Hra tieňov (Silhouettes)
Autor: Bex-chan
Originál: http://www.fanfiction.net/s/8212278/1/Silhouettes
Stav: autorka súhlasila s prekladom
Preklad: Morgana
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí: pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto konkrétnej poviedke vlastní Bex-chan.
Keď sa Draco prebudil, bola stále tam, kľačala pri ňom a pozorovala ho. Tentoraz tým nebol ani prekvapený, ani ho to nerozrušilo. Postavil sa a začal kráčať hore schodmi ku vchodu do ich spálne. Prehliadol svoj zjav v zrkadle; krvou podliate oči, strnisko vyrastajúce po celej dĺžke jeho čeľuste, vpadnuté líca, popukané pery – bolo mu však jedno, že sotva spoznával svoj vlastný, žalostne úbohý odraz. Znechutený sám zo seba si začal koncom dlane drsne šúchať svoje slzami a soľou sčervenané oči.
„Prestaň s tým,“ ozvala sa Hermiona spoza neho. „Ak ma ty smieš pozorovať, ako zvraciam, ja ťa môžem sledovať, kým budeš plakať.“
Pokrútil kohútikom, nabral si vodu do dlaní a chrstol si ju do tváre. „Ako dlho ma ešte mieniš prenasledovať?“
„Sama neviem,“ zamrmlala. „Myslím... zostanem pri tebe dovtedy, pokým ma budeš potrebovať.“
„Vždy ťa budem potrebovať.“
To zúfalstvo v hlase prešpikovalo každú jeho kosť, akoby sa ním prehnali zimomriavky. Keď vzhliadol nahor, uvidel ju v zrkadle, na tvári sa jej usadil výraz hlbokého súcitu a ustarostenosti. Netušil odkiaľ sa to v ňom zobralo, ale náhle ním prešla prudká vlna hnevu. Až odniekiaľ z útrob vyslala signál do jeho päste, na čo sa následne jeho ruka ocitla v zrkadle. Pred tým, než sa sklo rozletelo na milión kúskov, niekoľko úlomkov sa mu zarezalo do hánok, ostatné črepy spadli do umývadla ako spŕška ľadových krúp.
„To zrkadlo som mala rada,“ povedala Hermiona.
„Aj ja.“
„Draco, ty krvácaš.“
Pomaly sa k nej otočil tvárou v tvár, pričom päsť tuho zovieral, takže teraz mu krv stekala prstami o niečo rýchlejšie. „Ako mám vedieť, či ty v tejto chvíli tiež niekde nekrvácaš?“
Zachmúrila sa a zahryzla si do pery. A práve toto gesto ho upútalo. Vždy si hrýzla peru. Zakaždým. Znova ho zarazilo a zasiahlo, nakoľko verná je táto jeho halucinácia. Potriasol hlavou a prešiel popri nej. Zo všetkých síl sa snažil, aby sa na ňu ani očkom nepozrel. Ako vstupoval do spálne, zanechával po sebe na koberci kvapôčky krvi. Klesol na stoličku, pretože sa ešte stále nemohol prinútiť čo i len prejsť popri ich posteli. Nezaujato si prezeral svoju zranenú ruku. Dva hlboké zárezy, jeden mu pretínal hánky a druhý prechádzal celou líniou jeho palca. Potom tu samozrejme bolo ešte asi pätnásť ďalších, menších poranení, ktoré mu pokrývali zvyšok ruky.
„Spomínam si na časy, keď som ťa nenávidel práve kvôli... tomuto,“ zamrmlal, kým sledoval kvapku krvi stekať po svojom prste. „A potom si spomínam na okamih, keď som ťa už viac nemohol... nemal dôvod nenávidieť. Zvíjala si sa na podlahe Malfoy Manoru a Bellatrix mala svoj prútik namierený na tvoju hruď-“
„Dohodli sme sa, že o tom nebudeme hovoriť-“
„To áno, ale v tejto chvíli to nie si tak celkom ty, nie?“ zakričal. „Takže si môžem hovoriť o čomkoľvek, čo sa mi, kurva, zapáči!“
Vzdychla si a založila si vlasy za seba. „V poriadku, počúvam.“
Začal si zotierať krv medzi palcom a ukazovákom, pričom oči z ruky nespúšťal. „Zažil som pri tebe doslova celé spektrum emócií,“ povedal potichu. „Nenávisť, zhnusenie, ľútosť, fascináciu, žiadostivosť...“
„Lásku,“ dokončila.
