Preklady fanfiction Harryho Pottera

Zdalo sa, že to prebieha vždy rovnako, keď v tom bol zapletený Draco. Hermiona mala pocit, že sa čas náhle zastavil, keď stála v jeho objatí. Jej hlava odpočívala na jeho hrudi a uvedomila si, že časť jej mysle bezcieľne počíta tlkot jeho srdca. Jeho hruď sa dvíhala a klesala ako dýchal, ale Hermiona by mohla prisahať, že v tej jedinej sekunde existovali spolu ako jeden. Dracova ruka bola stále prepletená v jej vlasoch. Uvedomovala si, ako jemne poťahuje kučeru po kučere, keď sa jeho prsty pokúšali zahrabať hlbšie v kučeravých vlasoch, ktoré chránili jej hlavu. Pritiahol si ju bližšie k sebe akoby sa snažil prijať tak veľa z nej ako len je možné, ako keby nemal v úmysle nechať ju odísť. Hermiona náhle dostala strach, nelogicky sa vystrašila, neovládateľne zľakla. Vypotácala sa z Dracových rúk a prebehla okolo neho. Natiahol sa za ňou, ale tak ho to prekvapilo, že nezareagoval včas. Už bola vo dverách a utekala smerom ku schodom.

„Hermiona,“ zavolal, ale ona sa nezastavila.

Nezastavila sa, až kým sa nedostala do Veľkej siene. Už sa podával obed a Hermiona si uvedomila, že vôbec nemôže popadnúť dych. Horeli jej pľúca, boleli nohy, pochybovala, že niekedy v svojom živote tak veľmi utekala. Dole schodmi, hore schodmi, cez dlhé chodby, so šťastím sa uhýbajúc ľahostajným študentom.

Hermiona prešla cez sieň a smerovala ku chrabromilskému stolu. Ron a Harry tam už sedeli. Predtým než sa otočila, aby si sadla sama na konci stola, pozrela sa na prázdne miesto, ktoré bolo vedľa nich. Hermiona sa snažila nevšímať si ako sa Seamus sám posadil na miesto, kde sedávala kedysi ona. A nie naposledy sa cítila plná bolesti prehrávajúc si to všetko.

Bol to taký mizerný deň. Akoby Dracove kruté slová neboli dosť, Ronova obviňujúca tvár a Harryho pohľad plný zrady boli len čerešničkou na torte. A samozrejme nedôverovali jej. Jej obaja priatelia sa rozhodli, že v žiadnom prípade nie je možné, aby to čo Draco naznačil, mohla byť pravda. Sledovali ju nazad do klubovne. Stretnutie tam bolo mimoriadne nepríjemné. Nemohla sa prinútiť, aby im klamala. Boli pre ňu dôležitejší než čokoľvek iné na celom svete. Hermiona mohla vynechať niektoré okolnosti a úmyselne prehliadnuť drobné detaily, ale nikdy by im neklamala. Niežeby Harry a Ron ocenili jej úprimnosť. V ich mysliach spáchala smrteľný hriech. A teraz činila pokánie, čakajúc na ich odpustenie.

Hermiona si skľúčene natierala maslom krajec chleba a civela podráždene dole na svoj tanier. Vedela, na čo oni čakali. Harry aj Ron chceli po nej, aby im povedala, že ho nenávidí. Že Draco pre ňu nič neznamená a že Ron mal pravdu, musela sa pomiatnuť. Ale Hermiona nemohla. Nemohla im povedať, že nenávidí Draca, pretože to tak nebolo. V skutočnosti si Hermiona začínala myslieť, že by to mohla cítiť úplne naopak. Nedá sa povedať, že by milovala Draca. Na to bolo príliš veľký idiot. Ale Hermiona začínala akceptovať skutočnosť, že sa o neho zaujíma, dokonca aj keď sa choval svojím zvyčajným odporným spôsobom. A to ju vyľakalo viac než čokoľvek iné.

