Preklady fanfiction Harryho Pottera

9. kapitola

Draco vyšiel o deviatej z izby, zvedavý, prečo ho nikto nezavolal na večeru. Očakával, že nájde Hermionu v kuchyni a otca čítať za stolom. V tomto dome to už bolo také bežné, že ho to zriedkakedy prekvapilo.

Namiesto toho našiel otca na gauči, kde sa pokúšal čítať, ale tváril sa rozladene. Hermionu nebolo nikde vidieť.

"Otec?" zmätene sa spýtal.

Lucius vzhliadol, tvár strhaná a unavená.

"Šla do postele. Pán Potter sa už u nej zastavil s elixírom."

Draco nechápal. Nikdy ich nenechala bez jedla... Pokiaľ nebola úplne neschopná.

"Necítila sa dobre?" spýtal sa, starosti sa prevaľovali v jeho bruchu. "Mala ďalší záchvat?"

"Nemala chuť na spoločnosť," odpovedal nejasne jeho otec. Dracovi sa nepozrel do očí.

Niečo v Dracovom mozgu cvaklo. Ten zvláštny výraz v otcovej tvári bola vina, a to mohlo znamenať jedinú vec.

"Čo si jej povedal?" zrazu znel nahnevane. "Rozrušil si ju, však? Bolo to o tom predtým? Dospel si k nejakým drasticky nesprávnym záverom o mojom správaní sa voči nej?"

"Myslím, že sa vo svojich záveroch ohľadne tvojho správania vôbec nemýlim, synu," vyštekol Lucius. "Začínaš si k nej budovať city, presne tak ako som sa obával. Jednoducho som jej pripomenul, že sa nemôžete spolu zapliesť. Som si istý, že si toho to dievča bolo vedomé."

"Ale my nie sme zapletení!" vykríkol Draco takmer prosebne. "Len sme začínali byť priateľmi! Aké máš právo odstrašiť ju? Možno sa mi páči mať priateľa!"

"Chceš s ňou mať viac než priateľstvo a ty to vieš," zavrčal Lucius. "Ale nemôžeš. Nie je to možné, počuješ? Nedovolím ti zamilovať sa do niekoho, kto má nižšie postavenie ako ty. Je mi ľúto, že to tak zle vzala, ale jediné, čo som urobil, bolo, že som jej povedal, že nemôžeme nechať slabú krv otráviť náš rodinný rodokmeň..."

"Nepovedz mi, že si pri nej použil taký slovník," kypel Draco, hlas nebezpečne nízko. "Dokonca ani ty by si nebol taký necitlivý. Povedz mi, že si jej toto nepovedal."

Lucius neodpovedal, len sa odvrátil.

"Povedal. Skutočne si povedal." Draco si prehrabol rukami vlasy, ohromený, že jeho otec niečo také urobil. Po tom, čo ich zachránila pred rozsudkom smrti. Po tom, čo sa o nich tak obetavo starala. Takmer sa chcel zasmiať, absurdnejšie to už nemohlo byť. "Musím ti pripomínať všetko, čo pre nás urobila? Vážne musím poukazovať na to, že to naša krv je v tomto svete hendikepom? Dvaja smrťožrútski čistokrvní pripravení zniesť zo sveta rodinné meno, pretože si nedajú tú námahu vyspieť..."

"Vyspieť?" vykríkol Lucius. "Myslíš, že mať čistú krv je niečo, z čoho sa dá vyspieť? My sme privilegovaní! Samozrejme, že som vďačný za všetko, čo urobila! Je to veľmi bystrá mladá žena a ja som za jej obete jej veľkým dlžníkom. Ale nemôžem ti dovoliť, aby si bol pri svojich vzťahoch ľahkomyseľný! Oženíš sa s čistokrvnou čarodejnicou..."

"A s kým, otec? S kým sa ožením? Určite si uvedomuješ, že takmer všetky čistokrvné rodiny prichádzajúce do úvahy v našej spoločnosti sú zapletené s Temným pánom. Nebudú ma chcieť, a v tomto okamihu, ja nechcem ich. Odsúdil by si ma na staromládenecký život, ak si nedokážem nájsť niekoho, koho schváliš? Tak či tak, meno Malfoy zomrie so mnou."

