Preklady fanfiction Harryho Pottera

Linked

Preklad: Jimmi

Kapitola neprešla beta-readom

Napísala: Philyra912 

Dramione  (Romantika)

Rating: PG-13

Poviedku v originálnom znení nájdete na adrese:

http://www.fanfiction.net/s/2443403/20/Linked

Keď úloha z Elixírov má zvláštne a znepokojujúce vedľajšie účinky na Draca a Hermionu, dozvedia sa o sebe viac, než kedy chceli. 

Prehlásenie:

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Philyra912, ktorá napísala túto fanfiction.   

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: Philyra912

Kapitola 20: Nájdenie liečby

Na druhý deň sa na ňu usmial. Viac než raz. Nespýtala sa ho prečo, pretože sa bála, že keby to urobila, už by sa viacej neusmial a to nechcela. Milovala, keď sa usmieval.

Prečo, možno sa pýtate? No, to bolo dosť jednoduché. Pretože keď sa usmial, nebol dokonalý. Jeho zuby, samozrejme, boli biele a rovné a boli všetkým tým, čo si človek môže želať od zubov. Bol to ten jeho samotný úsmev, ktorý narušil masku jeho dôstojnej dokonalosti: trochu krivý, zľahka naklonený, vyložene chlapčenský a roztomilý a taký nemalfoyovský. Bola si celkom istá, že keby to o sebe vedel, nikdy by sa znova neusmial (niežeby to aj tak robil pričasto). Pokiaľ šlo o ňu, Hermiona si myslela, že je to možno ten najkrajší úsmev, ktorý kedy videla.

Robieval to len, keď boli sami. Na chodbách, pri jedle, na hodinách; tam bol k nej rovnako chladný a rezervovaný ako ku všetkým ostatným. Ale keď boli len sami dvaja - v knižnici, na stretnutí hlavných prefektov, počas obchôdzok neskoro v noci - jeho úsmev sa objavil tak ľahko na jeho perách, ako sa kedysi objavoval jeho úškrn. Keď ju poctil jedným z tých krivých širokých úsmevov, cítila sa viac než potešená, cítila sa privilegovaná.

Mala podozrenie, že sa Draco nezmienil o záchvevoch potešenia, ktoré čerpala z toho, že je adresátom jeho úsmevov, ako istý revanš za to, že sa ho nikdy nespýtala na to, prečo sa na ňu v prvom rade vôbec začal usmievať. Bola za to vďačná, za tú pokračujúcu rovnováhu a normálnosť toho čudného, izolovaného sveta, ktorého boli jedinými obyvateľmi. Bolo v ňom príjemne a v tých ukradnutých hodinách, v ktorých tam pobývala, bola šťastná.

Neprehliadla iróniu faktu, že jediný skutočný pokoj, ktorý dokázala nájsť v čase, keď nikdy nebol tak blízko strašiak Voldemorta a tej impozantnej a tragickej finálnej bitky, bol v spoločnosti Draca Malfoya, ktorý jej počas väčšiny času, čo sa poznali, nepreukázal nič iné okrem krutosti a pohŕdania. Aké bolo čudné, že teraz v jeho blízkosti dokázala nájsť takú útechu, taký pocit rovnováhy v tom, ako si neustále uvedomovala jeho prítomnosť.

Týmto smerom ubiehali jej myšlienky, keď prechádzala knižnicou tú poslednú nedeľu pred prázdninami. Hermiona musela počas niekoľkých predchádzajúcich dní poriadne pridať v štúdiu na skúšky v závere semestra, ktoré dostalo prednosť pred prehľadávaním Delilahiných denníkov, takže sa nevracala nazad, aby sa stretla s Dracom na ďalší z ich celodenných "hľadáme liečbu" stretnutí. Ale vracala sa, aby sa s Dracom stretla a spoločne sa učili na ich skúšku zo Starovekých Rún. Nakoniec apelovala na jeho slizolinskú túžbu po dokonalosti za každú cenu a presvedčila ho, aby jej dovolil pomôcť mu s Runami, ak sa on s ňou nadrví niektoré s tých ťažších aspektov prípravy emócie meniacich elixíov, ktoré študovali celý semester. Bola podstatne lepším študentom v Elixíroch než on v Runách, takže si myslel, že uzavrel lepšiu dohodu, ale jej bolo jasné, že ho musela zmanipulovať, aby prijal jej pomoc. Bola to vzájomne výhodná dohoda.

