Preklady fanfiction Harryho Pottera

PP: Prvú kapitolu som síce sľúbila až na začiatok februára, dúfam však, že poteší aj jej skoršie zverejnenie:-)

august 1990

Krik a výskot detí vypĺňal dusné ovzdušie neskorého leta a odrážal sa od útulných dvojdomov, ktoré obklopovali detské ihrisko.

Malí špinaví chlapci sa v prachu navzájom oberali o ošúchanú loptu a kopali si ju po celom ihrisku. Dievčatá, zoskupené v dvojiciach a trojiciach, sa hojdali na hojdačkách, trkotali v tieni a šplhali sa na preliezačky.

Mamy a pestúnky sedeli na pohodlných lavičkách, rozprávali sa, klebetili, pokrikovali na vzdorovité deti a upokojovali nespokojné batoľatá:

„Videla si, čo priniesla Pam na charitatívnu burzu? Bolo to úplné nové...“

„Prišiel domov po troch dňoch, vieš...“

„David! Čo to máš v ústach?“

Dievčatko s hustými, kučeravými vlasmi uvoľnenými z vrkočov sa vyšvihlo z hojdačky a bežalo ku šmýkačke. Ak by jej skok aj bol o niekoľko stôp dlhší, než mali povoľovať fyzikálne zákony, nikto si to nevšimol. Hojdačka vzápätí spomalila a zastala, ako by ju zadržala neviditeľná ruka.

„Sleduj, babi!“ zakričalo z vrchu šmýkačky predtým, než sa spustilo dolu hlavou do piesku. Vyštveralo sa na nohy so špinavou tvárou a víťazným úsmevom. Niekoľko dievčat ho pobavene pozorovalo.

„Hermiona! Buď opatrná!“ zvolala jej babka.

„Helmiona! Poď rozklútiť kolotoč!“ vykríkol chlapček. „Vieš ho klútiť lýchlejšie než ktokoľvek iný!“

Dievčatko odhopkalo preč a vydriapalo sa na kolotoč. Ostatné dievčatá sa vrátili ku svojmu trkotaniu, ako deväť-desaťročné boli príliš staré na také detinské veci ako hojdačky a šmýkačky. Hermiona to istotne mala vedieť – malá slečna vševedka.

„Pripravený?“ zvolala. „David, prestaň! Spadneš a zraníš sa! Poznáš pravidlá: všetci sa držia, inak nekrútim!“

„Si panovačná, Helmiona!“ namietal David.

„Tie pravidlá tu sú z nejakého dôvodu,“ odvetila Hermiona a prekrížila si ruky. „Drž sa, inak ho neroztočím.“

„No táák, David!“ pridali sa ďalšie deti, dve dievčatká a chlapec.

David trucovito našpúlil pery, ale držal sa a kolotoč sa krútil v závratnej špirále. Hermiona stála vedľa neho a sledovala, ako sa otáča. Jej pravá ruka opisovala kruh. Ak si deti aj všimli, že sa ho vlastne nedotkla, aby ho uviedla do pohybu, ani jedno z nich nič nepovedalo.

Na protiľahlej strane ulice, mimo dohľadu davu z ihriska, sedel na autobusovej zastávke postarší, zvláštne oblečený muž v krepovom obleku a ošumelom, slamenom klobúku, ktorý by svojím výzorom zapadol do baru Key West. Na kolenách mu sedela mačka na svetloružovej vôdzke. Žalostne zamňaukala.

„Viem, Sheila^[1],“ upokojoval ju starý muž, „dnes je teplo, však?“

„Mňau,“ odvetila mačka.

„Čo ešte spravil Dudley?“

„Prr-mia-mia-mia.“

„Och,“ zasmial sa pre seba, „chlapci v tomto veku... No pamätaj, Sheila, že aj tento chlapec má istú úlohu.“

„Prrr,“ ozvala sa mačka a otočila sa, aby si labkou umyla tvár.

Z ničoho nič sa pri ňom zjavil druhý muž so zamračeným výrazom, oblečený od hlavy po päty v čiernom.

„Toto je vaša predstava o nenápadnosti?“ tmavovlasý muž sa ironicky uškrnul.

Starý chlap pokojne poškrabkal mačku pod bradou.

„Arabella bola taká láskavá a požičala mi Sheilu – nikto si nevšíma nejakého výstredného starca sediaceho na lavičke.“

„S mačkou na ružovej vôdzke. Rozkošné,“ zavrčal mladší muž, keď si sadol.

„Čo si zistil, Severus?“

„Sú to zubári,“ odvetil, „celkom normálni a neškodní. Úplne sa venujúci svojim deťom. Dievča je staršie, ale vidíte to batoľa na kolenách dámy v bledozelenom? To je jej mladšia sestra – Atalanta.“

„Zaujíma nás Hermiona,“ zdôraznil postarší muž. „Má úžasné schopnosti.“

„Jej rodičia sú muklovia, Albus. Nenechajú ju tak ľahko odísť. Patria k strednej vrstve, vzdelanej, vedecky zmýšľajúcej. Nečudoval by som sa, keby tiež boli sekulárnymi humanistami^[2]. Mágia do ich sveta nezapadá.“

Albus sa potichu zasmial.

„Opäť si čítal muklovské noviny, však, Severus? No, myslím, že prehováranie necháme na Minervu. Domnievam sa, že bude najpresvedčivejšia. Určite bude apelovať na ich predstavy o vzdelávaní.“

Mladý muž znovu zavrčal.

„Flitwick by ich vystrašil a Pomona?“ striaslo ho.

Albus sa zachechtal.

