Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 16 Deti prekliatych

Pár týždňov po tom, čo Partis Sensus prevrátil jeho svet hore nohami, zažil Draco niečo, na čo si až dovtedy nedokázal spomenúť, že zažil; prebudil sa zo sna, z ktorého nebol ani vydesený, ani nemal bolesti, ale cítil sa v pohodlí a pokojne. Prebudil sa z dobrého sna. Tá predstava mu bola rovnako cudzia a nezvyčajná ako mobilné telefóny a ortodoncia.

Rýchlo vytušil, že ten sen musel byť výsledkom Hermioninho podvedomia, pretože veľmi pochyboval, že všetky jeho šťastné spomienky dokopy by dokázali poskytnúť dosť materiálu, s ktorým by sa dalo pracovať v oddelení s "dobrými snami". Normálne ho ten jav delenia sa o sny, ktorý s radosťou označil ako "REM (PP: fáza spánku) znásilnenie" (Hermiona pobavená nebola, kvôli čomu to vravel častejšie) naštval, ale bolo takou úľavou zobudiť sa bez toho, aby mu od hrôzy uháňalo srdce, že si skoro prial, aby sa to udialo znova. A ono sa udialo, o pár dní neskôr, a potom, k jeho vlastnému prekvapeniu, mal svoj vlastný dobrý sen.

V tomto snovom svete lietal a bol úžasne, radostne slobodný. Nechcel Hermione pripisovať zásluhy za toto novonájdené šťastie, ale mal podozrenie, že to jej pozvoľný vplyv na jeho spiacu myseľ  mal za následok zmenu v tom, čo vídaval vo svojich snoch. Pôvodne ho to tiež naštvalo, ale čoskoro to vyprchalo. Teraz bol jednoducho vďačný za krátky oddych od nočných morí a reality (ktorá bola občas z tých dvoch horšia), ktorý mu jeho nové sny dokázali poskytnúť.

Keď zaspal v knižnici, znova sa mu príjemne snívalo, ale toto nebol sen o lietaní, ako boli doteraz všetky jeho dobré sny. Tentoraz bolo to šťastie pokojné, utešujúce. Mal pokoj v duši, resp. predpokladal, že mal; nikdy vo svojom bdelom živote pokoj nepoznal a tak nemal s čím porovnávať.

Väčšmi znepokojujúci než táto neznáma emócia bol fakt, že okamžite neustúpila, keď sa prebudil. Jeho spánkom zmätený mozog sa stále tešil z pokoja jeho snového sveta, nechápal krvné línie či princípy alebo menej než priateľskú sedemročnú minulosť. Namiesto toho zaregistroval tichý hlas, jemný úsmev, známu tvár a, do pekla s tým, ten úsmev jej opätoval. Vedel, že ju ten čin prekvapil; dokelu, prekvapil aj jeho. Kládol to za vinu tomu snu, svojej dezorientácii, čomukoľvek, len nie skutočnosti, že ju rád videl. Takto to bolo ľahšie, ale nebolo to vďaka tomu v poriadku.

Niekoľko minút po tom, čo sa táto udalosť prihodila, sa stále pokúšal ospravedlniť sa sám pred sebou a tak takmer preskočil tie najdôležitejšie slová, ktoré kedy vo svojom živote čítal. Práve chcel otočiť stránku, keď v jeho hlave zazvonil vzdialený poplach, prerazil tou tlmiacou hmlou jeho sebaospravedlňovania sa. Znova tie riadky prečítal, nedokázal im uveriť, tak ich prečítal ešte raz. Možnože by na ne hľadel celý deň, keby nezacítil, ako sa Hermionine jemné vlasy obtreli o jeho líce, keď sa nad neho naklonila.

Prebral sa zo svojho tranzu, ale stále bol príliš šokovaný, aby cúvol pred dotykom jej vlasov, ktoré mu na pokožke pripadali ako surový hodváb. Ukázal na predmetné riadky, s nádejou, že potvrdí, že boli viac než len výsledkom jeho túžobnej predstavivosti.

