Preklady fanfiction Harryho Pottera

AN: Vaše komentáre ma ustavične tešia a povzbudzujú ma, aby som aktualizovala rýchlejšie a písala lepšie! Vážne to robia! (Pieseň v texte je "The Moon Is A Harsh Mistress" (Mesiac je krutá milenka) a ak si ju chcete vypočuť na YTB, najkrajšia verzia je tá od Charlie Hadena a Pata Methenyho. Myslím, že skutočne zachytáva pocit, ktorý vyvoláva Komnata v noci. Taktiež úvodná pasáž je "Fields of Gold" a mali by ste si vypočuť jej keltskú verziu - je neuveriteľne nádherná a je poriadnou inšpiráciou pre tento príbeh).

Všetkým vám veľmi pekne ďakujem, pokračujte v komentovaní a užite si to!

PP: Keby to niekto hľadal:
The Moon Is A Harsh Mistress (Charlie Haden a Pat Metheny)

http://www.youtube.com/watch?v=5EAQ1oX7hv8 

V poviedke je použitá verzia od Jimmy Webba: http://www.youtube.com/watch?v=bd4uilLYt1U 

Fields of Gold (Celtic Woman) http://www.youtube.com/watch?v=jXPqCv9dV6g

Preklad piesní je môj.

Kapitola ôsma 

VVVV

Na mňa si spomenieš

Keď zo západu zafúka

Vietor nad poľami jačmeňa

Na slnko zabudneš

Na oblohe, čo nám závidí

Keď kráčame zlatými poľami

"Fields of Gold" - Sting

VVVVV

DEŇ PRVÝ
HERMIONA

Keď som otvorila oči, ležala som na chrbte na mäkkej tráve vŕbovej izby. Nemusela som sa rozhliadnuť, aby som vytušila, že som dnu sama. Posadila som sa a prehrabla si rukou vlasy. Už dávalo zmysel, prečo nie som unavená, či špinavá, ubolená alebo hladná, ale stále to bolo čudné. Budem potrebovať nejaký čas, aby som si zvykla.

Vietor rozševelil vŕbu, roztiahol závesy presne dosť na to, aby mi umožnil vidieť záblesky zlata. Vstala som a vykročila cez tie vetvy.

Pred tým silným slnečným svetlom som prižmúrila oči, ale potom som ich roztvorila a poklesla mi sánka.

To jačmenné pole sa tiahlo do nekonečna. Každým smerom, ku každému horizontu sa ako oceán tiahol vlniaci jačmeň. Akosi mi to pripomenulo to, ako by mohol v lete vyzerať Kansas. Buď to alebo nebo.

Zazrela som Draca - biela škvrna na zlatom plátne. Kráčal, ruky vo vreckách, hádzal pohľadom po poliach. Pohla som sa smerom k nemu, potom som sa zastavila. Zatvorila som oči, zahryzla do pery a pripomenula si všetko, čo som si vravela "včera v noci".

Chcela som sa pokúsiť presvedčiť Draca, aby sa so mnou porozprával. Z toho dôvodu to nebude zahŕňať žiaden druh výsluchu alebo postrkovania. Poznala som chalanov dosť na to, aby mi bolo jasné, že ak sa nechceli o niečom rozprávať, tak by si jednoducho dali odchod, keby ste im položili priamu otázku a neskôr by tvrdohlavo čušali, keď by ste tú tému vytiahli nabudúce. Namiesto toho som sa musela pokúsiť o nadviazanie vzájomného rozhovoru bez toho, aby som znela účelovo. A nad to všetko - a to bude tá najťažšia časť - nemala som sa hádať, odporovať, urážať, bojovať, mračiť sa alebo častovať urážkami. Nikdy.  

Nech by povedal čokoľvek.

Otvorila som oči a pripravila sa.

Toto bude veľmi ťažké.

Vyrazila som vpred, do jačmeňa. Vietor ma pozdravil - takmer som počula, ako vraví: "Dobré ráno!" Napoly som sa usmiala, prešla prstami po koncoch stebiel. Pod nohami mi pri chôdzi rytmicky chrapčalo, vlasy mi poskakovali na pleciach. Pred sebou som videla Draca; zastavil a vzhliadol dohora. Zaťala som zuby, pokúšala sa nestratiť nervy. Dobre, tak som ho nemala urážať alebo zhadzovať - ale čo som mala povedať?

