Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/4/What_the_Room_Requires
Čo Komnata najviac potrebuje
Preklad: Jimmi
Beta-read: Rapidez, Doda357
„Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Kapitola 4
DRACO
Schmatol som plnú hrsť jačmeňa, vytrhol ho zo zeme a so zarevaním zahodil do diaľky. Hlina sa rozletela. Kopal som do vysokých stebiel okolo mňa, udupával ich k zemi a potom tam v tom nepokojnom vetre osamotený stál.
Následne som sledoval, ako ten jačmeň za syčania a mumlania znova vyrastá, až kým všetko nevyzeralo tak, ako keby som vôbec nič neurobil.
"Blbec," zamrmlal som, na to som zakričal na miesto, kde zmizla Grangerová. "Ťapa sprostá! Vôbec nič o ničom nevieš! To je tvoj problém, humusáčka!"
Ticho. Nič sa okrem vetra nepohlo. Potom som si zrazu uvedomil, že som zadržal dych a načúval, či sa neozve nejaká odpoveď.
"Humusáčka," vyprskol som znova tak, aby sa nepovedalo, potom som znova vyrazil smerom k tej vŕbe, preč od toho zízajúceho sa lesa, preč od tej pohlcujúcej čiernoty. Ale obloha nado mnou temnela, ružovela a čoskoro mala nastať noc. Prehltol som. Zotmie sa úplne? A ak áno, mohli by prízraky z lesa vyjsť na pole, kde som bol? Zrýchlil som tempo.
Lenže vôbec som sa k tej vŕbe nepribližoval. Dal som do behu. Stále bola tam, kde predtým. Či skôr ja som zostával tam, kde som bol. Prestal som sa krotiť a bežal som, utekal maximálnou rýchlosťou. Ale hoci ma bičovala tráva okolo mňa, krajina predo mnou sa nepohla. Zadýchaný som zastal.
Hruďou mi vystrelila bodavá bolesť. Stiahli sa mi rebrá. Pritlačil som si ruku na srdce a zvraštil čelo, keď som ledva popadal dych. Otočil som sa, znova pozrel na ten les, potom sa tvrdo posadil na zem.
Môj otec by nikdy nezabil Grangerovej rodičov. Nie takto, bez provokácie, bez príčiny. Pokrútil som hlavu a zaťal zuby. Neurobil by to. Teta Bella... Nebol som si istý. Ale môj otec - nikdy. Keby sa v takejto situácii Grangerová sama vzdala, otec by sa zachoval rozumne. Nezavraždil by človeka, nech by bol akokoľvek úbohý, ak by bol neozbrojený.
Hrdlo sa mi zovrelo a žalúdok urobil salto. Silno som zatvoril oči.
Ani by neotrávil človeka. Ani by mu neprepašoval prekliaty šperk.
Nie, povedal hlások v ľavej časti mojej hlavy. Požiadal by o to svojho syna.
Zovrel som si pravou rukou ľavé predlaktie, pritlačil ruku na rukáv a to temné tetovanie pod ním. Znova som prehltol - a chlad skĺzol mojím hrdlom do všetkých žíl.
Zabitie Grangerovcov bolo proti zdravému rozumu – keby sa Grangerová predsa len vzdala. Ale vážne by na tom môjmu otcovi záležalo?
Napokon, ako často povedal -
Sú to len muklovia.
Muklovia, ktorých som videl postaviť sa dvom najmocnejším smrťožrútom na svete - bezmocní, neozbrojení - aby chránili svoju dcéru.
A môj otec povedal, že on by ma vydal.
Prepleskol som sa po tvári. Zaštípalo to.
"Prestaň," nadával som si. "Preber sa. Nie je to skutočné, spomínaš si?"
Zamračil som sa a oprel si lakte o kolená. Aj tak som tým muklom pripisoval priveľa zásluh. Bolo pravdepodobnejšie, že neboli dosť múdri na to, aby postrehli, že sú porazení a že nemali dosť hlboké city, aby skutočne čokoľvek obetovali - boli to len psi, čo si chránili kosť. Nikdy nepochopia, prečo sú druhoradí - bola to súčasť toho, čo ich druhoradými robilo. Nemali predstavu, aké je to byť čistokrvný, aké dôležité bolo udržiavať rodovú líniu, udržať mágiu v magických rodinách. Nechápali, že magické deti rodičov bez mágie sú ohavnosť, porucha, šialenosť prírody. Dokonca v slove "humusáčka" bol takmer skrytý žart. Napokon, ako mohol ktokoľvek s muklovskou výchovou skutočne pochopiť túto urážku v celej jej kráse? Bolo mi jasné, že to Grangerová nikdy nepochopila, keď som ju tak nazval. Vždy ju to rozhnevalo, ale ja som mal radosť, keď som sledoval to nemé zazeranie, ktoré mi dokázalo, že nevie, čo som myslel.
