Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 8. Odhalený Malfoy

Nasledujúci deň v práci prešiel ako v mrákotách. Hermiona skôr prideľovala úlohy než sa im venovala sama, niečo, čo zvyčajne nerobila. Mala rada prehľad o všetkom, čo sa dialo v jej oddelení, ale jej hlava bola taká naplnená myšlienkami na Draca, že zistila, že sa ťažko na niečo sústredí.

V to rána videla Rona a Harry cez prestávku na kávu. Ron sa vyhol jej pohľadu, ale Harry jej venoval chabý úsmev, skôr než stočil svoju pozornosť inam. Hermiona cítila ako jej slzy rozmazali zrak a strávila svoju prestávku zamknutá vo svojej kancelárii, kde potichu plakala. Zúfalo im chcela všetko vysvetliť. Vedela, že keď privolí stretnúť sa s Dracom, tak že zatlačí na hranice ich priateľstva. Taktiež vedela, že keď zájde s jej zvláštnym malým vzťahom ďalej, naozaj ich priateľstvo otestuje.

Na obed sa premiestnila na Šikmú uličku, aby sa s Ginny stretla na obed. Išli do tej istej kaviarne, kam ju zobral Draco. Hermiona si vzdychla. To stretnutie, začiatok všetkých jej súčasných problémov, sa zdalo byť ako pred tisícmi rokov. Ten čas, keď sa mohla smiať a povedať Ronovi a Harrymu čokoľvek, sa zdal ešte vzdialenejší. Smutne uvažovala, či sa to niekedy vráti k normálu.

„Miona, musíš im dať ešte viac času,“ povedala Ginny, čítajúc jej myšlienky. „A zjedz svoj obed - ničoho si sa ani nedotkla.“

„Jedlo nie je naozaj to, čo ma teraz láka, Gin,“ povedala potichu Hermiona, keď mačkala svoj šalát po tanieri.

„Musíš jesť. Si príliš chudá. Dáva ti Malfoy jesť?“ spýtala sa Ginny, keď si utierala ústa do servítky.

„Áno.“

„Dobre. Musím vedieť, že sa o teba stará,“ odpovedala Ginny.

Hermiona sa zamračila. „Ako to, že ty si to zobrala tak dobre, Gin? Sotva tomu môžem uveriť sama, ale ty tu rozprávaš a chováš sa ako keby to bola tá najnormálnejšia vec na celom svete.“

Ginny si vzdychla. „Ani pre mňa to nie je ľahké, Hermiona, ale na rozdiel od dvoch konkrétnych mužov, ktorých obe poznáme, si myslím, že si dosť schopná urobiť svoje vlastné rozhodnutia. Zabudla si, čo som ti kedysi povedala? Ak ťa Malfoy robí šťastnou, potom to tak má byť.“

Hermiona cítila ako sa jej oči naplnili slzami. „Ďakujem ti,“ zašepkala.

Ginny sa načiahla a stisla Hermioninu ruku. „Mám ťa rada a poznám ťa. Nie si blázon. Si jedna z najbystrejších ľudí, ktorých som kedy stretla a jedna z najláskavejších. Kvôli tomu si ťa vybral.“

„Kto?“

„Malfoy. Povedal, že sa potrebuje s niekým porozprávať, však? Na začiatku? Nuž, ani on nie je blázon. Vedel, že ho vypočuješ; že mu budeš načúvať. Preto prišiel za tebou a nie za niekým iným,“ povedala pomaly Ginny. „Viem, že ja by som tiež na jeho mieste.“

„Len chcem byť šťastná, Gin. Ale nechcem stále niekomu ubližovať, hlavne nie Ronovi. Bol na mňa taký šialený - dokonca sa na mňa ani nepozrie! Nechcem stráviť zvyšok svojho života s tým, že s ním nebudem môcť hovoriť. Neviem, či...“

Ginny jej zdvihla hlavu. „Nehovor to. Nevzdávaj sa svojej šance na šťastie s niekým len preto, že úbohý malý Roninko si nemôže zvyknúť na tú myšlienku. Myslíš, že by sa správal inak, keby to bol niekto iný? Preber sa, Hermiona. Poznáš ho. Vieš, aký je. Ohrnie pery a bude chvíľu trucovať, potom sa bude musieť cez to dostať. Buď to alebo celý zvyšok života s tebou neprehovorí. Čo ja viem, že nikdy neurobí.“

Hermiona sedela a pozerala sa na svoj tanier jedla, bez slova. Ginny si vzdychla.

