Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. kapitola

Sobota, 2.11.*

Harry pozeral na tú hŕbu jedla, ktorá pred neho bola prestretá. O takomto čase nebol naozaj hladný, ale cítil na sebe Snapeove oči, tak si zobral trochu z omelety a zemiakové placky, tiež dva kúsky slaniny, a k tomu ešte pohár mlieka s troškou čokolády.

Mal pocit, že to boli viac než plnohodnotné raňajky. Pustil sa do nich počúvajúc svojich priateľov rozprávať o úlohe z čarovania.

Potreboval sa pripraviť na metlobalový tréning. Nebude na metlu príliš ťažký s takou kopou jedla v bruchu?

Zobral si hrianku a natrel ju maslom. Zacítil niekoho za sebou a otočil sa priamo k školskej sestre.

„Pán Potter, chystala som sa vám doniesť výživový doplnok, ktorý potrebujete brať spolu s raňajkami, ale práve som rozprávala so škriatkami z kuchyne a súhlasili, že vám ho budú podávať do džúsu. Hocikedy sa posadíte k raňajkám, budete mať po ruke takýto zelený pohár,“ poklopkala po stole, aby sa zjavil krištáľový zelený pohár, „s tekvicovým džúsom a výživovým doplnkom. Iba ho vypite počas raňajok. Ak budete chcieť, môžete si doň opäť naliať džús. Vitamíny budú len v prvom pohári.“

„Áno, madam.“ 

„Bude to tak pre vás ľahšie, nebudete musieť piť nechutnú fľaštičku. Tekvicový džús nebude chutiť inak.“

„Ďakujem, madam... Ako dlho to budem musieť brať?“

„Jeden mesiac, pán Potter. Nezabudnite, zelený pohár.“

„Áno, madam.“

Otočila sa a odišla.

Hermiona a Ron pokračovali v rozhovore a rozpačito pozreli na Harryho.

„Musím brať vitamíny,“ bolo všetko, čo povedal. Nechystal sa im vysvetľovať, že má podváhu, pretože bol celý život podvyživený. Pozrel sa na učiteľský stôl a uvidel Snapea, ako mu pripíja vlastným pohárom.

Harry takmer vyprskol šťavu, keď zbadal, že Snape má zelený pohár - presne ako ten jeden, z ktorého pil!

Bol to malý pozdrav. Nikto v blízkosti Snapea nepostrehol, čo urobil. Snape sa napil z pohára a potlačil úsmev... bolo to skvelé... môže to dieťa mučiť a súčasne sa o neho starať! Bolo to lepšie, ako očakával.

Harry doraňajkoval a šiel trénovať. Keď vzlietol, cítil sa šťastne a nemyslel na nič iné, než na hľadanie a chytanie malých loptičiek, ktoré okolo seba Wood hádzal... Necítil pozorné čierne oči, ktoré na neho dozerali po celý ten čas.

~*~ 

Pondelok, 4.11.

V pondelok ráno Harry dostal lístoček. O tretej sa mal so Snapeom stretnúť v učebni elixírov.

Keď Harry prišiel, našiel Snapea známkovať elixíry štvrtého ročníka. Snape otváral fľaštičky, aby ich obhliadol, a potom nadiktoval známku brku čmárajúcemu na jeho katedre.

Harry si pomyslel, že by bolo skvelé mať brko, ktoré bude samo písať.

„Tento druh bŕk pracuje dobre iba s číslami, pán Potter. Nefungovalo by, ak by ste ho používali na hocičo iné.“

Harry sa zachvel. Ako môže prežiť s osobou, ktorá mu môže čítať myšlienky?

Snape mu naznačil, aby si sadol za jeden zo stolov.

„Najprv, pán Potter, je nutné, aby ste o toto cvičenie mali záujem. Musíte veriť, že vám to pomôže zlepšiť sa v písaní. Ak sem prídete bez tejto vízie v mysli, bude to iba strata času a som si istý, že v takom prípade, by sme vy aj ja vedeli lepšie naložiť s našim časom. Bude sa to zdať zdĺhavé, ale snažte sa.“

Snape Harrymu ukázal, ako orezať nové brko, ako skontrolovať správny uhol zrezania a ako rozpoznať, že má atrament správnu hustotu.

