Preklady fanfiction Harryho Pottera

koniec júla 1998

Dopoludňajšia horúčava bola dusivá. Cez otvorené okná nemocničného krídla neprúdil žiaden vánok. Hermiona sedela v mäkkom kresle s otvorenou knihou na kolenách a čítala, keď sa Snape blížil s klopkaním palice, oznamujúcej jeho príchod.

Ako tú palicu neznášal. Ale Poppy trvala na tom, že poškodenie nervov bolo uňho príliš veľké na to, aby chodil bez pomoci. Raz sa o to pokúsil. Spadol, pričom strhol závesy na svojej kóji. Poppy to nekomentovala, no nemohol sa zbaviť pocitu poníženia, keď ležal na kamennej dlážke iba v sivých slipoch a župan mal len niekoľko palcov od ruky.

Zamračil sa a pokrútil hlavou, ako by sa tých myšlienok chcel zbaviť. Onedlho po tej príhode mu Poppy dovolila nosiť vhodné oblečenie: džínsy, košele, dokonca aj tenšie nohavice.

Dievčina nezdvihla hlavu od knihy, keď sa priblížil. Ako čítala, nakrúcala si na prst prameň hnedých vlasov, stočená v kresle ako jej polovičný knézl v kuželi slnečného svetla.

Ticho si odkašľal.

„Slečna Grangerová,“ ozval sa.

„Dobré ráno, pán profesor,“ odvetila, zavrela knihu a odložila ju nabok. S uznaním zaregistroval názov na chrbte knihy: Typy poškodenia pamäti od Bancrofta a Hicksa – popredných autorít v tomto vednom odbore (bez ohľadu na Lockharta).

„Slečna Grangerová,“ povedal znovu, „Poppy navrhla, aby sme prediskutovali váš... stav. Môžete mi povedať, čo presne sa stalo v tú noc, že ste... Môžete mi tú udalosť popísať detailnejšie?“

„Je to trochu nejasné, pán profesor,“ ozvala sa Hermiona. „Pomáhala som Ginny a potom som pocítila ako... no, ako ma niekto udrel do zátylka. Sem.“

Zdvihla si záplavu hnedých, kučeravých vlasov, aby odhalila bledý krk. Severus sa sklonil a na začiatku vlasovej línie zbadal škaredú červenú jazvu v tvare špirály.

Od prekvapenia sa prudko nadýchol a zachytil jemnú vôňu jej šampónu – citrusy.

„Ďakujem, slečna Grangerová,“ povedal mechanicky. Hermiona si spustila vlasy, vysielajúc k nemu ďalší (neželaný) jemný závan vône. Hánky mu zbeleli, keď zovrel palicu.

„Videli ste už predtým niečo také?“ spýtala sa.

„Celkový vzhľad jazvy je podobný väčšine iných stôp po kliatbach,“ začal Snape poučovať, „ale špecifické stupňovanie v samotnej jazve je niečím netypickým, čo som predtým nevidel.“

„Och,“ Hermionina tvár pohasla, keď vstala. „Viete... pustila som sa do výskumu,“ povedala, „a našla zopár kníh, ktoré opisujú podobné následky, aké sa prejavujú u mňa, ale všetky sa venujú prípadom, kedy sú ľudia príliš často vystavovaní spomienkam v mysľomise.“

„Slečna Grangerová, vysvetlite mi to, prosím.“

„Dobre, zvyčajne sa so mnou deje nasledovné: keď kliatba začne pôsobiť, ja... miestnosť sa začne trochu rozplývať, potom žmurkám a snažím sa na nič nemyslieť. Avšak keď otvorím oči, už tu nie som.“

„Kde ste?“

„Som...“ Hermiona nakrčila čelo a hrýzla si peru. „Myslím, že som v Londýne. A sú tam aj moji rodičia a doktor. Som v...“ Kde to bolo?

„Áno?“ Snape si prekrížil ruky na hrudi.

„Nespomínam  si,“ priznala sa Hermiona. „Knihy, ktoré som čítala hovoria, že niekedy sa ľudia, ktorí nie sú zbehlí v oklumencii, môžu dostať do stavu podobného tranzu v prípade, že videli alebo prevzali priveľa spomienok, ale ja som nebola... nikto na mňa nikdy nepoužil legilimenciu a ani som nikdy nenahliadla do mysľomisy...“ odmlčala sa.

„Stav bdelosti môže byť len zdanlivý“, slečna Grangerová,“ poznamenal Snape. „Vaše oči sú otvorené, ale sotva sa to dá kvalifikovať ako bdenie. Najmladší Weasley je aj so zavretými očami viac bdelý pri mojom výklade o Druhoch liečivých húb a ich využití pri príprave elixírov, než vy s očami dokorán počas tých vašich záchvatov.“

Hermionina tvár sa skrivila do sarkastického úsmevu.

