Preklady fanfiction Harryho Pottera

Autorkina poznámka: Poviedka je inšpirovaná sumerským mýtom: Zostúpenie Innany do podsvetia. V príbehu je mnoho odkazov na ikonografiu tejto bohyne. Meno Inanna pochádza zo slova „Nin-anna“, čo znamená Kráľovná nebies alebo Nebeská dáma.  Poznámka k názvu: poviedka je známa ako Queen of Heavies, ale názov jedinej kapitoly je Lady of the Sky.

Poznámka prekladateľa: Predstavujem vám ďalší z mojich nie typických prekladov. Mala som dva dôvody na preklad. Prvým bolo, že som tú poviedku naozaj chcela pochopiť a tie odkazy na Inannu nájsť (okrem názvu som zatiaľ našla dva). Druhým bola pavúčia téma, na ktorú mám „slabosť“ od prekladu Roka pavúkov. „Slabosť“ vo význame, že som čakala na niečo, čo ten bôľ z Roka pavúkov nejako stlmí. Snáď sa mi to podarilo, ale toto vôbec nie je pekná poviedka! Nečítať pri jedle alebo ak máte slabší žalúdok. Niekde som už spomínala, že autorka má dokončenú dosť dobrú kapitolovku, ktorú podľa mňa pokazila poriadne nechutnými scénami s vytváraním falošnej mŕtvoly zo živého Draca (a to som dve kapitoly preskočila, stačil mi len začiatok, fuj...) Inak zápletka, štýl, záver na jednotku. A Priateľ číslo tri stále nie je dokončený (ja len aby ste vedeli, o akú autorku ide).

Kráľovná nebies

Jeho pavúk mu prešiel do dlane.

Pohladil ho malíčkom svojej druhej ruky, ale on sa nepohol. Stále nevedel, či pavúky majú radi, keď sa s nimi maznalo ako s mačkami, ale jeho pavúk sa nikdy jeho dotyku nevyhýbal. Mal ho rád, čo z neho robilo tretiu bytosť, ktorá takéto dačo urobila; a len dvaja z tejto trojice boli skutoční.

Ruky mu pokrývali vystúpené hrbolčeky, ktoré mokvali, pretože pavúk dával najavo svoju lásku svojimi hryzadlami. Používal svoje dve predné nohy, aby ohmatal pokožku, obozretne ju skúmal. Triasla sa mu ruka v očakávaní, ale pokúšal sa upokojiť. Pokúšal sa byť trpezlivý.

Očarované svetlo nad jeho lôžkom zhaslo, a rovnako tak zhasli ostatné svetlá v ostatných celách, a nastal čas. Pocítil štipnutie a potlačil radosť, a svet sa roztáčal a rozjasňoval, až kým už nedokázal cítiť svojho pavúka ani svoju čiernu smutnú deku.

Stál až po členky vo vode na kraji rieky, ktorú pociťoval na svojich chodidlách ako stotisíc nádherných pavúčikov. Bol to sen, ale bol taký skutočný. Načiahol ruku, aby nahmatal skaly, ale už mohol vidieť, ako to nové uhryznutie napúcha; radšej si ho priložil k ústam a nasal ten čudný jed. Nebol jedovatý, ale bol tak dôverne známy, že sám seba privádzal do šialenstva snahou spomenúť si, ako chutí.

Niečo v blízkej vode ho vyrušilo a on vzhliadol, aby uvidel toho druhého človeka, ktorý ho miloval.

Keď sa približovala, držala okraj svojich bielych šiat vyhrnutý až nad kolená a on ju už dokázal cítiť. Vanilka a surový med. Zuby mala belšie ako hviezdy.

Najprv mu každý deň porozprávala novinky: čo robila, koho videla a čo sa dialo mimo väznice. Dnes mala spoločný obed s Harrym Potterom. Za posledných osemnásť mesiacov Draco počul tak veľa historiek o Harrym Potterovi, že mal pocit, ako keby sa poznali, ako keby už viacej k sebe necítili nenávisť, ale bolo mu jasné, že jemu skutočná Hermiona nerozpráva historky o ňom.

