Preklady fanfiction Harryho Pottera

17. Bozk a presné vymedzenie vzťahu

     Hermiona bežala a bežala. Takmer nevnímala, kadiaľ ju nesú nohy. Nakoniec sa predsa len ocitla pred chrabromilskou klubovňou. Oprela sa chrbtom o stenu a snažila sa popadnúť dych. Svetlá fakieľ sa rozostreli pred jej očami. Plakala.

     Prešla si prstami po perách a celým telom jej prebehla horúčava. Severusov bozk...

Pomyslela si, že určite netuší, akú lavínu v nej spustil svojím bozkom a nežnými dotykmi. Nikdy by neverila, že je schopný takýchto prejavov. Vari by bolo možné, aby bola preňho len akýmsi náhradným objektom, ktorému prejavuje svoje dlho potláčané emócie?

     Stála tam a slzy jej odkvapkávali z brady. Bola zmätená a nechápala, prečo zrazu pocítila to zvláštne chvenie v bruchu pripomínajúce tanec motýlích krídel, keď ju začal láskať?

     To je choré! pomyslela si. Snape je mojím učiteľom, nemôžeme mať žiaden romantický vzťah.      Lenže prečo potom opätovala každý jeho bozk a vychádzala mu v ústrety bez akéhokoľvek náznaku odporu? Musela si priznať, že jej to nebolo nepríjemné. Ba práve naopak, od istého večera stráveného v jeho kabinete, sa nie raz pristihla pri myšlienke... ako oni dvaja...

     Klamala Snapeovi, keď mu tvrdila, že po ňom netúži. Ani zďaleka to nebola pravda, uvedomila si odrazu.

     Ktovie, ako dlho by tam stála, keby ju neoslovil tichý hlások...

***

     Severus strávil hodnú chvíľu v knižnici a preklínal svoju nerozvážnu hlavu. Ako len mohol uveriť, že Hermiona uvíta jeho pokusy o zblíženie?

     Som naivný, starý blázon! nadával si v duchu.

     Nedal na rady rozumu, premohol vlastnú pýchu, otvoril svoje srdce a ona zasadila nekompromisný úder jeho sebavedomiu a citom. Pravdaže, stále nemohol vylúčiť fakt, že mohla mať iba strach. Nebola by prvá... Nie raz sa mu už stalo, že sa pozabudol v prítomnosti žien a svoju náklonnosť prejavil prudšie, než by bolo v danej chvíli vhodné.

     Pobral sa do svojich izieb a znovu si prehrával v hlave nedávne udalosti. Zostávalo mu len dúfať, že dievčina nepobeží rovno za riaditeľom. Mohol by sa síce brániť, že bol k jej zvádzaniu vyprovokovaný uzavretou stávkou, ale bol si takmer istý, že Dumbledore nemal na mysli žiadnu študentku, keď nechal výber vhodnej kandidátky na neho.

     „Áááááá!“ skríkol, aby si uľavil.

     Jeho hlas sa rozliehal prázdnymi chodbami.

***

     „Drahá...“

     Hermiona vyplašene uskočila a ruky si pritlačila k hrudi.

     „Pri Merlinovi, madam, takmer sa mi od ľaku zastavilo srdce.“

     „Prepáč, drahá... Snáď neplačeš?“

     Hermiona si narýchlo utrela slzy z tváre.

     „Ale kdeže, prečo by som plakala? To nie...“

     „Vidím dobre, dieťa, aj keď som len obraz... Ľudia sú náchylní si myslieť, že ak niekto nemá telo, tak nežije,“ precedila pomedzi zuby, avšak len tak decentne, dávajúc najavo, že občas aj ona môže mať zlú náladu.

     „Chápem, madam, ale verte mi, nič mi nie je, skutočne nič.“

     „Ako myslíš, drahá. A teraz prejdi rýchlo do klubovne, nech ťa neprichytí Filch alebo niektorý z profesorov.“

     Hermiona napochytre prikývla a zaželajúc dobrú noc prešla cez otvor za portrétom Tučnej panej. Zvalila sa na posteľ a zahĺbila sa do myšlienok. Spánok k nej dlho neprichádzal, podobne ako k Severusovi ležiacemu o pár poschodí nižšie.

