Preklady fanfiction Harryho Pottera

Názov: Dnes sa nič dôležité nestalo.

Zhrnutie: "Dnes sa nič dôležité nestalo" Zápis v denníku anglického kráľa Juraja III. zo 4.júla 1776. Vo vzdialenej budúcnosti sa Draco Malfoy obzerá späť na deň, ktorý zmenil jeho život.

Pairing: D/Hr, samozrejme! Čo si myslíte, s kým máte tú česť?

A/N: Toto je malá jednorazovka, ktorá sa jedného večera objavila na mojom monitore. Bolo VEĽMI neskoro a ja som sledovala opakovanie Aktov X, o ktorých som vedela, keďže som kedysi bola Aktami X posadnutá, že majú názov „Dnes sa nič dôležité nestalo.“ Tento názov ma vždy priťahoval, pretože som vedela, že je to citát z denníka anglického kráľa Juraja III., ktorý si zapísal v ten deň, keď predstavitelia amerických kolónií podpísali Deklaráciu nezávislosti. Pretože bolo neskoro, moje myšlienkové pochody nadobudli dosť filozofický ráz (keď som buď veľmi opitá alebo veľmi unavená, mám sklony používať veľké slová na veľmi ťažko pochopiteľné nápady, ktorým nikto, dokonca ani ja sama, v skutočnosti nerozumie). Premýšľala som, ako ľudia často úplne ignorujú udalosti, ktoré zmenia ich životy alebo minimálne ignorujú ich dôležitosť. A tak o tretej ráno s neporaziteľnou agentkou Dana Scullyovou, ktorá brblala v pozadí, som stvorila tento krátky príbeh. Možno to nie je originálna zápletka, ale vážne som ju rada písala, takže by som ju aj tak zverejnila. Rada by som počula, čo si o tom myslíte.

Dnes sa nič dôležité nestalo

O mnohé, mnohé roky neskôr, keď bol svet úplne iné miesto a my sme boli tým druhom ľudí, ktoré také veci robili, sedeli sme veľmi neskoro v noci pred kozubom a ona mi rozprávala príbeh o jednom kráľovi. Jedného dňa sedel na svojom tróne v blaženej nevedomosti, kým vo vzdialenej krajine päťdesiat šesť mužov rúcalo svet, ktorý poznal. Ten večer si zapísal do denníka: "Dnes sa nič dôležité nestalo."

Mám ten príbeh dosť rád. Vďaka nemu si pripadám menej osamelý, pretože v tom najdôležitejšom dni môjho života, som bol aj ja úbohým, nevedomým bastardom, ktorý nemal potuchy, že sa jeho svet práve navždy zmenil.

Bol to, podľa môjho najlepšieho vedomia v tom čase, len ďalší deň v zime môjho osemnásteho roku. Môj svet nebol väčší než umožňovali steny Rokfortu a Malfoy Manoru. Vojna bola stále vzdialená, beztvará vec, ktorá ešte nezafarbila tváre mŕtvych. Zvrátené názory môjho otca boli ešte stále mojimi vlastnými, pretože ona ešte nemala príležitosť zmeniť ich láskou na prach. Smrť a utrpenie boli stále abstraktné pojmy, nie zápach a výkriky a sečné rany červenej a čiernej, ktoré ma ešte stále prenasledujú, keď spím.

Ten deň sa prebudil tak, ako dni v januári majú sklony prebúdzať sa - s chladnou oslnivosťou a oslepujúcim, vyčerpaným svetlom. Prišli a odišli jedlá, rovnako ako vyučovanie, ktoré nebolo ani viac ani menej zaujímavejšie než zvyčajne. Metlobalový tréning bol jednotvárny a po pravidelnej obchôdzke na štvrtom poschodí som vyhľadal  pokojnú dôvernosť knižnice, aby som unikol tomu napätému, vypočítavému tichu slizolinskej spoločenskej miestnosti.