Vietor mi rozstrapatil vlasy. Zdvihol som hlavu. Zamračil som sa na ten temný, mlčanlivý les. Grangerovú nebolo vôbec počuť - žiadne jačanie o pomoc, žiaden výkrik, že našla dvere.
Ale čo ak ich našla? Povedala by mi to?
"Hergot!" zavrčal som a vyštveral som sa na nohy. Našla dvere - to preto je všetko také tiché. Dostala sa von a mňa tu nechala. Znova som zahrešil, odkopol jačmeň nabok a rozbehol sa k tomu lesu, k tej ceste a znova som sa vrhol do tej temnoty.
VVV
DRACO
Les okolo mňa bol úplne tichý, keď šelest jačmeňa ustúpil do pozadia. Nič sa tu nepohlo - nič okrem mňa a môjho tieňa. Sklonil som hlavu a kráčal ďalej, nepokojne som zatínal a uvoľňoval prsty pravej ruky - tak som si prial mať svoj prútik!
Cestička sa kľukatila a vlnila kolom dokola a mne sa stále viac napínali svaly. Nespomínal som si, že by predtým bola taká krivolaká...
Zazrel som svetlo. Zastal som. V diaľke po mojej ľavici - nie až tak ďaleko - stáli dvere. Najprv som o krok cúvol. Už som viacej tejto miestnosti neveril...
Potom som zažmurkal. Spoznal som ich. Vyzerali presne ako dvere na Rokforte - na vrchu do oblúka, hrubé drevo, všade navôkol otesané kamene...
Opustil som tú cestičku a kráčal k tým dverám, takmer som si dovolil usmiať sa. Tak a je to. Našiel som ich. Odfrkol som si a pokrútil hlavou. Tá humusáčka je nezdvorilejšia, než som si myslel - ja by som na ňu aspoň zavolal, že som našiel cestu z tohto pekla.
Priblížil som sa k dverám a obzrel si ich. Čudné. Nemali kľučku alebo guľu. Oboma dlaňami som sa o ne oprel a strčil do nich. Pohli sa. Zaškeril som sa, úplne ich odtlačil a prešiel nimi - do chrabromilskej spálne.
Trhnutím som zastavil. Stál som v malej, oválnej izbe, kde boli postele s nebesami usporiadané po celom obvode. Zo všetkých viseli kričiace červené závesy, každej pri nohách ležali kufre. Cítil som iskrivú vôňu ohňa zapáleného dole v spoločenskej miestnosti a tiež som cítil nejaké sladko voňajúce, vzduch osviežujúce kúzlo. Prehltol som. Zase som bol v nejakej dievčenskej izbe?
Zvrtol som sa, vypleštil oči, potom potlačil nutkanie oboma nohami frustrovane dupnúť. Za dverami, ktorými som práve prešiel, visela hromada zimných kabátov a plášťov. Rozhodil som rukami...
"Zase šatník..."
Na schodoch zazneli kroky - krátke a rýchle. Pokúsil som sa hodiť za dvere, ale nebol som dosť rýchly. Malé chrabromilské dievčatko vcupitalo do izby, hlava dole, líca zmáčané slzami. Zhíkol som.
Bola to Hermiona.
Bola asi o dve stopy menšia než predtým, vlasy mala hustejšie a kučeravejšie než tie jemné vlny, čo mala teraz a ešte nemala takú pôvabnú postavu. Ale skutočne to bola ona - možno z čias, keď sme boli druháci na Rokforte. Moje oči poskakovali dookola, keď som sa pokúšal nájsť si nejaký úkryt...
Ale ona prešla tesne okolo mňa - skoro o mňa zavadila svojím plecom - a nevidela ma. Ako keby som bol neviditeľný.
Zostalo mi zle. Nenašiel som dvere. Bol som v ďalšej nočnej more. A bol som neviditeľný.