Luciusovi sklapli ústa, ťažko dýchal. Zúril, ale Draco mohol vidieť, že zaťal do živého.

"Vieš čo, otec?" povedal už pokojnejšie Draco. "Nevedel som, kam veci s ňou mohli zájsť. Mal som záujem na to prísť, zistiť, či by mi dala šancu po tom, ako som sa k nej správal, ale určite to nebolo isté. Len som to chcel zistiť. Ona je... Iná. Je zaujímavá. Odpúšťa." Vydal smutný, zúfalý smiech, ktorý trochu znel ako vzlyk, jeho pokojná maska sa strácala. "Aj s nami oboma jedná lepšie, než si zaslúžime. Skutočne sa cítim šťastný, keď s ňou trávim čas. Nenapadá ma nikto iný, kto by mal na mňa taký účinok. Ty si zničil nielen malinkatú, minútovú šancu na niečo romantické, ale zničil si aj moju šancu mať skutočného priateľa. Ona je teraz v mojom živote jediný človek. Jediný človek, ktorý mohol byť dostatočne odpúšťajúci, aby sa so mnou spriatelil. Všetci ostatní chcú, aby som zmizol." Bolo ťažké povedať tieto slová nahlas. Hoci Draco vedel, že sú pravdivé, bola to veľmi skľučujúca skutočnosť a on ich šťastný ignoroval. Okrem svojho otca nemal nikoho. V časoch ako tieto mu matka chýbala viac, než dokázal vypovedať.

Lucius hľadel k zemi, vina halila jeho ostré rysy.

"Čo sa stane, otec?" pokračoval Draco, dokonca ešte tichšie. "Povedzme, že na účely tohto rozhovoru Temného pána porazia. Vážne si myslíš, že niekto okrem nej nám dá šancu? Ak áno, snívaš. Rád nás nenávidí, držia si nás jedine pre tie úbohé kúsky informácii, ktorými ich kŕmiš. V skutočnosti žasnem, že si nás držia pri tom, ako málo hovoríš. Druhá strana, no, obaja vieme, ako o nás zmýšľajú. Ani verejnosť neodpúšťa. Budú chcieť naše hlavy. Kto iný okrem nej?"

Lucius neodpovedal. V tejto chvíli vyzeral tak staro, že to Draca zaskočilo. Monológ skončil, vedel, že dokázal, že má pravdu. Hermiona bola ich nádejou, a Lucius ju zničil.

"Možno som sa unáhlil," prehovoril nakoniec jeho otec. "Uznávam, že nám poskytla viac, než sme si zaslúžili. A je mi ľúto, ak som ti odoprel šancu mať jej spoločnosť, či už ako priateľky alebo inak. Samozrejme, že si takéto šťastie zaslúžiš. Neľutujem svoju motiváciu, ale možno som neuvažoval o budúcnosti rovnakým spôsobom ako ty. Občas zabúdam, ako veľa vecí sa zmenilo."

Draco si vzdychol a pozrel sa do chodby, ktorá viedla k jej izbe.

"Bude taká ublížená," potichu povedal. "Aj teba si obľúbila, otec. Vieš, že áno. Muselo sa jej to hrozne dotknúť."

Lucius pod nosom zaklial. "Asi by som sa mal s ňou porozprávať."

"Nie," povedal Draco. "Ja to skúsim."

Zanechal otca osamote a prešiel k Hermioniným dverám.

"Grangerová?" zaklopal. Skúsil kľučku, ale bolo zamknuté. "Grangerová? Môžem s tebou hovoriť?"

Žiadna odpoveď. Ak už nič iné, bolo tam zvukové vákuum, ktoré Dracovi naznačilo, že použila kúzlo, aby ju neobťažovali. Nebol prekvapený, ale bol smutný. Po tom spoločnom výbušnom okamihu predtým, po tom pocite jej rúk pod svojimi, svojich perách na jej líci, to muselo takto skončiť. Kurňa, bol taký naštvaný na svojho otca, že sa do toho zamiešal. Dúfal, že počas večere posúdi jej náladu, zistí, ako zareagovala na jeho predchádzajúce kroky.