Potom dal Harrymu pergamen s bodkami. A nakázal Harrymu dokresľovať čiary a slučky. Harry si uvedomil, že keď počúva učiteľove rady, ide mu to lepšie. Doplnil jednu stranu s priamkami a jednu s krivkami.

Nasledovalo ďalšie cvičenie, ktoré obsahovalo oboje, priame línie aj krivky.

Keď už mal zhruba polovicu jednej strany, v nose ho pošteklila lahodná vôňa. Zdvihol hlavu a uvidel na stole malý tanier s tekvicovými pirôžkami. Snažil sa udržať pohľad na papieri, ale vôňa ho vyrušovala. Bol však zvyknutý ignorovať takéto vône, takže zovrel brko a pokračoval v písaní.

 Spoza svojej katedry Snape postrehol ten zápas. Uhádol, že chlapec o koláč nepoprosí, tak vstal a prešiel sa k stolu.

Harry si všimol, ako sa jeho profesor blíži k tanieru. Zhlboka sa nadýchol, aby mohol cítiť vôňu ešte o trochu dlhšie. Vedel, že večera bude už čoskoro. Nechystal sa nechať poučovať Snapeom o tom, že sa nedokáže ovládať.

Bol prekvapený, keď k nemu Snape položil pohár mlieka a tanier mu prisunul na dosah ruky.

 „Môžete si zobrať niekoľko koláčikov s pohárom mlieka, pán Potter, posilní vás to do večere.“

„Ďakujem, pane,“ Harry si zobral jeden pirôžtek a zahryzol do neho. Bol veľmi chutný. Odpil si aj z mlieka. Chcel ochutnať, aký bude, keď sa mu bude rozplývať na jazyku... Toto boli tie najlepšie tekvicové pirôžky, ktoré kedy mal. Úplne najlepšie.

Snape pozoroval, ako chlapec pomaly je pečivo... Tento chlapec nebol zvyknutý na takéto  zaobchádzanie. Bolo na ňom vidieť, že si to naozaj cenil. Zaumienil si, že bude mať pre chlapca rôzne zdravé jedlá, keď budú mať o takomto čase cvičenia.

Keď Harry dopil mlieko, zvedavo sa pozrel na tanier, na ktorom zostali ďalšie dve koláčiky. Bolo by neslušné pýtať si viac, takže to nechal tak, zase si zobral brko a pokračoval v písaní svojich cvičení.

O päť minút neskôr Snape zahlásil svojim učiteľským tónom: „Čas vypršal, pán Potter, dokončite poslednú stranu cvičenia. Na zajtra vypracujte po jednej strane z každého. Stretneme sa tu opäť o tretej.“

„Áno, pane.“

~*~ 

Harry šiel do Chrabromilskej spoločenskej miestnosti, ale jeho priatelia tam neboli, tak pokračoval vo vypĺňaní cvičení. Ron a Hermiona prišli o pár minút neskôr.

„Čo robíš, kamoš?“

„Snape mi dal tieto cvičenia. Musím ich dozajtra dokončiť.“

„Mama zvykla donútiť mňa a Ginny robiť takéto veci, keď sme sa učili písať.“

„Myslel som, že ma nechá cvičiť písmená. Všetko čo robím sú čiary a slučky!“

„Tieto priamky a oblúčiky slúžia na to, aby si svaly tvojej ruky navykli pohybom, ktoré robíš pri písaní. Po chvíli si ich tvoja ruka bude pamätať. Je to najlepší spôsob, ako sa naučiť písať s brkom.“

„Aj ty si sa tak učila?“

„Cvičila som počas leta, moja mama mi zohnala nejaké knihy o písaní a...“

„Je to nudné,“ prehlásil Ron, „ale pomáha to.“

„Kedy ich potrebuješ doručiť?“

„Mám sa stretnúť so Snapeom zajtra o tretej. Povedal, že to predtým musím dokončiť. Čím rýchlejšie tomu prídem na kĺb, tým skôr ho prestanem vídať.“

„Do stredy musíme nakresliť hviezdnu mapu na astronómiu a tiež začať s esejou z transfigurácie. Priniesla som nejaké knihy o trolloch na tvoju esej, Harry.“

„Ďakujem, Hermiona.“

„Nechceš si zahrať šach, Harry?“

„Ron, práve som vám povedala, čo všetko potrebujeme urobiť a...“

„Môžeš začať, Hermiona, Harry strávil poobedie so Snapeom... Potrebuje sa trochu uvoľniť.“

„Ďakujem, kamarát.“

~*~ 

Utorok, 5.11.