Hermiona sa prihnala k posteli, strhla zo seba svoj habit, z čoho sa jej totálne rozlietali vlasy a hodila ho na deku. Potom, oblečená len v košeli, viazanke a sukni, si vyzula topánky a hodila ich silno o zem. Každá dopadla s riadnym tresknutím. Ja som zakaždým nadskočil. Potom sa posadila na zem, mocne sa objala rukami a začala revať.
Zvraštil som obočie, na to urobil krok vpred, naklonil hlavu pri pokuse vidieť jej tvár. Zúrivo si utrela líca len preto, aby prepukla do ďalšieho záchvatu plaču. Hlások v pozadí mojej hlavy ma nútil, aby som prestal zízať a pokúsil sa nájsť cestu von, ale ten hlas bol slabý a postupne zmĺkol. Nedokázal som sa pohnúť.
Hermiona sa načiahla za seba a vytiahla spod postele nejakú krabicu. Uskočil som pri tom škrípavom zvuku, potom preklial svoju vyľakanosť. Jednako som postával pri posteli oproti nej, čiastočne skrytý za závesmi. Skrytý. Prevrátil som očami. Bol som neviditeľný. Ale jednako.... Nemohol som len tak pred ňou stáť, kým ona -
Otvorila tú malú drevenú krabicu, vytiahla list papiera, brko a atrament. Položila atrament na zem, otvorila ho, položila ten papier na vrchnák krabice, ktorú držala vo svojom lone, namočila pero a začala písať.
"Drahá mama."
Srdce mi skoro vyskočilo z hrude. To bol jej hlas – prisilný zvuk - ktorý mi cvendžal nad hlavou. Ale jej ústa sa nepohli. Stočil som sa, prehľadal izbu, ale nikoho som nevidel. Otočil som sa znova k nej. Podľa všetkého som počul to, čo písala. Zahryzol som si do líca. To bolo určite kúzlo...
"Dnes som si našla čas odpovedať na tvoj list," pokračovala, jej pero hekticky čmáralo, kým jej slzy stále stekali z očí. "Darí sa mi veľmi dobre a Harrymu s Ronom tiež. Okrem dneška. Ronovi sa vypomstil jeho úbohý zlomený prútik a spôsobil, že skoro celú hodinu vracal slimáky. Nedokážem si predstaviť, kde sa to kúzlo naučil - asi od jeho darebáckych starších bratov." Zastala a utrela si tvár chrbtom ruky. Obočie sa mi zvraštilo a zovrelo mi žalúdok. Ach... na toto som si pamätal...
"Asi si zvedavá, prečo sa Ron pokúšal to kúzlo použiť," pokračovala. "No, dnes sa dostal chrabromilský metlobalový tím do hádky s tým slizolinským. Slizolin má tento rok nového stíhača - Draca Malfoya. Jeho otec je veľmi bohatý a mocný. Všetkým kúpil úplne nové metly, aby jeho syn mohol byť stíhačom. To som povedala. Povedala som im, že v Chrabromile sa každý dostal do tímu vďaka svojmu talentu a nie vďaka peniazom. Draco Malfoy zastavil, prešiel ku mne a povedal: ´Nikto sa ťa nepýtal na tvoj názor, ty, krpatá, všivavá..."
Zadržal som dych, keď Hermionino brko zastalo. Zatvárila sa ublížene a vydala tichý, priškrtený zvuk. Zatvorila tuho oči, aby nevypadli ďalšie slzy, prudko sa nadýchla a napísala to slovo.
"Humusáčka. Nazval ma humusáčkou." Znova musela prestať písať a utrieť si rukávom oči skôr, než pokračovala. "Viem, že pre teba to veľa neznamená, mami, takže ti to trochu vysvetlím. Je to veľmi škaredé meno pre čarodejnice a čarodejníkov, ktorí nemajú magických rodičov ako ja. Podľa všetkého Malfoy a jeho rodina nemajú veľmi radi muklov a u muklov narodených a myslí si, že som menejcenná kvôli tomu, že moji praprarodičia, prarodičia a rodičia nechodili na Rokfort. Hoci dokážem zvládnuť každé kúzlo v učebnici a som lepšia než on takmer vo všetkom."
Jej obočie sa skrútilo a zase začala plakať, hoci písala: "Ale nemaj obavy, mami. Mňa to netrápi. Ani trošičku. Dokážem mu, že sa mýli, to je ono. Dokážem jemu a všetkým ostatným, že narodení u muklov môžu byť rovnako dobrí, či lepší čarodejníci než akíkoľvek čistokrvní. V skutočnosti budem najlepšou čarodejnicou, ktorú kedy táto škola poznala. Uvidíš. Odpíš čo najskôr.
