Preklady fanfiction Harryho Pottera

Hermiona sa nervózne prechádzala po veľkej, ponurej miestnosti, zariadenej v gotickom štýle a nedokázala si predstaviť, na aký účel táto miestnosť slúži. Jedáleň, hala, spálňa? Nevidela nič, okrem velebenia kultu Malfoyovcov. Bodka. Tučná a niekoľkokrát podčiarknutá.

Tých Malfoyovcov, ktorí zabíjali. Tých, ktorí trestali. Toho istého Malfoya, po ktorom pred dvadsiatimi minútami túžila, zaslepená krivdou, hnevom a trpkosťou. Striaslo ju. Trápila sa pocitom hnusu za to, že sebou nedokázala opovrhovať za zjavnú chybu. Akosi jej bolo všetko jedno. Draco ju pobozkal... ona mu bozk opätovala... tragédia sa zjavne nestala, takže nebolo potrebné nariekať bez príčiny.

Podráždene si zotrela slzu pomaly stekajúcu po líci a potiahla nosom. Trápila ju vlastná zmätenosť. Nedokázala sa pozerať na svet s Malfoyovým vyrovnaným sebaovládaním, keď sa domnieval, že dostal to, čo si zaslúžil. Predstava, ako Sírius zosiela na Harryho Cruciatus... bez ohľadu na motiváciu, svietila ako obrovský výkričník už len kvôli faktu použitia neodpustiteľnej kliatby na milovaného človeka. Áno, mohla sa dusiť v objatiach slizolinčanov, ale nedarilo sa jej myslieť ako oni. Mali iné kategórie. Možno Temné znamenie naozaj menilo psychiku a to, čo sa javilo ružovým sa stávalo modrým a čierna sa menila na zlatú.

„Hermiona,“ dvere sa zabuchli a dievčina podskočila od prekvapenia, „vyliečil som Draca. Zmierili sme sa, ak je to pre teba dôležité. Hrozne ma bolí hlava a nebolo by od veci, keby si si vymenila Delan-Griho košeľu, ktorá sa mi už riadne sprotivila, za iný odev. Čiže, mali by sme ísť domov. Nebudeme využívať Dracovu pohostinnosť dlhšie, než sa patrí.“ Zastavil sa od nej vo vzdialenosti päť krokov plus jej krivda. Natiahol ruku. Pokojný, vyrovnaný, najmilší.

Hermiona, ktorá sa celý deň ovládala, nedokázala zadržať slzy, skryť ich v tej nekonečnej priepasti, kde sa uchovávajú všetky krivdy. Sypali sa jej z očí ako suché listy odtrhnuté samopašným vetrom. Čo to s ňou ten prekliaty Snape robí? Prečo prišiel a vrazil jej do srdca dýku, keď si ešte nevytiahla nôž trčiaci spomedzi lopatiek? Stál s hrdo vztýčenou hlavou a hovoril jej „mali by sme ísť domov“. Kam domov? Akí my? Veď okrem tých desiatich minút šialenstva na parapete my nikdy neexistovalo, a preto sa nemali kam spoločne vrátiť. Pri Merlinovi, jestvuje vôbec hranica jeho krutosti? A kde je to miesto, kde sa zastaví? Prečo teraz zvieral jej srdce ešte silnejšie? Vari mu ho bez rozmýšľania venovala práve pre takéto momenty?

Stála pred ním slabá a sklesnutá a preklínala sa za to, že nedokáže zadržať slzy, nevie utíšiť vzlyky a nie je schopná uhasiť svit lásky v očiach. Veľmi chcela ísť domov, avšak nevedela, aké to je... vracať sa tam s ním.

„Ty si taký bastard, Severus!“ zasyčala a v prázdnote jeho očí videla, že to preňho zďaleka nebola novinka. „Ako sa opovažuješ hovoriť mi o dome, keď si ho sám zničil? Kto ti dal právo tak ľahko rozprávať o tom, čoho niet? Zmieril si sa s Dracom? Odpustil ti? Aké šľachetné! Mučil si ho a potom vyliečil. Tlieskam tvojej veľkodušnosti.“ Hermiona nervózne tleskla dlaňami. „Pri Merlinovi, prečo si taký bastard? Veď my s Dracom sme pripravení odovzdať ti všetko a práve ty nás obraciaš na popol častejšie než iní... Za aké hriechy, Severus? Za čo? Ale ja nie som Draco, nebudem sa usmievať, keď znovu v zmenenej nálade vyjdeš z tmy. On je hlúpy... áno, hlúpy... a ja by som si radšej vymazala pamäť... jedno kúzlo – a nebude viac bolesti... nič nebude, vôbec nič.“

