Preklady fanfiction Harryho Pottera

12.  Milovať treba to, čo je  (ale kdeže, milovať netreba...)

     Rokfortský hrad sa ponoril do ospalého ticha. Vonku opäť padal sneh a útočil na tých, ktorí sa pokúšali dostať cez park do skleníkov na hodiny herbológie, alebo k Hagridovi na hodiny starostlivosti o zázračné tvory.

     Hermiona sa vo vstupnej hale rozlúčila s Ginny, ktorá sa pobrala na hodiny transfigurácie. Ona sa pustila smerom k Hagridovej chalupe. Podivila sa, prečo sa ešte nevzdala tohto predmetu. Nakoniec uznala, že niekedy sama  seba znervózňuje neutíchajúcou túžbou po vedomostiach. Takže, čo mohla robiť?

     Hrubý plášť jej za moment premokol, keď sa ponáhľala s taškou na pleci cez záveje snehu.

Do začiatku hodiny zostávalo ešte päť minút. Nedúfala, že by ostatní dorazili skôr, preto zaklopala.

     Hagrid otvoril dvere.

     „No teda, Hermiona! Poď dovnútra!“

     V chalupe ju privítalo príjemné teplo, takže sa hneď zbavila hrubého zimného oblečenia.

     „Ako dobre, že si prišla,“ povedal Hagrid. „Dnešnú hodinu budeme mať vo vnútri.“

     „Konečne aspoň jedna dobrá správa,“ vzdychla si dievčina. „Už si počul o Harrym a Ronovi, však?“

     „Dumbledore niečo spomínal,“ prikývol zachmúrene obor. „Ale neobávaj sa o nich, Mia.     Dumbledore na nich dozrie. Chcel ísť s nimi aj Sírius, ale riaditeľ mu povedal, že je potrebné, aby zostal v Rokforte.“ Hagridov hlas sa naplnil obavami. „Myslím si, že Dumbledore sa niečoho obáva.“

     „Viem. Znepokojuje sa, že do hradu vtrhnú smrťožrúti. Nepovedal nič, ale je to na ňom vidieť. Som prekvapená, že súhlasil s usporiadaním plesu.“ Hermiona si upila z čaju, ktorý pred ňu Hagrid položil. „Dokážem pochopiť, že sa bojí. Ak by sem skutočne vtrhli, kto by ochránil študentov? Je tu síce McGonagallová, Sírius, Snape, no a ešte aj ty, ale priznajme si, že proti ozbrojeným smrťožrútom by ste nemali veľkú šancu. Nič v zlom, ale bez prútika by si ani ty dlho nevydržal .“

     Hagrid s vytreštenými očami zízal na dievčinu, ktorá len pokrčila plecami.

     „Prepáč, bolo to asi príliš úprimné, ale momentálne je to u mňa tak – čo na srdci, to na jazyku. Asi ma zmenila vojna,“ zaklamala. Hagrid len zhovievavo prikývol.

     „Viem, že si to myslela dobre, ale ver mi, dokážem sa o seba postarať,“ zamrmlal. „Pokiaľ ide o ochranu Rokfortu, Dumbledore zrejme uvažuje podobne ako ty, pretože sem pozval na sviatky niekoľko členov Fénixovho rádu.“

     Hermionine zažiarili oči.

     „To je skvelé! Kto pricestuje?“

     „Pokiaľ viem, tak Lupin, Moody a Kingsley a tiež dvaja starší Weasleyovci. Aj keď sa väčšina rodičov neodváži nechať počas prázdnin svoje deti v Rokforte, stále treba počítať s dvadsiatimi až tridsiatimi osobami. Riaditeľ preto vymyslel akýsi núdzový plán pre zabezpečenie ochrany študentov.“

     „To je dobre,“ prikývla Hermiona, hoci mala ťažké srdce na Dumbledora, že práve v týchto ťažkých časoch opustil Rokfort. „Viem, že je veľmi dôležité nájsť horcruxy,“ čaj z Hagridovho hrnčeka vyšplechol na stôl, „avšak vždy sa trochu bojím, keď je riaditeľ mimo školy.“

     „Nie si sama,“ zamrmlal Hagrid. Vtom ich rozhovor prerušilo tiché zaklopanie.

     „Dorazili ostatní,“ skonštatoval obor a vpustil dovnútra premrznutú skupinku študentov.

V siedmom ročníku už nebol veľký záujem o Hagridov predmet. Z každej fakulty sa prihlásil najnajvýš jeden či dvaja študenti. Z Bystrohlavu Terry Boot, z Bifľomoru Justin Finch-Fletchley a Susan Bonesová, z Chrabromilu len Hermiona a zo Slizolinu, z nejakých nepochopiteľných dôvodov, Pansy Parkinsonová a Draco Malfoy.

     „Takže decká,“ tlesol dlaňami Hagrid a ukázal na stoličky. „Posaďte sa sem a otvorte si knihy na osemnástej strane, kde je kapitola Skryté fantastické zvery. Kto z vás by mi vedel povedať, ako ukrýva čarodejnícka spoločnosť tieto magické zvieratá?“

     Hermiona bola spokojná, keď Hagrid konečne pochopil, že je dôležité mať aj normálne vyučovacie hodiny. Tešila sa, že začal brať svoju prácu vážne.  Veď ich na konci roka čakali MLOKy a Hagridov predmet bol tiež súčasťou skúšok.

