Preklady fanfiction Harryho Pottera

How a Malfoy Stole Christmas

Autor: AnneM.Oliver

ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6572853/1/How_a_Malfoy_Stole_Christmas

 Preklad: Jimmi

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní AnneM.Oliver, ktorá napísala túto fanfiction.

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

PP: Nemohla som si pomôcť, ďalší z klasických vianočných príbehov...

Ako jeden Malfoy Vianoce ukradol

Napísané pre: "Love Actually" Christmas Challenge for Granger Enchanted" 2010

Zhrnutie: Draco Malfoy nenávidel Vianoce. Nenávidel vianočné vence, stuhy, výzdobu a girlandy. Nenávidel darčeky, sentimentálne vianočné filmy a dokonca vianočné sladkosti. Najviac zo všetkého nenávidel vianočné piesne, dokonca vtedy, keď ich spievala jeho susedka z vedľajšieho domu, Hermiona Grangerová. Povedal jej, že nenávidí Vianoce a že neexistuje jediná vec, ktorú by mohla urobiť, aby to zmenila.

Chcela sa o to pokúsiť, pretože tvrdila, že ona Vianoce a všetko na nich miluje. Avšak dokonca ani jej dych berúci úsmev či jej spevavý smiech nemohol zmeniť jeho názor na Vianoce - v skutočnosti chcel urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, aby ju prinútil na túto vec  zmeniť názor! Chcel urobiť svoje maximum, aby jej zničil Vianoce, ale vyzeralo to, že sa asi ani vôbec nebude musieť priveľmi snažiť.

Prvá kapitola

"Prestaňte tam s tým rámusom!" Draco Malfoy búchal na stenu, ktorá spájala jeho mestský dom so susedným a kričal z plných pľúc po bohviekoľkýkrát v ten deň.

Po celý čas z domu jeho susedky prichádzal nadmerný, pekelný hluk a on už nemal ďaleko k šialenstvu! Najprv nastalo búchanie. No, to búchanie v skutočnosti začalo v JEHO dome, ale potom sa presunulo do jej domu. Následne sa ozýval obvyklý smiech a hluk, ktorý pochádza z toho, keď sa skvele bavíte. Dôvodom bolo, že tam boli priatelia jeho susedky a tiež robili hurhaj!

Po tom búchaní, a tom smiechu a obvyklom hluku, ktorý pochádza z toho, keď máte zábavu, tam bolo akési šušťanie, ale teraz, teraz, bol ten zvuk takmer neznesiteľný! Zo susedných dverí prichádzalo SPIEVANIE. Spievanie. Nenávidel spievanie. Podľa jeho názoru jediné miesto, kde mal človek spievať, bolo v sprche alebo v pekle. Ak začuje ešte jedno ´Fa, la, la, la, la´ alebo ešte jedno ´We wish you a Merry Christmas´ vytiahne prútik a celú tú ich bandu zaavadí!

Zakryl si rukami uši, pozrel na svoju siamského kocúra, Draca Malfoya Druhého (Draco ho v skutočnosti volal ´Dvojka´) a povedal: "Vlastne to nie je vražda, ak človek zabije, aby si zachoval zdravý rozum, že nie?" Kocúr neodpovedal, pretože bol kocúrom, ale venoval mu výraz absolútneho súhlasu, takže Draco nakráčal nazad k stene, znova zabúchal a zajačal: "Prestaňte s tým prekliatym spievaním, inak nebudem zodpovedný za svoje činy!"

Z vedľajšieho domu začul: " Jingle all the way…"

Pretože nebol v sprche, zostával jediný záver. Bol v pekle, nikde inde nemohol byť... V pekle.

Ten hluk, v jednej podobe či druhej, prichádzal v tejto chvíli už asi dve hodiny. Nenávidel ten hluk tak veľmi, ako nenávidel jeho príčinu - Vianoce!

Na Vianociach nenávidel všetko. Nenávidel vianočné stromčeky, vence, zeleň a stuhy. Nenávidel imelo a cezmínové bobule. Nenávidel gaštany, biskupské chlebíčky, sneh a salónky. Nenávidel hry a hračky, tučných mužov oblečených v jasne červených šatách, vianočné priania, piesne, príbehy a sentimentálne vianočné filmy plné nezmyslov a falošných ufňukaných hovadín.

Okrem toho najviac zo všetkého nenávidel vianočné koledy. Nenávidel tradičné koledy, ktoré rozprávali o dieťati v jasličkách. Čo sú vôbec jasličky? A čo viac, kto bol kráľ Václav, čo ho spravilo tak prekliato dobrým a čo bola Štefanská zábava? Kto preboha počul o tom dávať niekomu prepelicu v hrušni*? Kto chcel mať chodby vyzdobené vetvičkami cezmíny? Nič z toho vôbec nedávalo žiaden zmysel.

