Preklady fanfiction Harryho Pottera

Zachmúrený Draco Malfoy sedel na stole a pil ohnivú whisky. V očiach sa mu odrážal tanec ohňa, v ktorom dohárala celá epocha. Zvláštne, keď čarodejnícky svet menil farby, čo sa počas jeho života stalo už niekoľkokrát, necítil nič. Možno sa len snažil pochopiť, akú výhodu mu osobne prinesie večná noc alebo nová éra Harryho Pottera. Ale teraz bol celý bez seba, pretože sa nijako nemohol zmieriť s tým, že Severus Snape odchádza zo školy. V podstate žiadna tragédia – čoskoro aj on sám zabudne na cestu do Rokfortu a počas víkendov sa, ako predtým, bude môcť vídať s učiteľom, avšak... ako bude teraz prichádzať do tohto kabinetu, keď v ňom bude sedieť človek, ktorý študoval v Bystrohlave? Ako vhodí do elixíru neprávnu prísadu, keď potom nedostane, sediac na tomto stole, prísne pokarhanie?

Draco bol prekvapený tým, ako veľmi bol rozhorčený. Dlho sa pripravoval na príchod tohto dňa a predsa sa ukázalo, že je úplne nepripravený.

„Draco, zlez zo stola... Ty nie si Potter.“ Typicky pokojný hlas mu zarezonoval v ušiach a s radosťou sa započúval, ako Snapove slová preťali ticho. „Stŕham Slizolinu päť bodov. Koľkokrát som ti hovoril, aby si v škole nepil?“

Draco zdvihol hlavu a jeho pohľad sa stretol s neskrývaným podráždením v obsidiánových očiach, na ktorom sa takmer porezal. Severus Snape bol rozladený okolnosťami, ktoré mu už dve hodiny neumožňovali vyznať sa sám v sebe. Ráno sa uňho začalo klopaním na dvere, potom nasledovali reči, ktoré sa ho vôbec nedotýkali a hľa, teraz si Malfoy junior splietol jeho kabinet s Tromi metlami. Chvála Merlinovi, o hodinu už po ňom v tejto škole nezostane ani stopa. Preč od Rokfortu, vyučovania a... Grangerovej. Malá diablica. Kto by si pomyslel, aká je šikovná? Ako obratne ho prinútila hrať podľa jej pravidiel. A to ho... hnevalo. Snapovi sa nepáčilo, keď nad ním niekto získal moc, pretože podobná prevaha sa ani raz neskončila ničím dobrým. Najprv mu Lily rozbila srdce, potom mu Temný pán zmenil niekoľko rokov života na súvislú vrstvu popola, sypúcu sa po celý rok z čierneho neba na čiernu zem.

Pri Merlinovej brade, skutočne teraz necítil nič iné okrem hnevu? Odovzdala sa mu s najprívetivejšími slovami, s najnežnejšími dotykmi, s najúprimnejšími úmyslami a on nedokázal premôcť svoju hrdosť! To nebol najlepší prejav vďačnosti hriešnika za rajskú noc.

„Na počesť čoho piješ?“ spýtal sa Snape a priložil prútik k jednej zo škatúľ na podlahe. Zatvoril oči a predniesol zaklínadlo premiestnenia. Chvíľkový záblesk a flakóny s elixírmi, ktoré Hermiona do nej kedysi starostlivo uložila, sa premiestnili do toho domu, v ktorom sa bolo možné dotknúť neba.

„Som znechutený, pane,“ neochotne priznal Draco a znovu sa napil z fľaše. Od sily nápoja mu tŕpli zuby, ale ešte stále nemal dosť. Ani tvary vecí sa ešte nezačali rozplývať... a rana v duši sa len rozšírila. „Začínam rozmýšľať rovnako ako muklorodená,“ vyhlásil a skrivil tvár. Keďže patetické výroky boli uňho v kurze, Snape, ktorý sa ešte stále nachádzal na hrane medzi blaženosťou a zlosťou, nepohol ani brvou. Stáva sa. Všetci občas rozmýšľajú ako muklorodení...