Spomalila som, odtrhla klások, potom pomaly začala oddeľovať zrnká. Zastavila som asi tridsať stôp od neho a prehltla som. Stále hľadel dohora. Znova som prehltla a odkašľala si. Nebol dôvod aby -

Draco sa otočil a pozrel na mňa. Nadskočila som. Znova sa pozrel dohora.

"Už si tu niekedy videla mraky?"

Zažmurkala som, potom vzhliadla nahor. A zrazu som zatajila dych.

Tá modrá obloha bola posiata vysoko sa vznášajúcimi snehobielymi oblakmi - niektoré boli silnými búrkovými mrakmi, iné nejasnými výbežkami, iné vyzerali ako mydlové bubliny. Cez všetky presvitali lúče oslnivého slnka.

"Nie," podarilo sa mi. "Myslím, že nebolo na oblohe ani mráčika."

Draco neodpovedal. Stále s pohľadom na tú oblohu znova začal kráčať. Zaváhala som, potom sa pohla za ním. Bolo to také čudné, kráčať v tejto vzdialenosti od vŕby bez toho, aby som mala napravo ten les. Nikdy predtým som nekráčala stredom takéhoto obrovského poľa.

Dlhú dobu som sa vliekla za Dracom, prstami odlamovala klásky jačmeňa, rozoberala ich, potom hádzala na zem a začínala odznova. Kráčala som dosť blízko za ním, aby vedel, že tam som, ale nie tak blízko, aby ho to obťažovalo.

Nasledovala som ho, keď urobil veľký kruh okolo tej vŕby - vždy ju nechával na našej ľavej strane. Potom, keď sme zvládli jedno celé koliečko, znova spomalil a zastavil. Zastavila som. Draco niečo povedal, ale vietor to odniesol inam. Vystrela som sa.

"Čo je?"

Nezopakoval to. Chvíľu som šúchala nohami, potom zmenšila vzdialenosť medzi nami.

"Čo je?" znova som sa spýtala, keď som bola od neho asi päť stôp. Draco len zízal dohora, mračil sa na tú oblohu.

"Čo myslíš, že toto je - toto veľké pole a všetky tie mraky?" spýtal sa. "Neznepokojuje ma to tak ako predtým - ale nie som si istý, či je to dobré."

"Neviem," blafovala som, prehľadávala tú istú časť oblohy, na ktorú sa pozeral on. Naklonila som hlavu, chvíľu ho sledovala, ale potom niečo skúsila. "Myslím, že tamten vyzerá ako prasa."

Zvrtol hlavu, jeho obočie zvraštené.

"Ktorý?"

"Ten veľký tamto," ukázala som. "Pri tých troch chumáčikoch - vidíš, je nad ním slnko."

"Nebuď blbá," vyprskol, sklonil hlavu, otočil sa a odkráčal. Vrela vo mne zlosť, až kým -

"Veď je to jasná ovca," prehovoril.

Obočie mi vyletelo dohora. Ústa chvíľu pracovali naprázdno - bola som taká prekvapená.

"Ovca?" nakoniec som vykríkla a rozbehla sa za ním. "Prečo?"

"Pozri sa na ten chvost, Grangerka," odpovedal. "Prasce majú malý zatočený chvostík a ovce mávajú dlhé chlpaté chvosty."

Žmúrila som oči na ten mrak, stále som sa potkýnala tou vysokou trávou.

"Vôbec žiaden chvost nevidím."

"Čum na ten mizerný zadok," Draco sa zvrtol a pohodil hlavu tým smerom. "Alebo v Muklove nemajú ovce chvosty?"

"Zadok?" povedala som, kým som zhromažďovala všetok svoj dôvtip a ukrývala pobavenie. "Ty si sa pozeral na hlavu?"

"Ach, pre lásku - kto ťa učil, ako sa pozerá na mraky?" Draco mašíroval vpred. Uškrnula som sa, potom som sa prinútila vyšteknúť na oplátku.

"Nikto ma neučil, ako sa pozerá na mraky!"

"Potom by možno niekto mal!"

"Ach?" pobehla som, aby som pochodovala vedľa neho. "Kto? Ty?"

