Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 20

Hermiona sa prežmurkala zo spánku. Po chvíľke mierumilovného pokoja si uvedomila, že netuší, kde je. Pohoda ju rýchlo opustila a nahradil ju pocit nepokoja. Napriek trochu rozmazanému videniu dokázala rozoznať bledoružové steny a starobylý bielizník napravo. Keď sa pozrela nadol, zistila, že je zakrytá kvetinovou prikrývkou a leží vo veľmi pohodlnej posteli. Ale v ústach mala chuť, ako keby jej do nej napchali bavlnu a všetko ju bolelo. Bola to pripomienka toho, že prežila.

Prežila som?

Z pier jej unikol ston. Kde to u Merlinovho mena je? Nemala byť už mŕtva? Posledné na čo si spomínala...

"Slečna je hore!" zapišťal nejaký hlások, z ktorého Hermiona nadskočila a zjajkla strachom.

"Ach, prepáčte, slečna," zašepkal ten hlások. "Sunny bol vzrušený. Sunny už bude ticho."

Hermiona sa rozhliadla a nakoniec zbadala malého domového škriatka, ktorý postával tesne na hranici jej zorného poľa. Prinútila ústa fungovať.

"Kde som?" zachripela.

"Slečna má otázky!" zapišťal domový škriatok. "Sunnymu povedali, že slečna bude mať otázky. Sunny vám zoženie odpovede." S hlasným PRÁSK bol Sunny preč.

Hermiona sa zamračila. Pokiaľ si bola vedomá, takmer ju uprostred finálnej bitky zabila Bellatrix, dajako ju zachránili domoví škriatkovia a preniesli do záhadnej a predsa útulnej postele. Keď si spomenula na Bellatrix, pokúsila sa skontrolovať si zranenia. Znova sa zamračila. Všetky boli zahojené; na ich miestach boli len tenké ružové jazvy. Krvou zmáčané oblečenie bolo preč a teraz mala na sebe pyžamo z jemnej bavlny.

"Čo do pekla..." zamrmlala, keď bojovala so závratom v hlave. Ďalšie prásk spôsobilo, že znova zjajkla, bola neskutočne napätá. Tentoraz na ňu hľadel vrásčitý domový škriatok. Bol neuveriteľne zvráskavený, ale mal oblečenú čistú bielu obliečku z vankúša a v tvári premúdrelý výraz.

"Vitajte, slečna Grangerová," pozdravil škriatok. Hermiona pocítila bodnutie melanchólie za Luciusom. Ten jej takto zvykol vždy hovoriť, tvrdohlavec jeden.

"Ahoj," odvetila, nechcela znieť nevďačne. Napokon, z akéhosi dôvodu  sa zdalo, že ju zachránili škriatkovia. "Som Hermiona, prosím. Ako sa voláš?"

"Volám sa Mirtu, slečna," prikývol na ňu škriatok. "Mirtu si myslí, že je slečna zvedavá, kde je."

Hermiona prikývla. Konečne nejaké odpovede.

"Slečna je v Neviditeľnej chalúpke. Slečna tu bude v bezpečí, až kým slečne nebude lepšie."

"Dobre... Ale..."

"Keď bude slečna silnejšia, dole sa podáva čaj a všetky jej otázky  budú zodpovedané," riekol škriatok. Hermiona sa v priebehu niekoľkých minút po tretí raz zamračila. Prečo boli všetci takí neurčití? Potrebovala vedieť, čo sa deje. Potrebovala sa vyliečiť a potrebovala sa vrátiť do boja. Ľudia sa na ňu spoliehali.

"Fajn," posadila sa s miernymi problémami a prehodila nohy cez okraj postele. Starý škriatok sa na ňu vyplašene pozrel. "Poďme." Stuha sa postavila a čakala, kým ju škriatok povedie. Ak musela ísť na prízemie, aby dostala odpovede, potom to je miesto, kam má namierené.

Mirtu pokrútil hlavou a začal ju vyprevádzať z izby. "Mirtu varovali, že slečna je tvrdohlavá..." mrmlal si pod nos. Zamračila sa. Podľa všetkého ju jej povesť predbehla. Hermiona sa namáhavo opierala o steny chodby, keď nútila nohy pohybovať sa. Keď si jej námahu všimol škriatok, zľutoval sa nad ňou a k jej veľkej úľave ju odlevitoval dole točitým schodiskom. Podarilo sa jej položiť jednu nohu pred druhú, keď sa dostala na pevnú zem.