„Predstavte si, že sa rovnako ako Hermiona Grangerová, nedokážem zmieriť s vaším odchodom.“

„Draco, koľkokrát ti mám vysvetľovať...“ Snape nijako nezareagoval na meno chrabromilčanky, čo Malfoya znovu presvedčilo o účelnosti jeho malého dohovoru s Weasleym. Nuž, zachcelo sa profesorovi získať malý lúč svetla... získal ho... a život ide ďalej bez zmeny. Možno bolo od neho kruté opakovať slová, ktoré vyslovil ryšavý chlapec, no občas je bolesť najlepším prostriedkom zabudnutia. Radšej nech prežije bolestivý šok a potom bude s hnevom pokračovať ďalej, než by mala trpieť kvôli Snapovi, ktorý na ňu už zajtra zabudne... Pri Merlinovi, márne chrabromilčania pohŕdali umením intrigovať. Všetkým im riadne uľahčuje život.

„Hoci aj dvestokrát!“ vybuchol mladík. „Aj tak nesúhlasím s vaším rozhodnutím.“

„V tom prípade môžeš prestať zapíjať žiaľ... pretože slečna Grangerová moje rozhodnutie práve prijala,“ s úškrnom poinformoval Luciusovho syna, keď si spomenul na jej šepot „nechápem, avšak prijímam“. „Takže sa vaše myšlienky nezhodujú.“

„No áno, známa chrabromilská veľkodušnosť,“ odfrkol Draco, „aj keď nás to bolí, myslíme na druhých. Kde je však logika, pane? Normálni ľudia si kvôli druhým nebudú nijako ubližovať...“

Snape, ktorý bol zamestnaný ďalšou škatuľou, sa uškrnul. Vidíš, Severus. Dokonca aj ten, do ktorého si investoval toľko síl považuje obetovanie sa za veľkú hlúposť. A ty sa snažíš hrať na šľachetného namiesto egoistu. Pocit viny za to, že si s ňou v noci zaobchádzal dosť rázne, ťa donúti ešte rýchlejšie zmiznúť vo vzduchu, len čo tvoja noha prekročí hranice školy. Si vinný a tento pocit sa len zintenzívňuje jej veľkodušnosťou, v ktorej niet ničoho chrabromilského, zato v nej možno nájsť niečo reálne. Skutočné ako sneh v decembri. Odchádzaš a nechávaš ju bez slova rozlúčky, poznajúc zmysel slova blaho, i keď vyvoláva na jazyku pocit horkosti. Vieš, že dnes ju to ešte bude bolieť a možno si to zajtra bude pamätať... No raz nastúpi nový deň, zasvieti nové slnko a nový vietor prinesie do jej života nové záujmy a... všetko prejde ako nepokojný sen, ktorý sa jej prisnil, alebo bol len skrátka vymyslený, vyfantazírovaný. Púšťaš ju, akoby ti to nebolo ľúto. Skrotil si ju ako holubicu. Spočiatku sa bála, potom si sadla na tvoje roztvorené dlane, chvejúc sa od strachu, neskôr ti dovolila dotknúť sa trepotajúcich sa krídel... a teraz nastal čas, aby letela ďalej, lebo vtáky potrebujú slobodu a nie niečiu ruku. Pre nezávislosť je sloboda potrebná a nikto nemá právo ju vziať. Vedel to lepšie ako ona, hoci... hoci mu dokázala svoju nedetskú múdrosť a jednako... nie. Radšej jej spôsobiť bolesť len raz, tým, čo nezastavil, než aby celý život trpela, snažiac sa vzlietnuť na krídlach, ktoré jej kedysi spálila vášeň. Nemožnosť lietať zabíja akékoľvek city...

Áno, priznaj si to, Severus. Neveríš jej. Neveríš, pretože prvá láska je nestála ako hmla. Len čo na jeseň príde, je jej všade plno – hustej, nasýtenej, nekonečnej, no len čo vyjde slnko, začne sa scvrkávať, miznúť pred očami. Jej zaľúbenosť má taktiež hranice. Nevedie ju len veľkodušnosť, ale aj zdravý egoizmus, v ktorom žije pochopenie netrvácnosti takých silných slov. Čím viac je v nich vrúcnej túžby čosi dokázať, tým je v skutočnosti ich sila menšia. V tom spočíva slabosť vášnivej lásky – rýchlo zhorí... Takže bude lepšie, keď ju sám uhasíš, než si spáliť dlane. Pokiaľ sa ešte možno zastaviť, povedať sám sebe nie...

