Ako sa zdá
Autor: Shy Violet
Preklad: solace
Originál: http://ashwinder.sycophanthex.com/viewstory.php?sid=7883&i=1
Darček k Halloweenu.
„Ron, nie som si istá, že je to dobrý nápad.“
„Máš pravdu. Nie je dobrý – je skvelý.“
Otočil sa k nej a šklbol čiernym habitom, spodok ktorého sa mu nedôstojne zhrnul pri nohách. Prstom vkĺzol za vysoký golier, vyplazil jazyk a vydal priškrtený zvuk. „Nechápem, ako toto môže niekto nosiť.“
Hermiona pomaly pokrútila hlavou a ticho si povzdychla. „Ani nechcem vedieť, odkiaľ tie šaty máš.“
„Hej, upokoj sa! Čo urobia, vyhodia nás? Už nie sme študenti, pamätáš? Si teraz profesorka.“ Zaškľabil sa a oči sa mu huncútsky zablysli. „Chcete strhnúť body Chrabromilu, profesorka Grangerová?“
Zasmiala sa a zľahka ho udrela do žalúdka. „Možno. Vidím, že tvoj názor ohľadom kostýmu nezmením, ale už som oblečená, takže si môžeš pokojne dokončiť... prípravy.“
„Nemrzí ťa, že si ma sem priviedla ako svojho partnera, však?“ Hrabal sa v kapse, ktorá bola prevesená cez jej stoličku.
„Samozrejme, že nie, Ron. Len sa ma ne...“ Nemysli si, že to niečo znamená.
„Nesnažiť sa ťa znovu dostať do postele? Dobre, sľubujem.“ Víťazne zdvihol malú fľaštičku a potom sa na ňu vážne pozrel. „Naozaj sa na to nechystáš zabudnúť a dovoliť mi začať odznova? Teraz, keď viem, že to nebol najlepší spôsob, ako si s tebou začať, môžem to urobiť lepšie...“
Hermiona sa znepokojene posunula. „Môžeme to prebrať neskôr? Prídeme neskoro na maškarný ples...“
Po chvíľke váhania sa Ron široko usmial a z očí si odhrnul prameň ryšavých vlasov. „Dobre, dobre. Aby som nezabudol, vyzeráš úplne úžasne. Totiž, vždy si nádherná, ale dnes večer som ťa sotva spoznal.“
Hermiona sa mierne začervenala a očami preletela k zrkadlu. Kúzlo, ktoré jej zmenilo vlasy na čierne ako smola, držalo dobre a tmavočervené šaty boli veľmi pôvabné, i keď trochu nepohodlné. Tu a tam jej z výstrihu vytŕčali pierka. Podarilo sa jej usmiať na svoj odraz. „Morgana Le Fey,“ povedala. „Hoci, kiežby som sa mohla naozaj premeniť na vtáka.“
„Som si istý, že sa študenti domnievajú, že aj jeden animág medzi profesormi stačí.“ Ron zodvihol fľaštičku a naklonil ju k hrdlu. „Na zdravie!“
Hermiona fascinovane hľadela ako sa jeho tvár skrivila odporom. „Ron, si v poriadku?“
Neodvetil, avšak o malú chvíľu naňho priam vyvaľovala oči. Habit mu už nepadal na podlahu, ale spočíval tesne nad topánkami, aj keď túto skutočnosť sotva vnímala, pretože bolo jednoducho veľmi čudné, vidieť vo svojich izbách presnú kópiu svojho bývalého profesora a terajšieho kolegu, Severusa Snapa.
Otočil sa a pozrel do zrkadla, hlavu nakláňal zakaždým inak a obdivoval svoj odraz. „Veselý Halloween, Hermiona,“ povedal rozjarene. „Toto bude rozhodne najstrašidelnejší kostým zo všetkých.“
*****
Hermiona dospela k názoru, že jednou z najväčších výhod toho, že bola profesorkou a nie študentkou bolo, že mala na školských akciách dovolené piť brandy. To robilo tanec s Hagridom trochu menej bolestivým, keď jej tými pomerne veľkými topánkami stúpal na nohy, nehovoriac o túžobných pohľadoch Rona ako Snapa.