"Ďakujem ti, Mirtu," povedala, keď nasledovala škriatka cez malú, ale príjemnú chalúpku. "Kam ma berieš?"

"Mirtu berie slečnu Hermionu k svojej pani," odpovedal Mirtu.

"Kto je tvoja pani?" spýtala sa Hermiona, keď znova bojovala so závratom. Začínalo to byť čudnejšie a čudnejšie. Celé veky nevidela žiadneho domového škriatka, až kým  v Hlavnom stane nenarazila na Dobbyho a teraz dlhovala život niekoľkým z nich. Nemalo to nič spoločné s Dobbym... všakže?

Zabočila na rohu a vošla do útulnej obývačky. V strede izby boli dva gauče, konferenčný stolík prestretý s čajom a žena, ktorej tvár bola odvrátená od Hermiony.

Hermiona stuhla. Tá žena mala blond vlasy bielej farby a kráľovské držanie tela, aj keď jej nebolo vidno do tváre. Všetko na nej bolo povedomé.

Nie. To nie je možné.

Keď začula Hermionu vojsť, žena sa otočila.

"Dobrý deň, slečna Grangerová. Som taká rada, že ste hore. Musíme toho veľa prebrať," prehlásila s jemným úsmevom Narcissa Malfoyová.

Závrat, ktorý sužoval Hermionu, odkedy sa prebudila, ju premohol a ona sa zrútila k zemi.

"Mirtu, nemala byť tu dole, ak jej stále nie je dobre!" hovoril spanikárený ženský hlas.

"Mirtu má podozrenie, že mladá slečna je len prekvapená, pani," odvetil škriatok. "Rýchlo sa liečila. Mirtu jej donesie trochu vody."

Hermiona dokázala počuť ťapkanie malých škriatkovských nožičiek, keď Mirtu odbehol do kuchyne. Pootvorila oči.

Zhora na ňu hľadela Narcissa Malfoyová, čelo zvraštené obavami. Vydýchla, keď zbadala, že je Hermiona hore a odsunula Hermione vlasy z očí. To gesto Hermione tak veľmi pripomenulo Draca, že jej zovrelo srdce. Nedokázala spracovať emócie, ktoré ňou uháňali a zistila, že je jednoduchšie prepuknúť v plač než všetko pochopiť.

"Ste nažive!" vzlykala na vyplašenú ženu. "Prepáčte, viem, že sa v skutočnosti nepoznáme, ale Luciusovi a Dracovi ste tak veľmi chýbali..."

"Takže je to pravda?" povedala Narcissa, ktorej oči sa tiež zaplnili slzami. "Obaja sú nažive? Myslela som, že ich zabili... Tak dlho som za nimi trúchlila..."

Hermiona prikývla a posadila sa, štikútala a utierala si oči. "Rád ich našiel v jednom z úkrytov. Myslím, že to bola šťastná náhoda. Vyliečila som ich a oni zostali so mnou bývať, aby sa ukryli. Nebolo to všeobecne známe... Len malá skupina  v Hlavnom stane to vedela. Ale... Nechápem... Draco povedal, že vás videl zomrieť!"

Narcissa smutne prikývla. "Svojím spôsobom videl. Prečo sa neposadíte na gauč? Môžem všetko vysvetliť."

Tá elegantná žena vzala Hermionu za ruku a vytiahla ju na nohy. Potom jej pomohla prejsť ku gauču, kým Hermiona bojovala s novými vlnami závrate. Keď sa usadili, Hermiona vďačne prijala šálku s horúcim čajom, ktorý jej do rúk vtlačil Sunny. Mirtu položil pohár s vodou na konferenčný stolík a veľavýznamne sa na ňu zadíval. Aj z nej si poriadne odpila, pretože nechcela toho prastarého škriatka uraziť.

"Kúzlo, ktoré na mňa vrhol Temný pán, bola falošná kliatba," začala Narcissa, napätie v tvári jasne viditeľné. "Vyzerá ako Smrtiaca kliatba. Žiari zeleným svetlom a vysiela obeť do hlbokého spánku. Ale nezabíja. Je to jeho vlastný výtvor. To videli Draco s Luciusom."