„Draco, ihneď na mňa prestaň tak hľadieť,“ nariadil, keď opäť zachytil Malfoyov pohľad. „Po prvé, neumieram, po druhé, depresia ti nesvedčí a po tretie, čo som – tvoj dobrý skutok pre dnešok?“

„Nie, pane, svoj dobrý skutok som už dnes vykonal,“ oznámil zatvárajúc vrchnák na fľaši a začal si upravovať platinové vlasy.

„Ešte je len deväť hodín. Kedy si to stihol?“

„Kým ste ešte spali, pane,“ jednoducho odvetil Draco. „Zachránil som Hermionu pred McGonagallovej nepríjemnými otázkami... v štýle slečna Grangerová, čo ste robili o siedmej ráno v spálni profesora Snapa?“

Nesnažil sa ho raniť. Snape citlivo vnímal svojho chovanca. Áno... mal podivuhodnú schopnosť nachádzať sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste... a nemenej prekvapujúce umenie prijímať nelogické ako samozrejmosť.

„Slizolinčania nepomáhajú chrabromilčanom.“

„Slizolinčania budú vždy pomáhať slizolinčanom,“ stručne ho oboznámil Malfoy. „Nie je tak, pane? Veľa ste toho pre mňa urobili: ochraňovali ste ma pred Temným pánom, vychovali ma, nedovolili môjmu otcovi, aby na mňa zoslal Cruciatus... Pomáhali ste mi pri štúdiu... kryli ma pred ostatnými učiteľmi... a nakoniec ste kvôli mne zabili Albusa Dumbledora... uviazali ste si môj kameň na svoj krk...“ Draco hovoril bez emócií. Monotónne. No jeho oči žiarili. „Chcel som vám pomôcť. Dokázať, že už nie som malý chlapec, pane! Teraz vám môžem pomáhať ja a nie naopak. To nie je dlh, povinnosť alebo odveta... Ja – som vyrástol, pane!“

„Áno, Draco, vyrástol si,“ nečakane ľahko súhlasil Snape. „A teraz zlez zo stola. Novému profesorovi sa to nebude páčiť. Zober tamtú škatuľu a poďme. Odprevadíš ma...“ Snape vyšiel ako prvý. Na jeho tvári sa neukázala žiadna emócia, napriek tomu si pri slovách chovanca uvedomil, že vskutku vyrástol.

*****

Čo cítiš, Severus? Práve teraz, v tejto chvíli, poslednýkrát kráčajúc po chodbách Rokfortu? Vieš, že sa sem viac nevrátiš, veď práve v tomto veľkolepom hrade uplynuli najhoršie dni tvojho života. A kde je vlastne na svete to miesto, kde si prežil pekné dni? Existuje vôbec? Kde je tvoje útočisko, pútnik? Kam si odnesieš dušu tentoraz? Si si úplne istý, že možnosť dotknúť sa neba ti prinesie dlho očakávaný pokoj? Sám sa zriekaš svojho šťastia – možno nie večného, ale rozhodne veľmi reálneho. Páliš za sebou mosty, čo je od teba veľmi nerozumné. Stihnú sa ešte zrútiť, Severus, prečo ich ničiť vopred? Odkiaľ sa v tebe berie toľko tvrdohlavosti. Za čo sa trestáš? Prečo nemôžeš tentoraz nehrať podľa pravidiel pýchy, ktorej sa z nejakého dôvodu bojíš doteraz dotknúť. Koľkokrát ťa ľutovala a ty si to pokorne prijímal. Pre Merlina, Severus, už viac nie si smrťožrútom... tak prečo sa mučíš tým, čo je dávno mŕtve? Čo cítiš? Odchádzaš odtiaľto ako čestný človek. Stal si sa slávnym. Študenti ťa sprevádzajú uznanlivými pohľadmi, kývajú ti z obrazov namaľovanými vreckovkami... Čestný človek. Naozaj čestný? A vôbec nejde o to, že si sa tejto noci dotkol zakázaného... problém spočíva v inom... Sám to meníš na zakázané, aj keď by všetko mohlo byť inak... ešte môže byť... nádej ešte žije... Ešte si to môžeš rozmyslieť, natiahnuť k nej ruku a ona za tebou pôjde trebárs aj do pekla... tak veru. Takže odvrhnúť ju je nečestné a ťahať so sebou vrcholom spravodlivosti. Nie. Máš svoju filozofiu, skrz naskrz presýtenú egoizmom a ešte viac neznesiteľnú kvôli nesprávnej šľachetnosti. Ako to žiješ, Severus, keď máš v duši taký zmätok? Všetci ťa považujú za sebaistého, odolného a dobre sa vyznajúceho v živote. Hlupáci. Nevedia, aké protikladné veci sa snaží ukryť tvoje srdce.