"Je tam napísané to, čo si myslím, že je?" Ovanula ho jej sladká, čistá vôňa v tom istom ovzduší, ktoré nieslo jej obozretnú nádej, keď sa predklonila ponad jeho plece, aby prečítala tie slová, o ktorých on stále pochyboval, že na tej stránke sú. Neobťažoval sa vyvinúť akúkoľvek snahu vyhnúť sa kontaktu s ňou; vždy dávala pozor za nich oboch. Podľa jeho názoru bola príliš opatrná, príliš opatrná vo všetkom. Nikdy bez seriózneho premýšľania neurobila žiaden pohyb či nevyslovila slovo. Muselo to byť nudné a namáhavé žitie.

Cítil, ako ňou vystrelili šokované pochybnosti, videl, ako stuhli črty na jej tvári v neschopnosti pochopiť. Trasľavým hlasom vyslovila tie slová nahlas a až keď skončila, skutočne uveril. Otočil sa, aby sa na ňu pozrel a bol odmenený (no, dopekla, nie odmenený, prečo by sa staral?) malým radostným úsmevom víťazstva.

"Našli sme to," zašepkala. Jej šťastie bolo ako skvelý jemný dážď a on silno bojoval proti úsmevu, ktorý jej jeho zradcovská myseľ chcela venovať na oplátku. Tiež si priveľmi silno pokúšal zabrániť byť nadšený tou detskou radosťou, ktorú ona vyžarovala, aby stihol protestovať, keď mu ten dlho hľadaný denník vytrhla z rúk. Jej oči dychtivo preleteli cez tú stránku, zúfalé zistiť, či skutočne našli odpoveď na to, čo tak dlho hľadali.

Chvíľu ju sledoval, pokúšal sa ako vždy prísť na to, čo to na nej bolo, že ho to tak zaujímalo a rozčuľovalo. Posledné tri týždne boli pre neho dosť záhadné. Čím viacej času strávil v Hermioninej prítomnosti, tým menej sa mu spomínaná prítomnosť stávala odpudzujúcou. Podvedome vedel, že pre dobro jeho duševného zdravia by to malo byť naopak. Dospelo to k nemysliteľnému bodu, kedy jej spoločnosť bola nielen menej než odpudzujúca; bola dôverne známa, dokonca príjemná.

Poznal ju, krucinál! Poznal to, ako sa smiala, a poznal presnú farbu jej úprimných očí ako srnka. Dokázal rozoznať zvuk jej krokov alebo vôňu jej šampónu. Dokázal z pamäti odrecitovať predmety, ktoré mala a testy, ktoré robila minulý týždeň. Vedel, kam pôjde na vianočné prázdniny. Poznal jej najhlbšie a najbolestivejšie tajomstvá. Vedel, že jeho vlastné boli v bezpečí jej vytrvalých, neochvejných rúk.

Nechcel tieto veci vedieť; úplne naopak! Chcel ich vyplaviť zo svojej pamäte preč v prachu a pote metlobalového zápasu. Chcel sa zbaviť všetkých tých nahromadených slov a giest a jemných emócii, ktorých bol svedkom a ktoré sa spojili voči nemu, aby ho prinútili menej ju nenávidieť alebo prestať ju nenávidieť úplne.

Sotva vedel, čo si o nej dlhšie myslieť. Bola humusáčka, skoro sedem rokov nenávidený nepriateľ, sebecká vševedka, výstavné dieťa všetkého, čo bol naučený nenávidieť a rozdupať. Bola tiež múdra, a priamočiara a silnejšia a zložitejšia, než mal ktokoľvek právo byť. Bola taká... nepredvídaná. Poznal každú emóciu, ktorá ju zvierala, každý jej strach a túžbu, čo mala, ale stále ho prekvapovala.