„Čo chceš, Hermiona? Práve teraz? Čo chceš?“

Hermiona zdvihla oči a pozrela sa priateľke priamo do očí. Zhlboka sa nadýchla. „Draca. Chcem jeho.“

Ginny sa usmiala. „Tak potom za ním choď.“

Hermiona sa váhavo usmiala. Teraz, keď to povedala, bola o tom presvedčená. Chcela byť s ním. „Musím ísť,“ povedala v zhone, postavila sa a schmatla svoje veci.

Ginny sa zasmiala a jej oči sa chápavo zableskli. „Nie že skončíš taká zaneprázdnená, že zabudneš na moje narodeniny v sobotu.“

Hermiona sa začervenala a venovala Ginny rýchly bozk na líce. „Nezabudnem. Sľubujem, že tam budem.“

S úsmevom od ucha k uchu sa Hermiona ponáhľala do kancelárie, odkiaľ napísala Dracovi krátku správu.

Buď dnes večer doma. Musíme sa porozprávať. Potom sa uvidíme.

Hermiona.

Dívala sa ako sova odlieta preč, šťastnejšia než sa cítila posledné týždne.

***

„Draco! Ahoj! Si tu?“ zavolala Hermiona. Manor bol tajuplne tichý, tiene zo stien sa týčili ako hrozivá sila a zaplavovali jej telo. Hermiona sa neblahým tušením striasla, mráz jej prebehol chrbticou, vkradol sa do krvi a usadil sa v jej lebke. Niečo nebolo v poriadku. To ticho, tá temnota a chladná energia vyžarujúca z toho domu - bolo to zlomyseľné zlo. Hermiona nechala ruku zavadiť o tenký kus dreva dômyselne skrytom v jej kabáte a zhlboka sa nadýchla. Opatrne po špičkách prechádzala jednu prázdnu izbu po druhej, pokúšala za potlačiť jej vzrastajúci strach a zastavila sa, keď začula Dracov hlas prenikajúci z obývajúcej izby. Potichu prešla k dverám, všetky zmysly v jej tele kričali.

„Viem, že ti ministerstvo šliape na päty, Malfoy, ale toto už dlhšie nepočká.“

„Uvedomujem si to, ale toto nie je pre mňa dobrý čas,“ odpovedal Draco, jeho hlas pevný a napätý.

Hermiona prebodla rýchlym pohľadom izbu. Draco sedel v kresle s blonďavou hlavou v rukách a plecia mal skľúčene poklesnuté. Ten druhý muž bol vysoký a chudý a opieral sa ľahostajne o čelo kozubu, uvoľnený a samoľúby. Mal na sebe čierny hábit, kapucňu na hlave, takže nemohla vidieť jeho črty. Jeho ruky boli veľké a svalnaté, pokožka hladká a smotanová. Zdvihol ruky, gestikulujúc, jeho rukáv skĺzol dole a ukázal jeho predlaktie. Hermiona zadržala vzdych, jej ruky sa prihnali k ústam a až bolestivo zakryli jej pery. Mal slabučké obrysy Temného znamenia. Dokonca aj v matnom svetle to mohla vidieť, lebku a hada.

Klesla popri múre, srdce jej búchalo a slzy sa jej vhnali od očí. Znova prehovorili, a ona opäť vrátila svoju pozornosť späť k hlasom a ignorovala svoju túžbu byť chorá.

