Preklady fanfiction Harryho Pottera

7.       Čo sa s tebou deje, Hermiona?

     Do Rokfortu zavítalo neobvykle teplé počasie. Už len dva týždne zostávali do Vianoc a to sa prejavilo aj na výzore hradu. Flitwick stihol rozvešať tradičné ozdoby na lampáše, lustre a stĺpy. 

     McGonagallová sa nepozastavovala nad študentmi, ktorí na chodbách Rokfortu hlučne vyspevovali, najmä od okamihu, keď ju Sírius prichytil, ako si pospevuje s malou skupinkou bifľomorských dievčat.

     Hermiona sa prebudila s hroznou hrčou v krku. Túto noc sa jej snívali strašné sny, v ktorých hlavnú úlohu zohrával Severus Snape a jeho kabinet. Okolo šiestej, keď sa vo sne tretí raz topila v profesorovom kotlíku, sa zobudila a rozhodla, že so spaním na dnes končí. Obliekla sa a pobrala na raňajky.

     Uvedomila si, že už snáď štvrť hodiny pozerá do šálky s kávou, keď v tom na stôl vedľa nej dopadol tieň.  Vzhliadla hore a v tesnej blízkosti zahliadla chlapca s blond vlasmi a arogantným úsmevom.

     „Malfoy,“ ľahostajne skonštatovala.

     „Osobne,“ odvetil povýšene.

     „Čo chceš?“ spýtala sa Hermiona s povzdychom.

     „Donieslo sa mi, že po večeroch obšťastňuješ Snapea.“

     „Obšťastňujem Snapea? Nechci ma rozosmiať.“

     Malfoy sa uvoľnene zosunul k Hermione a napriahol ruku k profesorskému stolu.

     „Vážne, len sa pozri. Tam sedí Snape a usmieva sa. Určite myslí na teba, Grangerová.“

     Hermiona otočila hlavu k stolu a zostala prekvapená. Profesor elixírov sa SKUTOČNE usmieval. Uprela na neho dlhý, netaktný pohľad. Akonáhle si ju učiteľ všimol, bleskovo odvrátila hlavu preč.

     „Vidíš?“  potľapkal ju Malfoy po pleci. „Určite si v ňom zanechala hlboký dojem...“  ironicky sa uškrnul.  

     Hermiona sa začervenala až po korienky vlasov a striasla zo seba Malfoyovu ruku.

     „Vypadni, Malfoy!“

     Chlapec sa postavil a hlboko uklonil. „Ako si dáma praje .“ A zmizol preč.

     Dievčina za ním pozerala s otvorenými ústami.

     Čo to malo znamenať?

   Snape sledoval Draca pohľadom a pritom sa snažil zoškrabať úškrn z tváre. Napravo od neho sedela Gwen, ktorú pred chvíľou obdaril sileným úsmevom. Okolosediaci nemali predstavu, koľko úsilia musel pritom vynaložiť. Mal akési neblahé tušenie, že v tejto hre ide práve o to. Dumbledore si situáciu určite vychutnáva a smeje sa popod fúzy.

     Do Merlinovej brady, veď sa tu uškŕňam od začiatku raňajok! Aspoňže slečna Všetko-Viem bola oboznámená so zmenou režimu dňa. Ktovie, čo si teraz o mne myslí? Preboha, veď mi to môže byť jedno!

     Hermiona konečne dopila kávu. Účinky kofeínu jej výrazne pomohli prečistiť hlavu. Začala uvažovať nad tým, čo za čudnú pachuť cíti v ústach. Privoňala ku káve, ale necítila nič zvláštne. Zobrala do rúk cukorničku a tiež k nej privoňala. Nič. Pohľadom sa pristavila na druhom stojane so sladidlami. Otvorila vrchnák a spomenula si, že si dala do kávy sladidlo.

     Vtedy do siene vtrhli Harry s Ronom. Druhý z nich na počudovanie držal v ruke knihu.

     „Ty sa učíš?“ spýtala sa prekvapene Hermiona.

     „Čože?“ zatváril sa Ron nechápavo.

     Hermiona pridržala knihu v Ronovej ruke, aby si mohla prečítať názov. Keď zistila, že ide o jeden z výtlačkov  Metlobalu v priebehu vekov, so sklamaním v tvári sa posunula nabok, aby si mohol prisadnúť aj Harry.