Zistí, či pre neho existovala šanca skúsiť to znova. Ale čokoľvek, čo možno mohol získať, bolo zničené. Nechcela vidieť ani jedného z nich.

Porazenecky sa vrátil do obývačky.

"Zamkla sa a zabezpečila dvere. Možno sa s nami porozpráva zajtra," riekol, no nie celkom veril svojim vlastným slovám. "Idem zistiť, či je niečo v chladničke."

Obaja Malfoyovci strávili noc mimoriadne hladní, premýšľali, čo má pre nich budúcnosť prichystané. Ak vôbec niečo prichystané má.

Draco s Luciusom sa zobudili poriadne zavčasu, aby zistili, čo Hermiona zamýšľa. Súčasne vyšli zo svojej izby, vymenili si pohľady a rýchlo zamierili do kuchyne.

Z toho, čo uvideli, Lucius zastonal a Draco zaklial.

Stôl bol prestretý pre dvoch a v strede bol slaný koláč s plnkou ako ich raňajky. Žiadne tretie prestieranie, a žiadna stopa po Hermione.

"Kedy to prepánakráľa stihla?" zamrmlal Lucius.

"Kurnikšopa, neviem, otec," zavrčal Draco. "Ale ochotne sa stavím, že ju neuvidíme, až kým nepôjde do práca, ak vôbec vtedy." V hneve kopol do kuchynskej stoličky a zdrhol do svojej izby. Svojho otca nechal osamote.

Draco strávil väčšinu dňa v knižnici, čítal a preberal sa cez Hermioninu stále sa rozširujúcu zbierku. Nedočkavo vyskočil zakaždým, keď začul otvoriť sa dvere. Vybehol na chodbu v nádeji, že zazrie Hermioninu dôverne známu hrivu hnedých kučier. Zakaždým to bol Lucius. Jeho otec sa prechádzal rozrušene po dome a Draco použil všetky svoje posledné rezervy trpezlivosti, aby sa na neho nerozkričal. Zdržal sa skrátka preto, pretože videl, ako jeho otca zožiera vina. Dobre. Zaslúžil si cítiť sa previnilo.

Draco mal pravdu, samozrejme. Bola ublížená. Skutočne ublížená, ak sa dalo posúdiť podľa jej reakcie. Predtým vždy odbila Dracove "humusácke" poznámky, ale keď Lucius povedal niečo podobné, bolo to iné. Dracovi bolo jasné, že začala mať radosť z otcovej spoločnosti. Skutočnosť, že úplne spontánne objednala staré vydania jeho obľúbeného časopisu, bola dostatočným dôkazom.

Ale Lucius, ktorý Hermione do tváre povedal, že nie je dosť dobrá, aby sa priatelila s jeho synom, tobôž niečo viac... Nuž... To muselo byť pre ňu ťažké počuť. Zvlášť po tej spoločnej chvíľke na konci liečenia. U Merlina, čo by dal za to, keby sa priklonil bližšie a pobozkal ju na pery. Mal to dievča rád. Veľmi ju mal rád. Teraz to vedel. A najhoršia časť na otcovej strašnej chybe bola, že jeho podozrenia boli v skutočnosti správne - Draco chcel s Hermionou niečo viac než priateľstvo. Priateľstvo by bolo skvelé, bolo by nádherné, ale nakoniec by nestačilo. Nie podľa toho, ako sa mu v jej blízkosti zrýchľoval pulz. Alebo podľa toho, ako sa zachvel, keď sa holými rukami dotkla jeho hrude.

Chcel viac, ale možno to nedostane.

Niekde v dome sa otvorili dvere a on sa to takmer neobťažoval skontrolovať. Jeho otec sa tu hodiny prechádzal ako šialenec a pravdepodobne to bol on. Jednako malo cenu pozrieť sa. Vystrčil hlavu z izby.

Hermionina drobná postava rýchlo kráčala k letaxu.

"Grangerová!" vykríkol a vyšprintoval. "Počkaj!"

Ignorovala ho a zrýchlila tempo. Na oplátku sa on na ňu prakticky hodil, schmatol ju za plecia a stočil dokola skôr, než sa načiahla po letaxovom prášku.

"Grangerová," dychčal, hľadel do jej širokých očí. "Prosím. Prosím, len sa so mnou porozprávaj."