Ach, ako si prial, aby si to nepomyslel, pretože len čo to urobil, dokázala mu, že má pravdu. Bez varovania slabo zhíkla a potom, ovládnutá vzrušením, sa načiahla a chytila ho za ruku, ako keby chcela získať jeho pozornosť. Sledoval, ako jej oči zostali nezaostrené a potom zaklial, keď ho vtiahlo do hlbín jeho vlastnej mysle. Trpko zauvažoval, ktorá z tej tisícky škaredých spomienok jeho podvedomia sa ich rozhodne poctiť návštevou.

*

Nechcela sa ho dotknúť. Nechcela. Bola len vzrušená, to je všetko. Z toho, že konečne našli iskričku nádeje v situácii, ktorá sa každým dňom stávala beznádejnejšou... Bol to opojný pocit, ale spôsobil pohromu v jej zdravom rozume. Našla ďalšiu zmienku o možnej liečbe a vo svojom vzrušení urobila prvú vec, ktorá ju napadla - načiahla sa po človeku, s ktorým sa o ňu chcela podeliť.

Okamžite si svoj omyl uvedomila, prekliala sa pre nedostatok sebakontroly, ale dovtedy už bolo príliš neskoro. Už to bol skoro mesiac, čo bola nedobrovoľným rukojemníkom Malfoyovej pamäte a takmer zabudla na ten pocit klaustrofóbie, ktorý sa jej zmocnil, keď rozmetalo jej schopnosť dýchať a jej svet sa rýchlo roztočil.

Otvorila oči... A na chvíľu sa jej zmocnila hrozná myšlienka, že oslepla. V nepreniknuteľnej temnote nedokázala nič vidieť, ale postupne si začala uvedomovať naliehavý šepot, pocit, ako ňou zúfalo trasú dve ruky, a tú ohromujúcu túžbu prekliať toho blba, čo si prial zomrieť, keď sa ju opovážil zobudiť uprostred noci. Áno, určite bola v Malfoyovej hlave. Jej tok myšlienok tiež zjavne navrhol, že nie je slepá, len je v nocou stmavnutej spálni.

Prudko sa posadila a odstrčila ruky, ktoré sa ju zúfalo snažili prebudiť. Podráždene hmatkala po niečom na nočnom stolíku - čo to bolo? - a pokúsila sa vyčistiť si hlavu od spánku, zlá predtucha prechádzala ľadovými prstami po jej srdci. Malfoy ustaraný nebol; ak niečo, tak bol naštvaný, ale Hermiona sa nedokázala zbaviť pocitu, že nech čokoľvek poskytlo dôvod jej neznámemu spoločníkovi zobudiť ju, bude to skutočne veľmi zlé.

Jej ruka zrazu chytila tú vec, čo očividne hľadala - Malfoyov prútik. Začula sa zašeptať "Lumus" Malfoyovým dôverne známym hlasom, hlbokým a melodickým, ako bol práve teraz. V tej náhlej jasnosti za prameňmi bielo-blonďavých, spánkom rozstrapatených vlasov, ktoré zastreli jej oči, ju s obavami sledovala bledá, vydesená tvár Vincenta Crabba. Do biela rozpálený hnev vystrelil jej žilami.

"Krucinál, Crabbe, čo do pekla robíš?" vyprskla, odsunula si vlasy z očí a poposadla si dopredu. "Povedal som ti, aby si ma nikdy nevyrušil, keď spím! To je príliš náročné aj na teba?"

"Prepáč mi, Draco," zaskučal Crabbe, čím sa Malfoyova pera skrútila pohŕdaním a Hermiona si zapriala, aby mala oči, ktoré by prevrátila v zhnusení. "Ale, ale -" koktal Crabbe, očividne príliš rozrušený nahnevaným Dracom, aby si spomenul, prečo v prvom rade riskoval ten hnev.

"Vysyp to, ty idiot!" začula sa Hermiona vyprsknúť. "Už som hore."

"Ide o tvojho otca, Draco," naliehavo zašepkal Crabbe, zadržal dych, ako keby sa pripravoval zniesť celý nápor akejkoľvek reakcie, ktorú očakával, že táto správa vyvolá. Hermiona cítila, ako sa Malfoyovo telo veľmi, preveľmi naplo, jeho hnev sa okamžite rozptýlil.