     „Už som si začala robiť nádeje,“ podotkla medzitým.

    „Aha,“ pritakal Ron, úplne zažraný do histórie vývinu súčasnej podoby zlatej strely. „Vedeli ste, že v minulosti sa namiesto zlatej strely používal ohniváčik, ktorý vedel veľmi rýchlo lietať a vďaka otáčajúcim sa kĺbom na krídlach mimoriadne rýchlo a šikovne menil  sme r?“

    „Ozajstný živý vták?“ zalapala Hermiona po dychu. V hlave sa jej preháňali čudné myšlienky:   Udrieť, rozdrviť, roztrhať!

     „Nuž, áno,“ uškrnul sa Ron, „ ale jeho používanie spôsobovalo veľké zmätky, a tak jeden típek, Bowman Wright, vynašiel zlatú strelu.“

     „Aspoň niekto mal rozum,“ pokračovala Hermiona. „Naháňať živé zviera pomedzi dorážačky! Pri Merlinovi! Myslím, že tie chúdence mali sto chutí odletieť...“

     Harry cítil, že sa rozhovor uberá nesprávnym smerom. Chystal sa Rona upozorniť, ale ten víťazoslávne zahlásil: „Diváci ich udržiavali na ihrisku pomocou odpudzovacích kúziel, takže nemohli odletieť.“

     V nasledujúcej chvíli si už utieral tvár polepenú od tekvicového džúsu, ktorý mu Hermiona vychrstla do tváre.

     „A ty si to ešte vychutnávaš, Ronald Weasley?!“

     Harry zdesene civel na Hermionu. Pridal by sa k nemu aj Ron, lenže si práve vytieral nápoj z očí.

    „Si v poriadku?“ spýtal sa Harry opatrne, potom čo nahliadol do jej pohára. Bál sa, či v ňom ešte niečo nezostalo.

     Hermiona sa triasla od rozčúlenia a kútikmi úst jej mykalo.

    „Nehnevajte sa,  ale vôbec netuším, čo sa so mnou... Ja sa teraz... Jaj!“ opatrne vstala. „Ja sa teraz poberiem na hodinu herbológie... Trochu si prevetrám hlavu...“

      A už tam nebola.

      Ron sa spýtavo zahľadel na Harryho.

     Ten len pokrčil plecami, keďže ničomu nerozumel.

     „To budú pravdepodobne nejaké ženské problémy. Vtedy sú ženy zvyčajne dosť precitlivené.“

Ron váhavo prikývol.

***

     Hermiona stála vedľa skleníka a niekoľkokrát po sebe udrela čelom do steny.

     Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa! Čo sa s tebou, do pekla, deje?!

    V jednom momente bolo ešte všetko v poriadku, a vzápätí ju neskutočne vytočila úplná maličkosť... Pripadala si, ako hysterická hus a presne tak sa aj správala, ako hysterická hus. Ak by hneď neodišla z Veľkej siene, možno by začala jačať a dupať nohami.

     Úplné šialenstvo!

     Na čerstvom vzduchu sa trochu spamätala, avšak vo vnútri hlavy stále cítila čudné bzučanie.

     „Preboha, čo to je?!“

     Od hradu sa k nej približovali dve skupiny študentov; Chrabromilčania a Slizolinčania. O desať minút sa mala začať hodina.

***

     Severus si práve zapínal posledný gombík na vínovočervenej košeli, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Netušil, kto by to mohol byť. Dnes večer nečakal nikoho. 

     Žeby Ryanová?

     Možno za ním prišla, aby mu povedala, že to celé bol len jeden veľký omyl a ona sa s ním nechce stretnúť. Obul si topánky a otvoril dvere.

     „Slečna Grangerová?“ spýtal sa začudovane. „Čo vás sem privádza v túto neskorú hodinu?“

     Hermiona sa mu zadívala do očí. „Pán profesor, veď mám dnes trest!“

     Snape si opäť nasadil chladný a odmeraný výraz tváre.

     „To si len myslíte, slečna... pokiaľ by som vám po pánovi Malfoyovi neodkázal, že ho prekladám na zajtra.“

     Dievčina si práve uvedomila, že sa Snape niekam chystá.