Na ich dohodnuté stretnutie prišla niekoľko minút skôr, čo bol zvyk, ktorý si osvojila v priebehu posledných pár mesiacoch. Draco vždy prišiel presne (zjavne to u neho bola otázka cti) a ona sa mu určite nechystala dovoliť poraziť ju v niečom, čo mohla tak ľahko napraviť. Napriek jeho vysoko cenenej dochvíľnosti Draco nikdy neprišiel skôr (čo vždy malo zjavne Hermione povedať: "Nebudem na teba plytvať ani jedinou ďalšou sekundou svojho drahocenného času než absolútne musím"), takže ju neprekvapilo, keď pri príchode našla ich obvyklý stôl prázdny. Posadila sa a začala si vybaľovať svoje veci.

Nesedela tam dlhšie než pár minút, keď ju začala lákať blízka kopa nepreskúmaných denníkov. Chvíľu sa ošívala na mieste, vrhala kradmé pohľady na tie denníky. Napriek jej naliehaniu na to, aby sa počas celého týždňa sústredili na štúdium, si nedokázala pomôcť, aby nepremýšľala, že tá odpoveď - a musela existovať nejaká odpoveď - musí byť v jednom z tých pozoruhodne nemnohých zväzkov a len čaká, kedy sa nájde.

A Draco tu ešte nebol, všakže? Aj tak tých päť minút do jeho príchodu nemala toho veľa na práci. Iba do jedného rýchlo nakukne len, aby na chvíľu uľavila svoje zvedavosti. Čomu to ublíži? A čo keby to skutočne našla? Nebol by ten výraz na Dracovej tvári, keď príde a ona mu povie, že našla liečbu, cennejší než tých neveľa okamihov času na štúdium, ktoré by tejto veci musela obetovať?

Zdvihla najvrchnejší denník a začala čítať.

*

Draco sa netrpezlivo pozeral na obrovské hodiny, ktoré viseli na stene vedľa jeho dverí. Zostávalo mu dvadsať minút do odchodu na stretnutie s Hermionu a absolútne tam odmietal prísť zavčasu; bolo by to vyzeralo, že sa nemôže dočkať, až ju uvidí a to by určite nemohol nechať tak. Avšak nemohol sa rozhodnúť, čo bolo horšie: ukázať sa zavčasu a nechať ju myslieť si, že ju chcel vidieť alebo sedieť tu v snahe presvedčiť sa, že ju vidieť nechce.

Postavil sa s podráždeným zvukom (ktorý bol namierený na tú časť jeho mozgu, ktorá mala udržiavať jeho obraz chladného, neoblomného, bezcitného Draca Malfoya a ktorá v poslednej dobe začínala mizerne zlyhávať). Chvíľu sa bezcieľne prechádzal po izbe, zúfalo hľadal čokoľvek, čo by ho mohlo rozptýliť od jeho nepokojného a nevyrovnaného duševného stavu (nebol dychtivý stretnúť sa s ňou, nebol). Nanešťastie jeho oči zablúdili (ako to tieto dni často robili) k tej zdanlivo neškodnej zásuvke jeho nočného stolíka, kde schovával ten denník, ktorý prepašoval z knižnice.