"Čo sa stalo?" Malfoyov hlas bol napätý.

"Nevieme," odpovedal Crabbe. Hlas sa mu trochu triasol, hoci sa už nezdalo, že by to bolo zo strachu z Draca. "Dnes v noci bola pripravená pasca na ministerstve. Vravia, že tam bol Potter, a Dumbledore a..." Crabbe nahlas prehltol, "Temný pán."

Súčasne ako sa Dracovo srdce bolestivo rozbúšilo v jeho hrudi, Hermiona pocítila otras, keď si pripomenula ten strach. Toto bola Dracova spomienka na tú noc, kedy ona, Harry, Neville, Ginny a Luna Lovegoodová šli na Oddelenie záhad. Noc Siriusovej smrti. Noc, kedy zajali Malfoyovho otca. Smiešne, že predtým nikdy nepremýšľala o tom, čo sa v tú noc dialo na Rokforte. Zrejme sa to mala dozvedieť.

Hermiona odhodila nabok ťažké, teplé prikrývky, pod ktorými bola zahrabaná a švihla nohami cez okraj postele. Vlhký, chladný vzduch slizolinských žalárov zasiahol jej zrejme bosé nohy (aký čudný pocit to bol), ale sotva to fyzické nepohodlie registrovala. Mrazivá hrôza, ktorá sa usídlila v jej hrudi, oveľa viac prevážila akýkoľvek chlad, ktorý mohol visieť v tom temnom vzduchu podzemia.

Teraz, keď bola mimo ťažkých, tlmiacich závesov Malfoyovej postele, mohla počuť šepot ostatných, napäté rozhovory, šuchot narýchlo obliekaného oblečenia, a zvuk toho, ako sa ostatní piataci potkýnajú v temnote. Rýchlo sa začala obliekať, kým Crabbovi kládla otázky napätým, pevne kontrolovaným hlasom.

"Kto?"

"Nevieme. Vôbec sme nemali o tom útoku vedieť, ale Pansy začula, ako o tom hovorí jej otec. Nevedela, že to malo byť dnes v noci."

"Ako vieme, že bolo?" Otočila sa, aby sa pozrela na Crabba, ktorého tvár vyzerala pretiahnutá a vydesenejšia a oveľa menej krutejšia než zvyčajne vyzerala. Časť z nej, ktorá bola stále sama sebou a nie Dracom, zaregistrovala, že sa musí znepokojovať o svojho otca a vedela, že z dobrých dôvodov. Bol medzi tými smrťožrútmi, ktorých v tej bitke zajali.

"Dvaja siedmaci, ktorí sa učili neskoro do noci na záverečné MLOKy, videli, ako sa Dumbledore vrátil so zranenými. Vravia, že s nimi boli študenti. Určite Potter, a asi niekoľkí ostatní."

"To je všetko?"

"Nie. Zabini šiel do ošetrovne, aby zistil, či niečo nezačuje. Dumbledore a niekoľko členov Rádu diskutovalo, čo urobiť so smrťožrútmi, ktorých zajali. Nezačul žiadne mená."

S definitívnosťou sa v Hermioninej hrudi usadil ťažký smútok. Keď sa doobliekala, prehodila si plášť cez plecia, zastrčila do vrecka Malfoyov prútik a vyšla zo spálni piatakov dole do slizolinskej spoločenskej miestnosti.

S ohľadom na to, koľko bolo hodín, bola slizolinská miestnosť neobyčajne plná a desivo tichá. Tucty a tucty prenasledovaných tvári sa obracali Hermioniným smerom, keď vošla. Správy o útoku na ministerstvo sa zrejme rýchlo rozšírili. Hermiona nemala žiadne ilúzie, že by zhromaždená skupina čakala, že začuje novinky o svojich spolužiakov. Starali sa o svojich vlastných a o nikoho iného. Tie obavy v ich očiach boli obavy o ich rodičov; toto boli deti smrťožrútov, temných kúzelníkov, čistokrvných fanatikov, ktorí by radšej videli Hermionu mŕtvu v priekope než na Rokforte.