A čo viac, tie moderné piesne boli ešte hroznejšie než tie staré! Rolničkový rock, mamička bozkávajúca Santa Clausa a Merlin mu pomáhaj, dokonca počul jednu o babke, ktorú zrazil sob. Boli smiešne a on každú až do poslednej nenávidel!

A teraz bol mučený tým, že ich musel opakovane počúvať celý dlhý deň, čo podľa jeho názoru bolo stelesnením mučenia! Dnes, jeho susedka, alias bývala záhuba jeho existencie a súčasná hviezda jeho nočných snov tu pobehávala posadnutá amokom, zdobila nielen svoj dom, ale tiež jeho a spievala vianočné piesne z plných pľúc... a to všetko len preto, že v červenom kašmírovom šále vyzerala tak prekliato príťažlivo.

Vysvetlime si to.

Hermiona Grangerová sa nasťahovala vedľa neho minulé leto, dvadsiateho piateho júla. Bol štvrtok. Jeho dom bol veľkým trojposchodovým domom v nóbl štvrti muklovského Londýna. Predstavte si jeho prekvapenie, keď kúpila dom vedľa jeho. Nielen vedľa jeho...  dom spojený s jeho. Mali spoločnú stenu. On býval naľavo, ona napravo. Totálne ho zaskočilo, keď ju uvidel sťahovať sa dnu, pretože Londýn je veľký a hoci muklovská časť bola väčším útočiskom pre ňu než pre neho, stále si pripadal trochu otrávený, že sa mu takto vnútila, hoci zjavne sa zdala byť celou tou záležitosťou rovnako prekvapená ako on.

Stretli sa v jej prvý deň. Prišla k jeho domu a niesla pod rukou veľký balík. Keď zaklopala na dvere jednou rukou, v skutočnosti zhíkla, keď otvoril dvere. Draco, na druhej strane, vykríkol ako malé dievčatko a zatreskol jej dvere pred nosom. Potom, čo sa dal dokopy (asi tak dve minúty či viac), otvoril dvere a povedal: "Do kelu, Grangerová, čo tu robíš? Nevedel som, že niekto vie, kde bývam."
"No, ja tu bývam tiež, hneď vedľa. Práve som kúpila dom spojený s tvojím," vysvetľovala. "A myslím, že asi celý minulý rok tvoje noviny doručovali do môjho domu, hoci na nich nie je tvoje meno, len tvoja adresa, ale jednako som ich chcela priniesť."

Okamžite jej znova zatresol dvere pred nosom.

Niekoľko týždňov ju nevidel. Väčšinou bola príjemná, nenáročná susedka. Nepúšťala nahlas hudbu – a niežeby na tom záležalo, keď mohol použiť umlčovacie kúzlo, keby hrala. Nemala veľa návštevníkov, niežeby sa staral, pretože ani on nemal. Neobťažovala ho ani nerobila rozruch. V skutočnosti skoro zabudol, že tam býva.

Občas sa náhodou zazreli pri vchodových dverách. Usmiala sa a povedala: "Ahoj," a on len prikývol a zavrčal ahoj na oplátku zase jej. Výnimočne sa stretli v uličke za ich zadnými záhradami. Zvyčajne vynášala odpadky a on zvyčajne hľadal svojho kocúra. On poznamenal, že potrebuje domového škriatka, aby za ňu robil manuálne práce. Ona poznamenala, že on potrebuje psa, pretože ten príde, keď ho zavolá.

Raz prišiel domov veľmi neskoro z katastrofálneho rande, poriadne ožratý (doslova sa pripravil o rozum) a náhodou sa premiestnil do jej záhrady namiesto svojej. Ležala na deke, neskoro v noci, a hľadela na hviezdy.

Zjačala prekvapením, keď ho zbadala, potom sa rozosmiala, keď jej povedal, že si myslel, že je vo svojom dome, potom mu k jeho zlosti pomohla do jeho domu, dokonca zašla tak ďaleko, že mu pomohla hore schodmi a do jeho spálne. Urobila mu horúcu kávu, stiahla mu topánky, a keď sa zvalil chrbtom na posteľ a zatvoril oči, cítil, ako mu uhladila ofinu čela a začul ju povedať: "Dobrú noc, Draco."

Pomyslel si, že to bolo od nej dosť sladké.

Napriek tomu celkom vzato zabudol, že tam je.

