Preklady fanfiction Harryho Pottera

6.      Nočný zlodej

     Ešte raz trhol látkou a tá sa s hlasným zapraskaním poddala. Kým vytiahol prútik, opatrne sa rozhliadol po chodbe. Pristúpil ku dverám a zamrmlal heslo. Potom prútik zodvihol vyššie počítajúc s ďalšími ochrannými kúzlami.

     Akonáhle vošiel dnu, dvere sa za ním takmer zabuchli. Rýchlo vsunul nohu medzi ťažké krídlo dverí a a prah. Zakolísal sa, ale vzápätí opäť získal stratenú rovnováhu a namiesto nohy zasunul do dverí stoličku. Zhlboka sa nadýchol a postúpil hlbšie do miestnosti. Vedel, že ak ho chytia, bude mať problémy nielen on, ale aj jeho fakulta. Napriek tomu šiel ďalej. Ťažká, hustá vôňa sa šírila celou miestnosťou. Bolo ju cítiť aj v nasledujúcej izbe. Pohľadom prešiel po policiach a po krátkej chvíli zbadal to, čo hľadal. Z vrecka habitu vybral kus látky a zabalil doň svoj úlovok.

Nenápadne sa mu podarilo dostať späť na chodbu.

***

     „Severus!“
     Snape sa tváril, ako keby nepočul, avšak jeho kroky sa zrýchlili, aby sa čím skôr dostal k tajným dverám.

     „Severus, počkaj!“

     Muž pokračoval bez povšimnutia ďalej, dokonca si podvihol habit, aby si čo najviac uľahčil chôdzu.
    „Severus!“

     „Myslím, že to patrilo tebe,“ poznamenal starý čarodej v ráme obrazu, okolo ktorého prechádzal.

     Snape zamrmlal niečo v zmysle „daj mi pokoj, ty vyschnutá slivka“, prípadne „nepchaj nos kam nemáš, starý chren“. Upreným pohľadom prepichoval obraz, až kým ho „prenasledovateľ“ nedobehol.
     „Ach, Severus. Už som sa nazdávala, že ma nepočuješ.“

     Učiteľ sa veľmi pomaly otočil. Pre každého, kto ho poznal lepšie, to bol jasný signál na útek.
Nanešťastie, Gwendolína Ryanová bola ešte v Rokforte nováčikom, a tak sa nestihla zoznámiť s heslom: Severusa Snapea radšej rýchlo obíď a nedráždi!
     „Aký si bol podarený, Severus! Rútil si sa chodbou ako parný rušeň,“ usmiala sa na neho žiarivo.

     Snape na chvíľu zauvažoval, či by bolo vhodné zoslať kliatbu na ženu, ktorú sa chystá pozvať na rande. A potom sa šokovaným pohľadom vpil do sivých očí profesorky veštenia.

     Čože? Parný rušeň?

     „Bol si rozkošný!“ dodala Ryanová.

     ROZKOŠNÝ?!!!

     „Hmm,“ začal temným hlasom. „Rád ťa vidím, Gwen. Čo potrebuješ?“

     Najskôr zahanbene sklonila hlavu, vzápätí však na neho nesmelo vzhliadla.

     „Len ma tak napadlo, že sa ťa opýtam, či by si nemal chuť ísť zajtra so mnou na večeru?“
     Muž neveriaco zažmurkal. Náhle nevedel, čo povedať. Keď už situácia začínala byť trápna, zamumlal: „Si si istá, že chceš večerať so mnou? Myslím tým... nie som príliš dobrý spoločník...“

     Ups, to nebolo veľmi zdvorilé.

     Gwen pokrčila plecami. „Vieš, stále mám pocit, že ma kolegovia prehliadajú. Akosi som medzi nich nezapadla.“

     Ktovie prečo? pomyslel si s iróniou. Nahlas však povedal:

     „Chápem.“

     Ak teraz čaká, že ju začnem utešovať, veľmi sa mýli. Alebo mám už natoľko pošramotenú povesť?

     Kým sa zaoberal svojimi myšlienkami, unikla mu ďalšia Ryanovej veta.

     „Severus, počúvaš?“

     „Čože?“

     „Pýtala som sa, či ti to zajtra večer vyhovuje?“

     Snape sa zamyslel, ale nenapadlo ho nič dôležité, kvôli čomu by na druhý deň nemohol.

     „V poriadku. Čo tak o ôsmej?“

     „Samozrejme.“ Gwenine ústa sa roztiahli v dokonalom úsmeve a Severusa sa začal zmocňovať akútny pocit na vracanie.

     „Takže zajtra,“ kývol a so zašušťaním urýchlene odvial preč.

Umenie vycúvať z nepríjemných situácií so zdvihnutou hlavou a kamennou tvárou doviedol do dokonalosti. Pod vonkajšou maskou však častokrát zvádzal silné vnútorné boje.