Potom bolo podivné, že to bolo jej srdce, nie Dracovo, ktoré s nimi súcitilo. Nemohli zabrániť, aby ich rodičia neboli smrťožrútmi o nič viac, ako ona nemohla zabrániť, aby jej neboli muklami a bez ohľadu na to, čo jej v minulosti urobili alebo povedali, ich strach a obavy vyzerali úprimné. Keď tam sedeli a túlili sa k sebe, oblečení v pyžamách a habitoch a vyzerali byť mladí a vydesení, nezdali sa jej byť tými bezcitnými slizolinčanmi. Vyzerali ako deti, ktoré sa báli o svojich rodičov, deti, ktoré nemali žiadnu možnosť zistiť, či sa práve nestali sirotami v ich vlastnej vojne. Bol to pohľad, ktorý vás nútil vážne sa zamyslieť.

Avšak Draco k nim žiadnu ľútosť necítil. Hermiona medzi nimi kráčala bez toho, aby dala najavo najmenší náznak útechy či sympatie. Žiaden si nepýtali. Možno to bolo presne to, akými sú slizolinčania, a ju rozosmutnilo pomyslenie, aký osamelé takéto žitie musí byť.

Zistila, že ona aj Malfoy nechceli v tomto okamihu nič viac, než vypadnúť z tohto dusivého ticha, preč od ublížených, bezodných pohľadov jeho spolužiakov. Tú noc ako dusivá prikrývka pokryla slizolinské žaláre hmatateľná ťažoba zármutku. Tu, v najhlbších hlbinách rokfortského hradu bol ten najhorší predstaviteľný druh pekla, kde trpeli detí tým najstrašnejším mučením: milovaním tých, ktorí si to nezaslúžili.

Nikdy predtým neuvažovala nad tým, čím tej noci prešli rodiny smrťožrútov. Sediaci doma či na Rokforte, neistí, či ich milovaní sú mŕtvi, zranení, zajatí alebo ešte horšie, dokonca si ani neboli istí, či v tom boli zapletení. Žiadna šanca získať informácie bez rizika, že ich odhalia, nemať nikoho ku komu sa obrátiť pre odpovede či útechu. Hľadela na tie napäté, ostražité tváre študentov, okolo ktorých prechádzala a priala si, aby si ich výrazy pamätala navždy. Ak niekedy začne pochybovať o oprávnenosti svojej veci, zamýšľala si privolať spomienku na výraz tých detí s ostražitými očami, snažiacimi sa zakryť slabosť, ktorou bola láska k ich rodičom.

Zistila, že zastavila pred tmavým, elegantne vyzerajúcim chlapcom s exotickými očami, ktorý sa napätým polohlasom rozprával s Theodorom Nottom, ktorý vyzeral vyčerpane a bledo, a s Pansy Parkinsonovou, ktorá, pri nedostatku jej obvyklého make-upu a zvierajúca habit dokopy trasúcimi sa rukami, vyzerala oveľa menej škaredo než zvyčajne.

"Blaise," prehovorila Malfoyovým hlbokým, dosť napätým hlasom. Tmavý chlapec sa otočil, aby sa na ňu pozrel, jeho oči v tej tmavej izbe ebenovo čierne a nepreniknuteľné. "Začul si niečo viac?"

"Nič," vyrovnane odpovedal ten chlapec. Jeho tvár a hlas neprezrádzali žiadne emócie. Ak jeho rodičia boli medzi tými, ktorí mohli byť účastníkmi, ak sa o nich vôbec bál, nedal to najavo. Zrejme s rozhodnutím, že z rozhovoru s Blaisom sa nedá získať viac, sa Hermiona namiesto toho otočila k Pansy. Tá na ňu hľadela so zdrvenými, prosiacimi očami, ako keby dúfala, že Draco nejako dokáže, aby to, čo bolo pre ňu nepochybne živou nočnou morou, zmizlo. Hermiona ju nikdy tak veľmi neľutovala.