To nie je pravda, ale mal právo myslieť si, že je. Dosť často o nej premýšľal, a sníval o nej dokonca ešte častejšie, hlavne po tom opitom, pomýlenom trapase s premiestnením. Na konci septembra sa ho spýtala, či by sa mu páčilo, keby mu do kvetináčov v oknách nasadila chryzantémy. Ani nevedel, že má kvetináče a nevedel, ako chryzantémy vyzerajú, ale povedal áno.

Potom sedel na schodoch prednej verandy a sledoval ju, ako sa štverá po malom dvojrebríku a sadí žlté, červené a oranžové chryzantémy do kvetináčov na jeho predných oknách, aby pasovali k jej kvetináčom. Jeho kocúr sa k nemu na schodoch pripojil a tiež sa díval.

Obzrela sa a spýtala sa: "Ako sa volá tvoja mačka?"

"Dvojka."

Rozosmiala sa, a keď sa ona smiala, cítil to až ku špičkám prstov na nohách. Akýsi brniaci pocit. Začal blízko oblasti jeho hrude, kde niektorí ľudia mali srdce, pokračoval jeho nervovým systémom a vystreľoval k prstom na nohách do miliónov molekúl a za ne. Bol to rytmický, ľahký, melodický zvuk a on ho chcel počuť znova a znova a znova.

"Nesmej sa, zraníš jeho city," doberal si ju, hoci chcel, aby sa smiala ešte viac. "Jeho skutočné meno je Draco Malfoy Druhý."

Smiala sa ešte viac. Dobre. Chcel ten smiech znova počuť. "Žartuješ, správne?" Trochu sa na rebríku otočila a namierila na neho lopatku.

"Vôbec nie, Grangerová. Volá sa Draco Malfoy Druhý, prisahám na svoju česť, a skôr než pošpiníš moju česť a povieš, že žiadnu vôbec nemám a tak na ňu nemôžem prisahať, dovoľ mi povedať ti, že ja skutočne česť mám a nie, neklamem."

Rozosmiala sa ešte viac. Dokázal by si na to zvyknúť. Jej oči,  naozaj len normálnej hnedej farby, sa rozžiarili a zjasneli a iskrili. Ústa sa jej vyhli dohora, ale na druhej strane, nezdvihnú sa kútiky úst každému, keď sa smeje? Jednako jej sa vyhli nahor a on chcel pobozkať kútiky. Aké to bolo šialené?

"Ale pomenovať ho po sebe?" Jej smiech slabol. "A potom mu dať prezývku "Dvojka"?" Ty, Draco Malfoy, nemáš žiadnu predstavivosť. Existuje veľké množstvo mien, ako si mohol pomenovať takého fešného chlapíka, ako je on a ty ho nazveš Draco Malfoy Druhý?"

"Áno, po tom najväčšom krásavcovi, ktorý žije," odvetil Draco, čiastočne preto, že si skutočne myslel, že je to pravda, ale tiež čiastočne preto, že vedel, že ju to znova rozosmeje. Rozosmialo.

Potom sa stalo nemysliteľné - keď sa na ňom smiala, začala mávať rukami, dosť nešikovne sa pustila rebríka, načiahla sa po okennej debničke, ten malý rebrík sa naklonil sem a tam a ona spadla dozadu.

Rovno jemu do náručia. Ani si neuvedomil, že vyšprintoval zo schodov alebo že ju zachytil.

Hľadeli si do očí, dokonca vtedy, keď si olízala svoje pery a on si prial, aby sa jeho dýchanie spomalilo, vtedy,  keď povedala: "Ďakujem ti," a on sa spýtal "Si v poriadku?" a ona potom naliehala: "Už ma môžeš zložiť dole," a on povedal: "Hlúpy rebrík," a to bolo celé.

Ale jednako, bol to okamih, na ktorý Draco tak skoro nezabudne.

Pretože v tej chvíli si uvedomil, že pätnásť rokov, čo poznal Hermionu Grangerovú (odvtedy, čo bola malé dievča), nemal ju rád. Tiež nikdy, vôbec nikdy nepremýšľal, či je pekná alebo nie. Vedel, že je chytrá. To vedel vždy. Vždy ju považoval za tú najbystrejšiu, najviac na nervy idúcu bifľošku, ktorú poznal, ale nikdy ju nepovažoval za peknú.

Ale pri Merlinových guliach, ona bola pekná. Bola výnimočne pekná. Neobvykle, tak okúzľujúco. Kedy sa to stalo?

