Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/13/What_the_Room_Requires
Preklad: Jimmi
Beta-read: Rapidez, Doda357
„Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku
AN: Použitá pieseň v tejto poviedke má názov „Courtyard Lullaby" (Uspávanka z nádvoria)
PP: Našla som dve verzie a nakoniec som sa po dlhom zvažovaní predsa len rozhodla pre ženskú (napriek tomu, že to spieva Draco): http://www.youtube.com/watch?v=8FazS5Zs7k8
Druhú verziu si môžete vypočuť: http://www.youtube.com/watch?v=PKvHnESeUWU
13. kapitola
VVVVVVV
DEŇ OSEMNÁSTY
HERMIONA
"Takže sa ti pán Darcy páči?"
"Náhodou si myslím, že je úžasný."
"Blbosť."
"Nie, vážne," naliehala som. Dívala som sa na svoje nohy, keď som sa počas našej prechádzky predierala jačmeňom, pri mojom boku Draco, zhora na nás žiarilo plnou silou slnko. Ruky mal vo vreckách a hlavu zvesenú nízko v zamyslení.
"Prečo?" čudoval sa. Pokrčila som plecami. Vietor, znova teplý a priateľský, zachytil moje vlasy, takže som si ich asi po stýkrát zastrčila za ucho.
"Je to gentleman. S túžbou ochraňovať, hĺbavý, čestný, vážny, skvelý, záhadný, zaujímavý..."
"Áno, ale určite priveľmi márni čas, nemyslíš?"
Pozrela som na neho. Nadvihol obočie. Zamračila som sa a premýšľala.
"Hm... Neviem."
"Myslím tým, vie, že sa mu Elizabeth zapáčila takmer od toho druhého razu, čo ju videl," gestikuloval Draco. "Ale nič s tým neurobí okrem toho, že sa s ňou háda - a potom mu ju takmer odláka ten blázon Wickham," rozhodil rukou, potom ju vložil do vrecka. "A len preto, že sa ukázalo, že Wickham je blbec, začala znova premýšľať o pánovi Darcym."
Odtrhla som koniec stebla a nechtami ho rozdelila na polovicu.
"Myslím..."
Draco prudko zdvihol hlavu.
"Keby som to bol ja, okamžite by som jej niečo povedal."
"Ale ona pána Darcyho nemala rada, nespomínaš si?" pripomenula som mu. Draco pozrel na mňa, načúval.
"Myslela si, že je hrubý a nafúkaný," povedala som.
"Mohol zmeniť jej názor," odpovedal. Prikývla som.
"Áno, tým, že by dokázal, že je dobrý človek," vyslovila som. "Čo by bolo dosť náročné po tom, ako ju urazil."
Draco pokrčil plecami a zaksichtil sa.
"Potom je priveľká netýkavka."
Rozosmiala som sa.
"No, viem, že ja by som neocenila, keby si niekto myslel, že nie som dosť pekná na to, aby si so mnou zatancoval."
"To je nemožné," energicky povedal Draco. Pozrela som sa na neho.
"Čože?" zmätene som sa spýtala. Ale čelo mal stále zvraštené, pohľad upretý do diaľky.
"A čo ten koniec?" vyzval. "Páčil sa ti ten koniec?"
Naklonila som hlavu, potom vystrela ruky, aby som pohladila klásky jačmeňa.
"Skutočne priznávam, že pri prvom čítaní bol pre mňa priveľkým sklamaním," priznala som. "Čakala som... nuž..."
"Že sa pobozkajú?"
Začervenala som sa a nasadila pokrivený úsmev, ale keď som sa pozrela na Draca, bol dokonale vážny.
"No... áno, myslím," dostala som zo seba. Prikývol.
"Áno, ja tiež. Čakal som to celú dobu."
Obočie mi vyletelo dohora.
"Vážne?"
"Samozrejme!" povedal Draco, ako keby som bola blbá. "O tom to celé je, nie? A potom... nič."