Na ďalší deň šiel Harry zase do Snapeovej triedy. Dostal ďalšie jednoduché cvičenia na písanie, keď Snape skontroloval tie z predošlého dňa. Tiež mu dal pohár mlieka s hrozienkovými koláčikmi predtým, než od neho odišiel.

Snape mu pripomenul, že sa stretnú v jeho kancelárií na ďalší deň o štvrtej, aby sa porozprávali o Harryho hodinách.

Harry sa desil toho stretnutia.

Ich rozhovor si vo svojej mysli prechádzal veľakrát. Bol poriadne zmätený.

Nebolo prekvapením, že jeho príbuzní prehlásili, že nechcú mať nič spoločné s jeho školskými oznámeniami alebo novinkami o ňom.

V minulosti ich jeho strýko čítal, len aby ho mohol postretať za to, že je príšera. Nechcel, aby v niečom vynikal a aby pri ňom Dudley vyzeral horšie. A zároveň nechcel ísť na žiadne stretnutie s učiteľmi. Takže Harry musel starostlivo dbať na to, aby bol priemerné decko, dosť dobrý, aby si učitelia nemysleli, že potrebuje pomoc, ale súčasne nemať lepšie známky ako Dudley... A ak sa stalo hocičo, čo sa vymykalo normálnosti, čakal ho trest.

Naučil sa čítať a písať takmer sám. Jeho teta mu vždy dala učebnice z druhej ruky, ktoré boli vždy popísané. To mu pomáhalo, aj keď odpovede neboli vždy správne. Školu musel zvládnuť bez akejkoľvek pomoci.

Možno by chcel pomoc pred nejakým časom, ale teraz bol  zvyknutý zvládnuť to sám. Teraz už pomoc nepotreboval!

Učil sa mágiu a nikto ho nešikanoval alebo netýral hladom. Mal svojich priateľov. Prečo by mal potrebovať... mentora... vo svete mágie?

A Snapea k tomu! Bolo očividné, že sa nemajú radi.

Ale Snape ho upokojil pohárom vody a dal mu čaj s mliekom a cukrom... A rozprával mu o tom, kedy má ísť do postele a čo, kedy a koľko má jesť, a dával mu cvičenia na písanie...

Mohol ticho pracovať a... dostával mlieko a rôzne dobroty!

Harry sa chcel držať dohody. Dokončil cvičenia. Pamätal si, že Snape povedal, že si prejdú elixíry. To ho trochu znervózňovalo, ale aj tak to bolo niečo, čo sa musel naučiť...

~*~ 

Streda, 6.11.

Harry odchádzal z Chrabromilskej veže o pol štvrtej, chystal sa ísť do knižnice a zostať tu s Hermionou a Ronom, než pôjde do Snapeovej kancelárie. Hermiona niečo vysvetľovala a Ron si čmáral na kúsok pergamenu, keď prišiel chrabromilský metlobalový tím. Wood, Johnsonová, Bellová a Weasleyovské dvojičky.

„Akí pracovití malí prváčikovia. Necítiš sa trochu nostalgicky, George... Pamätáš si, keď sme boli mladí a naivní...“

„Pamätám si byť mladý, Fred, ale nie naivný...“

„Jasnačka...“ odpovedalo uškŕňajúce sa dvojča.

„Čo na to poviete, nechcete sa k nám pridať a zahrať si s nami schovku? V hrade?“ spýtala sa Angelina.

„Nemôžem. O desať minút musím ísť do Snapeovej kancelárie.“

„Trest, malý Harry?“ spýtal sa starý a šedivý Wood. „Máš už vedieť dávať pozor.“

„Na elixíroch by si mal byť dobrý, alebo sa aspoň nedať chytiť,“ súhlasil George.