Potom v novembri, po októbrovej nehode s premiestňovaním v opitosti, zaklopala na jeho zadné dvere. Ani nevedel, že má zadné dvere. Určite ich nikdy predtým nepoužil. Kráčal po dlhej chodbe, popri prednej obývacej izbe, popri izbe vedľa nej, v ktorej zvykol pozerať muklovskú telku, popri jedálni, kuchyni a popri zadnej izbe, ktorú používal ako skladisko a otvoril zadné dvere.

Stála tam v ľahkom kabáte smotanovej farby, červený klobúk na hlave, červený šál, ktorý sa jej kýval na pleciach, džínsy zastrčené do hnedých čižiem a slabá škvrna niečoho hnedého (mohol len dúfať, že je to hlina) na líci a on ju STÁLE považoval za nádhernú. Spýtal sa: "Čo chceš?" predstieraným, nahnevaným hlase.

"Malfoy, ako sa máš?"

Oprel sa o rám dverí. "Vyobliekala si sa do svojho najlepšieho odevu, aby si sa ma prišla spýtať na moje blaho?"

"Pracovala som v zadnej záhrade," vysvetľovala.

"Nenajala si si pomoc?" spýtal sa. Predklonil sa, priložil ruku na jej líce, tak, aby sa jeho prsty dotkli jej čeľuste a  palcom jej zotrel tú hnedú hlinu z líca. Potom schmatol ten hlúpy červený klobúk z jej hlavy, buchol ním o nohu a potom ho odhodil na zem. Vlasy jej spadli v mäkkých vlnách na plecia. Pokrútila hlavou a on na ňu zhypnotizovaný zízal. Bude jeho smrť.

Začala rozprávať, ale on nepočúval. Zízal na jej vlasy, jemné, hnedé, s odtieňmi medovej farby, ktoré jej stáli v kučerách okolo celej hlavy a padali na chrbát. Nakoniec sa spýtala: "Takže s tým súhlasíš?"

Po celý čas sa s ním rozprávala a on si to nevšimol, pretože hľadel na jej vlasy a fantazíroval o tom, aké sú asi jemné a o tom, ako by cítili znova na jeho hrudi, keby boli hore v jeho spálni, na posteli, pod prikrývkami...

"Fajn, beriem tvoje mlčanie ako áno..." dokončila. Pohla sa preč.

"Grangerová!" vyprskol. "Okamžite sem nasáčkuj svoj zadok nazad!" S čím zase vďaka svojim fantáziám súhlasil? "Nepočul som ťa, zopakuj to, ihneď." Vystrel prst a namieril ním na ňu.

Potom sa rozosmiala. Prečo sa musela smiať? Jej smiech mu obvykle robil dobre. "Povedala som, že ten plot medzi našimi záhradami odhníva a že chcem tvoje dovolenie, aby som postavila nový. Už som všetku prácu urobila, a nemaj obavy, neurobím to sama, ale rada by som, keby si sa podieľal na výdavkoch. Je to v poriadku?"

"Medzi nami je plot?" spýtal sa. Nazrel za jej plece a všimol si rozlámaný drevený latkový plot, ktorý skutočne padal k zemi, medzi jej zadnou záhradou a jeho. Vystrel sa. "Nechcem poznať detaily, len to urob a daj mi účet. Celé to zaplatím." Otočil sa k odchodu, ale ona sa načiahla po jeho ruke, aby ho zastavila.

Pozrel sa na jej ruku na svojej ruke. Pomaly sa dotočil. Dotyk jej pokožky na svojej bolo takmer viac než dokázal zniesť. Bol taký teplý a dokonca nežný. On bol úplný opak - chladný, krutý, bezcitný. Vedomie, že keby sa zvrtol, videl by jej úsmev, ho skoro nútilo chcieť zraziť jej ruku, utiecť a zatresknúť jej dvere do tváre. Ignorujúc tento inštinkt sa pomaly otočil, aby udržal jej ruku na svojej a prvá vec, ktorú si všimol, bol jej úsmev. Vedel to.

Ten úsmev ho totálne zaskočil - bohovia - bola doslova, áno, doslova, dychberúca. Nos mala trochu červený od zimy a rovnako líca. Mala na sebe len ľahký kabátik a červený šál, ktorý nemala dokonca ani omotaný okolo krku. Len jej voľne visel. Na čo jej slúžil šál, keď ho nemala bezpečne ovinutý okolo krku?