Zvesil hlavu. „Toto som ti taktiež nikdy nepovedal, všakže?“
„Draco, vedela-“
„Prestaň to, kurva, stále opakovať!“ zvolal zostra. „Láska k tebe bola tou jedinou vecou, ktorá ma zachránila od toho, aby som sa úplne načisto stal strateným prípadom - a ani túto jedinú vec som nedokázal spraviť poriadne! Nikdy som ti nič nepovedal! Nikdy!“
Žmurkol a – zase raz – bola z ničoho nič pri ňom, sedela s prekríženými nohami na podlahe pred ním. Mala na sebe ďalší zo svojich zničených starých svetrov, tentoraz modrý. Pozrel sa jej do očí, naozaj sa im prizrel; hľadal aj tú najmenšiu známku niečoho neobvyklého, no boli vskutku jej. Veľké a hnedé, vždy jasné a plné emócií, pripravené, aby ich prečítal. Záblesk svetla ho donútil privrieť oči, a tie klesli až k jej zásnubnému prsteňu; jednoduchému diamantu vsadenému do prostej obrúčky, pretože vedel, že ona by nikdy nenosila nič príliš okázalého. A ani za boha si nevedel spomenúť, či ho Hermiona – lepšie povedané jeho predstava Hermiony – mala na sebe po celý ten čas.
„Vieš, kedy som si prvý krát uvedomil, že ťa milujem?“ zašepkal a sťažka prehltol. „Myslím, že sme boli spolu približne... desať mesiacov? Neviem to presne, ty si bola vždy tým, kto si udržiaval prehľad v dátumoch a podobných kravinách, ale bolo to vtedy-“
„Keď mi zomrel ocko.“
Prikývol. „Plakala si tri dni, skoro vkuse. A ja som si hovoril, že vyzeráš... úžasne aj so sviečkou pod nosom a slanými potokmi po celej tvári, mastnými vlasmi. Tak... prirodzene. Vyzerala si hrozne, neprehovorila si ani slovka a nemohla si prestať plakať, ale ja som s tebou napriek tomu chcel byť ešte viac.“ Odmlčal sa, a keď zdvihol hlavu, uvidel, že v kútikoch očí sa jej utvorili malé, malinké slzičky. „Vtedy som si uvedomil, že ťa milujem.“
Placho sa usmiala a Draco sa opäť pristihol, ako rozmýšľa, čo by sa stalo, keby sa jej dotkol. Pohladil líce, obtočil si jeden vlnitý prameň jej vlasov okolo svojho prsta...
„Vtedy som si po prvý krát uvedomil, že nie si... dokonalá,“ pokračoval. „Predtým si sa správala ako typická Grangerka: organizovaná, s nohami pevne na zemi, príliš chytrá pre vlastné dobro. A potom si sa zrazu stala Hermionou. Bola si krehká a taká stratená , toto pravdepodobne vyznie kurevsky šialene, ale chcel som vidieť, ako sa zosypeš, aby som vedel, že si... skutočná.“ Vydal krátky, trpký smiech. „Myslím, že vzhľadom na terajšiu situáciu je v tom istá irónia, nemyslíš? Bľabotať o tom, ako som chcel, aby si bola skutočná, a pritom si len výplodom mojej zúfalej fantázie.“
„Draco,“ vzdychla si, „nájdi v sebe aspoň trochu nádeje-“
„Ľudia ako ja nedúfajú-“
„Tak sa... len snaž myslieť pozitívne-“
„Tebe to stále nedochádza?“ zamrmlal a potriasol hlavou. „Bez teba som... zlý. Jednoducho zlý.“
Hermiona sa zachmúrila. „Draco, ty nie si zlým človekom-“
„Nie som dobrým človekom!“ zaziapal. „Ty si zo mňa spravila slušného človeka! Ty si to spravila znesiteľným!“
„Čo som spravila znesiteľným?“
„Všetko! Život! Bytie... akokoľvek to nazveš!“ Zovrel čeľusť a stíšil svoj hlas. „Vďaka tebe sa všetka tá vina vo mne rozplynula. Jednoducho si... vyplnila dieru, ktorá okupovala moje vnútro po tej kurevskej vojne! Čo si to navrávam, bola tam ešte dávno predtým!“
Dýchal zrýchlene, temer dychčal, triasol sa po celom tele a na čele a nad vrchnou perou ho šteklili studené kvapky potu. Pár krát sa zhlboka nadýchol a snažil sa nevšímať si kyslastú chuť zvratkov, ktorá sa mu drala hore hrdlom. Pokúšal sa vzchopiť sa, no jediné, čo cítil, boli vlny triašky, ktoré ho ochromovali. Chlad vzduchu ho obaľoval ako kokón utkaný z ľadu. Zdalo sa mu, akoby sa Hermionin obraz na sekundu rozmazal, ale pomyslel si, že je možné, že sa mu na chvíľu rozostrila celá miestnosť. Možnože mal v očiach pot alebo slzy alebo bol jednoducho príliš znavený, aby sa sústredil na okolie, alebo bol celý ten prekliaty dom proste len súčasťou jeho ilúzie. Nevedel, čo si má myslieť, až z toho všetkého začal panikáriť a dýchať ešte rýchlejšie.