„Vieš, že to musíš urobiť, Malfoy, takže to len urob,“ ten druhý povedal hlbokým, plným hlasom.

Počula ako si Draco vzdychol. „Uvidím, čo môžem urobiť, ale nič ti nesľubujem, dobre? Je pre mňa ťažké sa voľne pohybovať. Sledujú môj dom. Už viac sa nemôžem len tak poprechádzať a robiť si, čo chcem.“

Hermiona sa zamračila. ‘O čom to hovorí?‘

„Strácame trpezlivosť, Malfoy.“

„Vyhrážaš sa, Blaise?“

Hermionine srdce vyskočilo až do krku. Blaise Zabini! Ministerstvo po ňom išlo už roky a teraz bol tu v Dracovom dome. Zovrela päste.

Blaise sa duto zasmial. „Pokladaj to za priateľské varovanie.“ Odmiestnil sa s hlasným PRÁSK!.

Hermiona sa pomaly zosunula k zemi, hlava zložená v rukách. Vo vnútri obývacej izby začula Draco hlboko si vzdychnúť. Jeho kroky sa ostro ozývali na vyleštenej podlahe a Hermiona spanikárila. Rýchlo sa postavila, nie si istá kam ísť. Práve sa chcela rozbehnúť, keď Draco vkročil na chodbu. Náhle sa zastavil, keď ju zbadal, jeho oči v šoku doširoka roztvorené.

„Hermiona, čo...“

„Práve, keď si mi chcel povedať pravdu!“ zajačala odrazu nebojácne.

Draco zbledol. „Ako dlho tam už stojíš? Čo si počula?“ spýtal sa, jeho hlas slabý a naliehavý.

„Dosť na to, aby som vedela, že som bola úplný idiot!“ vykríkla na neho. Načiahol sa po nej, s výrazom bolesti na tvári, ale ona ho surovo od seba odtlačila. Zúrivosť prechádzala jej telom, taká žeravá a mocná ako oheň. Siahla do vrecka svojho kabáta a vytiahla prútik. Dracove sivé oči sa rozšírili ešte viac, zdvihol ruky a neurobil tak žiaden pohyb, aby vytiahol svoj vlastný prútik.

„Nechaj ma to vysvetliť, prosím. Hermiona, nie je to tak ako si myslíš, že to je,“ povedal rýchlo.

Hermiona si utrela slzy z tváre a namierila mu prútik priamo do tváre. „Máš päť sekúnd, aby si mi povedal, čo pri Merlinovi tu ten... ten... smrťožrút robil alebo na teba použijem Oblivate. Prisahám, že použijem,“ povedala chladne.

„Dobre, dobe, poviem ti všetko. Len prosím, odlož ten prútik,“ odpovedal potichu Draco, pričom vôbec nespustil oči z jej tváre.

Pokrútila hlavou. „Nemyslím si, že áno. Začni hovoriť.“

Nepovedal nič, len na ňu prosebne hľadel. Urobil pár krokov smerom k nej.

„Povedala som hovor!“ vykríkla Hermiona a naklonila sa dopredu až sa špička jej prútika opierala o jeho hrdlo. Draco zbledol a mimovoľne odtiahol hlavu dozadu. „Prosím!“ zašepkala, slzy jej stekali po tvári. „Prosím, nenúť ma.“

Draco zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Keď ich otvoril, Hermionu šokovalo, že sa v nich zablysli slzy.

„Klamal som ti. Je mi to ľúto, ale bolo to pre tvoju ochranu. Nie je to tak ako si myslíš, Hermiona. Pracujem pre ministerstvo. Som špión,“ povedal potichu.