Severus, priznaj sa... nič necítiš. To je ono – tvoj najväčší úspech! Odnaučil si sa cítiť. Tento hrad zničil toho naivného chlapca, ktorý dúfal... sníval... Všetko si zabudol. Nič necítiš. Presne tak. Odchádzaš ako hrdina, ale vyhrali oni. Tí, ktorí ťa kedysi odnaučili smiať sa. Necítiš ani chuť víťazstva, ani ľahké chvenie netrpezlivosti, ani horkú kvapku obáv... nič. Prázdno. Je ti jedno, či Rokfort bude existovať alebo nie. Pre teba je dôležité len to, že v ňom viac nebudeš. Pravdepodobne preto sa ťa nedotýkajú ani Dracove slová, ani Hermionino správanie. Rozhodol si sa: chceš odísť, aj keď tu necháš... niečo pre teba skutočne veľmi dôležité.

Schádzajúc po schodisku si všimol Hermionu. Zvláštne, že ani v dôsledku toku myšlienok nestratil schopnosť vidieť a bolo hrozné, že si ju všimol tak neskoro. Dievčina mala na sebe školský habit, ako sa na najsvedomitejšiu študentku patrí a stála vedľa nového učiteľa elixírov. Prvý pohľad naňho vyvolal u Draca protestujúce odfrknutie. Nemal rád blondínov – len on mal výhradné právo na platinové vlasy. A ešte viac nemal rád blondínov v čiernom. A už úplne nenávidel blondínov v čiernom s mocou – im je omnoho ťažšie konkurovať. Pri nich sa jednoduchým „áno, som Malfoy!“ nevykrútiš.

„Pozér,“ zasyčal cez zuby a zaprisahal sa, že novému vedúcemu fakulty pripraví vrelé privítanie.

Snape vôbec nezareagoval. Pozoroval ich ďalej bez toho, aby spomalil krok. Zdalo sa, že Hermione, rovnako ako Dracovi, nebol nový učiteľ po chuti, pretože vášnivo gestikulovala. Zjavne sa snažila dokázať niečo, čo profesora Delan-Griho priviedlo iba do rozpakov. Pokiaľ išlo oňho, očividne sa snažil dievčinu presvedčiť, ale narážal len na hradbu tvrdohlavého krútenia hlavou. Len profesor Snape poznal absolútnu pravdu, ktorá nebola známa ani Hermione, ani novému vedúcemu Slizolinu a bola príčinou ich vzájomnej konfrontácie.

Dievčina znovu zavrtela hlavou a jej vlasy sa roztancovali vo vzduchu. Vtom zbadala profesora Snapa. V jej sladkých očiach nezažiarilo slnko. Preblesklo v nich pochopenie. Mimoriadne netaktne vytrhla pergamen z rúk nového učiteľa a s ospravedlnením zamierila k Snapovi, ktorý sa uráčil zastaviť.