„Hermiona?“

Ten hlas pretrhol jej rozjímanie a Hermiona zdvihla oči. Harry si sadal vedľa nej a Ron sa usadil priamo oproti nej. Jej okamžitou reakciou bol príval úľavy a vrelý pocit potešenia. Ale stačil jeden prenikavý pohľad na Ronovu tvár a kvôli jeho krutým slovám vymazala zmazala akýkoľvek úsmev, ktorý si snáď razil cestu na jej tvár. Hermiona sa hrozivo zamračila.

„Oh, ahoj Ron, napadlo ťa ešte nejaké ohavnejšie pomenovanie? Chceš sa o to pokúsiť? Aby si zistil, či ma rozplačeš?“ vybuchla na Rona pamätajúc si pestrú slovnú zásobu, ktorú použil vtedy ohľadne nej.

„Hermiona,“ zakročil Harry. „Máme o teba starosti. Vieš, že Ron a ja ťažko chápeme, ako si mohla zabudnúť na všetky tie veci, čo urobil. Myslím tým, že on bol vždy taký odporný ku nám všetkým.“

„Harry, ja viem, čo robím. To nie je preto, že by som zabudla,“ Hermionin hlas sa upokojil, „Teraz len minulosť už pre mňa neznamená tak veľa.“

„Páči sa ti? Naozaj? Je to Malfoy, dokonca si myslím, že ho nemá rada ani jeho matka,“ Harry vyzeral zmätený.

„Ja neviem Harry. Viem, že to nie je odpoveď, čo chceš, ale ja to jednoducho neviem.“

Ron zľahla zakašľal, ale Hermiona si pomyslela, že to malo byť len na zakrytie smiechu. Pozrela na neho chladne a on sa začervenal.

„A čo ty Ron? Čo máš na jazyku?“ prudko sa spýtala.

Ron niečo nejasne zamrmlal a pozrel sa mimo nej. Nastalo nepríjemné ticho, pretože Hermiona sa snažila prísť na to, čo Ron povedal. Niekto si povzdychol a Ginny sa posadila vedľa svojho brata. Práve prišla na obed a školskú tašku mala stále na pleci.

„Nechaj to na mňa, Hermiona, ja hovorím weasleyovsky.“ Ginny si na chvíľu prezerala brata predtým než sa obrátila späť k Hermione. „Môj neobyčajne zrozumiteľný braček sa ti pokúša ospravedlniť za to, že ťa vtedy nazval tými strašnými menami. Ešte niečo Ron?“

Ron civel na sestru, ale Hermiona si nemohla pomôcť a nevšimnúť si, že špičky jeho učí začínajú ružovieť. A mohla by povedať, že Harry vedľa nej sa snažil nesmiať.

„Naozaj Ron?“ spýtala sa Hermiona. „Skutočne to ľutuješ?“

Ron znova niečo zamrmlal, čo zanechalo oboch Hermionu a Harryho zmätených. Ginny si odkašľala a začala prekladať.

„Ron hovorí, že sa tiež ospravedlňuje. Akceptuje tvoj vzťah s tým hlupákom Malfoyom. A tiež chce, aby si vedela, že doma v Brlohu, on spáva s kúzelnými nočnými lam…“

„To už stačí, Gin, no nazdar, ja nehovorím ľuďom o tvojej zbierke kúzelníckých bárbin,“ skočil jej do reči Ron.

Ginny sa začervenala a Hermiona s Harrym vybuchli v smiech. A celkom náhle sa všetko vrátilo späť tak, ako to malo byť. Tichá dohoda nechať veci nevyslovené sa objavila medzi nimi troma a Hermiona sa cítila veľmi šťastne, že je to tak. Strávili zvyšok jedla diskutujúc o magických vlastnostiach modernej kúzelnej nočnej lampy. Hermiona sa dokonca odvážila spýtať sa Rona, kde je možné kúpiť takú vec.

Zdalo sa, že obed skončil skôr, než sa Hermione páčilo. Začali sa poberať späť do tried. Hermiona si nemohla pomôcť, ale mala pocit, že zanechala niečo nedokončené. Nasledovala Harryho a Rona ku ich ďalšej hodine, ale nemohla prehlušiť ten hádavý pocit. Najhoršie na tom bolo, že presne vedela, čím sa zaoberá v podvedomí. Dracom a knižnicou. Stále by mala byť na neho nahnevaná, stále by mala zúriť nad tým, čo povedal Harrymu a Ronovi, ale nebola. Napriek tomu, že sa jej ešte neospravedlnil, už mu odpustila. Hermiona vedela, že mu odpustila v okamihu, keď sa dotkol jej líca, v okamihu keď sa na neho naozaj pozrela.