"Ja ti dám nič," pokárala som ho.
"Ach, áno," odfrkol si. "Prechádzka v parku, rečičky o ich rozdieloch a všetkých tých časoch, čo sa zle pochopili. To je fakt iskrenie."
Potlačila som ďalší smiech.
"No," skúsila som. "Dosť sa mi páčia filmy, ktoré natočili podľa Pýchy a Predsudku. V tom najnovšom, s Keirou Knightley, je bozk."
"Vážne?" znel prekvapene. "No to je skvelé. A keď mi povieš, čo to do čerta film je, potom to pre mňa bude vážne mať nejaký význam."
"Musíš vedieť, čo je film," neveriacky som na neho pozrela.
"Ach, áno, pretože ja mám fakt strašnú radosť z toho, keď ti musím priznať, že niečo neviem," zasmial sa.
"Je to..." Zamračila som sa, snažila sa premýšľať. "Sú to veľké - no, ak si v kine - sú to veľké, pohybujúce sa obrazy so zvukom, ktoré rozprávajú nejaký príbeh."
"Ako fotografia," Draco sa pokúsil ujasniť si to.
"Áno, až na to, že to má zvuk a hudbu."
"A ukazuje to celý ten mizerný román?"
"Nie. Nuž, minimálne tá verzia s Keirou Knightley nie. BBC sa dostala blízko k tomu, aby to natočila celé."
Venoval mi nechápavý pohľad.
"BBC," zopakovala som. Draco zastavil. Rovnako aj ja. Venoval mi pohľad spod prižmúrených viečok, potom vykročil a poťapkal si prstom po čele.
"Pamätaj na to, s kým sa rozprávaš, Grangerka," vážne povedal. "V mojom dome nebola dovolená Muklovská mágia pohyblivých obrázkov."
"Muklovská mágia pohyblivých obrázkov!" zvýskla som. "Cha!"
Zaškeril sa, pretočil očami a začal znova kráčať.
"Ja by som ju pobozkal."
Zažmurkala som.
"Ty by si čo?"
Znova pokrčil plecami.
"Prečo nie? Ja by som ju chcel pobozkať, keby som bol Darcym. A dostalo by ma to k cieľu rýchlejšie než všetky tie rečičky."
Nevedela som, či sa smiať, červenať alebo čo. Nakoniec som urobila oboje. Ale Draco sa len posmešne zasmial, vytiahol dlhé steblo a začal ma s ním nenútene štekliť vzadu na krku, takže som sa mu musela vyhnúť a zabudla som na predstavu vo svojej hlave, v ktorej sa pán Darcy premenil na Draca Malfoya a strhol Elizabeth z nôh.
VVVVVV
HERMIONA
"Vidíš? Tento je dosť dobrý."
"Uhm."
"Nepozeráš sa."
"Pozriem sa o chvíľu - musím dokončiť tento kúsok."
"Nie - pozri sa hneď."
"Draco, ty si také decko," vzdychla som si. Ale vzhliadla som z miesta, kde som ležala, aby som videla na ten kúsok papiera, čo Draco držal. Nadvihla som obočie.
"To je dosť dobré," priznala som. Tie malé dvere v zemi nás dnes zásobili dvoma skicármi a dvoma krabičkami farebných ceruziek. Celé popoludnie sme čmárali a skicovali, roztiahnutí na mäkkej tráve vo vnútri vŕby. Draco mi dal deku, aby som si na ňu ľahla a šachovnicu použila ako stôl. On sedel, opieral sa o koreň rovno oproti mne, ako podložku pre svoj papier používal Pýchu a Predsudok. Hoci práve teraz držal vo vzduchu skvelý obrázok esovito stočeného, oheň vydychujúceho draka - vyzeral ako nórsky ostnáč.
"Pozrime si, čo máš ty," povedal a priklonil sa bližšie.