Prekročil prah a povedal. "Vonku je zima, Grangerová. Nachladneš." S pohľadom nadol si všimol, že je taká nízka, ako si myslel. Bola tým typom ženy, ktorú si muž chcel muž privinúť k sebe, keď kráčali po ulici. Typ ženy, ktorý by sa výborne hodil do jeho náručia na gauči, keď by večer sledovali televízor. Ten typ ženy, ktorý by sa výborne hodil pod neho, alebo nad neho, alebo vedľa neho, alebo kdekoľvek, keď by sa milovali v noci, alebo ráno alebo poobede.

Mohol si len predstavovať, aké má nádherné telo. Keď omotal ten mäkký kašmírový šál okolo jej krku, zacítil okolo nej vôňu ruží a videl, že je štíhla, ale zdravo, a keď sa rukami dotkol vlasov, zistil, že sú také mäkké, ako si predstavoval. Bol aj jej zvyšok taký, ako si predstavoval? V rozkroku mu zostalo tesno, keď zaväzoval jej šál, a potom mu vyschli ústa, keď jej zastrčil konce do svetra a potom hľadel do jej srdečných, hnedých očí, o ktorých sa zdalo, že tancujú potešením a uvedomil si, že s ním znova hovorí, dosť živo, ale nedokázal ju počuť, pretože na ňu hľadel príliš uprene.

Začul časti viet jej reči... niečo o jej obľúbenom čase roka... niečo o tom, že toto je jej prvý domov a jej prvé Vianoce osamote, ale to bolo všetko, čo počul. Na konci jej tirády sa zdala byť taká šťastná, že sa postavila na špičky, položila mu ruky na plecia, pobozkala ho na líce a povedala: "Nebudeš to ľutovať, Malfoy. Len počkaj do decembra. Bude to skvelé! A pošlem ti účet za ten plot hneď, ako bude dokončený."

V tom čase nemal potuchy, k čomu dal okrem toho plota súhlas, a bolo mu to jedno. Keď postavili nový plot, potešilo ho to. K nemu patrilo nanovo upravená záhradka za domom a terasa, spolu s vonkajším kozubom.

Potom, niečo málo pred dvoma hodinami, zaklopala na jeho dvere a povedala: "Sú takmer Vianoce."

Zamračil sa. Nie, neboli. Bol prvý december. Ako prvý december môže byť len čo i len vzdialene TAKMER VIANOCE? Skôr než mohol spochybniť jej hlúpe vyhlásenie, spýtala sa: "Chceš, aby sme mali na našich domoch všetky svetlá biele alebo pestrofarebné?"

"Čože?" spýtal sa zmätene. Prečo sa ho pýta na svetlá a tak?

Vkročila dnu, nepozvaná, pozdravila jeho kocúra a potom otvorila hnedú papierovú tašku a vytiahla odtiaľ veľký, zelený veniec s ešte väčšou červenou mašľou. Nebol dokonca ani živý. Povedala: "Toto som ti zohnala na vchodové dvere. Môj je podobný. Mám zeleň na všetky okná a na zábradlie na predných schodoch. Myslela som, že by to vyzeralo výborne, keby si si umiestnil svoj stromček do krajného ľavého okna a ja si dám svoj do krajného pravého. Bolo by to symetrickejšie, nesúhlasíš?"

"Čože?" Potom sa na neho zrútilo všetko, čo povedala. Bol taký idiot. K tomuto všetkému došlo, pretože ju minulý mesiac nepočúval, pretože si myslel, že je pekná a pretože mala ten červený, kašmírový šál.

Bez úvodu jej vyrazil umelý veniec z ruky a zajačal: "JA NENÁVIDÍM VIANOCE!"

"Neexistuje nikto, kto by nenávidel Vianoce, Malfoy. Neboj sa ničoho. Ja urobím všetku prácu. Prídu mi na pomoc priatelia. Ak sa rozhodneš, že chceš tiež pomôcť, príď neskôr, dobre?" povedala s tým jej pekným úsmevom. Zasmiala sa svojím nádherným smiechom, zdvihla veniec, prešla k jeho dverám, pohybujúc svojimi plnými, peknými bokmi a začala spievať: "Ozdobte chodby vetvičkami cezmíny fa, la, la, la, la, la, la, la."

Draco Malfoy bol v pekle.

A taktiež nenávidel Vianoce, a basta, Hermiona Grangerová.

*** Koniec 1. časti ***

Prepelica v hrušni – hovorí o slávnej kolede zo 16. storočia Dvanásť vianočných dní (Twelve Days of Christmas), kde každý z darov má svoj vlastný skrytý význam, spočiatku známy len katolíkom.  

http://cs.wikipedia.org/wiki/Dvan%C3%A1ct_v%C3%A1no%C4%8Dn%C3%ADch_dn%C5%AF