Preklady fanfiction Harryho Pottera

júl 1998

„Hermiona? Hermiona! Zostaň so mnou!“ V hlave sa jej ozýval hlas madam Pomfreyovej naplnený obavami.

Bola opäť v bledožltej izbe. V rohu na tvrdej stoličke sedelo asi jedenásťročné dievča v džínsoch a ružovom tričku a hralo sa s plastovou škatuľkou, ktorá pípala.

„Mada...“ začala Hermiona a dievča prekvapene vzhliadlo. Hračka s rachotom spadla na zem, keď s rozžiarenou tvárou vyskočilo na nohy.

„Hermiona!“ zvolalo. „Neodchádzaj... počkaj... zavolám...“ vybehlo z izby a volalo na doktora Guptu.

Zase tu. Kde to vlastne som? Niečo na Mid... Midvale. Midvalská psychiatrická klinika. Počkať. Psychiatrická klinika?

Dvere sa rozleteli a dievča sa vrátilo. Malo, rovnako ako Hermiona, hnedé vlasy a oči. Ale vlasy tohto dievčaťa boli dlhé a hladké – nie ako tie kučeravé vôkol Hermioninho čela, padajúce jej do očí a podobajúce sa na mop.

„Doktor Gupta už ide,“ povedalo triumfálne. „Vitaj späť!“

„Kto...“ ozvala sa Hermiona a odhrnula si vlasy z očí.

Tvár dievčaťa pohasla.

„Hovorili, že sa možno nebudeš pamätať,“ povedalo, „ale spoznala si mamu a myslela som si, že...“

Hermioninou mysľou preblesklo nejaké meno.

„Atalanta?“

Úsmev dievčaťa bol žiarivý ako vychádzajúce slnko.

„Vedela som, že si spomenieš!“ zajasalo. „Nech si už bola kdekoľvek, vrátila si sa a spomenieš si!“

„Atalanta. Ty si...“ Hermiona sa odmlčala. Odkiaľ pozná toto dievča?

„Tvoja sestra, ty blázonko!“ riekla Atalanta. „Určite sa pamätáš na vlastnú sestru.“

Mám sestru?

Atalanta na ňu pozrela s prižmúrenými očami.

„Myslíš... Bola som tam s tebou?“ spýtala sa.

„N-nie, nebola,“ vyhŕkla skôr, ako si stihla zahryznúť do jazyka. Nech už bolo toto dievča kýmkoľvek, očividne si myslelo, že hrá v jej živote dôležitú úlohu.

Atalantine oči sa rozšírili.

„Nemohla si... nikdy som si... Ako som nemohla pre teba existovať?“ dožadovala sa odpovede.

Hermioniným vedomím prenikli záblesky spomienok. Bitky kvôli ponožkám nechaným uprostred postele, hádky kvôli zubnej paste a tomu, ktorá bola prvá pri mame.

„Atalanta,“ povedala a cítila, ako v nej rastie hnev. „Toto nie je vhodný čas ani miesto. Nevieš si predstaviť, aké to je...“

„Iste,“ uškrnulo sa dievča. „Neviem si predstaviť, aké to je byť Hermionou. Tou výnimočnou. Tou, ktorá bola taká bystrá a nádejná. Tou, ktorá od nás odišla kvôli svetu, ktorý... Čo sa vlastne deje v tvojom svete? Sú tam draci, trollovia a čarodejníci na metlách?“

„Atalanta, mrzí ma to... nemám to pod kontrolou. Nedokážem ovládať mágiu, neviem zabrániť tomu, čo sa tu deje,“ odvetila potichu.

Atalanta zmĺkla a s trucovitým výrazom sa spustila na stoličku.

„Mágia neexistuje, Hermiona!“ vykríkla. „Mágia tvojho druhého sveta je iba podvod!“

„Je taká skutočná!“ odvetila prudko. „Je taká skutočná ako ja alebo ty!“

„Ako myslíš!“ Atalanta sa zohla a zodvihla svoju hru.

