa stalo.“

Snape sa posunul na druhú stranu stoličky.

„Môžeš jej pomôcť?“ spýtal sa napäto ryšavého muža s jazvou a zovrel palicu, ako by to bola zbraň pre útok na mladšieho čarodejníka.

Bill sa zodvihol z kolien a urobil grimasu.

„Už nie som taký mladý, ako som býval,“ podotkol sarkasticky.

Snape si odfrkol a prebodol ho pohľadom.

„Môžeš jej pomôcť?“ spýtal sa znovu, tmavé oči sa zapichli do modrých.

Bill si povzdychol a upravil tričko.

„Myslím, že áno,“ povedal, „ale vyžiada si to čas. Urobím menší prieskum a spojím sa s tebou cez hopšup sieť.“

„Nemáme veľa času, Weasley. Jej stav sa zo dňa na deň zhoršuje.“

Bill prikývol. Zamračil sa a rukou si prešiel po nedávno ostrihaných vlasoch, pričom si rozhojdal náušnicu v uchu. Vonku opäť zatrilkoval škovránok.

Hermiona sedela medzi nimi, tichá a nevidomá.

„Viem, Severus, viem.“