Hermiona zastala, Rona a Harry si to nevšimli, energicky diskutovali o metlobale. Neexistoval žiaden dôvod, aby tam stále bol, ale Hermiona nemohla umlčať iracionálnu časť jej mysle, ktorá trvala na tom, že Draco by ešte stále mohol byť v knižnici. Zvrtla sa a smerovala k najbližšiemu schodisku, predtým než sa definitívne rozhodla. Šprintovala nazad cez chodby, pokúšala sa nemyslieť na to, čo práve robí. Hermiona sa snažila nenechať seba na neho myslieť. Hermiona vedela, že by mohla stratiť odvahu, keby mu dovolila zamestnávať jej myseľ. Ale bolo to neobyčajne ťažké nemyslieť na Draca, hlavne keď práve išla k nemu. Premietala si v hlave jeho obrazy vo všetkých jeho rôznych podobách, ktoré ju vždy dokázali vytočiť. Draco zraňujúci a nahnevaný, nadávajúci jej. Alebo ešte viac mätúci obraz Draca, ktorý sa staral. Cítila, že ju trochu znepokojuje jej snáď napravené priateľstvo s Harrym a Ronom. Hermiona sa cítila zoslabnuto, časť nej túžila po tom, aby sa otočila nazad a našla Harryho a Rona, aby išla k svojej lavici v triede a konečne vymazala Draca z svojej hlavy. Ale Hermiona náhle vedela, že jej robí radosť mať ho v živote a že bez neho by už nebola tou istou.

Zdalo sa, že sa k ich miestnosti dostala rýchlejšie ako keď z nej predtým utekala. Roztvorila dvere a rozhliadla sa, ale bola prázdna. Hermiona zatvorila dvere a pozerala skormútene okolo seba. Nebol tu. Skľúčene si vzdychla, čo vlastne očakávala?

Hermiona dospela k rozhodnutiu, že sa vráti do triedy a ospravedlní sa profesorke Sproutovej za to, že ide neskoro, keď sa dvere otvorili. Draco vkročil začítaný do veľkej knihy. Zdvihol oči a prekvapene sa na ňu pozrel. Okamžite sa zatváril kyslo.

„Si späť Grangerová?“ hovoril protivne pomalým hlasom. „Čo Potter a Weasley…“

Ale predtým, než mohol pokračovať, predtým než si mohol vymyslieť nejakú urážku, predtým než mohla venovať ďalšiu myšlienku profesorke Sproutovej, Hermiona ovinula svoje ruky okolo jeho krku a silne ho pobozkala. Draco bol tak prekvapený, že mu kniha vypadla z rúk. Na okamžik bol ohromený, avšak predtým než mohla stratiť odvahu a odtiahnuť sa späť, ovinul jednu ruku okolo nej, kým druhou našiel dvere za svojím chrbtom a zatvoril ich. Za chvíľu prerušil bozk a pozeral sa na ňu, boli tak blízko, že mohla cítiť jeho dych na svojom líci pretože dýchal nepravidelne.

„Si späť,“ povedal znovu a tentoraz v tom nebola štipka zlomyseľnosti a v jeho hlase dokonca znela štipka úcty.

„Nuž, myslela som, že my… chcela som pracovať na nejakých tabuľkách,“ podarilo sa Hermione zašepkať, keď viditeľný rumenec sa rozlial po jej lícach.

Draco, ktorý si samozrejme všimol ružový nádych, ktorý získala Hermionina tvár, sa prešibane zaškeril.