V duchu zastonal. Takmer sa mu podarilo zvládnuť dva celé dni bez toho, aby venoval jedinú myšlienku znepokojujúcim udalostiam na stránkach toho tenkého zväzku. Delilah Jamesová venovala tento konkrétny denník zaznamenávaniu svojho milostného vzťahu s Edwardom Flanniganom, mužom, s ktorým bola spojená a ktorý kedysi býval jej najväčším nepriateľom a súperom. Draco si prečítal s nie malým množstvom zdesenia, ako láska zapustila korene v Delilahinom srdci napriek jej statočnému úsiliu vzdorovať jej. Ich spojenie neumožnilo zachovať Delilah tieto jej nové city nadlho v tajnosti, ale Edward nielenže privítal toto odhalenie; on zareagoval podobne. Schôdzky neskoro večer, ukradnuté bozky, okamihy šťastia a zármutku a zúfalstva: všetky boli dôkladne zdokumentované na zažltnutých stránkach toho denníka, ktorý bol teraz zastrčený v zásuvke Dracovho nočného stolíka.

Draco nechcel toto všetko o Delilah Jamesovej vedieť; naozaj nechcel vedieť všetko o komkoľvek, pokiaľ sa to nedalo použiť ako nástroj vydierania. Ale akosi pre dôvody, ktoré absolútne odmietal preskúmať, mal takmer neprekonateľné nutkanie si ten denník prečítať. Chcel poznať každý detail, každý maličký odtieň toho, čo dajako znásobovalo lásku dosť veľkú na to, aby prekonala celý život nenávisti a predsudkov. Domnieval sa, že keby tomu venoval nejakú myšlienku, zistil by, že už poznal dôvod, prečo chcel všetko tak strašne vedieť a to bolo presne to, prečo tomu venoval tak málo myšlienok, ako bolo možné.

Naposledy ten denník odložil nabok pred niekoľkými dňami, keď bol zvlášť otrasený jedným odsekom. Tie slová sa mu ozývali v hlave, v nežnom ženskom hlase, o ktorom si bol pomerne istý, že nikdy predtým vo svojom živote nepočul.

Strávila som tu, v Paríži, len jedinú noc a už mi chýba Edwardova prítomnosť, ako mi v zime chýba teplo slnečného svetla. Kedy sa stal mojím útočiskom? Kedy sa stal jeho dotyk taký nevyhnutný ako voda a vzduch? Kedy som sa prestala cítiť celá, keď nie je so mnou? Možno som sa nikdy celá necítila. Možno som skrátka nevedela, že sa tu prechádzam len ako polovica seba samej. Nemôžem sa rozhodnúť, či sa mi dostal pod kožu, keď som sa nepozerala alebo tam vždy bol a ja som skrátka bola príliš slepá, aby som to videla.

Teraz, keď hľadel na tú zásuvku, v ktorej bol ten denník ukrytý, premýšľal, či sa to naozaj stalo takto, či sa ľudia vážne môžu jedného dňa otočiť a uvedomiť si, že nemôžu žiť jeden bez druhého. Určite dúfal, že to tak nebolo. Ak sa niečo chystalo kompletne zmeniť jeho a všetko, čo poznal, chcel to vidieť prichádzať. Chcel byť schopný spoznať to skôr, než bolo príliš neskoro zdúchnuť kadeľahšie.

A to, šepkalo zradcovsky jeho podvedomie, je presne dôvod toho, prečo stále čítaš ten denník. Pokrútil hlavou nad tou myšlienkou, vyhlásil ju za absurdnú dokonca, keď kráčal k tomu nočnému stolíku.

DRACO!

Prudko zastavil. To bol Hermionin hlas a počul ho rovnako jasne, ako keby stála ani nie tri stopy od neho. Keď tam stál v šokovanom zmätku, narazil do neho pocit naliehavej, rozkazujúcej potreby a on zrazu pochopil.

Hermiona ho potrebovala.

Do dvoch sekúnd bol von z dverí, príliš rýchlo na to, aby sa pýtal, prečo vôbec ide.