"Čože?" zmätene povedala Hermiona. "Prečo by na vás použil falošnú kliatbu? Nevyzerá na typ, ktorý ušetrí ľudí."

Narcissa si vzdychla. "Slečna Grangerová..."

"Hermiona, prosím."

"V poriadku, Hermiona. Potom mi, prosím, hovor Narcissa. Skutočným dôvodom, prečo Temný pán začal vyraďovať moju rodinu zo svojho úzkeho kruhu, bolo... Bolo to preto, že bol nahnevaný, že som odmietala jeho návrhy."

Hermionine oči sa roztvorili a šálka čaju zastala na polceste k ústam.

"Prepáčte?"

Narcissa si ustarane vzdychla, ošívala sa s rukami. Bolo očividné, že je to téma, o ktorej je pre ňu stále náročné hovoriť. "Temný pán si urobil zvyk z toho, že nadväzoval známosti so smrťožrútkami, kedykoľvek vzbudili jeho záujem. Žiadna ho samozrejme neodmietla. Ale keď začal robiť návrhy mne, spočiatku veľmi skryté a na konci veľmi trúfalé, nedokázala som si predstaviť, že by som zradila Luciusa kvôli takému zvrátenému mužovi. Moje názory sa začali meniť a s každým jeho ďalším priblížením som ho donútila stiahnuť sa ešte väčšmi. Úprimne som dúfala, že ho to začne nudiť a presunie sa k niekomu, kto by bol ochotnejší. Bohovia vedia, že moja sestra sa na neho vrhala ustavične. Ale jeho hnevalo, že som odolávala a začal trestať môjho manžela a syna za moju neochotu potešiť ho. Príliš som sa bála povedať Luciusovi, čo sa skutočne deje... Stále som dúfala, že sa ma Temný pán nabaží. Ale nie... Začali pred nami uzavierať vnútorný kruh. Bol to pomalý proces, pretože Lucius mal pre neho cenu, ale nakoniec jeho hnev vyhral. Využil prvú zámienku, aby ma mohol oddeliť od mojej rodiny - tým, že ich zabil, teda aspoň to som si myslela."

"Potom prečo sa namáhal predstierať vašu smrť? Prečo nechal Draca a Luciusa myslieť si, že ste zomreli?"

"Pretože to by ich mučilo ešte viac," smutne pokrútila hlavou. "Obávam sa, že to je pre neho dostatočný dôvod. Vedel, že chvíľu potrvá, než zomrú a chcel, aby to bolo maximálne bolestivé. Na oplátku by ma mal len pre seba a ja by som zaplatila svojou rodinou za to, že som sa mu nepodriadila." Narcissa si utrela slzu z líca  a hľadela do čaju.

Hermiona si všetko v duchu prechádzala.

"Ale... Ako ste unikli?" pozrela sa na Narcissu. "Boli ste uprostred skupiny smrťožrútov, nie? Pred Veď-Viete-Kým? Ako ste sa odtiaľ mohli dostať, keď ste boli v bezvedomí?"

Narcissa sa láskavo zadívala ponad Hermionine plece. Hermiona sledovala jej pohľad a zbadala Mirtu, toho vrásčitého škriatka, ako sa usmieva na svoju pani.

"Mirtu mi slúžil a ochraňoval ma takmer celý môj život," povedala Narcissa. "Zdôverila som sa mu so svojimi obavami a keď som spadla pod tým kúzlom, schmatol ma a rýchlo so mnou v tom rozruchu zmizol. Mágia škriatkov je iná než mágia čarodejníkov... Smrťožrúti nedokázali vystopovať, kam som zmizla a keďže videli len to zelené svetlo z kúzla, predpokladali, že som mŕtva. Temný pán sa nenamáhal vyviesť ich z omylu, asi bol v prvom rade príliš nahnevaný, že som sa dostala preč. Mirtu ma priviedol sem - do Neviditeľnej chalúpky - pretože táto budova je veľmi silno maskovaná a patrí rodine Blackovcov. Celé desaťročia sa nepoužívala. Ak mám byť úprimná, ja som na ňu zabudla, ale Mirtu ju udržiaval celé roky vo vynikajúcom stave. Pomaly ma vyliečil, pretože to kúzlo nebolo bežné... Trvalo mi niekoľko mesiacov než som sa dostala k normálu. Som mu neobyčajne vďačná." Znova sa na škriatka usmiala a Hermiona si všimla, ako sa Mirtu začervenal nad tou chválou.