"Ja minimálne dokážem rozoznať zadok od predku," pokrútil hlavou. Vzhliadol a ukázal na jeden obrovský búrkový mrak v diaľke. "Vidíš tamten? To je pirátska loď."

"Nie, nie je," odpovedala som, len aby som mu odporovala. "Je to hrad."

"Si cvok."

"Ty slepúch." Draco si odfrkol a len na zlomok sekundy som ho videla takmer sa usmiať. Zablahoželala som si a v duchu zmenila pravidlá: bolo dokonale správne hádať sa o prasiatkach z oblakov.

VVVVV

DRACO

Za jasného denného svetla bolo ľahšie byť o máličko veselší, keď slnko žiarilo a spomienky na živé nočné mory sa dali takmer ignorovať.

Ale keď sa obloha začala meniť na tmavofialovú, hoci vonku bolo teplo, stiahlo mi vnútro a musel som ustúpiť do tej vŕby. Hoci to Hermiona nekomentovala - a vďakabohu neprehovorila niekoľko hodín - vedel som, že cíti to isté, pretože ma po chvíli nasledovala.

Teraz som sedel pri neužitočných hodinách na mieste, kde som zvyčajne sedával. Hermiona ležala na boku niekoľko krokov odo mňa, schúlená do klbka. Nebol som unavený. Nevedel som, prečo nie je ani ona. Ale určite vyzerala, že sa pokúša zaspať. Minimálne dovtedy, kým som nezbadal, že sa jej zatriasli plecia a unikol jej slabý ston.

Zamračil som sa.

"Čo je?"

"Nič," odvetila, jej hlas uslzený. Čakal som, zboku sa na ňu pozeral. Nič nepovedala. Zastrčil som svoj vankúš za seba, oprel sa a zatvoril oči.

Ale plakala. Dokázal som to počuť. Pokúšala sa zadržať tie návaly v hrdle, ale vo vnútri vŕby bolo takmer bezhlučne. Obzrel som sa na ňu a zahryzol si do vnútrajška líca. Nerád som načúval plakaniu - hlavne keď mi jej poloha príliš pripomína tú vidinu, ktorú som o nej mal, po tom, čo som ju nazval humusáčkou.

"Čo je?" podráždene som naliehal.

"Nechcem zaspať," zašepkala. Nadvihol som obočie.

"Nejaký konkrétny dôvod?"

Dlho nič nepovedala. Sklonila hlavu, tvár stočila do ruky, ktorá jej slúžila ako vankúš. Potom, keď prehovorila, som ju takmer nepočul.

"Ty by si to Ronovi a Harrymu neurobil."

Povedala to ako tvrdenie. Ale vyznelo ako otázka. Otázka, ktorá sa krútila v mojom vnútri. Sklopil som zrak na ruky v mojom lone - na to modré svetlo, ktoré sa odrážalo od môjho prsteňa.

"Počúvaj, Grangerka," snažil som sa udržať svoj hlas tvrdý. "Neznášam Pottera. A z Weasleyho mi je na vracanie. Áno, občas sa bavím predstavami, že ich tresknem po hlave niečím ťažkým, alebo... že im otrávim jedlo, alebo ich zrazím z metiel." Odmlčal som sa, nadýchol a udržal svoj hlas vyrovnaný, hoci priznať to ma napĺňalo hanbou. "Ale úprimne? Nedokázal by som sa im pozrieť do očí a chladnokrvne ich zavraždiť." Len na sekundu som sa na ňu zboku pozrel, potom som sa zamračil. "Cítiš sa lepšie?"

Neodpovedala. Ale prestala smokliť. Znova som si oprel hlavu, hľadel na tú vysokú vŕbu a pokúšal sa zaspať.

VVVVVVVV

HERMIONA

Nedokázala som sa prestať triasť alebo plakať. Počas dňa som bola schopná hodiť tú vidinu za seba, ale teraz, keď som tu len tak ležala, so všetkou tou temnotou okolo mňa, stále zaplavovala moju hlavu a nedokázala som ju odohnať. Bola som v neuveriteľných rozpakoch - zase som plakala pred Dracom - ale bolo zbytočné s tým bojovať. Bolo mi zle, mdlo, ako keby bola moja krv plná olova. Možno mal Draco pravdu. Možno bolo niečo desivé v tej hmle.