„Draco, nádych, výdych,“ povedala chlácholivo a jej slová ho rýchlo upokojili. „Všetko bude v poriadku-“
„Cítim, že každou sekundou, čo tu nie si, ma to sťahuje naspäť; vina, nenávisť, tá... tá temnota, všetko,“ zašepkal, stále bez dychu. „Nepáči sa mi vyhliadka na môj život bez teba.“
„Draco-“
„Nechápeš to. Ak by to bolo celé naopak, ty by si mala okolo seba ľudí, ktorým dôveruješ, a na ktorých by si sa mohla obrátiť, aby ťa udržali v rovnováhe. Pottera, Weasleyovcov, Lovegoodovú, tých všetkých máš-“
„Ty máš Blaisa a tvoju mamu-“
„Nie, nie, to nie je to isté. Ty si jediná osoba, s ktorou som... bezpodmienečne sám sebou,“ vyznal sa skľúčene. „Akoby... akoby si ty mala okolo seba celú posteľ vankúšov, ktoré by ťa chytili, keby si padala. Ty si môj jediný záchranný vankúš. Ty si jediným človekom, ktorému verím, že by ma chytil.“ Jeho oči začínali páliť, takže ich zavrel, sklonil hlavu a zvesil plecia. „Jednoducho mi len, kurva, chýbaš.“
„Aj ty mi chýbaš,“ zašepkala. Keď vzhliadol, uvidel, že plače. „Prosím, prestaň o mne hovoriť, akoby som už bola mŕtva. Prosím, proste sa posnaž-“
„Čo by sa stalo, keby som sa ťa skúsil dotknúť?“
Nervózne si zahryzla do pery. „Netuším.“
Ešte predtým, ako vôbec zdvihol svoju ruku, vedel, že to bude rozhodnutie, ktoré oľutuje, ale aj napriek tomu sa ku nej načiahol, pomaly vystieral ruku a pokúšal sa upokojiť svoje chvejúce sa prsty. Opatrne položil končeky prstov na jej líce. Sprvu nič necítil, no potom ucítil jemný tlak. Bol zanedbateľný, ale Draco sa naň aj napriek tomu sústredil. Neskôr prešiel do chladivého mravčenia, akoby sa prstami dotýkal elektrického drôtu, až sa ten pocit nakoniec zmenil na hrejivý a jemný; jeho pokožka na tej jej . Zdalo sa mu to také skutočné, také reálne, že mohol cítiť tie mokré potôčiky jej sĺz, až sa mu v hrdle zasekol dych.
„Kurva,“ vydal zo seba, „to som sa už naozaj úplne pomiatol?“
„Všetci máme v sebe kus šialenstva, ktoré nám pomáha zvládať nástrahy dneška*,“ odvetila a položila svoju dlaň na tú jeho. Toto pocítil tiež.
„Neviem sa rozhodnúť, či fakt, že ťa môžem cítiť, veci ešte viac zhoršuje,“ zašepkal, a predsa, kým hovoril, privinul si ju bližšie a chvatne si ju pritiahol do lona.
Usadila sa do priestoru medzi jeho nohami, telo si schúlila presne tak, ako ho mal stočené on a hlavu si položila na jeho kľúčnu kosť. Draco bradou spočinul na jej hlave – tak, ako už nespočetne krát v minulosti. Vedel, že to nie je skutočné – naozaj vedel, ale bol až príliš stratený v ilúzii, aby počúval svoj rozum. Cítiť teplo jej tela v jeho rukách bolo jednoducho úžasné.
„Som unavený,“ povedal jej do vlasov. „Zostaň tu so mnou, kým budem spať. Ráno buď pri mne.“
Neodpovedala mu, takže zavrel oči. Prinútil sa zaspať tak rýchlo, ako to len bolo možné - aby neucítil, ako sa mu rozplynie v rukách. Posledná myšlienka, ktorá mu prešla hlavou, kým sa načisto odobral do ríše snov, bolo bolestné uvedomenie si toho, že necíti tlkot jej srdca.
* výrok je upravený
Bex-chan: ( Morgana ) | 18.11. 2012 | 6. kapitola | |
Bex-chan: ( Morgana ) | 09.10. 2012 | 5. kapitola | |
Bex-chan: ( Morgana ) | 26.09. 2012 | 4. kapitola | |
Bex-chan: ( Morgana ) | 16.09. 2012 | 3. kapitola | |
Bex-chan: ( Morgana ) | 08.09. 2012 | 2. kapitola | |
Bex-chan: ( Morgana ) | 31.08. 2012 | 1. kapitola | |
. Úvod k poviedkam: ( Morgana ) | 29.08. 2012 | Úvod k poviedke | |