„Ty si chcela pokračovať v práci v Aritmantike?“

Naklonil sa smerom k nej a hladil svojimi perami jej ucho. Hermiona náhle zacítila, že sa jej točí hlava a pevne uchopila Draca ako oporu. Jemne sa usmial a pobozkal ju znova. Hermiona si šťastne vzdychla, keď sa jeho pery dotkli jej. Boli tak zamestnaní náhlym prívalom citov a emócii, tak zamestnaní, že nepočuli ako sa za nimi otvorili dvere. Neuvedomili si, že nie sú už viac v miestnosti sami, až kým ich zvuk, pripomínajúci prehŕňanie sa kopou starých, vysušených papierov, neoddelil od seba.

„Riad… riaditeľ,“ Draco sťažka zalapal po dychu.

„Ospravedlňujem sa za vyrušenie, ale zdá sa, že mám trochu nádchu,“ povedal usmievajúci sa Dumbledore, keď znova zakašlal.

Draco sa otočil k Hermione, ale tá stála ako skamenená, s rukou pritlačenou na ústa a mŕtvolne bledou tvárou.

„Riaditeľ Dumbledore,“ Draco sa rýchlo postavil pred Hermionu. „To nebola Hermionina chyba, ja som ju pobozkal.“

„Moja mladosť je už síce dávno preč, pán Malfoy, ale som si istý, že nie som taký starý. Chvíľu predtým ste vyzerali obaja rovnako zaujatí.“

Hermiona vydala priškrtený fňukajúci zvuk. Zistila, že je úplne neschopná pohnúť sa alebo hovoriť. Práve bola pristihnutá pri robení niečoho zakázaného členom učiteľského zboru a to nie nikým iným ako riaditeľom.

„Hneď… hneď, slečna Grangerová,“ Dumbledore obišiel Draca a jemne vzal Hermionininu ruku a viedol ju ku stoličke. „Snažte sa nevyzerať tak skľúčene. Profesorka Vectorová by si asi nemyslela, že jej dvaja najlepší študenti budú schopní nejakých nerozvážnych činov, ale som si dobre vedomý, že študenti… proste študenti budú študentmi.“

Draco s úžasom pozeral na riaditeľa a potom sa pozrel na Hermionu. Stále bola v stave ohromného šoku, ale pochopila, čo sa jej Dracove oči pýtali a prikývla svojou hlavou, akoby súhlasila s tým, že… áno, profesor Dumbledore sa oficiálne zbláznil.

„Dôvod, prečo som dnes prišiel je, že som dnes poobede narazil na profesorku Vectorovú a ona spomenula zázračné množstvo práce, ktoré ste vy dvaja urobili. Rozhodol som sa prísť a pozrieť sa na to sám.“

Hermiona sa pokúsila prehltnúť, ale zistila, že má úplne zovreté hrdlo. Jej ruky boli tak pevne stisnuté, že jej začali blednúť prsty na rukách a keby si to Draco nevšimol a neodtiahol ich od seba, keď bol riaditeľ chrbtom k nemu, tak by jej nechty pravdepodobne prepichli pokožku.

Riaditeľ bol zaneprázdnený prehrabávaním sa cez kopy poznámok a preložených textov, stále s pobaveným úsmevom na tvári.

„Fascinujúce,“ šepkal pre seba, stratený hlboko v myšlienkach.

„Profesor?“ bola nakoniec Hermiona schopná zašepkať.

„Toto by sa mohlo ukázať dokonca ešte užitočnejšie ako som predtým myslel.“ Riaditeľ dumal viac pre seba ako k niekomu z nich.

Hermiona pozrela na Draca a ich oči sa znova stretli. Pokrčila plecami. Profesor Dumbledore pokračoval v prezeraní ich práce ešte niekoľko minút bez toho, žeby niečo povedal. Zvlášť sa zaujímal o staré denníky. Každú chvíľu si mrmlal niečo pod nos, keď listoval starodávnymi stránkami. Nakoniec položil ich prekladový kľúč, ktorý skontroloval a obrátil sa k nim.

„Obaja ste urobili skvelú prácu. Aj ja som potešený ako profesorka Vectorová, ale vaša práca ešte neskončila.“ Riaditeľ vytiahol niečo z vrecka na jeho sýtofialovom plášti. Pozeral sa na zvláštny okrúhly kúsok kovu, ktorý visel na reťazi, víriac rýchlo točiacimi sa farbami v kruhoch vo vnútri malého kameňa na jednej strane. „Ah, to už sú štyri? Musím vám dvom popriať dobré popoludnie.“ A s tým sa riaditeľ na oboch usmial a opustil miestnosť.