Dracovo priznanie, že by nezabil Harryho či Rona, prerušilo moje desivé myšlienky, ale ako sa mlčanie naťahovalo, tú malú útechu odnieslo a v mojej hrudi sa usídlila príšerná bolesť. Pohla som sa, mala som pocit, že mám horúčku a slzy zaplnili moje oči, rozmazali môj zrak. Nadýchla som sa. Hrdlo sa mi uzavrelo a rozkašľala som sa. Trasľavo som si pretrela tvár. S námahou som prehltla, ale neotočila som sa.

"Si hore?" zachrapčala som.

"Čo... Hm?"

"Si hore?" znova som sa spýtala.

"Už som, vďaka," ozvala sa frflavá odpoveď. Začula som, ako si ťažko povzdychol. "Stále máme nepokojný spánok, všakže?"

Prehltla som.

"Mám pocit, že budem vracať," pokrčila som plecami.

"Fajn, ale pre zmilovanie božie, choď to urobiť von," prikázal Draco a ja som ho začula buď vstať alebo sa odsunúť ďalej.

"Nebuď smiešny," vyslovila som trasľavými perami. "Čo by som vracala? Nič som nejedla."

Na to nemal žiadnu odpoveď. Zatvorila som oči a pokúšala sa upokojiť.

"Spievaj," povedala som.

"Čože?" Povedal to, ako keby som hovorila po grécky.

"Zaspievaj nejakú pieseň," tuho som stisla oči.

"Tebe švitorí," posmieval sa.

"Je to súčasť tej mágie," naliehala som. "Ja som ti spievala, keď si nemohol zaspať a teba zakryli tie zlaté svetielka a odpočinul si si." Znova som si utrela tvár. "Takže si mojím dlžníkom."

"Čo - Kedy to bolo?"

"Pár nocí dozadu. Alebo kedykoľvek to bolo." Silno ma striaslo. "Spievaj."

"To nemyslíš vážne. Čo mám -"

"Neviem," zúfala som precedila pomedzi zuby. "Je mi to fuk."

Začula som ho zavrčať.

"Nebudem ti spievať, Grangerová. To je úbohé."

"Prosím?" zašepkala som.

Dlhú chvíľu mlčal a ja som si nemyslela, že mi pomôže. Potom rezignovane zamrmlal pod nosom niečo, čomu som nerozumela a zhlboka sa nadýchol.

"Pozri ako oblohou lieta

Tá plachetnica zo zlata

Tak blízko, len dotknúť sa jej túžiš

Ale dávaj pozor, ak sa pokúsiš..."

Draco nebol spevák. Hlas ma drsný a hlboký, nezaoberal sa notami. Ale trafil ich a ako tá pieseň pokračovala, jeho hlas nežnel.

"Hoci tak ako zlato sa tvári hrejivo

Luna je príliš krutou milenkou

Luna dokáže jednať tak necitlivo."
Začala som sa uvoľňovať. Ale potom zmĺkol. Prehltla som a pritiahla si ruky bližšie k hrudi.

"Budeš pokračovať?" vydýchla som. Znova zastal. Ale keď opäť začal, hlas mal silnejší a mňa začalo zaplavovať teplo.

"Keď slnko svietilo

Pane, tak príjemne sa žilo

Luna je prízrak, čo sa dvíha

skrz hory a borovice

A na to temnota dopadne

Luna je príliš krutou milenkou

Je také ťažké milovať ju správne..."

Oči sa mi zavreli. Svaly uvoľnili. Ale ako som načúvala, jeho hlas ma obkľúčil a silná, ťažká melanchólia prenikla do môjho srdca.

"Jej očiam som sa znepáčil

Jej srdcu som sa znechutil

Rovno na tvár som dopadol

Zakopol a svoju šancu prepásol

Spadol som a tak sám si pripadám

A Luna je príliš krutou milenkou

Čo pláva z kameňa vyrobenou oblohou"

Pokúsila som sa otvoriť oči, ale nedokázala som to. Na okamih moje videnie zakrylo silné modré svetlo a potom som zaspala. Bol to pokojný spánok, áno - ale ako som ochabovala, zaplavil ma silný, prenikavý smútok a jedna slza stiekla po mojom nose skôr,  než som sa už na nič nepamätala.