Tie sny mu pripadali také skutočné, keď v nich bol, ale keď bol hore, vedel, že nebol. Ona vonku žila svoj život a už dávno na neho zabudla. Ešte sa nemilovali, keď mal súd; v deň jeho rozsudku sa prvý raz pobozkali. "Ja viem, že si nevinný," povedala toho dňa, ale na tom nezáležalo. Keď ho chceli mať vo väzení, dostali ho tam.

Zamilovali sa do seba v jeho snoch, na brehu riek a na verandách vo vzdialených mestách po celom svete.

Prestala rozprávať. Pobozkala ho. Ľahla si vedľa neho na machom zarastené skaly podobné roztrhnutej šnúre perál.

"Kiežby si bola skutočná," neskôr povedal. Okolo nich bol hmyz, ktorý ich štípal podobne ako jeho pavúk, presne tak ako keby boli pri skutočnej rieke.

"Ja som," odvetila. "Ako ti to môžem dokázať? Čo ešte mám urobiť?"

"Nikdy si mi nepovedala nič, čo by som si nedokázal vymyslieť sám," povedal. Nedostával vo väzení noviny, takže nemal nič, čím by si mohol overiť to, čo hovorila. Jeho jediným návštevníkom bola jeho matka, tá prvá bytosť, a tá prichádzala len raz za mesiac. Nemohol ju požiadať, aby mu potvrdila, čo sa dozvedel vo svojich snoch. "Ja ťa aj tak milujem, ale si len v mojej hlave. Myslím, že vtedy si mala pravdu. Dokázal som vždy milovať len sám seba."

"Nie. Nie."

Omotal si na ruku jej vlasy a tie ho na tých ranách poškrabali.

Jed sa začal strácať; zvyčajne vydržal hodinu, podľa jeho odhadu.

"Ty ma miluješ naozaj, Draco. Hoci je to smiešne - stavila by som sa, že by si mi to nedokázal povedať, keby si vedel, že nie som sen. Čoskoro mi uveríš. Dostanem ťa von a a a a a a

Ten pavúk ho opustil.

Znova nasal ten jed, ale už ho viacej nedokázal cítiť. Cítil sa unavenejší než bol predtým, s telom rozboľaveným a uspokojeným, ako keby sa práve miloval na brehu rieky. Tiež mal vlhkú pokožku a vlasy, ale vedel, že to bol len pot.

Zaspal a prebudil sa a motal sa po svojej cele. Kŕmili ho dvakrát – ráno a večer. Stráže si zjavne nikdy nevšimli tie boľačky na jeho rukách, ale jemu bolo jasné, že neboli vymyslené. Vedel, že ani ten pavúk nebol, pretože bol druhým svojho druhu. Toho prvého zabil pred rokom, aby zistil, či je schopný zomrieť a či po ňom zostane mŕtvola, a ona zostala. Trúchlil za ním tri dni.

Potom zjedol jeho telo, ale nič sa nestalo, a tak ho vyvracal a dal sa do prežúvania svojich boľačiek, aby sa nikdy nezahojili.

Keď k nemu prišiel ten druhý pavúk a uhryzol ho, Snová Hermiona bola na neho naštvaná dokonca po tom, čo jej vysvetlil svoje dôvody.

Už to znova neurob, povedala, nemôžem si stále vymýšľať výhovorky, aby som sa dostala do Azbakanu.

Keď slnko zapadlo, ležal na svojom lôžku a čakal. Čakal na tmu a bolesť, pretože nič iné ho nemohlo priviesť k nej a jeho pavúk prišiel presne načas.

Hladkal ho, až kým mu neprebodol pokožku nad žilou.

Boli v muklovskej kuchyni. Už ho tam vzala predtým, pretože si myslela, že to niečo dokáže: bol to dom jej muklovských rodičov a ona mu povedala, že by si také niečo nedokázal vymyslieť sám. Ale dokázal by. Jeho snová verzia asi nebolo správna.

Už sa usadil za stôl, a okná so záclonami s čipkovaným okrajom boli otvorené. Pobozkala ho na líce a posadila sa oproti nemu.

"Mám dobré správy," povedala. "Práve ma povýšili."

"To je dobré," odvetil. "Som zvedavý, čo za  prácu máš v skutočnom živote."