S láskou, Hermiona."
Fúkla na slová napísané atramentom, spodná pera sa jej chvela a znova si prečítala, čo napísala. Nadýchol som sa, pohol sa vpred, potom zostal stáť. Hrdlo som mal stiahnuté.
Na schodoch zazneli kroky. Ťažšie, rýchlejšie. Zvrtol som sa. Obočie mi vyletelo dohora.
"Grangerová!" vykríkol som. "Kde si bola?"
Hermiona vbehla do izby. Dorástla do výšky, ktorú som poznal a taktiež mala tú príťažlivú postavu a tie jemne zvlnené vlasy. Bola oblečená neformálne - ružový sveter a džínsy.
Počkať - to na sebe predtým nemala.
"Grangerová - ?" skúsil som.
Prehnala sa okolo mňa, hnedé oči jej žiarili, medzi obočím hlboká vráska. Zhodila tašku s učebnicami a tá treskla na zem vedľa postele. Otočil som sa, aby som ju sledoval -
Len aby som zistil, že tá malá Hermiona zmizla. Spálňa vyzerala prakticky rovnako, ale na nočných stolíkoch a stenách bolo viacej osobných vecí. Zažmurkal som. Nebola tu - toto bola stále ilúzia. Ale ja som sa stále nedokázal pohnúť.
Staršia, krajšia Hermiona sa zvalila na posteľ, chrbtom ku mne a kolená si pritiahla k hrudi. Kvôli napätému tichu som sa skoro celú minútu nepohol. Potom začala plakať. Na spodku môjho hrdla niečo zabolelo, potom sa presunulo nižšie za moju hrudnú kosť. Predtým to bolo nešťastné dievčatko, ktoré malo záchvat. Teraz plakala potichu, ako keby jej niekto naozaj ublížil.
Obišiel som tú posteľ, zvieralo mi pritom vnútro a zastal som pred ňou. Oči mala otvorené, ale nesústredené a lesklé od sĺz. Ruky si pritláčala k hrudi, prsty na perách, keď jej po nose stekali kvapôčky sĺz. Zažmurkala. Slzy zaiskrili na jej dlhých mihalniciach. Nemohol som dýchať.
Niekto iný prišiel po schodoch. Chvíľu mi trvalo, kým som odtrhol svoj pohľad od Hermioninej tváre, aby som vzhliadol a uvidel Ginny Weasleyovú vojsť do izby. Vošla opatrne, študovala Hermionin chrbát. Potlačil som nutkanie za niečo sa skryť. Určite ma ani Ginny nevidela. Úplne sa sústredila na Hermionu.
Ginny sa zamračila, potom sa priblížila, jej kroky tiché. Obišla tú posteľ, zdvihla poskladanú deku na jej konci, rozbalila ju a prehodila cez Hermionu, potom jej ju zastrkala až po plecia. Posadila sa na kraj postele. Tá zaškrípala. Ginny na okamih stuhla, na to sa načiahla a uhladila Hermionine jemné vlasy z jej tváre.
Hermiona si vzdychla, ako keby upokojená a zatvorila oči.
"Znova ti tak povedal, však?" zamrmlala Ginny. To prerušilo Hermionin pokojnejší výraz a vypadli nové slzy. Prikývla. O krok som cúvol.
"Hermiona, nemôžeš mu stále dovoľovať, aby ti toto robil," naliehala Ginny, kým hladila Hermionu po pleci. "Nestojí za to."
Hermiona sa ostro nadýchla, posadila sa a utrela si rukávom oči presne tak, ako to urobila, keď bola malá.
"Viem," povedala trasľavým hlasom. "Viem, že máš pravdu. To je len..." Silno zatvorila oči. Krištáľové slzy stekali po jej lícach. "To nie je ním; je to tým slovom!" Rýchlo sa nadýchla, keď sa pokúšala ovládnuť. "Je to ako keby som ani nebola človekom. Poznám vývoj tej urážky, etymológiu, dokonca človeka, ktorý ju prvý raz použil v písanom slove! Viem o nej všetko. Dokázala by som na túto tému dokonca napísať knihu." Prehltla, potom si končekmi prstov utrela slzy, keď sa Ginny posunula bližšie k nej a objala ju. Hermiona zvesila hlavu.