     Avšak v skupine študentov sa našli aj takí, ktorí mali neustále ku všetkému pripomienky.

„Prisahám, že mi bude ľúto za všetkými nebezpečnými hodinami,“ posťažoval sa Malfoy a unudene zívol. „Za hipogrifmi aj tryskochvostými škrotmi...“

     Hermiona prevrátila očami a snažila sa nevenovať pozornosť Malfoyovým poznámkam.

    „... a ešte aj za červoplazmi. Prisahám, tie boli najlepšie!“  pokračoval by ďalej, keby sa práve vtedy neprevrátil so stoličkou.

     Hermiona si spokojne zasunula prútik do vrecka a provokatívne sa zahľadela na ohromeného   Hagrida. Bolo na ňom vidieť, že nenachádza slov.

     „He- ... Hermiona!“ dostal zo seba nakoniec. „Čo to malo byť?“

     „Len mi nepovedz, že ťa to neznervózňovalo,“ pokrčila ľahostajne plecami.

***

     Severus klopkal prstami po stole. Bol to jediný zvuk, ktorý sa  rozliehal v mrazivom tichu učebne. Piate ročníky Bystrohlavu a Bifľomoru sedeli bez pohybu na mieste a nevydali ani hlások. Zízali na profesora, ktorý zatiaľ nepovedal ani slovo.

     Prešla už vari polhodina a Snape bol stále ticho. Hlavou sa mu preháňali myšlienky.

     Ale no tak, neber si to tak k srdcu... veď išlo iba o trochu sexu! ozval sa hlások.

     Och, sex! zamrmlal Snape

     Mohli by sme sa týmto veciam venovať častejšie, nemyslíš? Ako za starých, dobrých čias...  hlások sa na konci vety zasnene zachvel. Vzápätí však posmešne dodal: Lenže pán profesor sníva o drobných hnedovláskach, kozube a víne...

     Vynechal si sneženie, pobavene odvetil Severus.

     Heh, no pravdaže, sneženie... Som taký nepozorný!

     To som nepovedal.

     Jeden zo študentov Bystrohlavu to už ďalej nevydržal a rozhodol sa, že aj keď príde o krk, spýta sa, prečo tu len tak sedia.

     „Pán profesor,“ ozval sa nesmelo.

     Snape sa prekvapene rozhliadol po triede.

     Ako sa sem dostali študenti?

     „O čo ide, Roberts?“

     „Pán profesor, rád by som sa spýtal, prečo tu len tak sedíme a pozeráme na seba? Niežeby som to inak nepovažoval za nadmieru užitočné trávenie času, ak by sme sa práve nepripravovali na VČÚ. Lenže my sa v tomto momente akosi nepripravujeme.“

     Snapeove  oči sa rozšírili a chlapec by sa v tom momente najradšej scvrkol do veľkosti trpaslíka.

     „Stŕham Bystrohlavu päťdesiat bodov,“ odpovedal na pol úst a opäť sa sústredil na svoj vnútorný hlas.

     Stále si sa nerozhodol, čo urobíš s Grangerovou, skonštatoval hlások.

     Čoby nie, odvetil Snape. Keď si príde odpykať trest, postarám sa o to, aby si navždy zapamätala okamih, kedy prekročila môj prah a rozvrátila pokoj mojej duše... tá malá...

     Mrcha?

     Nie, to slovo by som nepoužil.

     Samozrejme, že nie, povzdychol si hlások. A potom prefíkane poznamenal: Je to múdra hnedovlasá dievčina, však?

     Premúdrelá opica! zasyčal Severus a vôbec nevenoval pozornosť predchádzajúcej zákernej otázke. Jedinou jej dobrou vlastnosťou je vytrvalosť, ktorá sa však v poslednom čase akosi vytráca...   Stále nepochopila, že život nepozostáva len z kníh, písomných prác a vynikajúcich známok...

     Pretože tvoj život nepozostáva len z kníh...

     Nie! Ja som sa knihami snažil uspokojiť svoju zdravú túžbu po vedomostiach. Ale aby som trávil v knižniciach celé dni... To teda nie!

     Lebo ty celé dni tráviš v žalároch... To je skutočne neporovnateľne zdravšie.

     „Tá žena ešte oľutuje skutočnosť, že sa narodila,“ zahundral profesor. Triedou prebehol chichot.

     „Čo je?“ zodvihol hlavu a smiech v momente utíchol.

     „Pán profesor, povedali ste, že to tá žena oľutuje...“ zapišťala blondína s vrkočom v prvej lavici. „A my sme sa domnievali, že máte na mysli profesorku Ryanovú...“

     „Čo je s profesorkou Ryanovou?“

     „Nuž, pri raňajkách sa zmienila, že vy a ona...“

     Zo Snapeovho hrdla vyrazil zúfalý výkrik:

     „NIEEEE!“

     Vyskočil, preletel miestnosťou a rozbehol sa po chodbe smerom k veži.

     Odteraz sa už nielen Grangerová bude obávať jeho hnevu.