Sotva sa na neho zamračila, keď to povedal. Musela byť naozaj šťastná, inak by sa jej to dostalo pod kožu: Snová Hermiona nenávidela, keď sa jej pripomínalo, že jej len vymyslená. "To je presne to, prečo je to také dôležité - som novou vedúcou Oddelenia na presadzovanie čarodejníckeho práva. Chcem žiadať o nový proces."

"To nie je fér," povedal. Ak ho milovala, nevyťahovala by takéto triky. "Prečo nemôžeš skrátka priznať, že si sen? Prečo musíš hrať tieto hry?"

Zatvorila oči a nadýchla sa a nadýchla sa. "V poriadku. Ak ťa to rozrušuje, prestanem o tom rozprávať. Ale uvidíš."

Požiadal ju o ďalšie falošné novinky - ten druh, ktorý ho neovplyvní - a ona poslúchla.

Potom ho za ruku zaviedla do svojej detskej spálne a spolu vkĺzli medzi novučké bielo-modré obliečky.

Jeho pavúk odkráčal preč.

Zobudil sa a zaspal a prebudil sa, najedol a cucal svoje rany. Toto urobil trikrát. Po tri noci Snová Hermiona vyhovela jeho prianiam.

Nechcel nič iné len pavúčie hryzadlá a jed vo svojej krvi a chlieb a vodu. Nič nebolo také krásne ako tieň mreží na zemi jeho cely - okrem nej, ale ona bola len jeho fantáziou.

Bolo mu pohodlne na jeho tuhom lôžku a bolo mu takto tak dlho, že svet vonku mu pripadal rovnako dokonalý ako jeho sny. Svetlá zhasli a jeho pavúk prišiel a zaútočil.

Bol pod stromom v muklovskom Londýne, kde bolo teplo a pršalo. Biele šaty, pod ktorými nič nemala, jej premokli až na kožu a on zízal na tie miesta, kde sa prilepili. Načiahla sa dozadu a vymačkala si vlasy.

"Robím pokroky," povedala, ale bola nervózna. Vedela, že o tomto sa nechce rozprávať. "Tvoje zločiny vo vojne nestačia na doživotný rozsudok. Nanajvýš dostaneš ďalší rok, ale myslím, že ťa dokážem dostať von skôr na základe dobrého správania."

"Mlč," povedal a priblížil sa k nej. "Povedal som ti, aby si toto nerobila."

Nevzdala sa. Bola rovnako tvrdohlavá, ako si pamätal zo skutočného života. "Potrebujem, aby si to vedel," prehovorila. "Nemôžem to povedať nikomu inému."

"Nie, nemôžeš, pretože si sen. Nemôžeš sa rozprávať s nikým iným okrem mňa, pokiaľ ma nepodvádzaš v snoch iných ľudí."

Urazila sa. "No dovoľ? Toto je dôležité, Draco. Toto nie je hra. Mňa si nepredstavuješ."

"V poriadku, dobre," Vietor bol divoký a nad ním sa triasli listy. "Fajn. Predstavme si, že nie - čo ak nechcem ísť nikam? Čo ak je toto presne tak, ako chcem, aby to zostalo?"

Šaty sa jej lepili k stehnám; nepohli sa. "Prečo by si to chcel? Nechceš byť som mnou naozaj?"

"Nezáleží na tom, či chcem alebo nechcem - ty nebudeš chcieť byť so mnou. Toto je jediné miesto, kde môžeme byť spolu, kde nie je nikto iný a nikto iný o tom nevie. Prečo by si chcela niečo iné?"

Vtedy pochopila, čo tým myslel. Dokázal to rozlíšiť podľa toho, ako vydýchla z plných pľúc. "Mýliš sa," povedala. Hlas mala nežný. Dážď slabol. "Budem chcieť byť s tebou. Uvidíš."

"Neverím ti, ale na tom aj tak nezáleží. Ty budeš takáto, dokonca v mojich slov - vždy chceš veci zmeniť, pretože si myslíš, že tým budú lepšie. Ale nebudú. Všetko zničíš."