"Ale boli sme tu úplne odrezaní od sveta a pretože som bola formálne smrťožrútkou napriek zmene svojich názorov, tušila som, že nemám, kde žiadať o pomoc. Pokiaľ som vedela, môj manžel a syn boli zavraždení a ja som za to bola vinná. Dostávali sme len útržky správ od iných domových škriatkov, ale dokonca aj takto sme sa dozvedeli veľmi málo. Boli to veľmi náročné časy..." Zmĺkla, keď ju premohli emócie. "Nevedeli sme pravdu, až kým si sa nerozprávala s Dobbym a on okamžite nevyhľadal Mirtu. Nemohla som uveriť vlastným ušiam, ale Dobby veľmi vyzdvihoval tvoju povahu a potom povedal, že ideš bojovať... S Mirtom sme nechali škriatkov na manore, aby ťa počas boja strážili a tým sa uistili, že ostaneš v bezpečí. Pochop, museli sme zistiť pravdu o Dracovi a Luciusovi. Škriatkovia ťa priviedli sem po tom, čo ti urobila Bella."

Zamračenie sa zmocnilo Narcissinej nádhernej tváre a na zlomok sekundy Hermiona videla, prečo sa jej toľkí báli. Narcissa očividne mala výbušnú povahu.

"Bella," zavrčala. "Tá hnusná ženská - plne podporila plány Temného pána zabiť Luciusa a Draca. Bohužiaľ musím povedať, že vždy na mňa žiarlila. Najprv kvôli môjmu manželstvu s Luciusom a potom keď si všimla, ako je mnou Temný pán posadnutý... Obávam sa, že to ju zatlačilo ešte väčšmi cez okraj. Nie je to sestra, ktorú som poznala. Je nebezpečná pre všetkých v jej okolí. Myslela si, že aj mňa chce zabiť... Ako som pochopila, chcela veriť, že Temný pán je konečne pripravený opätovať jej náklonnosť. Bláznivá čarodejnica."

Hermiona si uvedomila, že v úžase krúti hlavou. "Neuveriteľné," povedala. "Hoci by som vám mala povedať... Lucius a Draco sa tiež dlho zotavovali. Lucius prišiel o nohu a Draco takmer zomrel od kliatby Temného pána... Ale Lucius už dokáže chodiť poriadne a Draco je úplne vyliečený. Vedú si veľmi dobre, Narcissa. Nemôžem sa dočkať toho, až vás uvidia."

"Prišiel o nohu?" zhíkla. "To muselo byť pre neho hrozné! Ako to zvláda?"

"Zvláda to mimoriadne dobre," odvetila Hermiona, keď sa jej začínala zmocňovať povznesená nálada. "Budete na neho veľmi pyšná."

Narcissa sa na ňu usmiala, ale jej výraz sa zmenil na zvedavý. "Odpustite mi moju zvedavosť, slečna Grangerová..."

"Hermiona, prosím."

"Ospravedlňujem sa. Staré zvyky zomierajú ťažko. Odpusti mi moju zvedavosť, Hermiona, ale nemohla som si nevšimnúť, s akou láskavosťou hovoríš o mojom manželovi a synovi. Hoci ich oboch veľmi milujem, viem, že si muklorodená a nemôžem si pomôcť, aby som sa nedivila, ako ste tak dlho prežili pod jednou strechou. Oni trochu... lipnú na starých zvykoch."

Hermiona sa nervózne usmiala. Naozaj nechcela, aby sa zopakoval Luciusov výbuch hnevu, ale nechcela ani tajiť pravdu. Na to už zašla priďaleko.

"Spočiatku sme k sebe neboli veľmi milí, nebudem klamať," opatrne začala. "Hlavne s Dracom. Ale boli sme spolu izolovaní v dome, takže sme to dajako začali zvládať. Dracovi nakoniec prestala vadiť moja krv... Luciusovi to trvalo trochu dlhšie..." Vzhliadla na Narcissu a potešilo ju zistenie, že sa tá žena stále usmieva a zjavne ju úprimne zaujímalo, čo Hermiona rozpráva. Ach fajn, možno by mohla využiť príležitosť a rovno to na ňu vybaliť.  "Navzdory všetkému sme sa nakoniec veľmi zblížili. Lucius sa mi stal dobrým priateľom, a, hm, Draco a ja.... No... Zamilovali sme sa."