Ďalším malým šťastím bolo, že skutočný profesor Snape nebol prítomný. Keď sa na to spýtala, Albus cmukol jazykom a pobaveným tónom jej vysvetlil, že majstrovi elixírov sa vždy podarilo byť chorým aspoň počas jednej školskej akcie v každom roku. „Nerád tancuje,“ riekol riaditeľ so smutným povzdychom. „Predstavte si, hovorí, že sa mu z toho dvíha žalúdok.“
Trochu sa jej tiež uľavilo, že Harry jej pozvanie odmietol. (Čože? Môžem mať dvoch partnerov!“ domáhala sa.) Bol na metlobalovom zápase, čo znamenalo, že sa nebude musieť zmieriť s tým, čo si vypočuje o jeho búrlivom vzťahu – raz-spolu-raz-od seba – s Dracom Malfoyom. Keďže si uvedomovala, že sedemdesiatpäť percent času bol so svojím milostným životom šialene spokojný a zvyšných dvadsaťpäť percent bolo úplne mučivých. No a podľa posledných chýrov boli opäť rozídení. Dávala tomu ešte týždeň, pokým sa Draco objaví na Harryho prahu s ružami, diamantmi a šteniatkami a veci sa vrátia späť do polohy „spolu“.
Ronovi sa naproti tomu prekvapivo darilo držať zatvorené ústa o akomkoľvek romániku vo svojom živote a Harry vždy tvrdil, že to bolo preto, že tajne (alebo možno nie až tak tajne) ľúbil Hermionu. Po rokoch odmietania tejto smiešnej predstavy v jeden večer, asi pred rokom, náhle zistila, že je to pravda: keď ju počas osláv skončenia vojny vtisol do kúta a bez varovania pobozkal.
Odvtedy strávila nejaký čas uvažovaním nad svojimi pocitmi k nemu a vždy prišla k rovnakému poľutovaniahodnému záveru. Avšak dnes, keď sa jej teplo z brandy rozlialo po tele a pozorovala ho – aj keď v Snapovej podobe – ako tancuje s jednou zo siedmackých prefektiek a hovorí jej niečo, čo ju prinútilo hystericky sa rozosmiať, si nemohla pomôcť, ale premýšľala, aké pekné by bolo mať niečo také pohodlné, také dôverne známe.
Možno taká vec, ako vášeň, nikdy neexistovala. Nikdy ju necítila.
A dnes večer... sa nezdalo až také nepravdepodobné, nájsť ju s ním. Nechcela sa pozastaviť nad myšlienkou, aké je znepokojujúce, že v ňom práve teraz vidí niečo príťažlivé, keď bol náhodou oblečený v Snapovej koži. Rozhodne odmietla spomenúť si na pocit, ktorý dávno odmietla ako bláznivú školácku zaľúbenosť a samu seba presvedčila, že cez Snapovu bledú pleť, orlí nos a dlhé prsty hľadí priamo do Ronovej duše, ktorá sa jej náhle zdala neobyčajne atraktívna.
Čím viac brandy vypila, tým viac bola o tom presvedčená.
Ešte niekoľko dúškov a láskavo sa usmiala na Hagrida, ktorý s ňou dotancoval a s priateľskými iskričkami v očiach jej oznámil, že je oveľa krajšia ako bývalý profesor Flitwick.
Keď sa otočila späť, aby znovu našla Rona, nikde ho nebolo. Očami prechádzala po sieni a hľadala čierny habit a tmavé vlasy, ale boli tam len farby, kostýmy a úsmevy. Aké zvláštne bolo vidieť Ronov krivý úsmev pod tými zlovestnými očami, takými výraznými v porovnaní s bledou tvárou. Pri spomienke na to si vlastne uvedomila, že boli na maškarnom plese dosť dlho a Ronov všehodžús už pravdepodobne začal vyprchávať – musel sa vrátiť do jej izieb a vziať si druhú, vopred pripravenú dávku.
So zasneným úsmevom skoro narazila do študenta. „Prepáčte, profesorka Grangerová! Nespoznal som vás... Ty brďo, super kostým!“ S odmietavým mávnutím vyšla zo siene zamierila po chodbe ku krídlu, v ktorom bývala väčšina profesorov.
Nemusela ísť až k svojim izbám, pretože ho videla zahnúť za roh – musel už mieriť späť. Prekvapil ju mimovoľný záchvev vzrušenia a vzala to ako znamenie. Bola to túžba a ona nebude otáľať, i keby to znamenalo stráviť noc s Ronom, kým vyzerá ako Snape. Koniec koncov, vo vnútri to bol stále on.