"Viem, že si Malfoy myslí, že som ohavnosť, náhoda. A zakaždým, keď to povie, bez ohľadu na to, čo si navrávam, časť zo mňa tomu verí."
Vypleštil som oči. Ginny tiež.
"Čože?" vykríkla Ginny. "To je smiešne!"
Hermiona sa na ňu pozrela.
"Vážne?" spýtala sa. "Tebe dáva dokonalý zmysel, že ja mám mágiu a moji rodičia nie? Vážne, ako by som niekedy mohla byť taká dobrá čarodejnica ako niekto, kto vyrastal s -"
"Počúvaj," odvetila Ginny, jej hlas tichý a rozhodný. "Na krvi nezáleží. Nakoniec na nej naozaj nezáleží. To, na čom záleží, je to, že máš rodičov, ktorí ťa milujú a máš tu priateľov, a si tu šťastná. Malfoy nie je šťastný."
Hermiona sa na ňu nedôverčivo pozrela. Do mňa ako keby udrelo.
"Vyzerá, že je šťastný," zamrmlala Hermiona, kým si oštipovala rukáv. "Prechádza sa tu s úškrnom a po celý čas sa smeje."
"S kým?" odfrkla Ginny. "S tými trubirohmi Crabbom a Goylom? Draco je desaťkrát chytrejší než oni dvaja dokopy - nie sú to v skutočnosti jeho priatelia. Nedokáže s nimi viesť ani rozhovor. A Pansy? Chodí za ním kvôli jeho priezvisku." Pokrútila hlavou. "Vie jedine to, ako si vytvárať kumpánov a nepriateľov. Nemá potuchy, ako si získať priateľov." Ginny venovala Hermione úsmev a Hermione sa jej ho podarilo opätovať.
"Ty máš všade okolo seba priateľov, Hermiona," uistila ju Ginny. "Draco Malfoy je úplne sám."
Už som sa na to viacej nedokázal pozerať. Nedokázal som to počúvať. A bolo mi ukradnuté, či je toto všetko len ilúzia - opúšťal som ilúziu spálne a odchádzal do ilúzie spoločenskej miestnosti. Okamžite.
Vybehol som odtiaľ, dole schodmi do hlavnej, do červena odetej miestnosti Chrabromilu. V kozube nežiaril žiaden oheň. Nikto tu nesedel a nehral žiadne hry. Spomalil som, potom zastal v polovici cesty k dverám. Čo sa tu dialo? Tá scéna predtým sa zdala byť zjavne nezlučiteľná s tým, čo sa mi zatiaľ v tejto Komnate najvyššej potreby prihodilo. Nebola to nočná mora, ani dokonca prípadná nočná mora. Bolo to ako spomienka v mysľomise. Takže teraz sa spod dreveného obloženia vynoria pavúky alebo dementori či kostlivci? Čakal som.
Nič sa nestalo. Zamračil som sa, otočil sa a vybehol nazad po schodoch...
Aby som našiel dievčenskú spálňu prázdnu, postele úhľadne ustlané.
Zvrtol som sa, znova bežal dole schodmi, k východu z Chrabromilu, švihom som ho otvoril -
A skočil do ohromnej chodby pohybujúcich sa schodísk. Pulz mi uháňal ako splašený.
Našiel som dvere!
Počkať. Počkať, počkať. Ani jedno zo schodísk sa nepohybovalo. Všetky stáli dokonale nehybne, ukotvené na mieste. Dlhý čas som na ne hľadel, čakal, kedy ich kúzlo nakopne. Nestalo sa tak. Čo to s nimi bolo?
Nechal som chrabromilské izby za sebou, zbehol dole schodmi, potom si vybral jedno zo schodísk, aby som zišiel nižšie. Topánky ťapkali po kameni a vydávali zvuk, ktorý spôsoboval nadmerné množstvo hluku. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil prečo a potom som sa na treťom medziposchodí zdesene zarazil: všetky portréty boli prázdne. Vďaka ich obvyklému doberaniu tá vysoká chodba tlmene hučala. Teraz bolo všetko tiché.
"Čo je toto?" precedil som pomedzi zuby. Nič sa nehrnulo do odpovede. Nič sa nepohlo. Zahryzol som si do pery a stále mieril nadol.