***

     Severus sa zrazu strhol. Zaregistroval, že už minulo osem hodín a zhrozene vyskočil z postele. Vzápätí si uvedomil, že sú prázdniny a nemusí sa ponáhľať na hodinu.

     „Tak dobre,“ zamrmlal. „Ak nie hodina, tak raňajky.“

     Pri pohľade do zrkadla zistil, že jeho tvár je menej bledá, než zvyčajne. V myšlienkach sa vrátil k Hermione a začal hĺbať nad otázkou, do akej miery zmenil ich včerajší bozk jeho život. Nedokázal myslieť na nič iné. Stále cítil v dlaniach jemný hodváb jej vlasov a mäkkosť jej pleti. Pamätal si jej vôňu, jej chuť.

     Čo to, preboha, je?

     Pri myšlienke, že by si mali s Hermionou čo najskôr vyjasniť včerajšie udalosti, sa mu stiahol žalúdok. Ale už nebolo cesty späť. Čím skôr si musia pohovoriť, aby medzi nimi nezostali nevypovedané krivdy.

***

     Aj Sírius sa dnes zobudil zavčasu. Namosúrene sa súkal z postele, ako vždy, keď musel vstávať skoro. Nikdy nezapadol do role dobrého chlapca, čo mu Remus neraz vyhodil na oči. V každom prípade sa musel čo najskôr vyhrabať z perín, pretože povinnosti na neho čakali. Bol poverený dozorom pri raňajkách vo Veľkej sieni. Nie príliš vďačná úloha.

     Pustil sa po chodbe smerom k Veľkej sieni. Nedostal sa však ani po prvý schod, keď sa zrazu za ním ozvalo syknutie.

     Pripravil sa na najhoršie a s prútikom v ruke sa otočil. Stretol sa zoči-voči so svojou najväčšou nočnou morou. Tučná pani za opierala o rám zátišia a pozerala na neho.

     „Á, úctivá poklona, madam. Ako sa máte? Teším sa, že vás vidím.“

     „Minule ste tak nečakane zmizli, vy... zlý chlapec!“ povedala zapýrene a odstrčila misu s ovocím.

     Sírius sa rozkašľal a rýchlo hľadal nejakú výhovorku.

     „No, áno... Viete, že ako učiteľ tejto  školy mám nesmierne veľa povinností a niektoré sú skutočne neodkladné.“

     „Áno, áno,“ prikyvovala Tučná pani. „Úplne vás chápem. Avšak snažte sa aj vy pochopiť mňa, Sírius... Začínam voči vám prechovávať hlboké city a viem, že aj keď za to nemôžete, podobné situácie ma časom privedú do príšernej melanchólie z neopätovanej lásky, podobne ako slečnu Grangerovú...“

     „Nuž, to je žiaľ... Čože? Hermionu?!“

     „Áno, včera večer tak žalostne plakala pred mojím  portrétom. Bolo mi jej veľmi ľúto, chuderky. Ak sa budete takto ku mne správať, aj ja upadnem do podobnej letargie, drahý profesor... Sírius!!! Kam tentoraz bežíte?!“

***

     Severus vystupoval po schodoch zo žalárov a v náhlom popude sa rozhodol, že najskôr vyhľadá Hermionu. Nezabočil vpravo k Veľkej sieni, ale stúpal ďalej hore smerom k Chrabromilskej veži. Vybehol na prvé poschodie a hneď za rohom narazil na dievčinu.

     Hermiona sa zarazila a rozšírenými očami vzhliadla na profesora. Vzápätí sa otočila a rozbehla sa preč.

     Snape ju dobehol dvoma krokmi a zdrapiac ju za ruku pritiahol si ju k sebe.  Ich tváre boli od seba vzdialené sotva pár centimentrov.