Knižnica bola o deviatej v noci zatvorená, ale s blížiacimi sa skúškami na MLOKy povolili siedmakom dvadsaťštyrihodinový prístup. Na chodbách ste si museli dávať pozor, pretože tam stále vládli Filch a pani Norrisová, ale ak ste sa dokázali dostať do knižnice po večierke, mohli ste tu zostať celú prekliatu noc, ak sa vám zažiadalo. Pretože skúšky boli stále mesiace vzdialené, okrem niekoľkých statočných duší, ktoré tak zúfalo túžili po nočnom muckaní, že čelili chodbám a hnevu Filcha, aby sa im ho dostalo, len pár ľudí využilo výhodu tohto povolenia,

Ja sám som ešte nevenoval veľa myšlienok štúdiu na MLOKy (ktoré sa ukázali byť spornou otázkou, keďže vojna už do mája začala a zišlo z takých bizarných vecí, ako sú skúšky a životy oslobodené od strachu a straty), ale občas som využil výhody knižnice. Keď som mal po krk Pansyinho neustáleho trkotania alebo Crabbových a Goylových nechápavých pohľadov, šiel som tam na pár hodín samoty a premýšľania.

Takže v tú ničím výnimočnú januárovú noc som vošiel do knižnice - a zmenil som svoj život.

Bol som pohrúžený do myšlienok na svojho otca alebo v skutočnosti, aby som bol presný, do myšlienok na ten hroziaci, ťaživý tieň toho, čo vôľa môjho otca bola. Jeho telo a myseľ možno chradli v Azbakane, ale plány, ktoré pre mňa mal, boli ako vysoko týčiaci sa železný plot lemujúci cestu mojej budúcnosti. Nedokázal som im uniknúť.

Uvedomenie si, že môj život nie je mojím vlastným, že sa nemám na čo tešiť okrem slúženia, utrpenia a mladej a zbytočnej smrti, ma v týchto dňoch často viedli k záchvatom nevrlej sebaľútosti. Až dovtedy, kým som nemal ako motiváciu jej lásku, ktorá mi ukazovala cestu cez tú priepasť, ma možnosť záväzku mojej oddanosti k druhej strane vôbec nenapadla, takže v tú noc moje vnútorné rozjímania väčšinou pozostávali zo zvažovania, čo som kedy urobil, aby som si zaslúžil taký osud.

Utápanie sa v sebaľútosti má sklony rozptýliť človeka od sveta okolo neho, takže som ju skutočne nevidel, keď som na rohu zabočil. Neverila tomu, samozrejme (v skutočnosti stále neverí), ale bola to pravda. Bol som skrátka rovnako prekvapený ako ona, keď som zistil, že moju silu pohnúť sa vpred zastavilo teplé, kostnaté niečo a potom som sa vrátil späť k realite a našiel predo mnou na zemi roztiahnutú Hermionu Grangerovú. Knihy, pergamen a brká všade okolo nej a výraz na jej tvári zamýšľal dať najavo, že keby som bol ten najnižší, najslizovitejší, najsmrteľnejší netvor, ktorý sa kedy vyplazil z hlbín samotného záhrobia, nemohla by ma nenávidieť viacej.

Chvíľu sme na seba žmurkali, ona sa mračila a ja som sa stále snažil zanechať bremeno mojej vnútornej mizérie za sebou. Nakoniec sa na mňa rozčúlila, vytiahla sa na kolená a začala si zbierať rozsypané veci, kým si pod nosom nenávistne mrmlala.

"Nafúkaný, drzý blbec, na nikoho okrem seba neberie ohľad, asi stál hodiny na rohu a len čakal, kým prídem, aby mi mohol zo života urobiť peklo..." Pokračovala vo svojej tichej tiráde bez toho, aby sa na mňa pozrela. Možno si myslela, že sa moja misia zničiť jej život podarila a ja som už odišiel inam. Stále neviem, prečo som to skrátka neurobil. Chvíľu som len na ňu jednoducho hľadel, sledoval jej dlhé, divoké kučery obtrieť sa o podlahu, na ktorej kľačala, rozjímal o prednostiach rýchleho kola výmeny urážok so svojím obľúbeným sparring partnerom.