„Vymaž!“ vyštekol zrazu nahnevane. Hermiona nikdy nepočula, že by mal v hlase toľko hnevu. Potiahol ju za ruku a násilne jej vložil prútik do neohybných prstov. „Poďme, Hermiona, na čo čakáš? Prilož si k sluche prútik, zašepkaj zaklínadlo a začni z čistého listu. Zamrzla si? Vyčkávaš? Och, koľko pátosu, koľko drámy!“ zvraštil tvár. Nemal rád slzy. Nenávidel hystériu. Hneval sa, keď sa ľudia opakovali, konštatujúc pred ním svoju diagnózu „bastard“. Pokrytci nehľadiaci na seba.

Pred polhodinou dovolila Dracovi, aby sa dotýkal jej obnažených nervov, no aj tak to v konečnom dôsledku bledlo v porovnaní s tým, že si on, bastard, dovolil zoslať na svojho chovanca Cruciatus, ktorý si zaslúžil dobre že nie od narodenia. Mohla sa hrať s jeho citmi, prekračujúc ich kvôli krivde a on sa ocitol v úlohe bastarda. Jeho skutok sa Hermiony nijako priamo nedotýkal. Bola to záležitosť len medzi ním a Dracom. Jeho čin ho zasiahol priamo do srdca, ale ona kričí, že nemá právo sa ani zmieniť o domove. Čo už, dal jej šancu pokojne a dospelo sa preniesť cez spoločnú krivdu. Severus Snape nebýva veľkodušným dvakrát za deň.

„Potom budem musieť zabudnúť aj na Harryho a Rona...“ Hermiona zostala akási zmätená. Neočakávala otvorený útok. Nie dnes, nie teraz.

„V tom prípade sa predo mnou neodvažuj používať takéto výrazy. Nemám rád prázdne slová.“

„Pri Merlinovi, čo pri tebe vlastne možno robiť, aby človek neschytal neodpustiteľnú?“ rozčúlila sa dievčina a slzy jej od zlosti postupne vysychali. „Povedz mi, Severus, urobíš so mnou to isté, ak šliapnem vedľa? Urobíš, však?“

Jej oči, pery, srdce, dokonca aj končeky jej vlasov ho prosili, aby povedal nie.

Severus pokrčil plecami: „A o čo si lepšia než iní? Všetci platíme za hlúposť.“ Nepoužíval prázdne slová. Hermiona to vedela. Jednu dlaň si priložila k ešte vlhkému lícu.

„Ty sa ani nemieniš kajať...“

„Prečo by som sa mal kajať práve pred tebou?“ Na rozdiel od jej podráždených, ohnivých výpadov zostával naďalej zimnou nocou. Tmavou, so stabilnou teplotou mínus tridsať. „Lebo som zničil akési tvoje ideály, ktorými vás kŕmia od prvého ročníka? Lebo si si vykreslila obraz, do rámu ktorého som sa nezmestil? Lebo nechcem predstierať, že som fajn chlapík, pretože som taký nikdy nebol? Lebo nechcem byť pokrytec? Za čo presne chceš počuť modlitbu pokánia? Povedz mi to a zahráme to tak, ako po tom prahne šľachetná chrabromilská duša. S dramatickým šepotom, slzami, kľačaním na kolenách a miliónmi prepáč. Za čo by som ťa mal prosiť o odpustenie? Za životné okolnosti? Za seba? Alebo... možno za teba, za tvoju lásku, ktorú neprijímam tak, ako by si chcela? Bez nadšenia a rozochvenia. Bez tínedžerských budem ťa ľúbiť navždy. Už som raz ľúbil navždy a viem, že z toho nevzíde ani za mačný mak dobrého.“ Zdalo sa, že dosiahla cieľ. Podarilo sa jej rozbiť masku chladnej ľahostajnosti ku všetkému. Nazlostil sa. Emócie dokonca podpálili aj noc v jeho očiach. Nervózne sa prechádzal po veľkej miestnosti s rukami za chrbtom.