Bol k nej vtedy otočený chrbtom. Niekoľkými krátkymi krokmi prešla vzdialenosť medzi nimi. Schmatla ho za ruku a ignorovala jeho vyľakané zjajknutie a náhlu stuhnutosť tela. Pritlačila sa k jeho chrbtu a nedovolila mu, aby sa otočil. Ruky jej prekĺzli vôkol jeho drieku, postavila sa na špičky a šepla mu tesne pri uchu: „Viem, čo chceš, čo potrebuješ. Dovoľ mi, aby som ti to dala.“
*****
Severus Snape neznášal Halloween. Odvtedy, čo Albus trval na usporiadaní ďalšej idiotskej spoločenskej akcie, aby si pripomenuli sviatok, mal Snape každý rok značné problémy rozhodnúť sa, ktorej sa nezúčastniť. Vianočný bál a Halloweensky maškarný ples boli rovnako nepríjemné, takže sa tento rok jednoducho rozhodol pre tú, ktorá sa konala skôr. Dokonca sa mu zdala, kvôli jeho súčasnému duševnému rozpoloženiu, ešte viac odporná než obvykle. Nebol si istý, či by sa vedel vyrovnať s náporom adolescentných hormónov. Len nedávno si začal uvedomovať, že... on, profesor Severus Snape, majster elixírov, predsa len nebol imúnny voči niektorým... túžbam. Počas vojny sa zdalo, že bol priveľmi zaneprázdnený, stresovaný, napätý a príliš často chodil po hrane, aby sa staral o čokoľvek iné, než o veci, ktoré mal po ruke. Ale teraz bolo po všetkom a jeho život sa usadil do nudnej rutiny.
Rovnako bizarným sa zdalo, že si bezmála prial, aby sa Voldemort vrátil, len preto, aby sa mohol zaoberať niečím iným, okrem svojich detinských, tupohlavých študentov.
V noci láskal sám seba, čo nerobil dosť dlhý čas. Hovoril si, že je to spôsob, ako zmierniť nudu, ale čoskoro si vybudoval v hlave ucelenú predstavu o tajomnej, tmavovlasej žene, ktorá sa objavila v jeho izbách. V myšlienkach sa jej zmocnil, ale potom, čo so stonaním vyvrcholil do vlastnej ruky, jednoducho cítil prázdnotu. Hoci bol uspokojený, prial si, aby sa vrátila.
Bolelo ho priznať si to. Škrelo ho vôbec na tie slová pomyslieť – ale bola to pravda. Bol osamelý.
Takže večer počas maškarného plesu mal v úmysle zostať vo svojej izbe a čítať, vyhnúť sa premýšľaniu o svojej (pri tom slove sa strhol) osamelosti, ak to bolo vôbec možné. Sedel v kresle pred kozubom a popíjal škótsku, chvíľu hľadel do plameňov a snažil sa vyčistiť si myseľ. Určite nepredpokladal, že jeho cesta po knihu do kabinetu v žalároch bude prerušená.
„Viem, čo chceš,“ zachripel mu hlas do ucha. „Čo potrebuješ. Dovoľ mi, aby som ti to dala.“ Teplé ruky sa mu ovinuli okolo tela, a hoci by bol jeho prvou reakciou boj, zistil, že sa podvoľuje ich zovretiu.
V tom hlase bolo niečo povedomé. „Ukáž sa mi!“ prikázal, ale hlas mal tichý, mäkký, a keď sa uvoľnil z jej objatia a otočil, aby na ňu pozrel, mohol v tmavej chodbe sotva rozoznať jej črty.
Ale tá dlhá hriva čiernych vlasov – bože, to bola žena z jeho predstáv.
„Kto si?“ šepol.
Zasmiala sa. „Môj kostým nie je až taký dobrý, hlupáčik. Poď, poďme do mojich izieb. Chcem ti zaželať veselý Halloween.“
„Nebývaš tu,“ zamrmlal Snape, žmúril do tmy a snažil sa zistiť jej totožnosť. Potom bez rozmýšľania dodal: „Pôjdeme ku mne.“
„K tebe? Nebývaš tu!“
Chvíľu na seba pozerali, každý úplne ohromený, očividne sa dostali do slepej uličky.
*****
„Poď,“ povedala Hermiona a vzala ho za ruku. „Tadiaľto.“
Nebola si istá, prečo Ron hrá, že odmieta ísť do jej izby, ale v jeho dychu cítila škótsku a spomenula si, že včaššie večer tiež niečo pil. V skutočnosti mala problém stále naňho myslieť ako na Rona a pripísala to na vrub svojej alkoholom opojenej mysle.
Je Halloween, pomyslela si, keď ho chodbou viedla k miestu, na ktoré si spomenula. Veci nie sú vždy také, ako sa zdajú. Takže dnes večer môžem byť Morganou Le Fey a on môže byť mojím tajomným cudzincom. Keď sa ráno prebudíme, budem mať útechu a vášeň.