"Ach, nie, nie," vrhla som sa na svoj obrázok, chránila ho rukami.
"Tak sa predveď - vážne? Ja som ti svoj ukázal!" vykríkol, prisunul sa ešte bližšie a pokúsil sa mi vypáčiť ruky nahor.
"Nie, vôbec sa mi nepodaril..." Zaškerila som sa, keď som mu nakoniec dovolila vytiahnuť ten papier. Zdvihol ho a chvíľu sa naň pozeral.
"Je to kvetina," prehovoril.
"Cha," posadila som sa. "No, minimálne to sa dá rozoznať."
"Je to narcis," povedal a vrhol po mne široký úsmev. "Vidíš? Nemôže to byť také zlé - ja som hrozný v hádacích hrách. Vždycky prehrám v Pictionary a tak."
"Pictionary?" Vykríkla som. "Vy hrávate Pictionary?"
"V žalároch," prikývol. "Obrázky musíme nakresliť svojimi prútikmi - je to trochu komplikované, ale po tom, čo ma Flintí ksicht porazil, som si už moc nezahral."
"Flintí ksicht," zhíkla som, potom sa rozosmiala tak silno, že som ledva zvládala dýchať.
"Výstižné meno, nemyslíš?" Draco sa uškrnul.
"To je zákerné."
"Zákernosť," mykol obočím, "je moje druhé meno."
"No, ak si hrozný v Pictionary," uškrnula som sa, "myslím, že sme našli novú hru."
VVVVVV
DRACO
Sedel som, opieral sa o koreň a hľadel cez malé medzery vo vŕbových závesoch na tú temnotu, ktorá nastala. Napravo odo mňa ležala šachovnica, na nej tri Hermione kresby a môj čierny kôň slúžil ako ťažidlo. Ďalej, len tesne vedľa, ležala Hermiona, rovnobežne so mnou, hlavu mala na mojom slizolinskom vankúši, telo zakryté dekou. Spala.
Sledoval som ju, keď tam ležala, ruky som mal prekrížené na hrudi. V poslednej dobe pri pokusoch zaspať vyskúšala úplne celú miestnosť. Tentoraz, uprostred dôkladného vyfarbovania svojho narcisu, sa ovinula dekou a takmer bez premýšľania zastrčila ten vankúš vedľa seba. Postupne klesala, až kým neležala, ruka jej stále pracovala na tom obrázku, ktorý bol položený na šachovnici. Potom skrátka odpadla, oči sa jej so zatrepotaním zavreli.
Jej drobná ruka teraz spočívala na lupienkoch toho nakresleného narcisu. Chvíľu som ju študoval - ako jemne vyzerala. Potom som sa rozhliadol.
Okolo nás bol neporiadok z papiera, niektoré kúsky na polovicu, iné úplne pokryté čmáranicami. Našu hru v Pictionary neprežil ani jeden z našich zápisníkov. Náhodou som zlomil tuhu v modrej ceruzke, čo spôsobilo, že mi Hermiona vynadala dosť brutálne na to, aby to vyvolalo môj úškrn. Mal som chuť tie papiere pozbierať - nemal som nutkanie vyhodiť ich. Ale nechcel som narobiť žiaden hluk a vyrušiť ju.
Znova na ňu dopadol môj pohľad a preletel cez jej príjemnú tvár, tmavé obočie a mihalnice, a dokonalý nos a ústa, a potom cez tie krivky jej vlasov. Myslel som to predtým vážne, hoci ma to prekvapilo: pre Hermionu bolo nemožné, aby ju nepovažovali za peknú.
Zhlboka som sa nadýchol, zvraštil čelo. Vtedy nič nepovedala. Očakával som to od nej, po tom, čo som jej vonku na poli podal toho čierneho koňa. Očakával som to, ale ani za svet som nevedel, čo poviem. Ale potom ma toho ušetrila a zostala ticho.