„Chudák Ron nikdy nemal dosť trpezlivosti pre elixíry,“ podotkla. „Pán profesor, ale ja som nikdy... stáva sa mi, že zavriem oči a vnímam veci, o ktorých som vám hovorila – nemocnicu, mojich  rodičov, doktora. A tiež viem, že medzitým ubehlo veľa času. A keď som tam...“ stíchla a zvraštila obočie.

„Čo, slečna Grangerová?“

„No,“ vysvetľovala,“ keď som tu, mám pocit, ako by som snívala. Ako práve teraz, hlavu mám preplnenú a ťažkú. Ale keď som tam, je to skutočné. Ako by som tam patrila.“

„Poppy hovorila, že sa to deje pravidelne?“

„Áno, stalo sa to dnes ráno a trvalo to... nie som si istá ako dlho. Atalanta tam tentoraz nebola, ale môj otec a ...“ Hermiona sa odmlčala, oči sa jej rozšírili.

„Slečna Grangerová?“

„Á-áno?“

„Kto je Atalanta?“

Hermiona sa zamračila.

„Ne... nemám tušenia,“ povedala a celkom náhle si sadla.

Snape stuhol. Neexistoval dôvod, prečo by si ju mala pamätať.

„Takže možno,“ povedal Snape pomaly, „začneme odtiaľ.“

„Od Atalanty?“

„Od Atalanty.“

„Ako začneme?“

„Slečna Grangerová, máte nejaké námietky voči legilimencii?“

Hermiona sa usmiala. „Chcete vidieť moju najhoršiu spomienku?“

Snape sa na ňu zamračil. „Ľahkomyseľnosť vám nepomôže, slečna Grangerová.“

„Áno, prepáčte pán profesor, to je len... Mám obavy. Nerada zotrvávam v tomto stave... no, viete, je to skôr sen.“

Snape sa dal obmäkčiť, ale iba trošičku – chrabromilská statočnosť je jedna vec, lenže ona bola ešte stále dieťa, ktoré bolo dotlačené do situácie, ktorú si nevybralo.

„Sú to ešte len deti, Albus.“

„Tak ich nechajme, nech si užijú detstvo.“

Hrdlo sa mu zovrelo a vyslalo bolestivý kŕč cez sánku nadol do zadnej časti krku. Toto popoludnie bude trpieť.

„Je to... znepokojujúca situácia, slečna Grangerová,“ povedal. „Avšak jedna z tých, ktorú, dúfajme, budeme schopní vyriešiť.“

Usmiala sa. „Pane?“

„Prosím?“

„Pane, môžem sa spýtať... prečo to robíte?“

Snape sa odmlčal. Čo vedela o jeho živote, jeho existencii, motivácii? Čo by pochopila? Čo potrebovala vedieť? Zvažoval vhodnú neurčitú odpoveď; nemalo zmysel stať sa jej charitatívnym prípadom. Už obavy Poppy boli dostatočne nepríjemné – Potterove by boli úplne neznesiteľné.

Horšie bolo, že podstupoval riziko, že príde na to, koľko jej toho dlhuje a čo jej urobil Albus.

„Zdá sa, slečna Grangerová, že vám prinajmenšom dlhujem svoj čas. A keďže nemám žiadne iné naliehavé projekty, vyzerá to, že budete vhodným kandidátom pre moje úsilie.“

Hermiona zvraštila čelo.

„A teraz si poďte sadnúť a dovoľte mi, aby som vás podrobil legilimencii, alebo budeme musieť nájsť inú metódu?“ zavrčal.

*****

Keď znovu otvorila oči, bola noc. Z lampy vedľa jej postele vychádzalo bledé, tlmené svetlo, ale miestnosť a celá budova pôsobili, akoby boli v stave hibernácie.

Znovu Midvale. Bolo to zvláštne, no zaplavila ju úľava a pocit bezpečia.

Hermiona spustila nohy z postele a zovrela jej okraj. Zaťala zuby, aby utíšila návaly závratov a nevoľnosti, ktoré sa ju pokúšali premôcť.

Poďme, Grangerová, dokážeš to. Pri Merlinovi, veď si žila po celý ten čas v stane.

Urobila si prestávku.

Nie, nie, celé to bol iba sen; spomeň si, čo včera povedal doktor Gupta. Že ti nové antipsychotiká pomôžu, aby sa tie sny viac neopakovali.

Hermiona opatrne vstala. Zdalo sa, že jej nohy boli v poriadku, čo bolo dobrým znamením. Spravila jeden krok, potom druhý.

Potichu a opatrne začala skúmať malú miestnosť. Nieže by tam toho bolo veľa na objavovanie – posteľ, nočný stolík, dve stoličky a druhé dvere, ktoré si predtým nevšimla.

Toaleta.

Zastihla ju nesmierna potreba vyprázdniť močový mechúr a ponáhľala sa ku dverám. Uľavila si, umyla si ruky a pozrela do malého zrkadla nad umývadlom.

Z neho na ňu hľadela bledá dievčina s veľkými hnedými očami, vyčnievajúcimi prednými zubami a krátkymi, hustými, kučeravými vlasmi.

