Preklady fanfiction Harryho Pottera

13.  Každý má svoj kríž

     Dvere trieskali, obrazy sa triasli, ozvena rýchlych krokov sa rozliehala po prázdnych chodbách, zúrivé dychčanie pretínalo vzduch.

     Severus Snape sa hnal rokfortskými chodbami ako tornádo. Cestou minul obyvateľov portrétov stojacich s otvorenými ústami, dvoch na smrť vystrašených Bifľomorčanov a jedného ducha, Sira Nicolasa, ktorý sa už našťastie nemohol stať nebožtíkom, ale tiež sa riadne vydesil, keď zbadal rozzúreného profesora elixírov.

     Po prekonaní množstva schodov sa zastavil pred padacími dvierkami Severnej veže a snažil sa primäť k poslušnosti srdce i páliace pľúca, aby pokiaľ možno, aj naďalej zostali na svojom mieste. Jednou rukou sa oprel o stenu a zavrel oči. V duchu skonštatoval, že rýchlo plynúci čas si vybral svoju daň, a on už nie je v najlepšej forme. Uprostred opätovných predsavzatí, na základe ktorých začne po večeroch chodiť behať do parku, rozhodným pohybom otvoril poklop padacích dvierok. Na jeho veľké prekvapenie kovový kryt nezarachotil, keď dopadol na podlahu; bolo počuť len tiché puknutie, takže efektný príchod sa nekonal.

     Zlovestne vystúpil z hĺbky dvierok a tí, ktorí sedeli celkom vzadu, s prekvapeným zastenaním privítali jeho nečakané zjavenie.

     Zdalo sa, že profesorka veštenia a jej okolosediaci obdivovatelia (Severusovi v tejto chvíli hrozne pripomínala Sibylu Trelawneyovú) si vôbec nevšimli nárast počtu prítomných v učebni.

     „Pani profesorka, poviete nám, čo vidíte v guli?“ spýtala sa priškrteným hlasom dievčina s krátkymi hnedými vlasmi, ktorá stála tesne vedľa nej. Žena sedela otočená chrbtom k Severusovi.

     „Ach, moja milá, čakajú nás temné dni,“ odvetila Gwen dramatickým hlasom, ktorý by jej mohla závidieť aj jej predchodkyňa. „Takveru, akýsi cudzinec v čiernom oblečení, s čiernymi vlasmi  a temnými úmyslami bude usilovať o naše životy...“

     Severus si jemne odkašľal a profesorka veštenia stuhla.

     „Od zavraždenia študentov dnes výnimočne upustím. Takže sa obávaj len o vlastnú bezpečnosť,“ zapriadol medovým hlasom.

     Ryanová zodvihla ruky k hlave.

     „Severus,“ vzdychla teatrálne. „Aká som len rada, že ťa vidím... Počas dnešného rána už druhýkrát,“ dodala s výrečným úsmevom.

     Niekoľkí z prítomných študentov vyjadrili svoje prekvapenie tichým:

     „Óóó!“

     Snapeov vražedný pohľad však rýchlo zmrazil úsmev na ich tvárach. Vzápätí sa rozhodol vystriedať ho svojím najstrašidelnejším úškrnom.

     „Profesorka Ryanová, budete taká láskavá a zídete so mnou na chodbu?“

     Gwen zbledla a razantnejšie, než bolo potrebné, pokrútila hlavou.

     „Mám hodinu, Severus.“

     „Máš dve možnosti: buď pôjdeš dobrovoľne, alebo ťa chytím za vlasy a vytiahnem von,“ odvetil ešte stále s úsmevom, z ktorého odkvapkával jed.

     Ryanová po týchto slovách očividne znervóznela, o chvíľu však pozbierala všetky sily a prikývla. „Tak dobre.“

     Predtým, než stúpila na prvú priečku rebríka (Severus ju „galantne“ pustil pred seba, skôr než mohla podľahnúť pokušeniu zhodiť ho dole a uniknúť tak z tejto nepríjemnej situácie – čo by bolo, ako vieme, aj tak nemožné, lebo by ju naďalej mátal ako duch), prebehla pohľadom po študentoch a s posledným povzdychom sa vydala čeliť nevyhnutnému.

***

     V tom istom čase mal Sírius vyučovanie s druhými ročníkmi Chrabromilu a Bifľomoru. Po skončení hodiny k nemu pristúpil malý čiernovlasý chlapec.

     „Pán profesor...“ začal váhavo.

     Sírius sa pozrel doprava, potom doľava, nikoho však nevidel. Práve sa otočil k tabuli, ktorú chcel zotrieť, keď ho chlapec poťahal za habit. Prekvapene sa pozrel dole.

     „Ááá, Nathan!“ usmial sa na neho priateľsky. „Čo by si rád?“

    „Šiestaci spomínali, že sa viete premeniť na psa.“

     Život v učebni zamrzol, utíchol krik, smiech, balenie vecí.

     „Umh... áno, to je pravda,“ priznal skromne Sírius.

     „Ukážete mi to?“ spýtal sa chlapec bojazlivo. Profesor sa rozpačito usmial.