Bol v polovici cesty do knižnice, keď na ňu narazil. Utekala po chodbe smerom k slizolinskej spoločenskej miestnosti, kučery jej divoko lietali okolo začervenanej tváre, oči svietili, eufória ňou uháňala ako nárazová vlna. Šmykom pred ním zastavila a na chvíľu ho zasiahla hrozivá myšlienka, že sa mu chce hodiť okolo krku. Našťastie si ten nápad lepšie premyslela a uspokojila sa vydaním slabého výkriku čistého potešenia, keď mu do rúk vrazila denník zviazaný v hnedej koži, ktorý sa honosil fľakmi od elixíru vpredu na obálke a ukázala na stránku, ktorú držala otvorenú.

Na ľavej stránke boli vymenované prísady a pokyny na prípravu veľmi komplikovaného elixíru. Napravo bola jednoduchá veta.

FUNGUJE TO!

Draco vzhliadol na Hermionu, ohromený šok mierne otupil jeho vnímanie nadšenej radosti, ktorá sa z nej valila. Zovrela ruky a šťastne sa zasmiala, súhlasne prikyvujúc na jeho skúmavý výraz.

"Povedala som ti, že to nájdeme!" vykríkla. Keby sa stále nepreberal zo svojho šoku, bol by urobil jedovatú poznámku o jej neschopnosti udržať svoje sklony "všetko-viem" dokonca o takomto čase. Avšak pravda bola, že sa veľmi silno pokúšal ovládnuť svoju vlastnú eufóriu. Naozaj bol ohromený sám sebou, keď jediným vonkajším znakom, ktorý si dovolil dať najavo, bol výnimočne široký a víťazný úsmev.

"Začínal som pochybovať," priznal a potom sa čudoval, prečo to priznal. Ten úsmev mu opätovala.

"Aj ja," priznala. Chvíľu na seba hľadeli, len sa usmievali a kochali sa v žiari ich víťazstva. Zrazu si Draco uvedomil, že sa usmieva ako idiot na Hermionu Grangerovú na prekliatej chodbe, kde ho môže vidieť celý svet. Rýchlo ten úsmev potlačil a predstieral, že ho ani v najmenšom nerozosmutnilo, keď si všimol ako Hermionin vlastný úsmev trochu ochabol, keď ten jeho zmizol.

"Prešla si toto všetko?" spýtal sa jej, pozorne zadržujúc príkrosť, ktorá by normálne charakterizovala takúto otázku a neistý, prečo to robil.

"Nie celkom," hanblivo priznala. "Trochu som sa nadchla." Vzhliadol na ňu a neuvedomil si, že jej venoval malý úsmev, až kým nezacítil ten drobný otras radosti, ktorý v nej takýto čin zvyčajne vyvolal.

"Vážne? Ani som si nevšimol," poznamenal s kamennou tvárou. Nadvihla na neho obočie tak, ako to dokázala len ona. Ignoroval to a znova venoval svoju pozornosť tomu denníku.

"Niektoré z týchto prísad bude možno ťažké zohnať," poznamenal. "Mohol by som si ich dať poslať z domu."

Hermiona pristúpila bližšie a nazrela mu cez plece, opatrná ako vždy, aby sa ho nedotkla. Jej teplo preniklo cez hrubú vlnu jej svetra a jeho kašmír a zahrialo jeho pokožku.

"Možno nie," podotkla. "Medzi nami, myslím, že môžeme zohnať všetky okrem tých posledných troch a myslím, že tie má asi Snape vo svojich súkromných zásobách. Minimálne ich zvykol mať." Draco na ňu strelil neveriackym pohľadom a ona sa na neho pozerala chvíľu zmätená, až kým si zjavne neuvedomila, čo povedala, na to zhíkla a zakryla si rukou ústa, ako keby chcela zastaviť slová, ktoré už vyslovila.