„Hermiona,“ oslovila dievčinu v zrkadle. Tá ju napodobnila. Hermiona bola prekvapená, ako škrípavo znel jej hlas. Zrejme toto zrkadlo nebolo začarované, aby jej odpovedalo.

Nie, nie, nie – zrkadlá neodpovedajú, nie tu.

Hermiona sa uistila, že netára nezmysly a prešla si po líniách tváre. Kto jej ostrihal vlasy tak nakrátko? Áno, boli nepoddajné, keď boli dlhé, ale tieto vyzerali ako škaredý, strapatý mop.

A bola taká chudá. Zrejme kvôli mesiacom stráveným na úteku.

Nie, nie – po celý čas si bola tu. Ako ma vlastne kŕmili?

Hermiona si povzdychla – doktor Gupta mal pravdu – bude to chvíľu trvať. Azda by mu pomohlo viac informácii o jej stave. Možno je tu knižnica, ktorú by mohla prebádať. Možno by dokonca mohla ísť domov a venovať sa výskumu tam.

Myšlienka na odchod domov k mame, otcovi a sestre jej vohnala do očí slzy.

Domov.

Domov bol tam, kde bola jej rodina – bezpečie, stabilita a muklovia. Doma nikdy nebude počuť o mágii, čarodejníkoch či elixíroch. Domov, kde z nebezpečenstiev bola len rozmrzenosť zo záležitostí ako autá s ich stereo súpravami pustenými príliš nahlas, mládež, ktorá počas dní odvozu smetí kope do smetných nádob a hádže mydlo do fontán v parku a susedia fajčiaci na zadnom dvore.

Domov bol bezpečný.

Hermiona sa usmiala a dievčina v zrkadle, ktorá bola tiež Hermionou, jej opätovala úsmev.

Možno by dokonca mohla presvedčiť rodičov, aby jej spravili zuby.

Odkradla sa späť do postele a na nočnom stolíku našla notes s maminým nečitateľným písmom. Našťastie, ceruzka bola hneď vedľa.

Chvíľu jej trvalo znovu sa zoznámiť s muklovskou technológiou – nie, len si ju dávno nepoužívala, pripomenula si – a potom odtrhla ďalšiu stránku a začala písať zoznam:

1. Aké antipsychotiká užívam?

Zvraštila čelo, jej pravopis bol vždy vynikajúci, ale písanie bola fuška. Možno potrebuje viac praxe. Bolo to – ako povedala jej mama? Sedem rokov? Pokračovala:

2. Kedy budem môcť ísť domov?

3. Budem si môcť dať spraviť zuby?

4. S akým vzdelávaním a výučbou môžem rátať?

5. Bude nejaká reintegrácia?

6. Aký výskum budem môcť urobiť pre zmiernenie môjho stavu?

7. Čo si pomyslí Ron? Uvidím ho? Chcem ho ešte znovu vidieť?

Hermiona prestala písať a zadívala sa na poslednú otázku. Prečo by jej malo záležať na tom, čo si bude myslieť jej imaginárny priateľ – veď spolu naozaj nechodili, všakže? Prečo by sa mala starať o to, čo pocíti (podľa doktora Guptu) výplod jej predstavivosti?

„Boli imaginárni,“ povedal. „Z časti tým, čo si myslíme, že sa s tebou deje. Z časti tvojím...“ Odmlčal sa. „...svetom fantázie.“

Hermiona sa zamračila na stránku a pritlačila ceruzku na papier tak silno, že sa jej hrot zlomil.

Ak boli imaginárni, prečo sa jej pred Dolohovovým prekliatím zdali takí skutoční?

*****

Snape sa zamračil a snažil sa sústrediť. Dievčina mu vykĺzla a upadla do komatózneho stavu takmer okamžite po zoslaní kúzla Legilimens.

Bolo príliš neskoro, aby vycúval bez toho, aby došlo k vážnemu poškodeniu jej psychiky a teraz sa opatrne snažil dostať z jej mysle.

Ak sa to dalo nazvať mysľou.

Tam, kde mali byť spomienky, myšlienky, pocity a nápady, nebolo nič.

Snape sa nikdy predtým príliš nezamýšľal nad charakteristikou a vlastnosťami ničoty. Vedel, že dokonca aj temnota vesmíru obsahuje hviezdy, medzihviezdny plyn, planéty a asteroidy. Dokonca aj závoj, tieň smrti, mal druhú stranu.

No, ale toto bola skrátka absencia čohokoľvek.

Snape z nej opatrne, veľmi opatrne vytiahol svoju myseľ a zamračil sa na katatonickú dievčinu pred sebou.

„Hermiona,“ povedal a sám bol prekvapený prirodzenosťou toho oslovenia. „Čo sa ti stalo?“

Hermiona neodpovedala. Na slnku za otvoreným oknom spieval škovránok svoju radostnú pieseň.