Prešiel som niekoľkým dlhými chodbami, všetky boli prázdne a spola osvetlené. Raz som zastal, aby som strčil hlavu do trochu pootvorených dverí jednej z učební, ale vôbec nikto vo vnútri nebol. Srdce mi začalo búšiť. Kde sú všetci? Čo sa stalo, kým som bol preč?
"Haló?" zavolal som. Počul som, ako môj hlas rinčí po tých chodbách. Zrýchlil som tempo, prechádzal popri radoch a radoch prázdnych rámov. Znova som sa potiahol za viazanku, uvoľnil si ju okolo krku, prinútil som sa premýšľať. Všimol som si, že hodiny v spoločenskej miestnosti ukazovali, že je skoro poludnie - to znamenalo, že všetci buď jedia alebo sú vonku. Ponáhľal som sa smerom k Veľkej sieni, zbehol poklusom niekoľko schodísk, potom prudko zastavil pred masívnymi otvorenými dverami. Hľadel som na to veľké okno na protiľahlom konci miestnosti...
A čakala na mňa úplne prázdna sieň.
Ani jedna lavica nebola posunutá, ani jedna vznášajúca sa sviečka nehorela. Všetko bolo také tiché, že sa moje zrýchlené dýchanie ozývalo na tých vzdialených stenách a vysokom strope.
"Haló?" znova som vykríkol a narušil to ticho. Ale to ticho pohltilo ozvenu a nevrátilo mi nič iné, len môj hlas. Niečo v mojej hrudi sa zlomilo. Otočil som sa a rozbehol.
Neviem, ako dlho som uháňal po tých prázdnych chodbách a miestnostiach, nahor opustenými schodiskami a prázdnymi tunelmi a po zatrávnených plochách na nádvorí. Neviem, koľkokrát som zavolal na profesora Snapa, Filcha, Slughorna - dokonca Dumbledora. Nedokážem si spomenúť, koľkokrát som sa motal hore a dolu, dych mi škrípal v hrdle, keď som utekal plnou rýchlosťou len preto, aby som prudko zastavil, vykríkol ďalšie meno, ktoré mi prišlo na myseľ, potom sa schmatol za vlasy, keď sa mi vrátili len ozveny.
Neviem, koľkokrát som prosil pred každými zatvorenými dverami spoločenských miestností, ktoré sa neotvorili - koľkokrát som bezmocne tĺkol na každé jedny z nich svojim päsťami, volal na Crabba, Goyla, Pansy - potom mená ako Susan Bonesová, Justin Finch-Fletchley, potom Luna Lovegoodová a Čcho Čchangová; potom, keď hrozilo, že ma moje zúfalstvo zlomí, dokonca Weasley. A Potter.
Nikto mi neodpovedal. Pretože tam nikto nebol.
"Ty máš všade okolo seba priateľov, Hermiona. Draco Malfoy je úplne sám."
Uháňal som do skleníka na nádvorí, chladný, nepokojný vietor prenikal mojím oblečením a strapatil mi vlasy. Zasekol sa mi dych, zistil som, že sa nedokážem nadýchnuť a padol som na kolená. Hľadel som na svoje biele rukávy a bledé ruky, ktoré som mal položené na kolenách svojich čiernych nohavíc.
"Draco Malfoy je úplne sám..."
Zúrivosť sa vzdula v mojej hrudi a ja som schmatol za hrsť trávy a zahodil ju. Prehrabol som si prstami vlasy, stále som dýchal nepokojne a zovrel som ruky v päsť. Zažmurkal som. Po lícach mi stekali slzy.
Zúrivý a zahanbený som ich utrel, ale ony mi popálili líca. Chytil som viazanku, úplne ju uvoľnil a odhodil tak silno, ako som mohol. Potom som tam len sedel, golier a vlasy v hroznom stave a načúval tomu tichu. Zatvoril som oči.
V diaľke zastenal vietor. Zosilnel a zdalo sa, že šviští po hradných chodbách.
Počkať.
Bol to vietor?
Zdvihol som hlavu. Načúval som. Potom sa mi zovrelo hrdlo.
Stony vetra formovali slová.
„Šla pískem, tváře zářící,
slova bral jí z úst vítr sílící,
šla pískem touhy a váhání
bosá dívenka, krásná jak svítání.“
Vyskočil som na nohy, môj pulz zrýchlil na skoro panické tempo. Poznal som tú pieseň. A čo bolo dôležitejšie, poznal som ten hlas.