„Áno, presne tak, vystrašil by ich. Azda v ďalšom roku či dvoch môže trochu podrásť, no pochybujem o tom. Áno, áno, Minerva si s nimi pohovorí, keď príde čas. Myslím, že tak to bude najlepšie. Taký talent, ako má táto dievčina, nemožno premárniť.“

„Je talentovaná? Viete to rozoznať cez všetok ten prach a bujné vlasy?“

„A tiež bystrá. A autoritatívna. Vidíš toho chlapčeka so šmuhou na nose, Davida?“

„Áno.“

„Omotala si ho okolo prsta – bude ju nasledovať kamkoľvek, len preto, že mu presne povie, čo má robiť. Myslím, že to pre nás bude užitočné.“

„Albus, prečo taký záujem? Existujú aj ďalší študenti. Napríklad Draco, vedený na krivolaké chodníčky. Bože pomáhaj, ten Weasleyových chlapčisko – najmladší mužský potomok ich klanu – snažiaci sa ísť v stopách svojich problémových bratov. Merlin vie, čo všetko budem nútený odpratať zo svojho kabinetu, keď nastúpi. Carlotta Zabiniová sa znovu vydala. Čo myslíte, že urobí Blaise? Longbottom?“ Severus mávol rukou. „Nedokážem si predstaviť, čo s ním za tie roky urobila Augusta – odvtedy, čo Frank a Alica...“ Odmlčal sa.

„Chlapče môj, ale tí ostatní sa nestanú priateľmi Chlapca, ktorý prežil. Toto dievča – toto dievča bude jeho sprievodcom, jeho kompasom.“

Tmavovlasý muž sa zamračil na svoje zodraté martensky^[3].

„Takže toto všetko je na podporu toho prekliateho Harryho Pottera,“ zahundral.

„Ale no tak, Severus, chlapec ešte môže byť umiestnený do tvojej starostlivosti. Bol by z neho skvelý slizolinčan.“

„Ale ona? Ona nie je slizolinčanka.“

Albus sa kradmo pozrel cez ulicu na kučeravú čarodejnicu s ufúľanou tvárou, ktorá práve hojdala sestru.

„Nie, povedal by som, že nie je slizolinčanka,“ uvažoval. „Azda bystrohlavčanka, ale možno aj...“ potichu sa zasmial. „Nebolo by zaujímavé vidieť ju v Chrabromile? Prehliadol si jej odvahu, Severus – ako sa vervou púšťa do všetkého.“

Hermiona náhle utíšila hojdačku, no ešte predtým, ako jej sestra mohla protestovať, ukázala na rozložitý dub tieniaci detské ihrisko.

„Pozri, Atalanta!“ zvolala. „Pozri na toho škovránka! Je to samička. Všetky jej mláďatká už odleteli preč a teraz spieva na slniečku. Čoskoro aj ona odletí na juh, aby bola v teple.“

Menšie dieťa sa zachichotalo, migračné zvyky škovránkov preň neboli dôležité.

„Helmiona, nech sem pliletí!“ povedala.

Staršie dievčatko zapískalo. Škovránok zletel zo stromu a pristál na železnom plote, ktorý ohraničoval ihrisko.

„Nech spieva!“ vykríklo batoľa.

Hermiona znovu zapískala a škovránok začal spievať svoju veselú pesničku. Atalanta zatlieskala a zachichotala sa, potešená darčekom staršej sestry.

„Pôsobivé,“ zaznamenal Severus cez ulicu. „Možno nie také užitočné ako parselčina, no ak môže začarovať vtáky na stromoch...“

Albus sa zachechtal.

„Hovoril som ti,“ povedal. „To dievča má talent. Mal by sa rozvíjať.“

„A premárniť na opatrovanie Chlapca, ktorý...“

„Chlapče môj,“ v starcovom hlase bol skrytý náznak varovania.

Severus sa upokojil. Obaja muži sedeli na lavičke autobusovej zastávky a pozorovali hrajúce sa deti. Na slniečku vedľa nich driemala Sheila. Z času na čas sa ku nim dogúľal autobus, zastal, a keď dvaja muži zamávali zmätenému šoférovi, pokračoval ďalej.

Dievčatko Hermiona sa hralo so sestrou, chichúňajúcou a smejúcou sa na hojdačke, kým sa ich babka nezdvihla z lavičky a nevzala ich domov na čaj.

„Tak čo, Severus?“ spýtal sa Albus, keď ich skupinka minula na svojej ceste domov.

Severus si neurčito odfrkol.

„Bude veľkým prínosom – chlapče môj, vieš, že sa blíži vojna. Aj ty máš svoju úlohu.“

„Sú to ešte len deti, Albus.“

„Tak ich nechajme, nech si užijú detstvo.“

AN: Atalanta nie je preklep názvu Atlanta. Je to meno pochádzajúce z gréckej mytológie.

Bystrí televízni fanúšikovia takisto spoznajú námet z epizódy seriálu „Buffy, premožiteľka upírov“. Klobúk dole pred nápadmi úžasného Jossa Whedona.

 PP: [1] mačka Arabelly Figgovej, susedy Durselyovcov, sa v origináli volá Smoochums (rovnako ako jeden z Pokémonov). Premenovala som ju na Sheilu.

[2] sekulárny alebo aj svetský humanizmus  je vedecky zdôvodnený myšlienkový systém, stredobodom jeho  záujmu je ČLOVEK ako individuálna bytosť a ako člen ľudskej spoločnosti. Neustále sa rozvíja a obohacuje o najnovšie poznatky všetkých vedných odborov. Je to demokratický, vysoko tolerantný, nenáboženský postoj ľudí súčasnosti a je jedným z nosných vedeckých a ideových smerov.

[3] martensky – obuv značky Dr. Martens http://www.dmusastore.com/c-1-mens.aspx