Hermiona si povzdychla, jej sestra bola vždy ťažko zvládnuteľná, egocentrická a neznesiteľná. Ako staršia ju naučila veľa vecí – a boli to pekné časy. No všade, kam išla, Atalanta chcela ísť za ňou.

Avšak existovalo niekoľko miest, kam ísť nemohla.

Ale odkiaľ to viem?

Dvere sa roztvorili a do izby vošiel doktor Gupta a pán Granger.

„Dobrý deň, Hermiona,“ pozdravil ju doktor.

„Oci!“ Atalanta sa vrhla k pánovi Grangerovi.

„Zlatko, ako sa má Hermiona?“ spýtal sa Martin Granger mladšej dcéry.

„Mám sa dobre, oci,“ potichu sa ozvala Hermiona. „S Atalantou sme sa len... rozprávali.“

„Oci, ona si ma nepamätá,“ vyhŕkla Atalanta. „Povedala, že nemá sestru, že nevie ovplyvniť, čo si pamätá, že neexistujem...“

„Atalanta, nepovedala som... Nebolo to tak,“ protestovala Hermiona. „Len... je pre mňa ťažké si spomenúť.“

Doktor Gupta súhlasne prikývol.

„Zdá sa,“ povedal, „že medzi naším svetom a svetom, ktorý navštevuje Hermiona, keď nie je s nami, existuje nielen podobnosť, ale aj niekoľko rozdielov. Nesmieš to brať osobne, maličká, tvoja sestra musí precestovať veľa míľ predtým, než môže byť znovu s nami.“

„Pamätám si ťa, Atalanta,“ ozvala sa Hermiona. „Veľmi si vyrástla odvtedy, čo som ťa videla naposledy. Do ktorej triedy chodíš?“

Atalanta sa rozžiarila.

„Nechodím na základnú,“ povedala. „Som už na strednej a od budúceho roka sa začnem okrem francúzštiny učiť aj nemčinu.“

Hermiona sa nevýrazne usmiala.

Snaž sa, patríš sem, povedala si – zdalo sa to také skutočné, nefalšované. Muselo to byť skutočné.

„Atalanta je rovnako šikovná, ako si bola ty. Ako si,“ povedal Martin Granger. Sadol si na kraj postele a chytil ju za ruku. „Myslím, že čoskoro bude zase v knihách a chémii, ako si bývala ty.“

„Oci,“ zasmiala sa Hermiona, „to nie je chémia. Sú to elixíry.“

V miestnosti zavládlo nepríjemné ticho.

Martin Granger si odkašľal a Atalanta sa odšuchtala do kresla.

„Dobre,“ riekol rýchlo doktor Gupta, „som zvedavý, či môžeme vyskúšať tvoje reflexy...“

*****

„Ako často sa to stáva?“ spýtal sa Severus Poppy, keď spoločne zastali pred katatonickou dievčinou, ktorá sa neprítomným pohľadom dívala na svoje knihy. Slabému slnečnému svetlu sa nepodarilo preniknúť cez chmáry, ktoré obklopovali tohto muža v čiernom.

„Prvýkrát sme to nezaregistrovali, ale niekoľko týždňov bola v bezvedomí,“ odvetila Poppy. „no zistili sme, že k tomu dochádza stále častejšie. Niekedy aj dvakrát za deň. Prestane s činnosťou, ktorú robí, a sedí. A tiež som si všimla niečo iné, Severus, tie záchvaty sú čoraz dlhšie.“

Snape sa opatrne oprel o palicu a nevrlo zavrčal. Poppy naňho s obavami pozrela.

„Bolo... Stalo sa s ňou niečo, čo mohlo spôsobiť tento stav?“

Poppy prikývla.

„Dolohov ju na konci bitky zasiahol kliatbou. Nevieme, čo to bolo,“ dodala a predbehla tým Severusovu ďalšiu otázku. „Ani Ginevra Weasleyová, ani Kingsley nepočuli presné slová zaklínadla. Ginevra vyhlásila, že svetlo kliatby bolo modré a to je všetko, čo vieme.“

Severus si odfrkol.