Vyzeralo to, že odkedy riaditeľ vstúpil do miestnosti, Hermiona po prvý raz dlho, strhane vydýchla a klesla do svojej stoličky. Zatvorila svoje oči a priala si veľmi, veľmi silne, aby sa predošlé udalosti vôbec nestali, že ona sa len zbláznila. Možno zjedla niečo bláznivé na obed… nieže by domáci škriatkovia varili čokoľvek, čo by bolo bláznivé. Znovu otvorila svoje oči. Draco sedel oproti nej za stolom, sledujúc ju, znepokojený výrazom v jej tvári.

„Myslím, že budem chorá,“ nakoniec zašepkala.

„Nuž, nie je to také zlé, nevyzeral rozčúlený, ani nezobral našim fakultám žiadne body. Dokonca nám nedal trest. Mala by si vidieť, ako zle reaguje McGonagallová. Snape vie byť tiež dosť drastický. Nieže by som s tým mal skúsenosti, samozrejme,“ dodal Draco, keď po ňom Hermiona hodila zničujúci pohľad.

„Nie tak zlé? Nie tak zlé? Si šialený?“ Hermiona sa náhle postavila a začala chodiť po miestnosti. „Boli sme prichytení riaditeľom. Riaditeľom!“ Hermiona si znovu sadla lavičku pri okne.

Draco sa hneď pripojil k nej, s chápavým pohľadom v jeho očiach.

„Bude to v poriadku, sľubujem Hermiona,“ pozrela na neho. „On už o nás vedel.“

„Čo tým myslíš, že už vedel?“ spýtala sa Hermiona s nebezpečným náznakom v jej hlase.

„Neviem, ako to vedel, ale vedel to. Odprisahal by som, že ten starý blázon má špiónov,“ vehementne dodal Draco.

„Nehovor o ňom takto!“ nesúhlasne povedala Hermiona. „Je to riaditeľ! A to neberiem do úvahy, aký je to hrozne mocný kúzelník.“

Draco odvrátil od nej zrak a pozeral sa von z okna. Hermiona naň pozerala tiež. Tabuľka skla bola pokrytá tenkou vrstvou námrazy, ale teplo zo slnka ju už začalo rozpúšťať. Hermiona si pomyslela, že by cez to mohla vidieť les. Bol pokrytý hrubou vrstvou snehu. Napriek rozpakom Hermiona cítila nepríjemné vzrušenie. Bolo tam niečo na čo nepomyslela. Niečo dôležité. Hermiona uprene pozerala na okno snažiac prísť na to, čo to bolo.

„O čom hovoril?“ spýtala sa nakoniec Draca.

„Čo? Kto o čom hovoril?“

„Profesor Dumbledore, o čom hovoril? Prečo si myslí, že naša práca bude užitočná?“ Hermiona sa pozrela na stôl s roztrúsenými tabuľkami a knihami.

„Neviem.“ Draca vyzeral, že sa snaží premôcť zívanie; šarvátka s autoritou mu očividne nezaťažovala myseľ. „Možno môže použiť informácie na rozmnožovanie Červoplazov (Tlustočervov) alebo počítanie hviezd. Alebo možno by to mohol používať váš priateľ poloobor. Vyzerá, že má rád tieto malé klzké slimáky.“

„To je vážne, Draco,“ povedala mu Hermiona. Postaviac sa prešla k stolu, zdvihla jeden zo starých denníkov a začala študovať jeho obal. „Sú dôležité, musia byť.“ Draco prevrátil oči, ale Hermiona bola nezastaviteľná. „Neprešli sme cez veľa z nich, preložil si len niekoľko stránok z tejto knihy. Kto vie, čo je v nich.“

Draco si vzdychol.

„Máš v úmysle zostať tu celú noc, však?“

Hermiona prikývla bez toho, že by sa na neho pozrela. Posadila sa za stôl, jej ruky sa horlivo prehŕňali knihami.