„Žiaden trest, musím tam ísť, pretože mi pomáha s nejakými vecami,“ Harry sa veľmi nechcel so svojimi spoluhráčmi rozprávať o Snapeovi.

„Dobre, začíname na chodbe štvrtého poschodia, ak by si sa k nám chcel pridať. Budeme tam väčšinu poobedia.“

„My môžeme ísť,“ ozval sa Ron.

„O desiatej máme hodinu astronómie.“

„S tebou nie je zábava, Hermiona.“

„Skončíme skôr,“ uistila ju Angelina.

„Kto ešte hrá?“ zaujímal sa ešte Harry.

„Bystrohlavčania a Bifľomorčania... Bude to veľkolepé...“ dvojičky rozprávali takmer súčasne.

„So Snapeom som do siedmej... môžem sa k vám pripojiť neskôr?“

~*~ 

Harry si prial, aby sa mohol ísť hrať so svojim tímom. Znelo to skvelo. Do žalárov sa vliekol obávajúc sa dnešnej hodiny elixírov. Čo ak si Snape uvedomí, že je naozaj stratený prípad a odkopne ho... Snape mu určite nechce robiť mentora. Prišiel k jeho kancelárií a zaklopal...

Nikto neotváral dvere. Zase zaklopal. To bolo divné, Snape zvyčajne otvoril dvere ešte pred tým, ako stihol stiahnuť ruku od dverí...

Možno musí ísť do učebne elixírov... Bolo to logické, keďže mali začať s elixírmi... Šiel tam a dvere boli otvorené, ale trieda prázdna.

Čo by mal urobiť?

Vracal sa k pracovni, keď cestou stretol troch veľmi veľkých Slizolinčanov. Nevedel, v ktorom boli ročníku, ale boli dosť vysokí.

„A čo robí malý Chrabromilčan tak ďaleko od svojej veže? Nevieš, že nemáme radi, keď sa tu takí ako ty ponevierajú?“ začal vysoký číslo jeden.

„Dokonca ani keď si slávny Harry Potter,“ číslo dva mal hlboký silný hlas.

„Priatelia ti nevysvetlili pravidlá?“ číslo tri.

„Nemáš sa skrývať v podzemí,“ opäť to číslo, ktoré vyzeralo byť vodcom malej skupiny, „Profesor Snape tu dole nemá rád hlúpe hry.“

Harry bol ticho. Spomenul si na svojho bratranca a jeho priateľov. Bolo lepšie ostať potichu a utekať tak rýchlo, ako bolo možné. Čakal na šancu uniknúť.

„Úbohý maličký prváčik, možno by sme mu mali pomôcť ukryť sa...“ číslo dva sa usmial a ukázal svoje veľké krivé zuby.

„Je taký malý, že by sa mohol zmestiť do kutice s čistiacimi prostriedkami,“ navrhol číslo tri.

„Jeho priatelia ho tam nenájdu, iba Filch by mohol...“ číslo jeden sa začal približovať.

Väčší chlapci obkľúčili Harryho a chystali sa ho chytiť, keď sa skrčil a štvornožky ich podplazil. Menší a rýchlejší vstal a rozbehol sa. Utekal tak rýchlo, ako len dokázal, až kým sa nestratil v hradných schodiskách... Ale bol v bezpečí.

To bolo tesné. Mal by sa vrátiť a hľadať Snapea? Ani náhodou, tí takmer trollovia tam na neho mohli stále čakať... Mal by ísť za svojou vedúcou fakulty? Možno by mal pohľadať svojich spoluhráčov a požiadať ich, aby šli s ním... nie, to bolo trápne.

Musel vyjsť už iba niekoľko schodov, než sa ocitol v hre. Okamžite bol pridelený do tímu a nespomenul si na Snapea, až kým nešiel do postele.

Hra pokračovala až do večere, kým ich naštvaný Filch nenahnal na večeru vo Veľkej siene, frustrovaný, pretože im nemohol zadať žiaden trest.

Ron a Harry prišli k veľmi znepokojenej Hermione. Všade ich hľadala. Pripomenula im, že dnes v noci majú astronómiu.

Harry a Ron sa rýchlo najedli a šli sa teplo obliecť, aby na veži nezamrzli.