     Hermiona cítila z jeho úst vôňu mäty. Zahryzla si do pery a snažila sa premôcť túžbu, aby tak neurobila aj s jeho ústami. Vedela, že ak ho teraz pobozká, rozpúta peklo na zemi.

     Severus však nebol natoľko predvídavý a možno ho iba prestali zaujímať všetky „rozumné“ dôvody. V ďalšom momente ju už zvieral tesnom objatí, a hoci sa Hermiona snažila vyslobodiť, jej protestujúce ruky čoskoro ochabli.

     Avšak o minútu sa pokúsila znovu o únik, tentoraz s úspechom. Začala pomaly ustupovať.

     „Už som ti to vravela včera, nie?! Vravela som, že to nechcem!“

     „A ja som ti povedal, že tomu neverím,“ pokrčil plecami Severus. „Mám pocit, že to nechceš pochopiť...“

     Hermiona cítila, ako jej rozum obostiera sivý opar.

     „Čo má znamenať tento frajerský postoj? Nespoznávam ťa, Severus!“

     Profesor si v obrannom geste prekrížil ruky na prsiach.

     „Veď ani ty nebývaš takáto nedôsledná.“

     „Nedôsledná?

     „Presne tak.“

     „Prečo by som mala byť nedôsledná?“

     „Pretože tvoje ústa hovoria, že to nechceš a netúžiš po mne, a pritom tvoje telo hovorí niečo celkom iné. Vášnivo opätuješ moje bozky a vehementne sa ku mne tisneš. Ak takto reaguješ, keď po mne netúžiš, netrúfam si ani pomyslieť, čo by sa dialo, keby si ma chcela.“

     Hermiona nahnevane krútila hlavu a mumlala, že to nie je pravda a on určite nevie, o čom hovorí.

     Severus začal strácať trpezlivosť a pocítil silné nutkanie opäť ju pobozkať. Práve sa za ňou natiahol , aby ju pritiahol späť do objatia. Oči mu horeli túžbou.

     Hermionu jeho pohľad vyľakal a prudko ho odstrčila.

     „Prosím, dovoľ mi odísť, Severus. To nesmieme!“ Vytrhla si ruku z jeho zovretia a rozbehla sa po schodoch vedúcich k Veľkej sieni.

     Chcel sa za ňou rozbehnúť, lenže vtom preťal vstupnú halu ostrý výkrik:

     „SNAPE!!!“

     Severus sa otočil a jeho pohľad sa stretol s päsťou, ktorá patrila Síriusovi. Úder zadunel a on sa ocitol na podlahe. V nasledujúcom okamihu sa Sírius na neho vrhol. Najbližšie stojaci študenti uskočili a niekoľko dievčat zvýsklo.

     „Čo robíš s tým dievčaťom?! Odpovedz!“ vrieskal učiteľ obrany pomedzi údery.

     Severus už nestihol siahnuť po prútiku, keď sa po ďalšom silnom údere ozval praskot lámajúceho sa nosa.

     Sírius sa s dychčaním zdvihol vyššie, aby si vychutnal pohľad na krv rinúcu sa zo Snapeovho nosa a úst. Spokojne sa uškrnul na svojho protivníka.

     Severus podvihol hlavu vypľúvajúc krv, potom využil minimálnu vzdialenosť medzi ním a Síriusom a jediným pohybom ho prevalil na chrbát. Dobre miereným kopnutím sa mu pomstil za zranený nos.

     Black bolestivo zaskučal, keď mu Snapeovo koleno vrazilo rovno do žalúdka.

     „Panebože!“ zamumlala Hermiona stojaca v radoch študentov, ktorí pribehli z Veľkej siene. Šokovane sledovala oboch mužov, ktorí sa snažili stĺcť na kašu. Odtlačila niekoľko Bystrohlavčanov, prebila sa cez skupinu zhrozených Chrabromilčanov a rozbehla sa po schodoch, aby zabránila Severusovi zabiť Síriusa.