Vďaka svojej bystrosti, ktorá v rôznych obdobiach nášho vzťahu spôsobovala, že som ju nenávidel, závidel jej, uznával ju a nakoniec ju zbožňoval, sa doberala oveľa zaujímavejšie než iné obete môjho britkého jazyka. Už dávno na mňa prestala hľadieť s ublíženými očami a začala mi odpovedať na urážku urážkou. Keď som mal správnu náladu, takmer som sa tešil z porovnávania môjmu umu s jej, pretože takéto konfrontácie takmer vždy končili vytasením prútika. Dnes v noci som takú náladu nemal; bol som v nálade váľať sa v mojej vlastnej ufňukanej, vnútenej depresii. A tak namiesto toho, aby som jej smerom vrhol jedovatú poznámku, urobil som niečo, čo bolo dosť mimo môjho charakteru, čo vyzeralo len o málo viac než netušený rozmer osobnosti, ktorému by som mnoho ďalších rokov nevenoval viac než povrchnú myšlienku. Bože, aký som bol hlúpy.

Neskôr tú noc som z toho obvinil tú rozptyľujúcu povahu mojich vnútorných myšlienok či bodnutie viny za to, že som zrazil mladé dievča dosť silno na zem, či už to bola humusáčka alebo nie, ale už som si uvedomil, ako absolútne smiešne tie výhovorky boli. Teraz mám podozrenie, že to sa Osud alebo Boh - alebo kto do pekla to má na starosť tam hore - máličko zľutoval nad zmäteným, hlúpym deckom, ktorého život sa mal rýchlo roztočiť v smere strachu, bolesti a smrti bez zmyslu či cti. On/Ona/Oni vraveli: "Hej ty tam, ty úbohý bastard. Máš jeden pokus na záchranu. Ber alebo nechaj tak."

A ja som vzal. Kľakol som si tam, v tom múdrom, láskavom tichu rokfortskej knižnice a pomohol Hermione Grangerovej pozbierať jej veci. Nevšimol som si, ako na mňa hľadí so širokými, neveriacimi očami. Nevidel som, že z jej tváre zmizla tá nenávisť, nahradilo ju zmätenie a ostražitý druh zvedavosti. Jednoducho som jej podal zopár hrubých kníh, ktoré boli bližšie ku mne ako k nej, zdvihol trochu rozčechrane vyzerajúce brko, vložil ho do jej malej, bledej ruky a opravil rozbitú fľašku atramentu a pustil ju do jej tašky. Potom som sa postavil, kývol krátke ospravedlnenie a šiel svojou cestou. Na ten incident som zabudol skôr, než som sa dostal k svojmu obľúbenému stolu vzadu v knižnici.

A to bolo ono. Zrazil som jedno dievča na zem, pomohol jej pozbierať jej veci a následkom toho som zachránil seba pred... sebou samým. Nezomrel som ako bezchrbtový, nenávisťou naplnený zbabelec pri nohách falošného Pána; moje ruky nepreliali žiadnu nevinnú krv; žiadne rodiny netrúchlili nad stratou synov a dcér, o ktorých ich pripravila moja pomstychtivá nenávisť. Zachránila ma, zachránila nás všetkých od takýchto osudov.

Nie tú noc, samozrejme, ani nie mnohé ďalšie noci. Bol som príliš slepý, príliš stratený v pekle svojej vlastnej výroby, aby som sa nechal tak ľahko zachrániť. V mesiacoch, ktoré nasledovali po tej osudnej noci, som sa dostal nebezpečne blízko k tomu, aby som vďaka svojej tvrdohlavej nevedomosti stratil príliš veľa vecí - svoju slobodu, svoju dušu, svoj život - ale je to vedomie, že som takmer stratil ju, a predovšetkým, že ju skoro vôbec nemal, ktoré ma dokonca ešte teraz roztrasie. Ale nech som bol možno akokoľvek slepý, nebol som hlúpy. Akonáhle som správne rozoznal svoju spásu, schmatol som ju mocne oboma rukami a všetkou tou vášňou, ktorú ona vštepila do mňa, do miest, kde som poznal jedine chlad a nenávisť môjho otca. Možno ju nikdy nebudem milovať dosť na to, aby som jej to vrátil, ale nebude to kvôli nedostatku snaženia sa.