Počas uplynulého dňa či dvoch som sa cítil taký spokojný len z toho byť s ňou, netrápilo ma, že niekoľko súhlasných poznámok len tak vypadlo z mojich úst, a zistil som, že sa usmievam viac než obvykle. Často som vycítil, že sa na mňa čudne pozerá, ale ak si myslela, že som prišiel o rozum, nechala si to pre seba. Ale potom zjavne zabudla na fakt, že sa chovám podivne veselo a sama zostala ešte veselšia. Dokonca znova začala so mnou nesúhlasiť - čo, prekvapujúco, bolo také osviežujúce ako vietor od mora. A bolo skutočné príjemné doberať si ju, keď sme obaja z našich poznámok vynechali tú jedovatosť. Bolo to zábavné, vážne. Nespomínam si, kedy som sa tak nasmial.
Hermiona sa pretočila nabok, tvárou ku mne. Obočie mala zvraštené a trochu zavrčala. Pozrel som sa na ňu. Zhlboka sa nadýchla, potom zadržala dych a zamračila sa ešte silnejšie. Vydýchla ďalší slabý ston a odkopla deku.
Chvíľu som ju sledoval, neistý, potom som vstal. Zaksichtil som sa pri pokuse nešliapnuť na niektorý z tých papierov. Prekročil som šachovnicu a tú deku zdvihol, potom ju znova prehodil cez ňu a zastrčil jej ju za plecia. Na to som sa pomaly posadil za ňu, môj bok pri jej chrbte.
Zhlboka som sa nadýchol a začal spievať. Môj hlas vážne nebol najmilší na svete - to som vedel. Ale tiež som vedel, ako táto mágia funguje a tej bolo jedno, ako môj hlas znel. A Hermione som nespieval veľmi dlho - nedokázal som si spomenúť, kedy naposledy skutočne spala. Alebo kedy naposledy ma to zaujímalo.
"Tam, kde hlboká nočná obloha
Hviezdy v sebe objíma
Nádvorie v spánku stále spí
A pokoj sa ti šíri po tvári."
Tie malé zlaté svetielka - áno, tentoraz boli zlaté, nie modré - sa zdvihli z trávy a spočinuli na jej hlave a pleciach a rozžiarili ju. Fascinovaný som si musel pripomenúť, aby som stále spieval.
'Ku mne príď', spieva si
'Počúvaj tep krajiny
Rytmus oceánu ťa priťahuje
Aby v ruke zovrel tvoje srdce'
A keď vetry silne zadujú
Cez cyprusové stromky
Noční vtáci spievať ustanú
Aby si usporiadali spomienky.
Včera v noci si hovoril zo sna
V ktorom les k východu tiahol sa
A každý vták spieval svoje piesne
A jednorožec sa pripojil k hostine
A v rohu stál tam
Strom s granátovými jablkami
S poľnými kvetmi kam
Žiaden smrteľník nedovidí..."
Vycítil som, že sa Hermiona uvoľnila - jej ramená prestali byť také napäté. Zase som pozrel na jej črty. Ako bolo možné, že som z nej náhle nedokázal odtrhnúť oči, keď predtým som pohľad na ňu nenávidel?
Komu na tomto mieste záleží na nezmysloch o čistej, nečistej a humusáckej krvi?
Prekvapivo som si uvedomoval, že na tom záležalo menej a menej - bolo to ako niečo, čo ma trápilo v snoch, ale predlžujúce sa hodiny dňa spôsobili, že to zmizlo. V skutočnosti som si nebol istý, či na tom ešte vôbec záležalo. Po prvý raz vo svojom živote som dokázal jasne vidieť. A jediné, čo som videl, bolo dievča, ktoré sa mi kedysi pozrelo do očí a povedalo, že mi odpustilo. A pokiaľ išlo o mňa, jediná úloha, ktorú som na celom tomto svete mal, bolo dokázať, aby to odpustenie bolo oprávnené.