„Prečo mlčíš? Tak veľmi si chcela, aby som sa pred tebou kajal. Som pripravený. Počúvaj.“ Zastavil sa. Zaútočil pohľadom. Prebodol dušu skrz-naskrz. Nemohla dýchať. „Chceš, aby som bol šľachetný. Ale, pri Merlinovej brade, ja nie som rytier, aj keď si prekrásna a nadpozemská. Očakávaš šľachetnosť od človeka, ktorý sa s tebou miloval bez záväzkov a dokonca ani predtým nezavrel dvere, nebral ohľad ani na teba, ani na tvoj zdanlivý vzťah. Vyspal som sa s tebou, ešte keď si bola mojou študentkou. Jednoducho len tak, kvôli úteche a potom ťa opustil. A ešte stále odo mňa čakáš prejavy šľachetnosti? Hermiona, klopeš na nesprávne dvere. Tu ti šľachetnosť neotvorí. Tu panujú iné pravidlá. A ty ich buď prijmeš, alebo si pozbieraš všetku svoju ružovú lásku a zmizneš z môjho života, pretože...“

„Teba nesmie nikto poúčať?“ ticho sa spýtala hľadiac si na nohy.

„Nie! Možno ma poúčať. No treba ma aj chápať a nesnažiť sa ma prispôsobiť chrabromilským normám, jasné? Obostieraš ma akousi aureolou neomylnosti a potom sa čuduješ, keď sa ukáže, že to všetko bola len tvoja ilúzia.“

„Prečo na mňa kričíš? Áno, zmýlila som sa, ale len preto, že neviem, ako sa mám k tebe priblížiť – neprestajne vrčíš a si sarkastický! Vybíjaš si na mne zlosť za to, že ti kedysi čosi nevyšlo s Lily. Neustále nás porovnávaš a len čakáš, kedy odídem za novým Potterom. Nie je ti práve preto jedno, že ma tvoj chovanec zatiahol do postele? Ak by sa na mňa Harry opovážil čo i len usmiať, od zlosti by si zničil hoc aj dom... pretože je to Potter – déja vu. A Draca si len znosil, aby nerobil chyby ako ty... Ej, ej, ej! Ja nie som Lily Potterová. Som Hermiona... A už by si mal v mojich gaštanových vlasoch prestať hľadať ryšavé odtiene! Ak si sa odrazu sklamal, asi by som ti nemala zmiznúť zo života, ale mal by si sa ma zbaviť, lebo... lebo som už unavená z tvojej neznesiteľnosti. A teraz mi povedz, Severus, ľúbiš ma? Áno, nie... Pátos, dráma, tragédia. Povedz mi to a...“

„Áno. Pravdepodobne áno,“ nečakane pokojne ju prerušil a kývol hlavou, čím slnečnému svetlu spôsobil nával nevýslovného potešenia. „Áno. Ľúbim ťa.“ Z úst rozhnevaného muža, ktorý bol ešte pred chvíľou rozhodnutý sa premiestniť a viac sa nevracať, to znelo tak prekvapivo skutočne. Menilo to celý svet v jej očiach, ohlušovalo a umožňovalo ešte ľahšie dýchať. „Aj keď nemáš ryšavé vlasy... Je to tak dokonca lepšie. Niet asociácií. Neporovnávam vás. Už viac nechcem ľúbiť navždy. Chcem ľúbiť naozaj – v okamihu, ale nekonečnom. Avšak ty si ešte stále dieťa, ktoré ma kvôli svojej naivite nedokáže pochopiť. Zlostím sa a ty sa len krčíš od strachu. Neprešla si tým, čo Draco, nevieš ma ešte pochopiť. Možno by stálo za to podrásť? Jedno dieťa som už vychoval. Na druhé už nemám síl. Ak sa chceš pomstiť za Draca, môj prútik je v tvojich rukách. Slovo Crucio je ti známe. Ak nie – som naozaj unavený. Potrebujem oddych a ty – čas.

Hermiona pokrútila hlavou. Tesne k nemu podišla a zahľadela sa mu do očí. Prútik mu vložila do ruky rovnako, ako to pred chvíľou urobil on.

„Veľmi by som ho chcela priložiť k tvojmu srdcu a povedať Crucio, ale... aj tak ťa to nebude bolieť,“ šepkala takmer hynúc.

„Bolelo ma to. Vieš sa pohrávať s tou kliatbou. V ten večer, keď si ma zasiahla ľahostajným pulzom. Aký to bol šikovný podvod, ako dobre si sa naučila kontrolovať svoje emócie. Malá luhárka! Môžeš byť na seba hrdá. Áno,“ zamyslene sa usmial, „vtedy si mi ublížila.“ Švihol prútikom a zmizol s radom bodiek v ich zložitej dráme.