"Vlámala si sa do Snapových súkromných zásob, však?" Odpovedal mu jej jemný rumenec. Nemohol si pomôcť, aby mu úškrn neskrútil pery. "To chce gule, Grangerová. Som dosť ohromený."

Zjavne chvíľu bojovala s tým, či byť urazená alebo potešená a rozhodla sa pre trochu rozpačitú pýchu.

"A zrejme nie naposledy," odvetila ako potvrdenie toho, čo mu už ich spojenie povedalo. "Môžeš dať dokopy tie ostatné prísady a začať s elixírom, kým zoženiem tie posledné tri? Stretneme sa v tej opustenej učebni na južnej chodbe na štvrtom poschodí."

"V poriadku," súhlasil, stále žiaril od toho, čo podozrivo cítilo ako pýcha pri pomyslení na to, ako sa zásadová Hermiona Grangerová vlámala do pracovne nenávideného profesora a ukradla mu cenných prísad z Merlin vie akých dôvodov. S úsmevom sa otočila a zamierila ku schodom; schodom, ktoré, ako si uvedomil, viedli nahor a preč od Snapovej pracovne.

"Hej, Hermiona?" Otočila sa a spýtavo sa na neho pozrela.

"Predpokladám, že si si vedomá, že Snapova pracovňa je opačným smerom?" Prekvapila ho zaškerením sa s veľmi slizolinskou prefíkanosťou.

"Musím si zaskočiť do chrabromilskej spoločenskej miestnosti, aby som si najprv od Harryho niečo požičala." Bez ďalšieho vysvetľovania si prehodila jej nemožné kučery cez plece a takmer vyskákala po schodoch. Jej radosť zotrvávala vo vzduchu ako čistá, príjemná vôňa jej šampónu.

Draco chvíľu hľadel na to schodisko, dávno potom, čo mu zmizla z dohľadu. Nakoniec sa otočil a začal kráčať nazad do slizolinskej spoločenskej miestnosti, aby zhromaždil potrebné prísady a mohli konečne prerušiť to spojenie a ukončiť tú šialenosť, ktorá ovládala jeho život posledné dva mesiace.

V polovici cesty si všimol zvláštne napätie vo svojej hrudi a strávil zvyšok cesty presvedčovaním samého seba, že neexistuje nič, čo by sa dalo ľutovať.

*

Hermiona si nevyzliekla Harryho neviditeľný plášť, až kým sa nedostala k dverám učebne, kde čakal Draco. Určite nechcela, aby ju prichytili túlať sa po chodbách presne s tými prísadami, o ktorých Snape nepochybne čoskoro zistí, že chýbajú z jeho súkromných zásob. Stočila lesklý plášť do klbka a napchalo ho do tašky. Skontrolovala, či je Záškodnícka mapa poskladaná a nevidno ju, kým zatlačila do dverí a prekĺzla dnu.

Draco stál pred stolom, ktorý bol takmer v strede miestnosti, blokoval svojím telom výhľad na čokoľvek, čo bolo na vrchu stola, ruka sa mu visela nenápadne blízko vrecka jeho habitu, kde, predpokladala, mal ukrytý prútik. Jeho napätá ostražitosť okamžite zmizla a viditeľne sa uvoľnil, keď pohľad na ňu v ňom vyvolal pocit dôvernosti a niečoho veľmi podobného šťastiu. Jeho sympatická reakcia na jej príchod bola pre Hermionu rovnako chladivá a upokojujúca ako ten najpríjemnejší vánok na jar.

"Našla si všetky?" spýtal sa miesto privítania. Venovala mu pohľad, o ktorom dúfala, že zároveň doručí správu typu ´za čo ma máš?´ Jeden kútik jeho pier sa nadvihol dohora a ona opatrne položila svoju korisť na stôl vedľa ostatných prísad, ktoré tam úhľadne zorganizoval.

"Jedného dňa mi povieš, ako sa ti tento malý kúsok podaril, Grangerová," poznamenal Draco. Bola to otázka zrodená z úprimnej zvedavosti a ona mala to najčudnejšie nutkanie skutočne mu povedať.