Zamračila sa. „Ty si čo?“

„Špión, Hermiona. Špehujem v samom srdci spolku Smrťožrútov pre ministra mágie. Percy ma naverboval, keď som sa vrátil domov pred štyrmi rokmi. Neklamem ti, prisahám. Nikdy sa nemôžem vrátiť k Temnej strane. Prinútil ma zložiť Neporušiteľnú prísahu. Kedysi dávno som sľúbil sám sebe, že ma nikdy nikto nebude ovládať tak ako to robil môj otec, a potom som vložil svoj život do rúk Percyho Weasleyho,“ odpovedal trpko Draco.

„Ale... nerozumiem. Ako sa toto mohlo stať?“ spýtala sa.

„Dali mi ultimátum. Buď im pomôžem alebo ma uvrhnú do Azbakanu. Nechcel som sa tomu miestu ani priblížiť, potom, čo sa stalo s mojom matkou. Prial som si nezapliesť sa do žiadnej veci, ktorá znamenala pre mojich rodičov rozsudok smrti. Tak som zmenil strany. Dávno predtým som to už urobil vo svojom srdci, ale toto to urobilo definitívne,“ povedal potichu Draco.

Hermione sa krútila hlava. Draco bol špión? Pre ministra mágie? Nepatrne sa striasla, ale stále nespustila svoj prútik. „Takže po celý ten čas... celé tie roky, si bol...“

„Áno. Nechal som smrťožrútov myslieť si, že som jeden z nich. Ale nie som, Hermiona. Nie som. Nikdy som nebol!“ vykríkol, prikročil bližšie k nej, špička jej prútika zatlačila s nebezpečnou silou na jeho krčnú žilu. Musíš mi veriť.“

„Neviem, čomu mám veriť, Draco. Ako viem, že teraz hovoríš pravdu?“

„Spýtaj sa Percyho. Spýtaj sa Billa Weasleyho - bol tam tiež. Nájdi mi fľaštičku Veritaséra a dokážem ti to!“ povedal Draco. „Pozri sa do mojich očí a povedz mi, že klamem, Hermiona  a nechám ťa, aby si ma odviedla.“

Hermiona nič nepovedala, len stále uprene pozerala na špičku svojho prútika, ktorý bol tak pevne pritisnutý na citlivú líniu jeho hrdla. Počula ho nervózne prehltnúť; videla jeho hrdlo pracovať. Pomaly pokrútila hlavou.

„Nie, nie! Vôbec si sa nezmenil! Si taký zlý ako bol vždy,“ zakričala.

„Pozri sa mi do očí, Hermiona,“ povedal s bolesťou v hlase.

Stále krútila hlavou, jej prútik pevne opretý o jeho hrdlo, stále mrmlala 'nie'.

„Pozri sa na mňa alebo ma zabi, Grangerová!“ zakričal zúrivo a s potláčaným plačom, Hermiona zdvihla jej uslzenú tvár a pozrela sa so vzdorom do jeho očí.

Boli bledošedé a dokorán otvorené. Pozerala sa do nich dlhú dobu. Videla všetok jeho strach, jeho túžbu, jeho bolesť a nádej. Videla odhalenú bezbrannosť v naprostom jeho jadre. Videla svoj vlastný odraz v hlbinách jeho očí. Uvidela tam pravdu. Pomaly sklonila svoj prútik.

Draco vydal obrovský výdych. „Ďakujem ti.“ Znova sa na ňu pozrel.

„Musím si sadnúť,“ povedala slabo, s pocitom, že sa jej kolená menia zrazu na vodu. Prikývol, zobral ju za ruku a zaviedol ju do kresla v obývacej izbe. Draco si sadol vedľa nej, ale ani sa jej nepokúsil dotknúť. Len sa na ňu pozeral.

Hermiona prehltla. „Prečo si mi toto všetko nepovedal už skôr?“ spýtala sa potichu.

„Vieš prečo, Hermiona. Nie je bezpečné, aby to ľudia vedeli,“ odpovedal.