Nie, nezaváhala. Prudko zavrela oči a zaťala čeľusť. "Musí sa to zmeniť, Draco. Mysli na mňa - odlož svoju nedôveru len na jedinú sekundu a predstav si môj skutočný život. Trávim svoje noci s tebou a svoje dni trávim plánmi, kam ťa vezmem a čo ti poviem a to je väčšina toho, čo robím. Už sú to takmer dva roky a ja sotva dokážem vymyslieť o čom sa rozprávať so svojimi priateľmi. Nemôžem im o tebe povedať: ak niekto zistí, čo robím, prídem o svoju prácu. Chcem ťa priviesť so sebou domou. Už to dlhšie nedokážem. Buď mi dovolíš dostať ťa z väzenia alebo prestanem prichádzať. Nedovolím ti tu zostať do konca života, pretože potom som aj ja odsúdená na doživotie."

"Fajn, nenávidím, že ti to robím." Utrel si čelo chrbtom ruky a boľačky sa otvorili a rozmazali do tej vody krv. "Ak to tak veľmi nenávidíš, potom choď a pohni sa ďalej so svojím životom. Ak si taká skutočná, potom sa vráť so svojho skutočného života."

"Nie!" Načiahla ruky. "To nie je to, čo chcem; nepočúvaš. Chcem, aby sme my dvaja mali skutočný život spoločne."

"Ale nemôžeme. Si sen a ja som skoro mŕtvy. Možno som úplne mŕtvy, keď teraz o tom premýšľam. Aj tak celá tá pavúčia záležitosť nedáva veľa zmyslu a som si istý, že tá časť nie je vymyslená," povedal, keď uvažoval nahlas. "Tak to musí byť. Už som mŕtvy."

"Nie si ešte mŕtvy. Mohol by si žiť!" Schmatla ho za plecia a zatriasla ním, a on ju nechal. "A ja nie som sen. Vysvetlím ti, ako ten pavúk funguje, keď sa dostaneš von, ale teraz o tom nemá zmysel rozprávať. Je mi ľúto, že ťa musí naozaj uhryznúť - musela som začať so skutočným pavúkom, inak by stráže detekovali jeho mágiu."

"Mne to nevadí," povedal. "Mám tie uhryznutia rád. Sú skutočné. Nie ako ty."

"Prestaň! Prestaň!" jačala, znova a znova, a on ju stočil a oprel o strom. Mokrá látka sa ľahko roztrhla. "Ešte sme s týmto neskončili," varovala voči jeho krku. "Nenechám to tak."

Ani za svet nedokázal pochopiť, ako sa s ním dokázala hádať. Bola predsa jeho sen.

Vždy skončil príliš skoro, ale vždy hneď po ňom dokázal zaspať. Počas svojich prvých mesiacov v Azbakane ešte nemal žiadneho pavúka a sotva vôbec spal. Na druhý deň viac stráži než obvykle prešlo okolo jeho cely. Normálne prešli len jeden či dvaja, ale niečo ich nabudilo. Nakukli dnu na neho a hľadeli mu do očí a kopali topánkami do mreží, keď kráčali. Nadávali mu a smiali sa až do noci.

Ty sa nikdy nezmeníš, pomyslel si, keď mu jeho pavúk vošiel do dlane. Vždy bude hnedý s jemnými chĺpkami a žiarivými čiernymi očami, s nohami zakončenými pazúrikmi, ktoré sa rozkladali ako osemcípa hviezda. Každú noc úplne rovnako sklonil svoje čeľuste.

Keď si uvedomil, kde je, vedel, že ho jeho Snová Hermiona musí teraz nenávidieť. Vôbec nikdy ho nemilovala.

"Zmenilo sa to tu, odkedy si tu bol naposledy," povedala. "Všimol si si?"

Nie. Naposledy nemal dobrý výhľad na Súdnu sieň číslo desať, pokiaľ nepočítala tie škrabance na stole, za ktorým sedel.

"Uvidíš," pokračovala. "Čoskoro ju znova uvidíš a tentoraz to skončí inak."