      Keď bolo jeho meno v čarodejníckom svete očistené, Dumbledore mu odovzdal certifikát, v ktorom bol popísaný charakter jeho transfigurácie. Stal sa registrovaným animágom a mohol sa legálne premieňať.

     „Nuž, ak chcete,“ pokrčil nakoniec plecami a medzi študentmi vypukol radostný jasot.   „Pravdepodobne ste už videli premieňať sa profesorku McGonagallovú, takže si nemyslím, že to pre vás bude novinka.“

     Avšak už o dve sekundy žmurkal na deti v podobe veľkého, čierneho psa. Keď sa mládež dostatočne pobavila a opustila učebňu, Sírius sa rýchlo premenil späť. Tichý potlesk, ktorý sa vzápätí ozval za jeho chrbtom, ho riadne vydesil. Otočil sa, ale nevidel nikoho, len veľký obraz krajinky, ktorý visel vedľa dverí vedúcich do jeho izby. Vtom spoza jedného stromu vykukol kúsok ružového rukáva...

     „Ó – ó!“ okomentoval Sírius zjavenie Tučnej panej.

     Miestnosťou sa rozlial zvonivý smiech a dáma vystúpila spoza stromu.

     „Gratulujem, pán profesor, veľmi dobre ste si počínali pri transfigurácii.“

     „Ďakujem,“ zamrmlal Sírius s nepríjemným tušením, že sa jej tak ľahko nezbaví.

     „Aj ja som sa počas svojho života venovala premieňaniu. Podľa môjho učiteľa transfigurácie som mala pre túto disciplínu výnimočný talent.“

     „O tom vôbec nepochybujem,“ galantne sa uklonil Sírius. Avšak týmto gestom len prilial olej do ohňa.  „Prezradíte mi, madam, na aké zviera ste sa premieňali?“

     „Na prasiatko,“ vypískla Tučná pani ponorená do spomienok. „Boli to úžasné časy...“

     „To vám verím... na prasiatko... mohol som to predpokladať,“ zašomral potichu učiteľ a odložil si pergameny s poznámkami.

     „Mala som veľmi dobrú priateľku, ktorá sa volala Rosemary...“ Tučná pani sa vrátila k spomienkam na svoje detstvo, rodičov a prvú lásku, ktorá jej zlomila srdce.

     „...avšak odvtedy,“ pokračovala v rozprávaní, „ako som spoznala vás, drahý profesor...“– nasledoval krátky chichot – „Sírius... mám pocit, že sa moje srdce konečne zbavilo tej nekonečnej bolesti a možno bude znovu schopné milovať.“ Rozhliadla sa po učebni, v ktorej už nebolo nikoho okrem obyvateľov obrazu. Zrazu k nej pribehol krotký psík a začal jej oblizovať ruku. 

     „Kam len zmizol?“    

***

     Severus vynechal večeru, pretože mal obavy, že by sa po dopoludňajšom rozhovore nedokázal v Gweninej prítomnosti ovládnuť. Nielenže tá ženská nepochopila, kvôli čomu za ňou prišiel, ešte si aj trúfla predostrieť mu výhody, ktoré by priniesol posun ich vzťahu z kolegiálnej úrovne na vyššiu. Začal škrípať zubami už pri pomyslení na to, čo by nasledovalo, ak by súhlasil s tou bláznivou čarodejnicou. Určite by očakávala, že ju bude bozkávať pred študentmi... že sa bude stále usmievať... že ju bude obskakovať celých dvadsaťštyri hodín... že budú chodiť po hrade ruka v ruke.

     Fuj!

     Jasne videl pred sebou obraz spokojne sa usmievajúceho Dumbledora a opovržlivo si odfrkol.

     Nezvládnem to! Tú stávku radšej prehrám.

***

     Druidi vykonávali svoje obrady a prinášali hrôzostrašné obety vo vysvätených dubových hájoch. Veľkej úcte, vplyvu a moci sa tešili nielen ako sprostredkovatelia božej vôle, ale aj ako strážcovia kmeňových zákonov a zvykov – praktizovanie posledne zmieneného bolo späté s dvadsaťročným obdobím učenia.

     Hermiona vzhliadla od písomnej práce z dejín mágie a pohľad jej padol na hodiny.

     Ginny sa zviezla na pohovku vedľa nej.

     „Domáca úloha?“

     Hermiona odložila brko a pozbierala si poznámky.

     „Áno, pre Binnsa. Ale teraz už musím ísť.“

     „Uf,“ skrivila ústa Ginny, „k Snapeovi?“

     „Áno,“ znechutene odpovedala dievčina.

     „To teda bude príjemný večer,“ skonštatovala Ginny, potom vstala a pobrala sa smerom k spálňam.

     „Veru bude,“ pritakala Hermiona.

     Ginny jej venovala ešte jeden chápavý pohľad a zmizla za dverami.

     Na Hermioninej tvári sa objavil prefíkaný úsmev. Z tašky vylovila fľaštičku a trochu z jej obsahu si strekla na krk a vlasy.

     „Tanec sa začína,“ precedila pomedzi zuby a pobrala sa smerom k žalárom.