Harry sa z nás bude tešiť, dodala v duchu s nenápadným úsmevom.
„Kam to ideme?“
Bože, ten hlas! Ron sa celý večer snažil napodobňovať Snapa a zjavne na to práve prišiel. Hermiona zvažovala, že mu povie, aby sa na to vykašľal a bol len sám sebou, ale pravdou bolo, že ten hlas považovala za neskutočne sexi a chcela ho ďalej počúvať.
„Núdzová miestnosť,“ zašepkala. „A sme tu.“ Otvorila dvere a vošli dovnútra.
Posteľ s nebesami z tmavého dreva skrášlená ohnivo oranžovým prestieradlom bola ústredným bodom miestnosti. Vnútri kozuba z čierneho kameňa horel oheň a izba jemne voňala tekvicami. Nebolo tam žiadne iné svetlo okrem ohňa a sviečok vedľa postele.
*****
„Aké sviatočné,“ podotkol Snape trochu kyslo. Rozhliadol sa po miestnosti a bol vďačný, že tam nie sú tekvicové lampáše, avšak za daných okolností mal problém trvať na akejkoľvek nespokojnosti.
Len s drobným zaváhaním si pritiahol Hermionu bližšie a pritlačil si ju k telu. „Mala si pravdu,“ zasyčal jej do krku. „Potrebujem to.“ Keď sa jeho pery dotkli hrdla, zastonala a Severus spontánne dodal: „Potrebujem ťa.“ Netušil, kto to je, ale v tej chvíli to bola pravda. Keď jeho ruky obkresľovali kontúry červených šiat, ktoré obopínali jej telo, mal pocit zavŕšenia, ktorý mu už dlhší čas chýbal.
„Ak ma potrebuješ,“ šepla a ústa si pritisla k jeho uchu, krku, kútiku úst, „tak si ma vezmi.“
Ten hlas – mu niekoho pripomenul a neodbytný hlások v zátylku mu našepkal koho, ale pri ďalšom pohľade na farbu jej vlasov ho umlčal. Nebol nejaký osamelý, starý chlap spriadajúci fantázie o svojich bývalých študentkách – bol nažive a cítil, a bolo to veľmi, veľmi skutočné.
S hlbokým zavrčaním sa zmocnil jej úst, ochutnal pery a opájal sa každým zakňučaním, ktoré v nej vyvolal. Ruky sa mu túlali po jej tele a bol ohromený, ako reagovala na jeho dotyk. Na zadnej strane šiat našiel zips, stiahol ho dole a potom, keď šaty dopadli na podlahu a pri jej nohách vytvorili kaluž, sa na ňu uprene zadíval.
*****
„Boli príliš priliehavé,“ zamumlala Hermiona, „pre spodnú bielizeň.“ Potom ho opäť pobozkala a začala mu rozopínať gombíky na prednej časti kabátca. „Tieto šaty!“ zasmiala sa. „Ani nechcem vedieť, odkiaľ ich máš...“
Po malej chvíli vydal hlasné, nespokojné zastonanie a vytiahol z vrecka prútik. Rýchle vyslovil slovo a zrazu bol rovnako nahý. Bledá koža žiarila vo svetle sviečok, tiene tancovali na štíhlych končatinách a jasne sa črtajúcom tvare.
„Nevedela som, že to kúzlo poznáš,“ šepla Hermiona. Snažila sa nemyslieť na to, čie telo videla nahé, ale bolo také krásne, až zistila, že jej už na tom nezáleží. Chcela jeho telo. Chcela ho.
Pobavene si odfrkol a potom ju objal rukami a pritiahol k posteli. „Poznám všetko, moja drahá,“ zapriadol a dlhými prstami jej vkĺzol do čiernych vlasov.
Zavrela oči a opájala sa pocitmi. Po chvíli cítila, že sa nachádza na posteli.
„Teraz!“ zachripela a pevne mu stisla kožu. „Teraz, prosím.“
A potom nasledovalo to najúžasnejšie, čo kedy cítila.
*****
Bolo to to najúžasnejšie, čo kedy cítil.
Jeho pery sa k nej tisli, keď sa spoločne hýbali. Keď začul jej vzdych a pocítil, ako sa pod ním začala chvieť, tiež sa priblížil k uvoľneniu.
Dychčala a šepkala meno, ktoré mu nepatrilo, ale keď vykríkla – zaznelo to jeho.