Cítil, ako to rastie. Videnie sa mu rozmazalo a jeho myseľ zostala čierno-biela. Stočil sa na ňu, divoký a nazúrený a pripravený zaútočiť. Keby udrel Snovú Hermionu, bolelo by ju to? Zjavne potešenie cítila, ale to tiež mohlo byť falošné. Možno si to vymyslel. Rozhodol sa neskúšať to a namiesto toho udrel po stole, vediac, že on to bude cítiť.

"Si diabol," povedala. "Ty nie si moja úniková fantázia. Ty si... ty si..." Zastal, snažiac sa zohnúť svoju boľavú ruku. "Si prejavom mojej viny. Si mnou, trestáš ma za to, že som ťa chcel napriek tvojej krvi a napriek tomu som ti ublížil. Prinútila si ma milovať ťa a teraz ma nútiš za to zaplatiť. Si poetická, keď o tom uvažuješ."

Ruku mal zlomenú a ona to musela vedieť. Vytiahla z vrecka prútik, aby ju zahojila; cítil, ako sa kosti spájajú, ale boľačky nenechala zmiznúť. Minimálne za túto láskavosť bol rád. Potom držala jeho ruku, stála pred ním v smútku.

"Je mi to ľúto," povedala. "Nesnažila som sa ťa rozrušiť. Viem, že je tvoj život už dosť zlý, ale mám pocit, že potrebuješ byť pripravený. Čoskoro sa sem vrátiš, skutočne. Sľubujem."

Striasol jej ruky, ale potom si to rozmyslel - schmatol ju a pobozkal a potom si to znova rozmyslel. Pokúsila sa ho opäť dotknúť, takže ju za použitia sily odstrčil, ale ona sa zachytila o stôl a v šoku na neho hľadela.

"Môžeš toto ukončiť skoršie?" Švihol rukou dokola, vediac, že on únik nenájde. "Už tu dlhšie nemôžem byť. Chcem, aby si odišla."

Zdvihla sa za pomoci rúk. "Toto by si radšej nemal znova urobiť," povedala. "Radšej by si ma nemal odstrkovať, keď zistíš, že nie som sen."

"Už ťa nikdy znova neuvidím," odvetil. "Takže myslím, že ťa už neodstrčím."

Vtiahla do seba dlhý nádych.

Prebudil sa na svojom lôžku a pohladil pavúka, ktorý bol stále v jeho dlani.

Bolo to, ako keby mu hľadel do očí, ako keby Snová Hermiona bola tým pavúkom, ale on vedel, že nie je. Vedel, že mu len dajako pomáhal vidieť ju. Bola to len zhoda okolností - len obyčajný pavúk, ktorý ho postupne otrávi, až kým vo svojej cele nezomrie.

Pomaly zovrel ruku a cítil, ako mu vytryskli vnútornosti, presakovali medzi jeho prstami. Tentoraz ho zjedol hneď, len preto, aby sa na neho nemusel pozerať. Prial si, aby si dokázal zahojiť ruky, ale tie sa o seba postarajú samé, keď bol ten pavúk preč.

Spočítal si, že sa Snová Hermiona o seba tiež postará. Bude žiť v pozadí jeho mozgu naveky, nenávidieť ho a milovať ho a pomáhať mu nenávidieť a milovať samého seba.

Stráže sa rozčúlene prechádzali. Ako keby do ich úľa niekto strčil palicu. Sledoval ich a oni ho sledovali na oplátku, kopali do dverí jeho cely silnejšie a silnejšie. Visel z mreží. Bol mŕtvolou na háku.

"Ty bastard," vraveli a "ty čubčí syn," a "uvidíme sa v pekle". Jedlo sa mu zhoršilo: dokázal posúdiť, že toho tuniaka nechali cez noc vonku a dokonca raz mu dali tanier kamenia. Hoci jemu to príliš nevadilo. Snová Hermiona bola preč a na ničom inom nezáležalo. Tentoraz sa odsúdil sám. Zabil svojho vlastného pavúka.

Takto prešiel týždeň a každý deň si pripadal otupenejšie než predchádzajúci deň. Bol vyhladovaný a špinavý a ruky mal dobité. Stále si nechával svoje rany otvorené a už sa doteraz asi zapálili. Strážnik prišiel k dverám a Draco si pomyslel, že do nich kopne, ale on ich otvoril.

"Vylez von."

