Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/21/What_the_Room_Requires
Čo Komnata najviac potrebuje
Preklad: Jimmi
Beta-read: Doda357
„Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku.
Dům za mnou
Svět přede mnou
Mnohé cesty po něm jdou
Než tma padne do tváří
Než se hvězdy rozzáří
Mlha a soumrak
Oblak a stín
Vše padne do hlubin
Vše padne...
do hlubin
Pán prsteňov
21. kapitola
VVVV
HERMIONA
Po tomto prešlo niekoľko dní ľahšie - pochyby a žiarlivosť sú hrozné, škodlivé veci a človek si nikdy neuvedomí, ako ho sťahujú k zemi, až kým trochu nepovolia. Zapísala som si do denníka pasáže, ktoré Draco podčiarkol, takže každú noc, keď som šla do postele, som ich čítala a preháňali sa mojou mysľou, až kým som nezaspala. Pokiaľ som ich mala, vedela som, že dokážem prekonať niekoľko týždňov bez toho, aby som počula jeho hlas.
Kiežby som tých pár týždňov mala.
Začalo to ako typické popoludnie v poslednej dobe. Ja, Padma, Parvati a Ginny sme sedeli v malej zadnej miestnosti knižnice s madam Pinceovou, pretože sme sa rozprávali o štvrtej kapitole Pýchy a predsudku a o etikete devätnásteho storočia. Ako som tam sedela medzi hromadami kníh a nízkych stolov, na čalúnenej stoličke, so svojím požičaným výtlačkom P&P držanom oboma rukami, potlačila som úsmev. Madam Pinceová uprene počúvala, keď Ginny s rozžiarenými očami diskutovala o povahe pána Darcyho, prerušovaná otázkami Parvati a Padmy o triednych rozdieloch. Madam Pinceová si dala záležať na tom, aby diskusiu skôr viedla než diktovala odpovede a sama vyzerala menej poblednuto, menej tvrdo než zvyčajne - a uvedomila som si, že si prajem, aby sme mávali hodiny literatúry a aby ich ona učila.
"Dostaneme sa do ďalšieho stretnutia až po kapitolu desať?" navrhla madam Pinceová, keď sme sa všetky postavili a zastrčili naše stoličky späť na miesta. Všetky sme prikývli a povedali áno, a na to ostatné tri dievčence opustili miestnosť, bľabotajúc o tom, ako sú už zamilované do pána Darcyho, len pretože bol zadumaný a vysoký a pokojný, a vôbec nie ako ostatní muži v tom príbehu. Na tvári madam Pinceovej som zachytila niečo, čo vyzeralo ako úsmev, ale ako zvyčajne som si tým nemohla byť istá.
"Ďakujem vám, madam," povedala som, keď som sa pohla ku dverám. "Bolo to....veľmi poučné."
"Som rada, že si to myslíte, slečna Grangerová," stroho odpovedala Pinceová, vyrovnávajúc už dokonalú kopu kníh. "Uvidíme sa na budúci týždeň."
"Dovidenia," odvetila som a pohla sa von. Ale len som prešla okolo sekcie História veľkých divotvorcov, keď ma dobehla.
"Slečna Grangerová? Slečna Grangerová, odpustite mi."
Zastala som a otočila som sa, aby som uvidela madam Pinceovú náhliť sa smerom ku mne po tvrdej podlahe. Jej dlhý habit zašuštil, keď sa načiahla, aby mi podala čiernu knihu. Zamračila som sa.
"Áno?"
"Mala som vám dnes doručiť túto knihu - dnes a nie neskôr - a takmer som zabudla," odfukovala. "Odpustite mi. Rezervoval vám ju profesor Snape."
Ťažko som prehltla, cítila, ako mi schladla tvár, ale prikývla som a vzala si ju od nej.
"Veľmi pekne vám ďakujem."
"Niet za čo," odpovedala, otočila sa a prefrnkla k svojmu stolu. Okamžite som sa schovala do potemnenej časti medzi policami, blízko opustenej časti Sekcie s obmedzeným prístupom. Oprela som sa o konštrukciu a s trasúcimi rukami som odložila P&P a vytiahla svoj prútik.
Toto bola nová správa - zo strachu z objavenia som na poslednú Dracovu správu neodpovedala - ale toto nebola Pýcha a přemlouvání. Bola to iná kniha - ale nedokázala som vydržať, až kým ju odnesiem do svojej izby. Poťapkala som po obálke svojim prútikom.
"Aparecium."
Potom som zastrčila prútik do vrecka a otvorila obal. Moje čelo sa naplo, keď mi oči dopadli na titulnú stránku.
Listy z vojny: Zbierka stratených listov z Veľkých bojísk.