     „Ihneď prestaňte!“ zúfalo kričala. Pokúsila sa strhnúť Snapea zo Síriusovho tela, lenže bez úspechu. Profesor Flitwick, ktorý pribehol zo susednej miestnosti ju rýchlo odtiahol bokom.

     „Poďte odtiaľ, slečna,“ vykvíkol. Vzápätí začal kričať na dvojicu váľajúcu sa na zemi: „Severus, nechaj ho na pokoji! Počujete, ihneď prestaňte!“

     Ani jeden z mužov na výzvu nereagoval a drobný učiteľ naďalej bezradne poskakoval okolo oboch mužov. Boj sa medzitým vyostroval a Severus začal svojho súpera škrtiť. Viac ako dvadsať rokov nenávisti mu rozbúrilo krv a dokázal myslieť len na to, aby spôsobil čo najväčšiu trýzeň tomuto, ním nenávidenému a všetkými ostatnými obdivovanému, nadutému špinavcovi.

     Sírius sa pozviechal a z celej sily vrazil hlavou do čela majstra elixírov. Snape prepadol dozadu a zgúľal sa z Blackovho tela. Ten sa opäť dostal do výhodnejšej pozície a postrčil ho ku schodom.

     Severus stihol zachytiť habit učiteľa obrany a v nasledujúcich sekundách sa rútili dole hlavou zo schodiska.

     Dievčatá opäť zapišťali a na veľký hluk sa do haly zbehla takmer celá škola.

     Profesor Dumbledore bežal za zurvalcami dolu schodmi a s Hagridovou pomocou ich od seba odtrhol. Lupin a Kingsley dobehli v poslednej chvíli. Jeden z nich pridržal Blacka, zatiaľ čo druhý zadržiaval Snapea.

     „Pusť ma, Remus!“ ceril zuby Sírius s očami podliatymi krvou.

     „To teda nie!“ začul odpoveď. „Ešte ho zabiješ!“

     „Zaslúžil by si,“ zasyčal Black a snažil sa vytrhnúť z Hagridových a Lupinových rúk.

    „Upokoj sa, človeče!“ z tónu Hagridovho hlasu bolo cítiť, že ani trochu netuší, o čo tu práve išlo. Napriek tomu pevne držal priateľove ruky, aby neurobil ďalšiu hlúposť.

     O pár metrov ďalej Dumbledore upokojoval Snapea, ktorý fučal ako rozzúrený býk. Nepovedal síce ani pol slova, očividne však čakal na prvú vhodnú príležitosť, aby sa na Blacka znovu vrhol.

     „Bol by som rád, keby ste sa obaja upokojili,“ prehovoril Dumbledore nezaujatým hlasom.    „Sírius, vráť sa k svojim povinnostiam! Neprajem si, aby sa v budúcnosti niečo podobné opakovalo. Severus, ty pôjdeš so mnou!“

     Na počudovanie sa obaja muži upokojili a poslúchli riaditeľov príkaz. Sírius sa urazene pobral k svojim izbám vražedne zazerajúc na Snapea. Chcel mu dať jasne najavo, že ak sa ešte raz dotkne Hermiony, nevyjde z toho tak ľahko.

     Severus ho sledoval chladným pohľadom a potom v Dumbledorových pätách opustil vstupnú halu plnú vyjavených študentov.

***

     „Môžeš mi vysvetliť, čo sa tam dole dialo?“ spýtal sa pokojne riaditeľ, keď sa usadili do kresiel.

    „Ako ste iste videli, Black ma napadol.“

     „To som síce videl, drahý chlapče, ale zaujíma ma niečo iné,“ pokrútil Dumbledore hlavou.   „Chcem od teba počuť, čo tomu predchádzalo.“

     Snapeova tvár neodrážala žiadne emócie a z jeho pohľadu sa vytratili aj posledné stopy nenávisti. Ľahko si vystaval naspäť svoje ochranné bariéry a s nehybnou tvárou sa zadíval na staršieho kolegu.