Prikývla. Poznala ministerský protokol lepšie než kúzelníci, ktorí ho napísali. „Ale čo Blaise? A smrťožrúti?“

„Nehovoril som so Zabinim mesiace. Snažím sa vymaniť z toho spolku, ale je to ťažké, hlavne pre mňa. Spomienka na môjho otca dosiahla božský status a oni chcú, aby som niesol jeho odkaz. Vyskúšal som všetko, aby som ich prinútil zmeniť plány,“ vzdychol si Draco a prešiel si prstami cez vlasy. Vyzeral taký unavený a strhaný. Hermiona pocítila potrebu objať ho.

„Neviem, ako som mohol byť taký neopatrný,“ povedal zrazu a vyskočil, aby sa začal prechádzať po izbe. Otočil sa a pozrel sa na ňu. „Ohrozil som ťa. Môj bože, Hermiona, ak oni zistia... Chcem ťa pred týmto ochrániť! Pred nimi! Nebudú váhať, aby ťa zabili. A ja budem ďalší.“

Hermiona sa zachvela, zamrazilo ju pri jeho slovách. „Takže teraz čo?“ spýtala sa ho potichu.

Draco si znova vedľa nej sadol a zobral ju za ruku. „Vypadni z tohto pekla tu a už sa nevracaj späť, to je to čo.“

Pokrútila hlavou. „Nie, neodídem.“

„Musíš! Nechcem, aby si odišla, ale toto je teraz príliš nebezpečné. Keby si medzi nás vošla skôr, Zabini by ťa okamžite zabil. Nechcem riskovať, že sa to stane znova. Prosím, Hermiona. Choď do bezpečia,“ zašepkal.

Hermiona tvrdohlavo pokrútila znova hlavou. „Nie. Draco, nie. Prišla som dnes večer, aby som ti povedala, že chcem byť s tebou a nemám v úmysle odísť, zvlášť nie teraz,“ povedala.

„Chceš byť so mnou?“ spýtal sa potichu a ona prikývla. Draco na ňu civel v nemom šoku. „Vážne? Vážne chceš byť so mnou?“

„Áno, ty idiot!“ vykríkla Hermiona a hodila sa mu okolo krku. Pevne ju rukami objal a pridržal pri sebe. Jemný záchvev prešiel cez jeho telo.

„Hermiona,“ zašepkal jej do vlasov. Otočila hlavu, našla jeho pery a jemne ho pobozkala.

„Mali by sme odtiaľto vypadnúť. Spojím sa s ministerstvom. Môžu nás poslať do bezpečného domu,“ mrmlala oproti jeho perám. „Choď sa zbaliť. Nevrátime sa chvíľu späť. Beriem tvojho psa. Môžeš zostať dnes večer so mnou.

***

Hermiona a Draco prišli na ďalšie ráno na ministerstvo so zakaleným pohľadom a neistým krokom. Ani jeden z nich v noci nezažmúril oko. Každý zvuk ich oboch prinútil vytiahnuť prútiky. Boli nervózni, podráždení a napnutí. Imelda okamžite dala Mellanovi vedieť, kto je šéf, keď búchala obrovského psa po nose v minúte, kedy bol pustený dovnútra. Draco ho zamkol na celú noc v práčovni a použil umlčovacie kúzlo na dvere, takže nemuseli počúvať jeho kvílenie.

„Počúvaj, Hermiona, toto nepotrebujem,“ povedal Draco, keď už sedeli v jej kancelárii. Hodila po ňom pohľadom.

„Áno, potrebuješ. Na Manore nie je bezpečne, až kým aurori nedolapia Blaisa.“

Vzdychol si. „Som z toho všetkého unavený. Štyri roky skrývania, kto som bol, kto som.“

„Nemôžem uveriť, že ťa Percy do toho zatiahol!“ jedovala sa Hermiona, dupotajúc okolo. „Čo si myslel?“

Draco sa zasmial. „Zlatko, ty by si to bola urobila inak?“

Nepovedala nič, hodila sa do kresla a pretrela si hlavu. Sedeli mlčky, Hermiona odolávala spánku, až kým jej asistentka nestrčila hlavu do dverí.