     Zbehol nadol po schodoch, jeho kroky sa ešte dlho ozývali medzi studenými stenami žalárov.
     Mohlo to byť dnes ešte horšie? Najskôr Grangerová a potom táto... Do čerta! Grangerová!

Čo teraz? Vráti sa? Snáď len nevypľuje pečeného holuba, ktorý mu pred chvíľou vletel do úst? To by bola donebavolajúca hlúposť!  Odkážem Grangerovej, žu nasledujúcu hodina trestu prekladám. Áno, presne tak!

     Pobral sa ďalej smerom ku svojmu kabinetu. Keď však prechádzal popri úzkej spojovacej uličke, pohľadom zachytil tmavú postavu, uberajúcu sa smerom k slizolinskej klubovni. Spoznal ju aj odzadu. Bol to Malfoy.
     „Draco!“

     Chlapec sa zastal tesne pred vchodom slizolinskej klubovne.
     „Pán profesor?“
     Snape podišiel bližšie a skĺzol po ňom mrazivým pohľadom.

     „Čo si zase robil vonku tak neskoro? Desať hodín už dávno minulo.“
     „Musel som si vybaviť jednu malú záležitosť,“ odvetil pomaly Malfoy.

     Snape prešiel do šepotu.“Pevne dúfam, že tentoraz nejde o nejakú povinnosť,“  povedal s dôrazom na slovo povinnosť.

     Draco zbledol.

     „Draco?!“

     Chlapcov pohľad sršal hnevom, keď prehovoril: „Myslel som si, že sme to už uzavreli, pane.“
Aj keď nevynechal zdvorilé oslovenie, bolo cítiť, že ho stojí veľa síl premôcť sa, aby nekričal Snapeovi do tváre.
     „Pravdaže. Lenže teba to obyčajne nezastaví v ničom.“

     Urazený výraz, ktorý sa vzápätí zjavil na Dracovej tvári, nenechal profesor bez povšimnutia.

     „Pozri, poznám ten pocit.“

     „Aký pocit?“

     „Pocit, keď človek nedokáže povedať nie. Keď zrazu cítiš zúfalstvo a bezmocnosť,“ Severusov hlas znel čudne, priškrtene. „Nezabúdaj, že som už takmer dvadsať rokov smrťožrútom.“
     „Nie-som-smrťožrút!“ precedil cez zuby Malfoy.

     Snape mávol rukou.

     „Nie veru. Ale si Malfoy. A potom... poznám Temného pána. Si vynikajúca zbraň, Draco. Je mi známe, že sa už dostal do tvojej blízkosti.“

     Keď videl, že chlapec o tom nechce hovoriť, mykol plecami. „Viem, že nie si ako tvoj otec.  Ale Temný pán to nevie, na to nezabúdaj.“

     „Ďakujem,“ zašepkal Draco. „Ja už pôjdem.“

     „Ešte niečo... Tuším, že zajtra ráno máte herbológiu spolu s Chrabromilom.“

     „Pche,“ skrivil ústa Malfoy. „Akoby nestačilo, že sme spolu na hodinách elixírov...“

     „Chcel by som ťa o niečo požiadať. Odovzdáš Grangerovej môj odkaz?“

     Draco prevrátil oči.

     „Tej humusáčke Grangerovej?“

     Snape unavene prikývol.

     „Áno, jej. Zajtra by si mala prísť odpykať ďalší trest, ale niečo mi do toho prišlo.“

     „Niečo vám do toho prišlo?“

     „Áno.“

     „Chápem,“ odvetil Draco so sprisahaneckým úsmevom.

     Snape prevrátil oči a varovne odvetil: „Bol by som rád, keby si si nevytváral vlastné závery. A neprajem si, aby sa to rozoberalo zajtra pri raňajkách.“

     „V poriadku,“ široko sa zaškeril.

     „A teraz už padaj dovnútra!“

     Draco sa otočil a vošiel do klubovne.

     Severus ešte chvíľu postával na chodbe. Potom neveriaco pokrútil hlavou a pobral sa k svojim izbám.
     Bolo by nanajvýš nezodpovedné, nechať túto vec bez povšimnutia. Nadišiel čas pozrieť sa tomu decku na prsty. Ale radšej tak, aby o tom Dumbledore nič netušil. Nuž veru, nebude to ľahké...

Nesmie sa pred Dracom prezradiť, lebo ho strhne so sebou do priepasti. Temný pán by z neho ľahko dostal informáciu, komu je v skutočnosti verný.

     Zamrmlúc heslo vstúpil do kabinetu. A v momente zistil, že sa tam niekto vlámal, kým bol preč.
     Čo do paroma...?
    Severus sa zbesilo rozbehol do laboratória. Ihneď si všimol, čo chýba. A vedel aj kto to zobral.

     Toto ešte trpko oľutuješ, Draco Malfoy!.