„Dobre, tak potom idem zobrať nejaké zásoby z kuchyne.“

Hermionine oči ani neopustili stránku, keď Draco odišiel z izby. Rozhodla, že prvú vec, čo urobí, bude, že si prečíta to, čo už Draco preložil. Mohol si niečo nevšimnúť, nejaký náznak toho, o čom naozaj sú. Až doposiaľ sa zdalo, že kniha neobsahuje nič iné, len osobné myšlienky a názory. Začala čítať Dracove poznámky. Urobil už niekoľko stránok, ale ako pokračovala v čítaní, Hermiona zistila, že jedna stránka chýba. Vzdychla si a začala ju hľadať v kope papiera, ktorá zakrývala stôl. Už sa začala sa cítiť sklamane, keď zbadala, že zradný kus papiera leží pod stolom. Klesla na kolená a zodvihla ho. Rovnako upravený výtlačok v zodpovedajúcej farbe pozeral na ňu. Hermiona sa triumfálne postavila a náhodou narazila s jedným z denníkov o hranu stola.

Denník pristál blízko kozuba a roztvoril sa. Hermiona sa sklonila smerom k nemu, aby ho zdvihla. Tie isté riadky čísel boli roztrúsené na jeho stránkach, ale bolo tam aj niečo iné. Keď zdvihla knihu, na ktorej sa odrážalo svetlo z ohňa, zdalo sa, ako keby sa zmenila a Hermiona si po prvý raz všimla malý atramentový obrázok v dolnom rohu. Posadila sa nazad za stôl, našla zväčšovacie sklo, ktoré používali, keď rozlúštili malé písmo. Hermiona sa naklonila smerom ku knihe a skúmala starostlivo kresbu. Vyzeralo to ako nejaký druh symbolu. Bol starý a rozmazaný, ale prišla na to, že sa vyzeral ako sediaci drak s rozprestretými krídlami. Hermionine čelo sa zvraštilo a ona sa zachmúrila tuho rozmýšľajúc. Ten obrázok jej bol dôverne známy, mohla by odprisahať, že už ho niekde videla.

Hermiona si vzala kúsok pergamenu a rýchlo si skopírovala obrázok ako najlepšie vedela. Ešte si poznačila stranu knihy, predtým než opustila ich izbu a začala prehľadávať police s knihami. Nebolo nič v Stredovekej Aritmantike, Magickej minulosti či v Knihe kúzelných ikonografií. Po chvíli si Hermiona sadla za jeden zo stolov a tupo civela na stenu, pokúšajúc sa spomenúť si, prečo je jej ten drobný drak tak dôverne známy. Ako sedela premýšľajúc, skupina bifľomorských siedmakov prešla okolo jej stola.

„Oh, mama nie je príliš nadšená, že sa chcem stať aurorom, ale potom, čo Cedrik minulý rok zomrel, si myslím, že je to správne,“ hovoril chlapec s vlasmi pieskovej farby.

„Oh, ale nie je to hrozne nebezpečné?“ niekto ďalší sa spýtal so zatajeným dychom, keď sa na rohu zvrtli a zmizli jej z očí.

O chvíľu neskôr už hlasy úplne zašli a Hermiona zostala sedieť sama.

V tom sa jej zrazu zablyslo v očiach, prudko sa postavila a hnala sa nadol príslušnou uličkou. Napokon jej len minútu trvalo, kým našla správny policu, Hermiona poznala knižnicu naspamäť. Ubehla ďalšia sekunda zúrivého prehľadávania chrbtov kníh, kým to našla. Uplatnenie kúzelného práva : Minulosť, Súčasnosť a Budúcnosť. Prešla nazad do ich miestnosti hlboko zahĺbená do knihy. Sadla si naspäť na svoju stoličku a dokonca si ani nevšimla, že nechala otvorené dvere. O chvíľu neskôr sa v nich objavil Draco, jeho taška plná vecí z kuchyne. Skôr než vstúpil, užasnuto pozrel na otvorene dvere.

„Hermiona?“ spýtal sa, keď prišiel k stolu.

Pozrela na neho, jej oči žiarili vzrušením.

„Draco, niečo som našla.“