Po hodine šli späť do veže... Harry našiel odkaz ležiaci na posteli. Vedel, že bol od Snapea. Hádal, že má problém, ale rozhodol sa lístoček prečítať neskôr. Okrem toho, musel utiecť slizolinským bitkárom... Položil ho na kufor. Ale lístok spadol medzi kufor a posteľ, keď sa na ďalšie ráno prezliekal na raňajky.

~*~ 

Štvrtok, 7.11.

Harry si spomenul na lístok a vynechanú schôdzku, keď na sebe cítil Snapeove oči počas obeda. Neobzrel sa k nemu, iba si zjedol obed a vypil džús v zelenom pohári.

Nevedel čo robiť.  Snažil sa presvedčiť sa, že to nebola jeho chyba. Prišiel na čas...

Šiel na svoje hodiny a dúfal, že Snapea neuvidí na chodbách. Deň neubiehal dosť rýchlo, ale nakoniec bolo po vyučovaní a chystal sa navštíviť Hagrida so svojimi priateľmi. Veď si nedohodol žiadne ďalšie stretnutia so Snapeom, však?

Stretli nazlostene vyzerajúceho učiteľa elixírov, keď vychádzali von na hradné nádvorie. Harry mal v ruke knihu o metlobale z knižnice.

„Teda, teda, teda, čo to tu máme, Potter... Stále príliš slávny pre jeho vlastné dobro.“

„Profesor...Ja...“

„Porozprávame sa neskôr, Potter. Čo to tu máte?“

„Knihu...“

„Neviete, že nemáte povolené vynášať knihy z knižnice mimo hrad? Samozrejme nie, myslíte si, že pravidlá pre vás neplatia. Dajte mi tú knihu.“

„Ale pane... Čítala som pravidlá a...“

Snape sa pozrel na Hermionu a ona zatvorila ústa. Neskôr ani nevedela, ako sa ocitla za Ronom.

„Dajte mi tú knihu, pán Potter. Môžete si ju vyzdvihnúť neskôr u mňa v pracovni.“

„Kedy, pane?“

„Neskôr, Potter, neskôr.“

Snape zobral knihu a vošiel do hradu.

Vonku bolo zatiahnuté, ale tri deti sa cítili teplejšie, ako náhle ich profesor vošiel do hradu.

„Čo sa stalo, Harry?“ spýtala sa ho Hermiona. „Prečo je na teba taký nahnevaný?“

„Vynechal som včerajšie stretnutie a...“

„Čo si? Veď si tam šiel na čas, čo sa stalo?“

„Nebol tam, a potom prišli traja Slizolinčania a šli po mne...“

„Nepovedal si mu to?“

„Ako...? Nebol tam.“

„Mal si mu poslať odkaz alebo také niečo...“

„On mi ho poslal...“

„Čo v ňom bolo?“

„Neviem, minulú noc bol na mojej posteli a nechcel som ho vtedy čítať, tak... Zabudol som na to dnes ráno... Nebol na mojom kufri...“

„Mohol ti spadnúť pod posteľ, kamoš.“

„Možno...“

„Mal by si ísť a povedať mu, čo sa stalo, Harry.“

„Stiahne ma z kože...“

„Aj tak si myslím, že by si mal za ním ísť porozprávať sa.“

„Snape je blb, ale moji bratia povedali, že nemá rád tyranov, Harry, dokonca ani vo svojej fakulte. Pochopí to... Hádam...“

„Možno ti vráti knihu...“

„Nezabudnite povedať McGonagallovej, ak sa nevrátim späť, kým pôjdete spať... Ron, ak ma zabije, môžeš si nechať moju metlu.“

„Naozaj, kamarát?“

„Ronald...! Bude to v poriadku, Harry, iba mu to vysvetli...“

Harry šiel dovnútra a do profesorovej pracovne. Dvere boli otvorené, tak potichu vošiel. Počul hlasy a zbadal, ako Snapeovi pomáha Filch. Mal veľkú ranu na nohe a nevyzeralo to veľmi dobre.

Snape sa snažil zvládnuť bolesť a neschopnosť školníka. Nešiel na ošetrovňu a teraz mal v nohe infekciu. Snažil sa povedať Filchovi ako ranu vyčistiť, ale ten chlap mu viac škodil. Otočil sa a pozrel na zeleno oké dieťa. A zakričal na neho, aby vypadol!