"Moje pery sú zapečatené," vyhýbavo odpovedala.

"Stavím sa, že to by som dokázal napraviť," odpovedal doberajúcim hlasom Draco, keď zdvihla otvorený denník, aby si ešte raz prezrela tie prísady, než začnú s elixírom. Usmiala sa, ale nepozrela sa na neho.

"Ach?" prostoreko odvetila. "A ako by si to urobil?"

"Mám svoje cestičky." Hlas mu tak trochu priadol. Prevrátila očami a vzhliadla, aby zistila, že sa opiera o stôl vedľa nej, oveľa bližšie než si myslela, že by mal byť. Mal samopašnú a hravú náladu, a jeho oči sa ligotali dobrým humorom ako strieborný ľad v zimnom svetle. Usmiala sa; nemohla si pomôcť.

A potom, úplne bezdôvodne, to neškodné flirtovanie jej už vôbec nepripadlo nijako zábavné. Zrazu uvažovala nad tým, čo by presne Dracove "cestičky" znamenali. Tiež premýšľala nad tým, prečo jeho oči zrazu prestali iskriť šibalstvom a namiesto toho vírili niečím, čo v nich nikdy predtým nevidela. Neznáma emócia začala poťahovať za jej srdce, ťahať ju spôsobom, ktorý bol veľmi podobný prenášadlu a predsa mu vôbec podobný nebol.

Hermiona zažmurkala a čokoľvek bolo v Dracovom neobvykle intenzívnom pohľade, bolo preč, ako keby tam nikdy nebolo. Ten neznámy poťahujúci pocit sa tiež vyparil a hoci ho stále nedokázala nijako zaradiť, mohla vycítiť, že Draco presne vedel, čo to bolo a nebol kvôli tomu ani v najmenšom šťastný. Zvraštil čelo, odtiahol sa od stola a začal medzi nimi robiť priestor, silne rozrušený.

"Začnime. Čím skôr to skončí, tým lepšie," povedal s náhlou príkrosťou. Hermiona si uvedomila, že na to nemá čo povedať a tak predstierala, že ju to netrápi, keď začala pracovať.

Ďalšie tri hodiny Hermiona a Draco pracovali v nie celkom priateľskom tichu. Ten elixír bol komplikovaný, vyžadoval veľa zdĺhavých príprav a presne meranie. Hovorili málo, a keď prehovorili, bolo to so zdvorilosťou, ktorá medzi nimi pôsobila neprirodzene.

Všetko to ticho poskytlo Hermione viac času premýšľať, než v skutočnosti chcela mať. Dracove vyhlásenie o tom, že konečne všetko skončí, jej skutočne poskytlo podnet na zamyslenie. Bola taká oddaná hľadaniu liečby a taká nadšená, keď ju konečne našli, že si nikdy nenašla čas, aby zvážila, aké to bude, keď táto skutočne ťažká skúška skončí. Bolo celkom možné (v skutočnosti to bolo dosť pravdepodobné), že ich priateľstvo alebo čo-to-bolo, ktoré sa dajako vytvorilo medzi nimi, keď sa nepozerala, neprežije stratu tohto ich podivného spojenia. V duchu videla ten vzťah, ktorý si začala ceniť ako poklad, tak veľmi roztrieštený ako krehké farebné sklo a keď sklopila zrak k zemi, takmer očakávala, že uvidí pri nohách farebné a žalostné úlomky skla.

Premýšľala, či nájde jeho tvár rovnako nečitateľnú ako kedysi vždy bývala, keď už viacej nebude schopná posúdiť, čo cíti. Premýšľala, či videla ten naklonený úsmev naposledy. Premýšľala, či niekedy z jeho pier znova začuje svoje krstné meno. Premýšľala, či bolo možné, aby jej chýbal, keď stál rovno pred ňou.