"Niet čo povedať, Malfoy," odvetila so smutným a napätým výrazom. "Odchádzam do práce. Nemáme sa o čom baviť."

"Ale máme," prosil. "Musím sa ti ospravedlniť za môjho otca. Aj on sa musí ospravedlniť a na rovinu, urobí to. Ale chcel som, aby si vedela, že mi je jedno, čo hovorí. Aj tak tie nezmysly sotva myslí vážne... my dvaja môžeme byť priateľmi, ak chceš."

Vzdychla si, vyzerala znepokojená. "Malfoy, počúvaj... Hoci ma to, čo povedal tvoj otec, rozrušilo, myslím, že má pravdu. Ty a ja sme z odlišných svetov. Nikdy by ma neprijal ako tvoju... tvoju priateľku... A ja nepatrím do tvojej spoločnosti. Len nás ušetril problémov. Je to v poriadku. Vážne som si nemala namýšľať, že..."

"Ale áno, mala si si! Chcem, aby sme boli priateľmi. Chcem, aby sme sa neprestali spoznávať. Prosím, Grangerová, takto to povedať je pre mňa dosť ťažké... Môžeme sa o tomto porozprávať viacej, keď sa vrátiš z práce? Nechcem, aby si sa predo mnou uzavrela. Prosím."

Znova si vzdychla a zatvorila oči, ako keby sa ho pokúšala zablokovať z jej vedomia.

"Hermiona, prosím."

Roztvorila prudko oči.

"Čo si povedal?" nedôverčivo sa spýtala.

"Oslovil som ťa tvojím menom," nežne odvetil a uhladil jej kučeru z očí. "Sľúb mi, že sa neskôr porozprávame." Hľadel na ňu priamo, chcel, aby vedela, ako vážne to myslí. Toto nechcel pokašľať. Začala si žuť spodnú peru. Zadržal dych.

"No... myslím, že neskôr sa môžeme viacej porozprávať..."

Vydýchol úľavou a objal ju, jej výkrik prekvapenia ignoroval.

"Ďakujem ti," úprimne povedal, vychutnával si ten kontakt, než ju pustil.

Krátko sa zapotácala, a potom vkročila do letaxu, trasľavým hlasom zavolala meno laboratória. V záblesku zelených plameňov bola preč.

"Synu?" ozval sa otcov hlas. Draco sa otočil a uvidel Luciusa nevyrovnane kráčať po chodbe.

"Usmievaš sa," postrehol Lucius. "Beriem to tak, že to znamená, že si s ňou hovoril?"

Draco prikývol, snažil sa neusmievať príliš doširoka. "Povedala, že sa viacej porozprávame, keď sa vráti z práce."

Zdalo sa, že sa Lucius trochu uvoľnil. "Dobre, to rád počujem. Možno sa napokon budem môcť ospravedlniť."

"Skutočne," odvetil Draco stále s úsmevom. "Myslím, že by to ocenila."

Pozrel na hodiny v kuchyni. Bolo päť minút po jednej. Už len menej než päť hodín, než sa vráti domov.

Šiel si odrezať veľkorysý kus lotrinského koláča a čakal.

Bolo 18:10.

"Nikdy predtým nemeškala," mračil sa Draco. "Nikdy. Dokonca ani minútu." Nervózne ťapkal vidličkou po stole.

Lucius vyzeral rovnako rozrušený. "Je to čudné, ale desať minút nie je tak veľa. Som si istý, že ju zdržal nejaký projekt."

Draco prikývol, stále ťapkal vidličkou. Ťap, ťap, ťap, ťap, ťap, ťap, ťap.

Lucius na neho zazrel, ale potom jeho výraz znežnel.
"Bude tu čoskoro, synu. Nerob si starosti."

18:25

"Nechápem. Myslíš, že sa zdržala, pretože je na mňa nahnevaná? Vyzerala, že sa chce porozprávať, keď som sa jej predtým pýtal." Ťap, ťap, ťap, ťap, ťap.

Lucius sa mračil na hodiny.

"Je to dosť čudné," roztržito povedal.

Draco si odrezal ďalší kúsok lotrinského koláča.

18:45

Draco sa prechádzal hore-dolu.