Bola to oveľa novšia kniha, takže som nemusela byť taká opatrná ako predtým, ale stále som si dala načas, keď som listovala stránkami, s nádejou, že mi neujde nevyhnuteľné podčiarknutie.
Moja ruka spomalila, keď som sa dostala na stránku tridsať. Vydýchla som a už som sa znova nenadýchla.
Nič nebolo podčiarknuté. Namiesto toho jasne zelená zátvorka naznačovala, že by som si mala prečítať celý list. A tak, s dychom zamknutým vo svojej hrudi a s rukami, ktoré sa mi začínali triasť, som začala.
"List, ktorý poslal svojej manželke Sillivan Ballou, vojak v Americkej občianskej vojne, dňa 14. júla 1861:
Moja najdrahšia Sarah,
Všetko veľmi presvedčivo nasvedčuje tomu, že sa o pár dní pohneme - možno zajtra. Strach, že ti už možno znova nebudem môcť napísať, ma ženie k tomu, aby som ti napísal zopár riadkov, na ktorých snáď spočinú tvoje oči, keď ma už viacej nebude..."
Zakryla som si rukou ústa a - keď sa mi podlomili kolená - klesla som k zemi. Ale nedokázala som sa od tých slov odtrhnúť - držali ma ako zajatca a každé jedno vháňalo do mňa súčasne sladkú aj trpkú bolesť.
"Nemám žiadne obavy či nedostatok viery vo vec, do ktorej som sa zapojil a moja odvaha nezaváha ani nezoslabne. Viem, ako veľmi americká civilizácia spočíva v tejto chvíli na víťazstve Vlády a ako veľa dlhujeme tým, čo sa pred nami brodili krvou a strasťami Revolúcie. A som ochotný - dokonale ochotný - obetovať všetky radosti tohto života, aby som pomohol udržať túto Vládu a splatiť ten dlh...
Sarah, moja láska k tebe je nesmrteľná. Zdá sa, že ma zviazala mocnými reťazami, ktoré nič okrem Všemohúceho nedokáže zlomiť; a predsa moja láska k Vlasti sa ma zmocňuje ako silný vietor a nesie ma bez odporu všetkých týchto reťazí na bojové pole.
Zaplavujú ma spomienky na blažené okamihy, ktoré som strávil s tebou a som maximálne vďačný Bohu a tebe za to, že som si ich tak dlho vychutnával. A je pre mňa ťažké sa ich vzdať a spáliť na popol nádeje na roky budúce, keď, ak Boh dovolí, stále možno budeme spoločne žiť a milovať sa, a vidieť okolo seba našich synov dorastať na ctihodných mužov. Viem, že si môžem len málo nárokovať z božskej prozreteľnosti, ale niečo mi šepoce - možno to vietor prináša modlitbu môjho malého Edgara, že sa nezranený vrátim k svojim milovaným.
Ak sa nevrátim, drahá Sarah, nikdy nezabudni, ako veľmi som ťa miloval a keď naposledy vydýchnem na bojovom poli, budem v tom výdychu šepkať tvoje meno. Odpusť mi mnohé moje chyby a to množstvo bolesti, ktoré som ti spôsobil. Aký bezohľadný a hlúpy som občas býval! Ako rád by som svojimi slzami umyl každučké miestečko za tvoje šťastie a bojoval so všetkým nešťastím tohto sveta, aby som ochránil teba a svoje deti pred ujmou. Ale nemôžem. Budem ťa musieť sledovať z krajiny duchov a vznášať sa pri tebe, keď sa budeš zmietať v búrkach so svojím drahocenným malým nákladom a so smutnou trpezlivosťou čakať, až kým sa nestretneme tam, kde nás už nič nerozdelí.
Ale, ó Sarah! Ak sa mŕtvi dokážu vrátiť na túto zem a poletovať neviditeľní okolo tých, ktorých milovali, potom vždy budem v tvojej blízkosti; v tie najchladnejšie dni a tie najtmavšie noci- uprostred tvojich najšťastnejších dní a najskľučujúcejších hodín - vždy, vždy; a ak sa tvojho líca dotkne jemný vánok, bude to môj dych, keď chladný vzduch oveje tvoje pulzujúce spánky, prejde okolo teba môj duch. Sarah, neoplakávaj moju smrť; mysli si, že som odišiel a čakám na teba, pretože my sa znova stretneme."
Sedela som na tom istom mieste po zvyšok dňa. Nepohla som sa, nevydala som jediný zvuk. Okolo mňa prechádzali študenti, za mnou sa miešali hlasy, kroky búchali a klopali a odrážali sa. Zízala som na protiľahlú stenu, kniha ochabnuto držaná v mojom lone. Ale hoci cez blízke okno svietilo slnko a sviečky ožarovali chodby, jediné, čo som videla, bola temnota.