Strážca ho silno kopol, keď to urobil a on tvrdo zasiahol zem. Nevydal žiaden zvuk a čoskoro bol znova na nohách.

"Chce ťa ministerstvo," povedal strážca. "Kiežby ťa len zabili, ty kus hovna. Ty sračka."

Draco nepovedal ani slova. Nasledoval a nasledoval a premýšľal o svojich snoch. Možno ho zabijú, pomyslel. To bude fajn.

Strážca mávol prútikom pred vyšetrovacou miestnosťou a lesklé čierne reťaze ako pavúčie oči sa zacvakli a spojili Dracove zápästia a členky. Došuchtal sa dnu, ťahajúc ich po zemi a stuhol.

Bola tam skutočná Hermiona osobne. Nevyzerala šťastná, že ho vidí a vidieť ju bola možno tá najbolestivejšia vec, ktorá sa mu kedy prihodila. Premýšľal, či je vydatá, možno za Weasleyho alebo niekoho takého, a či niekedy premýšľala čo i len raz o tom ich jedinom bozku v skutočnom živote.

Pokynula mu, aby si sadol oproti nej a on to urobil. Skontrolovala dvere, kde stáli dvaja strážni pripravení na neho zaútočiť hneď, ako by im poskytol zámienku. Odkašľala si.

"Ministerstvo znova posudzuje váš prípad, pán Malfoy."

Hlas mala úplne úradný. Nedokázal sa na ňu viacej pozerať a tak upieral svoje oči na stôl presne tak ako v Súdnej sieni číslo desať.

"Rozhodli sme sa vám ponúknuť možnosť pojednávania ohľadne podmienečného prepustenia."

Stále ju miloval, dokonca aj keď bola iným človekom.

"Budúci mesiac zvážime možnosť vášho prepustenia - mohlo by to byť štyri mesiace od toho pojednávania."

"Štyri mesiace?" vyhŕkol, napriek sebe na ňu vzhliadol. Navlhčila si pery, študovala ho bez pohŕdania. Doteraz už asi k nemu vôbec nič necítila, a to bolo dokonca horšie než nenávisť. "Bol som odsúdený na doživotie."

Tvárila sa pobavene. "Pán Malfoy, uprednostnili by ste, keby sa sme sa držali vášho pôvodného rozsudku?"

Chcel povedať áno - áno, dával tomu prednosť. Ale stalo sa niečo zvláštne: akýsi pavúk sa mu preplazil do ruky.

Chvíľu si ho prezeral, sledoval ten biely jed skĺznuť po jeho hryzadlách. S tvrdým čiernym telom a bez chĺpkov to bol iný druh ako tie ostatné. Plazil sa nahor rukávom jeho oblečenia a do jeho košele, kde sa zahniezdil na jeho hrudi a zostal tam. Hermiona nadvihla obočie a on si spomenul na tú otázku.

"Nie," povedal. "Nie."

Povedala mu dátum jeho pojednávania a strážca ho zaviedol v omámení nazad do cely. Ešte nebola tma, keď ho ten nový pavúk pohrýzol a mohol povedať, že to bolelo viac než kedy predtým.

V kuchyni mohol cítiť spáleninu, ale nevidel oheň. Okná boli zatvorené, a Hermiona nemala na sebe svoje biele šaty. Mala na sebe ten istý ministerský habit, ktorý mala na sebe vo vyšetrovacej miestnosti.

"Povedala som ti, aby si to znova neurobil," povedala, ústa nekompromisné. Neodpovedal hneď a ona mu strelila facku. Považoval ju za oprávnenú. "Dlhuješ mi ospravedlnenie."

"Je mi to ľúto," povedal. "Je mi ľúto, že som zabil tvojich pavúkov."

"A?"

"A že som ťa odstrčil. Nevedel som, že si skutočná."

Postavil sa pred ňu oblečený v šedej vlnenej látke a špine a sledoval, ako prikývla.

Vykročila k nemu s rukami roztiahnutými, striasajúc pri tom svoj vrchný habit. Padol na zem vedľa tieňa jej nôh, roztiahnutý až ku dverám, a ona ho zovrela ako pokrútený zväzok rákosia.

KONIEC