„Pán minister sa s vami hneď stretne, pani Grangerová, pán Malfoy,“ povedala a Hermiona jej zamávala na poďakovanie.

„Poďme...“ povedala, postavila sa a schmatla Draca za ruku. „Ideme to dať do poriadku.“

„Hermiona... prekliati do všetkého sa miešajúci Chrabromilčania,“ tlmene zaklial Draco. Hermiona po ňom bleskla nebezpečne jedovatým pohľadom.

„Poďme!“ povedala rozhodne, vytiahla ho na nohy s tou trochou energie, ktorú ešte mala. Ťahala ho po chodbách a zazerala na každého, kto im vošiel do cesty. Ignorovala sekretárku ministra, vbehla do kancelárie Percyho s Dracom vo vleku.

„Hermiona, ako sa máš?“ spýtal sa milo Percy, ale ona sa na neho zamračila.

„Čo urobíš, aby si toto napravil?“ besnela a naklonila sa ponad jeho stôl. Percy sa scvrkol pred zúrivosťou v jej tvrdých, hnedých očiach.

„Nuž...“ začal, keď sa posadil vzpriamene a napravil si kravatu.

„Hovoril som ti, že toto nepotrebujem,“ zasyčal Draco.

„Buď ticho!“ vyletela a otočila sa nazad k Percymu. „Nuž?“ spýtala sa s rukami v bok.

Percy si pretrel svoje spánky. „Posielame ho do bezpečného domu s párom aurorov ako ochranu.“

„Nepotrebujem žiadnu extra ochranu, Weasley,“ vybuchol Draco.

„Ako zamestnanec ministerstva potrebuješ to, čo som povedal,“ odpovedal Percy chladne. „Ah, nazdar páni, prosím vstúpte.“

Dal pokyn smerom k dverám a Hermiona a Draco sa otočili, aby uvideli vojsť Harryho a Rona oblečených v neurčitých mukelských šatách. Harry zdvihol spýtavo obočie nad scénou pred ním a Ron sa silno zamračil a mrmlal si pod nosom.

„Vaša ochrana, pán Malfoy,“ povedal Percy dosť samoľúbo.

Draco klesol do kresla. „Oh, to je nádherné,“ povedal a hrozivo zazrel na ministra.

Percy sa nepatrne začervenal, ale ignoroval ho. „Harry, Ron. Odprevadíte pána Malfoya a Hermionu...“

„Čože?“ spýtali sa spoločne Hermiona aj Ron.

Percyho farba stemnela. „Ideš tiež. Tvoj, hm, vzťah s Malfoy ťa privádza do bezprostredného nebezpečenstva, takže pre tvoju vlastnú ochranu ťa tiež posielam do bezpečného domu až dovtedy, kým toto nedáme do poriadku,“ povedal Percy a tváril sa pritom potešený sám sebou.

Hermiona zazerala na Percyho a Draco sa zasmial. Otočila sa tvárou k nemu.

„Hovoril som ti, že to nie je potrebné,“ bolo jediné, čo povedal a ona si vzdychla, posadila sa vedľa neho do kresla a chytila ho za ruku. Draco si vďačne preplietol svoje prsty s jej. Hoci by radšej umrel než by priznal, že je vydesený.

„Ako dlho?“ spýtal sa Ron Percyho, ktorý pokrčil plecami.

„Potom teda,“ povedal Harry a otočil sa k Hermione a Dracovi, „poďme na to.“

„Harry, počkaj,“ povedala Hermiona. „Potrebujem, aby mi Ginny urobila láskavosť. Potrebujem, aby sa postarala o zvieratá, kým budeme preč.“

„Zvieratá?“

„Imeldu a Mellana. Dracovho psa. Obaja sú u mňa,“ povedala potichu. Ron sa vyhol jej pohľadu a ona si s poľutovaním vzdychla.

„Ále choď, to nie je problém. Poďme,“ povedal napnuto Harry a viedol ich von z miestnosti.