*****
Keď dosiahol vrchol, myslela si, že počula svoje meno, ale znelo pridusene a nesúvisle, akoby si nebol istý, že tam patrí.
Dúfala, že si nevšimol meno, ktoré jej na konci vyletelo z úst.
Potom ju objal a zamrmlal niečo ako „miláčik“.
Pobozkala ho na čelo a predtým, než zaspala, šepla: „Veselý Halloween, drahý.“
*****
Ron v tú noc strávil hodiny hľadaním Hermiony.
„Je to všetko moja vina,“ povedal nasledujúce ráno Harrymu, keď sa prebudil v jej posteli po snahe zostať hore a čakať na jej návrat. „Musela ma vidieť, keď som sa vytratil a bozkával s tou siedmačkou. Ale Harry – nechcela ma! Mal som byť zdržanlivý?“
Hlava v kozube zamračene prikývla. „Ron, je to dievča. Nikdy nevieš, čo si myslí.“
„Len sa pozri do tej prekliatej mapy, Harry.“
Chvíľu bolo tichom, šušťal papier a potom: „Och!“
Ron zvraštil čelo. „Čo? Kde je? Je na hrade?“
Harry si odkašľal. „Nuž, je v Núdzovej miestnosti, Ron.“
„Dokelu, nečudo, že som ju nemohol nájsť.“
„So Snapom.“
Pauza. „So... Snapom?“
„Áno.“
„Och.“
*****
Slnečné svetlo prúdilo do miestnosti, aj keď v nej neboli žiadne okná. Na posteli ležali dve prepletené telá, dýchali ticho do rytmu pokým sa, akoby na nejaký tajomný budík, neotvorili oba páry očí.
„Nikdy som ťa nepoznal,“ ozval sa jeden hlas a potom druhý. „Nechápeš ako...“
Oči sa náhle rozšírili a telá odskočili od seba, každé z nich zvieralo tú istú oranžovú, hodvábnu prikrývku.
„Vy ste... vy ste stále profesor Snape!“ jachtala Hermiona, sotva si látkou zakrývajúc oblinu pŕs.
„Máte hnedé vlasy!“ odsekol Snape a jeho tvár si udržiavala úplne netypický výraz zdesenia.
Snape vstal a začal sa pomaly obliekať, vyťahujúc svoje šaty z úhľadnej kôpky, v ktorej predošlý večer pristáli, keď ich zmietlo jeho kúzlo. „Zdá sa, že došlo k istému nedorozumeniu, slečna Grangerová,“ povedal chladne, otočený k nej chrbtom. „Zrejme ste si mysleli, že som niekto iný a ja som si to myslel...taktiež. Navrhujem, aby sme obaja zabudli na celý tento incident.“
Práve keď si zapol posledný gombík, ticho riekla: „Vykríkli ste moje meno.“
Otočil sa k nej s prísnym výrazom. „Čože?“
„Vedeli ste, že som to ja, a predsa ste... Prečo?“ Jej hlas bol viac prosebný než požadujúci, pohľad nežný a skúmavý, takmer vyľakaný.
„Neviem, prečo,“ zamrmlal Snape a natiahol si na kabátec habit. „Váš kostým bol minulú noc veľmi... presvedčivý.“
„Vedela som, že ste to vy.“
Tentoraz bol jeho výraz viac šokovaný než prísny. „Čože? Ale vy...“
„Presvedčila som samu seba, že je to Ron, ale myslím, že som po celý čas vedela, že ste to vy. To vysvetľuje, prečo som...“ Líca jej sčerveneli a rumenec jej skĺzol z krku na hruď. „Mala záujem. S Ronom k tomu nikdy nedošlo.“
„Predpokladám,“ povedal Snape, jeho hlas bol hlboký a mal to isté drsné zafarbenie, ktoré obdivovala predošlú noc, „že veci nie sú vždy také, ako sa zdajú.“
Chvíľu na seba hľadeli a potom ticho prerušilo hlasné búchanie na dvere: rýchle, intenzívne a naliehavé.
Snape si upravil habit a otvoril dvere. Uprene sa zahľadel do veľmi červenej tváre Rona Weasleyho.
„Kde je?“ dožadoval sa. Snažil sa nazrieť cez Snapovo plece, ale nepodarilo sa mu to. „Čo ste s ňou urobili?“
Snape sa naňho chvíľu díval s tvárou úplne bez emócií. „Pán Weasley,“ konečne prehovoril vyrovnaným hlasom. „Mali ste šancu.“
A s tým mu zabuchol dvere pred nosom.
Hermiona na posteli sa usmiala a nechala prestieradlo skĺznuť.