"Čo si začula povedať svojho otca, Pansy?" spýtala sa. Nikdy predtým nezačula znieť Malfoyov hlas tak nežne.

"Niečo o nalákaní Pottera, aby šiel na ministerstvo. Hovoril, ako bude Temný pán potešený, keď mu smrťožrúti prinesú Pottera a jeho humusákov milujúcich priateľov po tom, čo ho v tej pasci zajmú." Chlad prešiel Hermionou, keď načúvala, ako Pansy tak ľahkomyseľne hovorí o zajatí a nevyhnutnej smrti samotnej Hermiony a všetkých tých ľudí, na ktorých jej záležalo. Draco zostal chladný k tejto konkrétnej stránke Pansyinho odhalenia, ale namiesto toho to zasadilo dutý strach v jeho už znepokojenom srdci. Hermiona vedela, že myslí na to, že ak v tom bola zapletená nejaká šanca alebo česť alebo sláva, tá šanca byť ten, kto zajme Harryho Pottera, potom tam bol určite jeho otec.

"Povedal, kto pôjde?" Pansy nemo pokrútila hlavou. Ťažoba na Dracovom srdci nepoľavila. Do Hermioninej vizuálnej pamäte vstúpil obraz bledej, nádhernej tváre. Prekvapujúco to nebola tvár jeho otca; bola to žena, s dlhými, platinovými vlasmi a bledomodrými očami, jej tvár zdrvená zármutkom. Hermiona si konečne uvedomila, že to nebol otec, o koho sa Draco obával; jeho obavy boli výlučne o jeho matku, o ktorej predpokladal, že zrejme či už duševne alebo citovo neprežije stratu svojho manžela. Ak bolo možné, aby sa Hermionine srdce zlomilo, keď bolo v ďalekej budúcnosti a v inom tele než v tom, ktoré aktuálne obývala, potom sa tak udialo práve v tomto okamihu.

Bez ďalších slov, bez ďalších činov Hermiona klesla do kresla s väčšou elegantnosťou než kedy vlastnila vo svojom vlastnom tele. Mučená obrazmi Malfoyovej zlomenej, trúchliacej matky, so srdcom napätým hrôzou, tam sedela v tom trýznivom tichu, čakala na vzdialený úsvit, ktorý prinesie správy o smrti a zármutku jej a zvyšku tých detí prekliatych.

*

Hermiona zažmurkala a ocitla sa znova v knižnici na Rokforte. Oknami sa hrnulo svetlo. Vzduch bol teplý, naplnený utešujúcou vôňou starých kníh a slabou stopou po raňajkách, ktoré práve v tejto chvíli podávali vo Veľkej sieni. Bolo také čudné, že Hermiona stále cítila ten chlad, ako keby časť z nej zostala v tom chladnom, vlhkom podzemí slizolinskej spoločenskej miestnosti.

Malfoy ju sledoval s prázdnymi, ostražitými očami. Čakal, obozretný, pripravený brániť sa voči akýmkoľvek sondujúcim otázkam či nahnevanej prednáške, ktorú čakal, že na neho vrhne. Mala veľmi malé potešenie z toho, že ho prekvapila tým, že nič z toho neurobila.

"Dúfam, že je tvoja mama v poriadku," potichu povedala. Zažmurkal na ňu, zrejme čakal všetko, len toto nie. Trvalo mu niekoľko minút, kým odpovedal, ale keď to urobil, bola v jeho rozbúrených očiach úľava a vďačnosť, ktorú by nikdy neprejavil vo svojom hlase, hoci skutočne nemusel.

"Už je," odpovedal tichým hlasom. Neponúkol žiadne ďalšie vysvetlenie, ale to bolo v poriadku. Žiadne nepotrebovala.

Vyslala jeho smerom veľmi váhavý úsmev a zdvihla k nemu denník, ktorý stále držala a ukázala mu odsek, ktorý chcela, aby si prečítal. Dlhú minútu ju študoval a potom, s trhnutím svojich pier, ktoré bolo tým najbližším k úsmevu, ktorý jej kedy úmyselne venoval, si ho vzal.