"Niečo nie je v poriadku, otec. To jej nie je podobné. Nepáči sa mi to." Pred desiatimi minútami odhodil vidličku na druhú stranu izby.

Lucius sa strnulo postavil a prešiel k letaxu.

"Hoci by som rád veril v najlepšie, súhlasím, že toto je pre ňu dosť netypické. Skontaktujem Rád pre prípad, že by mali informácie, ktoré my nemáme."

Draco sa stále prechádzal, keď Lucius strčil hlavu do plameňov, pravdepodobne hovoril s Potterom alebo Weasleym, alebo s kýmkoľvek, kto by mohol pomôcť.

O desať minút neskôr stiahol hlavu, silné zamračenie špatilo jeho črty.

"Nepočuli o nej a v laboratóriu nikto neodpovedá."

Draco cítil, ako mu klesol žalúdok.

"Ale laboratórium je zabezpečené, správne? Ten chlapík Wolf tak povedal. Grangerová to povedala. Mala by tam byť v bezpečí, správne?"

Lucius si nepohodlne odkašľal.

"Teoreticky áno," odvetil. Tváril sa pochybovačne. "Pán Potter a Weasley tam idú, aby to prešetrili. Potom prídu sem."

Draco cítil, ako v ňom stúpa panika a bojoval, aby ju potlačil. Panika tejto situácii nepomáhala. Jednako sa mu dýchanie skrátilo, ako keby mu niekto stisol priedušnicu. Kde do pekla bola?

"Nikdy neopúšťa laboratórium," mrmlal. "Ani pre potraviny. Na verejnosti je príliš znepokojená."

Lucius prikývol. "Ďalší dôvod, prečo ma táto situácia znepokojuje. Nevidím dôvod, prečo by odišla."

V mučivom tichu sedeli a čakali na správy.

O pol hodinu neskôr sa z letaxu vyvalili Harry s Ronom, vyzerali zúfalí.

Draco vyskočil na nohy.

"Čo je?" vykríkol. "Čo sa deje? Prečo sa obaja tvárite tak znepokojene?"

Harry si rýchlo prehrabol rukami vlasy. Mal čierne kruhy pod očami.

"Našli sme jej prútik," dostal zo seba.

"Našli sme krv," dodal Ron, pochmúrne, vyzeral rovnako zničene. "Bola to jej krv," dodal, keď si všimol, že Lucius otvoril ústa, aby tú otázku položil.

Dracovi sa izba pred očami roztočila a zapotácal sa.

Harry sa k nemu vyplašene načiahol. "Opatrne, Malfoy. Posaď sa." Odviedol ho na gauč. Dracovi sa stále krútilo pred očami.

"Jej krv?" zopakoval, pritlačil si ruky na oči. "Ach môj bože."

Harry s Ronom sa na seba pozreli, jasne premýšľali, prečo sa Draco tak znepokojoval o Hermionu, ale obaja zostali ticho. Boli tu vážnejšie veci, s ktorými si bolo treba robiť starosti.

"Čo ten jej zamestnávateľ? Čo hovorí?" spýtal sa Lucius, všetka farba mu zmizla z tváre.

"Stále sa Wolfa pokúšame zastihnúť. Je na služobnej ceste," povedal Harry. "Dúfam k Merlinovi, že nám čoskoro odpovie. Pôjde do vývrtky."

Ron sa posadil a spustil hlavu do rúk, napodobnil tak Draca. Harry vyzeral ustarane.

"Zlomí sa, ak jej znova ublížia," mrmlal Ron, zdvihol hlavu a hľadel do letaxu. "Nezvládne ďalšiu nehodu ako naposledy."

Draco začul Harryho vydýchnuť niečo, čo sa dalo popísať len ako zaskučanie. Vyzeral, ako keby praskal vo švíkoch obavami.

Zrazu sa Harry postavil, schmatol ťažkú vázu z kraja stola a hodil ju o stenu so silným treskom a zavrčaním. Sklo sa rozsypalo na zem v uspokojujúcom neporiadku.

Žiaden z nich sa ani nestrhol. Harry sa znova posadil, už vyzeral trochu pokojnejšie.

Draco mal pocit, že po prvý raz vo svojom živote Harrymu rozumie.