"Dobre, už by mal byť pripravený." Jeho hlas rozbil jej snenie a ona vzhliadla na neho, na jeho teraz-dôverne-známu tvár a jeho tmavé, nepokojné oči.

"Už?" Povedala to skôr, než sa dokázala zastaviť a dúfala, že nepočul to sklamanie v jej hlase.

"Áno, práve som pridal posledný z čiernych lupienkov ruže," potvrdil vážne. Musela si len predstavovať ten neznámy smútok, o ktorom si myslela, že cítila zasiahnuť do jej vlastnej náhlej depresie.

"Dobre teda. Priniesol si poháre?" spýtala sa, snažila sa veľmi silno udržať svoj hlas strohý a vecný. Prikývol a ukázal na dva štíhle strieborné poháre na rohu stola. Hermiona do každej nádoby nabrala správne dávky elixíru a podala jednu Dracovi. Ten bežný čin sa zdal byť oveľa významnejší a neradostnejší, než by mal, pomyslela si.

Keď držala vlastný pohár v ruke, otočila sa k Dracovi sledujúcim ju s výrazom, ktorý bol možno ľútosťou a v stave mysle, ktorá bola príšerne rozpoltená. Venovala mu slabý, melancholický úsmev, ale on jej ho neopätoval. Namiesto toho sa načiahol dopredu a ťukol svojím pohárom o jej.

"Na zdravie, Grangerka," povedal potichu, zopakoval prípitok, ktorý predniesol tesne predtým, než si dali pred dvoma mesiacmi elixír Partis Sensus, keď boli odlišnými ľuďmi a všetko bolo oveľa jasnejšie. Ak si všimol slzy zhromažďujúce sa v jej očiach, nespomenul to.

Napili sa. Hermiona skrútila pery, keď ten elixír (ktorý chutil odporne sladko a trochu trpko) stekal jej hrdlom. Keď sa zhromaždil v jej žalúdku, čakala na teplý, rozširujúci sa pocit, podobný tomu, ktorý pokračoval tým, že si pred tak dlhou dobou začala uvedomovať Dracove pocity. Namiesto toho to jednoducho... prestalo. Jednu chvíľu zúfalo visela na svojom uvedomovaní si Dracovho napätého očakávania a druhú tu skrátka nebolo nič.

Neiste sa na seba pozreli. Dajako sa to zdalo byť... sklamaním. Očakávala, že bude cítiť, že sa ich spojenie prerušilo, ako keď človek cíti, že sa mu zlomila kosť alebo keď mu odtrhnú prívesok. Namiesto toho to spojenie bolo jednoducho preč, ako keby nikdy neexistovalo. Nebola si istá, prečo ju uvedomenie si, že sa taká obrovská časť jej života dala zničiť s takým malým úsilím a absolútne bez žiadnej bolesti, naplnilo takým zármutkom.

"No," nakoniec povedala. "Myslím, že by sme mali upratať."

"Myslím, že áno," potichu súhlasil. Použila každý kúsok svojej vôle, ktorú vlastnila, aby sa presvedčila, že nezáleží na tom, že už nedokáže prečítať ani jedinú emóciu v jeho prázdnych, ľadových očiach.

Začali upratovať prísady, baliť použiteľné zvyšky a odhadzovať všetko ostatné. Hermiona práve používala na kotlík, v ktorom pripravili ten elixír, čistiace kúzlo a tak si nevšimla, kedy Draco zdvihol ten denník. Chvíľu hľadel na tie prísady do elixírov, ale potom otočil stránku a začal čítať.

Hermiona dokončila čistenie kotlíka a vzhliadla, aby sa spýtala Draca, čo s ním chce urobiť a našla ho zízať na ten denník so vrašteným obočím a veľmi čudným výrazom.

"Čo sa deje, Draco?" spýtala sa. Jeho oči boli také nečitateľné ako vždy, keď sa stretol s jej pohľadom.

"Asi máme problém."