Nech sa akokoľvek veľmi tej noci zmenil smer môjho osudu, krátkodobo to vyvolalo len prekvapujúco veľmi malé narušenie. Stále som mal na práci domáce úlohy, prvákov na šikanovanie a na nekonečné a zbytočné rozjímanie svoje blížiace sa zatratenie. Tá zmena sa začala, samozrejme, ale nie vo mne. Ako teraz všetky veci v mojom živote sa začala s ňou.

Nech to akokoľvek veľmi neznášam priznať, jediným dôvodom, prečo neležím v neoznačenom hrobe so stovkami smrťožrútov, ktorí odovzdali svoje životy zbytočnej veci, je táto žena, ktorá ma miluje a je, priveľmi na moju zlosť, skrz a naskrz chrabromilčankou. Nebola to moja vôľa alebo sila charakteru, ktorá ma zachránila; nebola to dokonca ani jej sila. Bola to jej vášeň, jej oddanosť a jej statočnosť a neochvejné srdce.

Oveľa neskôr som sa dozvedel, že sa v mojom okamihu ľahkovážnej láskavosti domnievala, že vidí vo mne niečo, čo vyvolalo jej pochybnosti, že vôbec nestojím za záchranu, ako som sa vždy prejavoval. Keďže bola tým, kým bola, vytýčila si za cieľ odhaliť pravdivosť tejto domnienky. Mala pravdu, samozrejme; ona má vždy pravdu.

Po tejto noci som ju často prichytil, ako ma sleduje, ale už som nikdy znova nevidel nenávisť v tých tmavých, nevinných očiach. Nakoniec, s trpezlivosťou a odhodlanosťou, ktoré som súčasne na nej nenávidel a miloval, ma zlomila, odhalila, o čom bola moja nevedomá nenávisť ku mne, ukázala mi, že môj život vždy bol mojím vlastným. Nakoniec sa do mňa zamilovala a ja, keď som už mal dosť bytia tým slepým, krutým, pomýleným blbcom, za ktorého som sa skutočne považoval, som sa tiež zamiloval do nej.

Nebol to rýchly a bezbolestný prechod. Nezobudil som sa jedného rána a neuvedomil si, že všetko, čomu som vždy veril, je nesprávne, pretože nie všetko bolo. Nepozrel som sa na ňu jedného dňa a nepomyslel si, "bože, tá je nádherná," pretože v skutočnosti nebola, minimálne nie zvonka. Tá noc všetko zmenila, ale nie naraz. Ako všetky veci, ktoré sú dobré a majú cenu v tomto väčšinou krutom a nemilosrdnom svete, moje vykúpenie potrebovalo čas a bolesť a obeť. Cesta, ktorá ma doviedla k nej, bola dlhá a tvrdá, aby sa po nej dalo ísť, ale stála za to. Neviem, kde skončí (hoci si nedokážem predstaviť, že by cieľ mohol byť zlý, pokiaľ je ona so mnou), ale vážne viem, kde začala, hoci som to v tom čase nevedel.

Teraz premýšľam, ako je možné, že som si neuvedomil, že som svoj svet zmenil? Nemal by som niečo cítiť, nejaký posun vo vesmíre, keď sa môj predchádzajúci osud vytrhol zo základov a nový osud, vykladaný trblietajúcimi sa vláknami lásky a slobody, sa položil na jeho miesto? Domnievam sa, že by som mal, ale necítil som. Keby som si viedol denník, ktorý si nevediem (je to smiešna, dievčenská vec také niečo robiť), môj zápis v denníku toho večera by bol vzdialenou ozvenou iného, ktorý patril úbohému, nič netušiacemu bláznovi, ktorý bol len o trochu nevedomejší, než som bol ja.

Ona mi rada hovorí, že dôvodom, prečo som si neuvedomil, že sa môj osud nezvratne zmenil, je v skutočnosti to, že sa nezmenil. Tvrdí, že ona vždy bola mojím osudom a že ja som bol vždy jej a že všetko dopadlo presne tak, ako vždy malo. Nie som si istý, ale zdráham sa pochybovať o jej slovách. Ona tak veľmi málo verí v silu osudu, takže keď vraví, že niečo tak malo byť, myslí to vážne.

Okrem toho, táto láska môjho života sa zriedkakedy v niečom mýli. Dokonca sa ukázalo, že mala pravdu aj o mne.