„Pre Antonina nie je... nebolo typické, aby na niekoho vrhal kliatby bez rozmyslu. Muselo to byť niečo pomaly účinkujúce, niečo, čo by sme si na prvý pohľad nevšimli.“

„Čo si myslíš, že sa udialo?“

„Existuje niekoľko kliatob a kúziel, ktoré môžu osobu paralyzovať; majú podobné účinky ako pohľad baziliska. Ale väčšina z nich vyžaduje zložitejšie zoslanie než spôsob „namieriť a vystreliť“, ktorý si opísala – a ani jedno z nich nie je spojené s modrým svetlom.“

Poppy súhlasne prikývla.

„Takže... budeš ich skúmať?“ spýtala sa.

Severus si odkašľal a urobil grimasu.

„Dnes ráno som riaditeľke predložil svoju rezignáciu. Minerva mi vôbec neponúkla miesto, či už učiteľa obrany, alebo majstra elixírov. Povedala, že by bola radšej, keby som posúdil možné alternatívy, kým prijmem nejaké dlhodobé rozhodnutia. Potter by ma, samozrejme, chcel presťahovať do tej špinavej diery v Londýne, kde po toľko generácií bujnela rodina Blackovcov.“

Poppy stisla pery.

„Som si istý, že ho na to naviedla Minerva,“ zahundral Severus. „Tá ženská evidentne nie je presvedčená, že som dostatočne fit, aby som zostal bez dozoru.“

„No tak si ťa tu nechám, Severus,“ povedala Poppy pevne. „Ešte sa liečiš a ja nechcem, aby si si čokoľvek natrhol.“

Severus uprene hľadel na katatonickú dievčinu, ktorá v prstoch zafarbených od atramentu voľne držala brko.

„Čo robila?“ spýtal sa.

„Písala rodičom. Píše im každý večer a každé ráno listy spáli. Upravila im pamäť a poslala ich do...“

„Austrálie. Áno, viem o tom. Urobila čertovskú hlúposť. Temný p... Voldemort sotva vedel o ich existencii. A ona bola s Potterom. Pri šťastí toho chlapca sa s ňou nemohlo nič stať.“ Severus sa netrpezlivo premiestnil. Jeho tmavý župan zašušťal o spodok pyžamových nohavíc. Poppy ho stále nenechala vhodne sa obliekať.

„Nuž, niečo sa s ňou stalo,“ mľaskla Poppy jazykom. „Je to naozaj škoda. Plánovala, že toto leto odíde a vráti im pamäť, ale potom tie záchvaty začali prichádzať častejšie a nie je pre ňu bezpečné, aby opustila nemocničné krídlo, pokým nebudeme vedieť, čo sa s ňou deje.“

„Iste. Takže sa zdá, že budem mať počas leta prácu, či sa mi to páči, alebo nie,“ povedal skrúšene.

„Severus, nikto ťa nežiada, aby si...“

„Poppy, keby to hlúpe dievča nešlo s Potterom, keby bol Potter menej unáhlený, keby som nebol...“ Odmlčal sa. „Považujme to za začiatok.“

„Začiatok čoho?“

Severus sa otočil a krivkal späť k svojej posteli. Sadol si na jej okraj a opatrne sa dotkol krku. S grimasou si z bieleho obväzu odstránil prilepený vlas.

„Pulzuje?“ spýtala sa Poppy.

„Áno, pulzuje a znovu je horúca,“ zachripel a stíchol, keď sa školská matróna naklonila k jeho rane a jemne mu vymieňala obklad.

„Začiatok čoho?“ ticho sa spýtala, keď skončila.

Severus sa na ňu zamračil – táto do všetkého sa pletúca čarodejnica a jej otravné otázky!

„Azda nápravy?“ odvetil potichu a prstami si ohmatával nový obväz. „Pokánia?“ A potom veľmi ticho dodal: „Pokoja.“