Harry chcel utiecť a schovať sa. Nedokázal pochopiť, čo sa stalo... Ako utekal do veže, niečo mu napadlo. Našiel svojich priateľov v spoločenskej miestnosti a vybafol na nich:

„Snape sa skúšal dostať cez trojhlavého psa!“

„Ako to vieš?“ spýtala sa Hermiona.

„Pes ho pohrýzol. Vstúpil som a Filch ho ošetroval... Kričal, že mám vypadnúť...“

„Ten pes stráži niečo dôležité!“ Hermiona si myslela to isté.

„Ktovie, čo to je?“ ozval sa Ron.

~*~ 

Sobota, 9.11.

Harry sa veľa nestaral, pretože o dva dni** mal prvý zápas a bol taký nervózny, že si iba pamätal, aby vypil džús a zjedol nejaký toast. Aj s tým sa jeho žalúdok dosť prevracal. Snape nebol na raňajkách...

Harry šiel s priateľmi na ihrisko a vzápätí bol vo vzduchu, kam Harry naozaj patril.

Všetko bolo fajn, až kým sa ho jeho metla nerozhodla zhodiť! Snažil sa udržať zubami nechtami a dostať dole s pomocou Ronových bratov...  Po niekoľkých desivých minútach sa metla upokojila a mohol pokračovať v hraní.

Harry chytil ohnivú strelu a jeho tím vyhral! Bolo to nezvyčajné chytenie – chytil ju ústami – ale bolo platné. Takže tím a fakultní spolužiaci boli šťastní spolu s Harrym.

Dlho nemohol nájsť Rona a Hermionu. Odľahlo im, že ich priateľ bol úplne v poriadku. A že vyhrali hru.

„Snape sa ťa snažil zabiť, Harry, zaklial tvoju metlu počas zápasu. Hermiona mu zapálila habit a vtedy si získal kontrolu.“

„Ale prečo? Povedal, že sa o mňa bude starať...“

„Možno pretože si zistil, že bol napadnutý trojhlavým psom...“ spriadala Hermiona

„Ale my by sme nemali vedieť o psovi a ja som videl iba tú ranu, nič som nepočul...“

„Myslím, že by sme to mali povedať profesorke McGonagallovej...“

„Myslím, že by si s ním nemal ostať sám, kamarát.“

Harry si pomyslel, že to je dobrá rada.

~*~ 

Nedeľa, 10.11.

V nedeľu ráno za stolom s raňajkami Harry nevidel učiteľa elixírov a potešilo ho to. Plánoval zostať celý deň vo svojej klubovni. Predpokladal, že je to to najbezpečnejšie miesto, kde môže byť.

Hermiona a Ron kráčali s ním a povedali mu, že prichádza Snape, nech sa skryje. Harry sa ukryl za dvere prázdnej triedy a chystal sa tu ostať pár minút, pred tým, ako zase vyjde von... Vyľakal sa, keď vedľa seba zacítil niekoho oblečenie. Pozrel dole a videl, že je čierne...

„Prečo sa skrývame, pán Potter?“

Harry cítil, že sa mu zavaruje mozog. Čo môže povedať?

„Hádam, že by sme mali ísť do mojich komnát, pán Potter... Máme kopu vecí, o ktorých sa musíme porozprávať.“

Harry si pomyslel, že Snape bol naštvaný, ale jeho hlas znel pokojne a primerane. Musí s ním ísť.

Ron a Hermiona stáli v chodbe...

„Pán Potter pôjde so mnou. Prosím, oboznámte s tým vašu vedúcu fakulty.“

„Áno, profesor.“

Harry videl, že Snape už nekríva. Jeho noha na tom bude lepšie...

„Posaďte sa, pán Potter, potrebujeme sa porozprávať o množstve vecí.“

*po dohode s autorkou som opravila dátum

**tu mala autorka chybu, preto som to s jej súhlasom zmenila zo zajtra na pozajtra

PP: dátumy som podopĺňala pre sprehľadnenie, v ďalšej kapitole sa totiž vrátime najprv trochu späť, aby sme si to prešli aj so Severusom.