     „Len som sa snažil vyhrať našu stávku, pane.“

    Starý čarodej sa naklonil dozadu a rozosmial sa.

     Severusa to očividne prekvapilo.

     „Mohol som to tušiť,“ prikývol bodro riaditeľ.

     Profesor elixírov si ho začal podozrievavo premeriavať.

     „Čo tým chcete povedať, Albus?“ prehodil sarkasticky, snažiac sa odvrátiť pozornosť od vlastných rozpakov. Bol si istý, že starý riaditeľ o chvíľu prizná, že už vie o všetkom: o tom, že spal s Ryanovou, a aj o tom, že sa v knižnici bozkával s Grangerovou. A jeho tu vzápätí trafí šľak, zvezie sa z kresla na zem a nestihne ani pípnuť, aby mu nedávali na hrob červené ruže, lebo ich z celej duše neznáša.

     „No tak, Severus, nemysli si, že nebadať, čo sa deje medzi tebou a slečnou Grangerovou. A tvoj posledný incident s profesorkou Ryanovou...“

     „Gwen je neskutočne temná žena,“ poznamenal Snape s nefalšovanou úprimnosťou.

     Dumbledore neodpovedal. Kútiky úst mu zvlnil tajomný úsmev.

    „Nemám šťastnú ruku pri výbere učiteliek veštenia,“ dodal nakoniec.

    „A ja som naivne dúfal, že po Trelawneyovej už nemôže prísť nič horšie...“

     „Priznávam, že aj ja...“

     Na moment sa odmlčali a započúvali sa do tichého praskotu ohňa v kozube.

     „Teda riadne si sa  do toho zamotal, chlapče,“ skonštatoval o pár minút Dumbledore.

     „Riadne,“ pritakal Severus namrzene.

     „Sírius ťa zmlátil...“

     „Zmlátil.“

     „Gwen ti prisahala pomstu...“

     „Nuž, áno,“ Severusov hlas znel čoraz ľahostajnejšie.

     „Zamiloval si sa do Hermiony...“

     „Zamiloval... totiž... čo?!“

     Riaditeľ vstal a potľapkal Severusa po pleci.

     Ten sa zosunul nižšie a ústa sa mu skrivili v trpkej grimase.

    „Najlepšie bude, ak si všetko dôkladne premyslíš, chlapče. Mal by si sa istý čas vyhýbať    Síriusovi i  slečne Grangerovej. Ak sa dostaneš do Síriusovej blízkosti, môže dôjsť medzi vami k ďalšej konfrontácii, a keď do Hermioninej... nuž, rovnako.“

    Neodpovedal hneď. Myšlienky mu vírili v hlave.

    „Lenže... prečo?“

    Dumbledore s úsmevom pozdvihol obočie.

     „Prečo ťa odmietla?“

     Severus prikývol. Dumbledore si preplietol prsty a na tvári sa mu usadil zamyslený výraz.

     „Snáď by si mal vyčkať do konca školského roku, kým zloží skúšky. Dať jej čas, aby sa vyrovnala so skutočnosťou, že pre ňu znamenáš niečo viac. Musíš uznať, že taký prudký zvrat udalostí môže byť nadmieru stresujúci pre mladú dámu, ako je ona.“

     Snape prevrátil očami a zatváril sa trochu prekvapene.

     „A situáciu neuľahčuje ani fakt, že si jej učiteľom... Veď vieš, naša slečna Grangerová a jej zásady... No, radšej to nechajme! A dnes sa do celej záležitosti zapletie ešte Sírius...“ pokrútil neveriaco hlavou.

     Severus si odfrkol a škaredo pozrel na riaditeľa.

     „To znamená,“ začal, keď trochu vychladol, „že mám počkať, kým to strávi?“

     Riaditeľ prikývol.

     Severus znechutene opustil riaditeľňu a opäť musel uznať, že ten prekliaty starec má zase pravdu.