Narcisse zabehol čaj a začala neovládateľne kašľať.

"Ach, prepáčte... nevedela som, ako vám to povedať..." Hermiona sa nahla a zobrala šálku z jej rúk skôr, než zvyšok čaju skončil na podlahe. Mirtu pribehol k svojej pani a zazeral na Hermionu. Očervenela rozpakmi.

"Nie, nie, to je úplne v poriadku," lapala po dychu Narcissa. "Prosím, necháp ma zle. Nemám najmenší problém s tvojou krvou. Po všetkom, čo sa stalo, musela som drasticky zmeniť svoje názory. Len som prekvapená, pretože Draco sa nikdy nezblížil... nezblížil s nejakou ženou. Už som sa namojdušu vzdala nádeje, že si niekoho nájde. Skutočne... skutočne sa milujete?"

"Veľmi," odpovedala Hermiona, ktorej sa uľavilo, že jej krv nebola pre matku jej milovaného problémom. "A v skutočnosti sa musím vrátiť do boja, aby som pomohla bojujúcim. Musela som opustiť Draca v dome a čím skôr bitka skončí, tým skôr sa k nemu budem môcť vrátiť."

"Moja drahá, bitka skončila. Bolo to pred niekoľkými hodinami," úsmev sa vkradol Narcisse do tváre.

Strach sa zmocnil Hermioninho srdca. "A...  výsledok?" ustarane sa spýtala.

Narcissa odpovedala tým, že si vyhrnula rukáv. Bolo tam vyblednuté Temné znamenie, ktoré bledlo ešte väčšmi, keď sa naň Hermiona dívala. "Už môžeš použiť jeho meno, drahá. Už to nie je zakázané, pretože už viacej žiaden Voldemort nie je."

Nastal okamih ticha a potom Hermiona vykríkla. "To myslíte vážne? Myslíte to vážne! Narcissa, musíme ísť! Na čo čakáme?"

Narcissa sa rozosmiala. "Len sme čakali, kým sa preberieš, drahé dievča. Takmer si zomrela od straty krvi. Ničomu by neprospelo, keby sme ťa prinútili zobudiť sa skôr. Tvoje telo sa potrebovalo zotaviť! Ale samozrejme, súhlasím. Nič viac nechcem, než znova vidieť svojho manžela a syna."

Obe ženy sa postavili a Narcissa ponúkla Hermione ruku, pretože vedela, že sa jej poriadne trasú nohy. Hermiona ju prijala s plachým úsmevom. Nemohla uveriť, že sa to deje, ale nebude sa dívať darovanému koňovi na zuby.

"Ach, môj prútik!" rozhliadla sa Hermiona. Mirtu sa zjavil pred ňou a podal jej dôverne známy kúsok dreva. Mirtu rázne luskol prstami a so zhíknutím sa Hermiona ocitla oblečená v normálnom oblečení. "Ďakujem ti, Mirtu, za všetko," usmiala sa na škriatka. "A tebe tiež ďakujem, Sunny!" zavolala na plachého malého škriatka ukrývajúceho sa v rohu. Sunny sa začervenal.

Hermiona začínala dávať svoje myšlienky do poriadku a uvedomila si zádrhel v ich pláne. Znepokojene sa na Narcissu pozrela. "Nie som si... nie som si v skutočnosti istá, či som dosť silná, aby som nás premiestnila obe, či úprimne samu seba..." povedala. "Ale dom je silne chránený a ja som jediná, ktorá nás dokáže dostať do budovy."

"Možno by nás Sunny a Mirtu mohli preniesť niekam do susedstva a odtiaľ sa prejdeme?" navrhla Narcissa.

"Áno, to by mohlo vyjsť!" odpovedala s úsmevom Hermiona. Žiaden čarodejník či čarodejnica sa nedokázali primiestniť do vzdialenosti desať blokov od domu, ale domový škriatok by to mal dokázať bližšie. Mali tú najzaujímavejšiu mágiu. Možno by sa ich na ňu mohla spýtať, keď bude po všetkom. Povedala škriatkom o križovatke, ktorú si pamätala a s úsmevom vzala Sunnyho za ruku.

S posledným obzretím sa Narcissu, ktorá sa na ňu ustarane usmiala, opustili s hlasným prásknutím tichú chalúpku.