„To ste vy!“ nazlostene zasyčala. Zdalo sa, že zabudla na svoje predošlé obavy. Bolo by skutočne smiešne báť sa toho, kto ťa ešte pred niekoľkými hodinami donútil od rozkoše zabudnúť na vlastné meno.

Snape jej hnev privítal celkom pokojne. Dlaňami sa dotkol svojich líc a s dôstojným výrazom prikývol: „Áno, slečna Grangerová, to som... ja.“

Dievčina to v prvej chvíli nepochopila a zamračila sa. Keď si však uvedomila, že si z nej jednoducho uťahuje, tvár jej doslova potemnela od hnevu. Rýchlejšie sa zjavujú už len mraky na pokojnej, letnej oblohe. Avšak nemohla nič povedať. Stuhnutá od zlosti sa napriek tomu zmohla len na hlasné vtiahnutie vzduchu do pľúc. Akoby v slabej nádeji, že požiar zúriaci v jej vnútri trochu utíchne. Snape, napriek očakávaniam, nehľadel na svoju študentku, lež na Malfoya.

„Ehm... takže teraz musím ísť pozdraviť toho... Delan-Griho, však?“ Draco zhodnotil situáciu. Pokrčil plecami, škatuľu položil na podlahu a pobral sa k profesorovi, pri pohľade na ktorého mu ľavé obočie začalo žiť svojím vlastným životom.

„Tak, slečna Grangerová, čím som vás natoľko ohromil, že nie ste schopná držať svoje emócie pod kontrolou?“ spýtal sa uštipačne a pokračoval smerom k východu. Na koži pocítil ľad jej podráždenia. A to mu neočakávane... umožnilo ľahšie dýchať. Len nech sa hnevá... nech ho preklína. Vari si to nechcel, Severus? Bolo také smiešne počuť ako rozum hovorí áno a  srdce – nie. Jednoducho by nemala pociťovať také všedné emócie. Porcelán jej pokožky by nemal zohyzďovať ten škaredý tieň hnevu. Nepristane jej. A nemal by pristať! Och, Severus, aké je len hlúpe, že sa rozhorčuješ práve ty, ktorý si ten jej svet všedných emócií sprístupnil... alebo si si myslel, že sa po noci strávenej s tebou stane ešte ušľachtilejšou?

„Dali ste mi tucet nezaslúžených „V“ a napísali výborné hodnotenie!“ vyjadrila sa Hermiona, keď konečne vyšli von. Celých tridsať krokov od schodiska po prah bolo potrebných na to, aby sa ovládla, vyhodila z hlavy Ronove pravdivé slová a prestala počuť „som s tebou“, ktoré, pravdepodobne, nikdy neopustilo voskové pery tohto muža. Zdalo sa, akoby s ňou včera nebol on. To prekliata tma hrala s charaktermi svoje odporné hry a nemenej hnusný deň ich len zintenzívňoval, opäť navliekajúc všetkých do masiek. Avšak ona už viac netúžila po maškaráde.

„Aká tragédia,“ okomentoval to Snape a zastavil sa. „Slečna Grangerová, písali ste mi kilometre domácich úloh, za ktoré ste dostali známky. Netreba si domýšľať nič osobné.“ Vedel, čo jej chodí po rozume. A nikdy by sa k niečomu takému neznížil. Ak by sa dievčina obťažovala nahliadnuť do svojho hodnotenia pred štyrmi dňami, nedomnievala by sa, že sa jej odpláca. „Dva mesiace som ich jednoducho preškrtával... a zároveň vo voľnom čase čítal. Boli síce nezáživné, s minimom tvorivých nápadov, napriek tomu správne, že im nemožno nič vytknúť. Som spokojný. V praxi sa pousilujte častejšie riadiť emóciami než dôvodmi rozumu a uvidíte, že výsledok bude úplne ohromujúci.“

„Veľmi nepedagogická rada, pane,“ zamumlala Hermiona, lebo nepochopila: či ju chvália, vlievajú do nej vieru alebo ju hrešia. Upadla do rozpakov.

„Takže, to je jediná nepedagogická vec, ktorá vás znepokojuje?“

Hermiona ustúpila. Prižmúrila oči, v ktorých vzplanuli iskry plné zlosti.