     „Malfoy mi nič nepovedal...“

     „Rozumiem. V tom prípade si  s ním pohovorím.“

     Hermiona si ho prezerala s miernym údivom. Tmavosivé nohavice, vínovočervená košeľa... nakoniec sa jej pohľad pristavil na čerstvo umytých vlasoch.

     Profesor trpezlivo čakal, kým sa vynadíva a potom si odkašľal: „Slečna Grangerová, nerád by som rušil vaše rozjímanie, ale musím poznamenať, že momentálne skutočne nemám čas na hrkútanie s vami.“

     „Nemám pocit, že by sa našiel čo i len jeden okamih vo vašom živote, kedy by ste hrkútali... To by bolo pod úroveň takého emocionálneho skrachovanca,“ odvetila dievčina. „Vedzte, že napriek farebnému oblečeniu, stále ostanete vo svojom vnútri rovnakým citovým mrzákom, akým ste boli doteraz. A čoskoro to zistí aj žena, s ktorou sa dnes chystáte stretnúť. Pokiaľ nemá rovnako temnú dušu ako vy. Mali by ste si vo svojom vnútri spraviť veľké upratovanie. Možno by sa nakoniec ukázalo, že máte aj nejaké city.“

     Snape s vytreštenými očami počúval jej monológ a intenzívne premýšľal, či náhodou nemá halucinácie.

     „Teda,“ odpovedal nakoniec s ironickým úškrnom na tvári, „ žeby sa konečne vrátila skutočná Hermiona Grangerová? Kde ste sa túlali, slečna? Na dovolenke... snáď?“

     „Vrátila som sa zo zimoviska,“ odvetila dievčina. „Mimochodom táto farba vám pristane. Ale dávajte si pozor, lebo ľudia sú vo všeobecnosti náchylní o jej nositeľoch usudzovať, že sú vášniví.“

     Snape ju schmatol za rameno, avšak dievčina sa od neho odvrátila. Pritiahol si ju k sebe a sykol jej do tváre:

     „Zopakujte to ešte  raz...“

     Hermiona sa mu usmievala do tváre. „Vyčistite si uši!“ Striasla zo seba prsty ohúreného profesora a plavným krokom sa vydala po chodbe ku schodisku. Ponad plece ešte poznamenala: „A dobre sa bavte, pán profesor!“

***

     Hermiona sa ako víchor prehnala cestou do chrabromilskej klubovne.

     Preboha, čo som to urobila?

     To je neuveriteľné, to... to nie som ja! Akoby bol v mojom tele niekto celkom iný... Nikdy by som nedokázala vypustiť z úst také slová...

     Celý deň sa niesol v rovnakom duchu. Na chodbe napadla nič netušiacich študentov, kričala na Harryho a Ginny... A teraz Snape... Čo ešte príde?

     Je pravda, rozmýšľala, že som mu často v duchu nadávala, ale nikdy nie zoči-voči.

     Čudovala sa, že z tej situácie vyviazla bez trestu. Ak by sa Snapeova sánka neváľala kdesi na podlahe žalárov, už by dávno čistila kotlíky v laboratóriu. Alebo by ju čakalo ešte niečo horšie...

***

     Snape stál na chodbe a minimálne päť minút pozeral smerom, ktorým Hermiona odišla. Čokoľvek sa stalo, nebola to obvyklá situácia. Skôr... výnimočná! Aby ho nejaký študent takto vyviedol z miery?! Jeho, Severusa Ľadové srdce Chladnú hlavu Snapea?!

     Pri všetkých svätých! Nakoľko je pravdepodobné, že by ňou mohol niekto manipulovať? Ak sa stalo to, čo si myslím... Nie, to nie je možné!

     Nemysli na to! Je čas ísť. Ryanová už určite čaká...

***

     Sírius sa uprostred noci strhol na zvuk rytmického klopania. Kým sa úplne prebral, pochopil, že sa k nemu niekto dobíja, a to dosť netrpezlivo. Niekoľko sekúnd upieral prázdny pohľad na stenu pred sebou, lenže hluk neutíchal. S námahou vstal a prehodil cez seba sveter. Zámka cvakla a za dverami sa objavila rozstrapatená Hermiona.

     „Sírius, musím s tebou hovoriť...“