„Prečo ste taký?“ spýtala sa akosi bezradne. V ďalšej chvíli však akoby precitla z nočnej mory. „Ako sa opovažujete? Ako?“ spýtala sa príkro a vlasy si odhrnula dozadu. „Pod maskou irónie mi kazíte najlepší okamih môjho života. Bolo by lepšie, keby ste si svoju mienku nechali pre seba! Niekedy je lepšie mlčať, pane!“ Nebolo jasné, prečo bola zrazu ako britva. Jeden nevinný žart – a nervy jej zhoreli ako pavučina. „I keď vám sa asi veľmi páči spôsobovať druhým bolesť a to len preto, že je pre vás ťažké zmieriť sa s tým, že všetci naokolo môžu byť šťastní, okrem vás, ktorý žijete s prízrakmi minulosti v očiach i duši. Nikoho k sebe nepúšťate, nikoho nepotrebujete, ste taký nezávislý... A to je dôvod skutočne hodný pýchy.“ Nekričala, ani dramaticky nešepkala. Jednoducho rozprávala s ústami mierne skrivenými v úškrne.

„Hermiona, prestaň!“ so zachmúrenou tvárou ju chytil za ruky. Dievčina si prudkým trhnutím vyšklbla zápästia.

„Neopovažujte sa ma dotýkať, pretože... si nič nevážite, všetko zosmiešňujete a to na koži zanecháva škrabance.“ Hermiona si pošúchala zápästia. Zamračila sa, hoci by Snape mohol odprisahať, že jej neublížil. „Ste akoby prekliaty, pane, lebo slnko, ktoré pre vás nikdy nesvieti, zrazu prestáva svietiť aj pre všetkých, ktorým ste drahý. Zbohom, pán profesor,“ vyriekla s akýmsi beznádejným smútkom. Krátko ho objala, kašlúc razom na tucet okien smerujúcich na tento kúsok zeme spálený slnkom, na ktorom umierala ich láska. Presnejšie, jej láska. Len jej. Ani teraz nebolo cítiť prudkú zmenu jej nálady, hnev naďalej pokračoval vo vyčíňaní, ale... nemohla odísť bez rozlúčky. Bez toho, aby počula ten pravidelný, a práve preto neľútostný, tlkot srdca. „A nezabudnite, pane... už viac nemáte všeliek, preto sa snažte žiť úprimne, aby ste sa nezranili.“ Vytrhla mu z rúk pergamen presne tak, ako pred desiatimi minútami profesorovi Delan-Grimu a pobrala sa k hradu. Zastavila sa len raz, aby zdvihla dubový lístok, ktorý spadol priamo pred ňu a stratil nielen svoju zeleň, ale aj život.

„Odporný, odporný profesor...“ Draco Malfoy zúril takmer celou cestou. Neodvážil sa na nič spýtať, zato sa nerozpakoval v hodnotení nového vedúceho Slizolinu. „Ako ste ho mohli vybrať? Čo to do vás vošlo, pane?“

„Draco, dohliadneš na Grangerovú,“ náhle ho prerušil, keď prešli za hranice školy, kde končila protipremiestňovacia ochrana. „Obávam sa, že by mohla narobiť nejaké hlúposti. Tvojou úlohou bude uchrániť ju pred tým... za každú cenu...“

„Za každú cenu, pane?“ spýtal sa ohromený Malfoy ešte raz a pozabudol na bedákanie. Ach, ako veľa sa za tým povolením skrývalo...

„Za každú cenu, Draco,“ potvrdil Snape a vzal si od neho škatuľu. „Zbohom, chlapče. Nebojím sa ťa tu nechať, si už dospelý. Zbohom.“ A s úsmevom sa premiestnil.

Malfoy zmeravene stál a v rukách naďalej držal prázdnotu. Trpkosť straty bola utlmená bezmedzným údivom. Za každú cenu... Ako veľa z toho, čo máš povolené, sa odvážiš využiť? Všetko, alebo... sa predsa len pokúsiš dokázať profesorovi, ako si vyrástol?