Pohol som sa vpred, k bočným dverám nádvoria, ktoré viedli na pozemky. Ako som kráčal, moje kroky hlasné na tých kameňoch, tá pieseň bola stále zreteľnejšia. Začal som utekať.
„Znám ten písek, ten vítr, tu pláž,Vyrazil som preč z nádvoria, na rokfortské pozemky, cez pole...
A potom predo mnou sa týčiaci v jasnom poludňajšom slnku stál Malfoy Manor.
Postupne som zastavil, hľadel na tú veľkú kovovú bránu a na tie veľkolepé šedé veže, steny a lesknúce sa okná. A tam, v jednom z otvorených okien na prízemí som videl nádhernú postavu so zlatými vlasmi. Spievala.
„Jsem tvé dětství, tvůj sen, tvoje stráž,
která ohníčky v očích ti chrání.“
"Mami!" vykríkol som. "Mami!" Rozbehol som sa maximálnou rýchlosťou, uháňal po príjazdovej ceste, moje topánky vykopávali blato. Nebol tam nikto, kto by ma videl a mne to bolo ukradnuté. Počul som jej hlas, videl som ju a chcel som ju nájsť.
Prebehol som priamo cez kúzlo na tej kovovej bráne, teplý vánok sa mi prihnal v ústrety, aby ma privítal. Vrazil som do vchodových dverí a rozrazil ich. Neobťažoval som sa utrieť si topánky či si uhladiť vlasy a či vôbec polapiť dych.
"Mami?" vykríkol som znova. "Mami!"
"Draco!"
Bola tam. Stála priamo tam, v tom veľkolepom vchode, uprostred temných stien a tmavého nábytku. Mala na sebe bledomodrú blúzku a červenú sukňu. Žiarila ako anjel - tá najkrajšia dáma, ktorú som kedy videl. Oči sa jej roztvorili, keď ma zbadala.
"Si v poriadku?"
Letel som k nej. Hodil som sa jej do náručia a hoci som bol o dobrú hlavu vyšší než ona, ukryl som tvár na jej pleci a zhlboka sa nadýchol jej dôverne známej vône - vône letných ruží. Tuho som zavrel oči a nechal tie slzy tiecť. Už to bolo úplne v poriadku. Nikto okrem mojej matky ich nikdy nevidel.
Mocne ma zovrela v náručí a len ma objímala, kým som sa v jej objatí triasol.
"Ach, môj úbohý chlapec," šepkala a hladila ma po hlave. "Je mi to tak ľúto, Draco." Odtiahla sa odo mňa a chytila ma za tvár. Vzhliadla ku mne tými svojimi vážnymi tmavými očami a nadvihla obočie.
"Vieš, že ťa veľmi milujem?" spýtala sa. Nedokázal som urobiť nič iné, len prikývnuť. Utrela mi palcami slzy a venovala mi slabý úsmev. Zhlboka som sa nadýchol. Cítil som, ako časť z môjho napätia v hrudi povolila.
"Čo robíš doma?"
Svaly sa mi stiahli a hlava vyletela dohora. Matka sa otočila, ale stále ma držala za plece.
"Lucius!" povedala. Ale môj otec, ktorý práve vyšiel z bočných izieb a prehovoril, oblečený v čiernom smokingovom obleku, zastal uprostred kroku, keď ma zbadal. Prehltol som.
"Draco prišiel na návštevu," žiarila moja matka. Otec sa na mňa zamračil, jeho jasné oči prenikavé.
"To vidím. Prečo?"
"On sa len -"
"Pýtal som sa jeho," vyprskol otec, potom pomaly prešiel ku mne. "Čo robíš doma, Draco?"
Odkašľal som si. Ruka mojej matky skĺzla nadol, aby zovrela moje prsty. Potom sa niečo pritlačilo na pokožku v strede mojej hrude - niečo ako tŕň. Strhol som sa, pohol plecami, aby som sa toho pokúsil zbaviť, potom pokúsil nasadiť neutrálny výraz.
"Prišiel som navštíviť matku," odpovedal som. Otec nadvihol obočie.
"Ach," zľahka prehovoril. "Prišiel si si po útechu po tej pohrome so slečnou Bellovou?"
Neodpovedal som. To bodanie silnelo, stávalo sa ostrejším. Zaťal som zuby. Matkina ruka ma stisla silnejšie. Otec prikročil bližšie ku mne, študoval moju tvár.
"Strácame našu odvahu, však?"
"Nie," pokrútil som hlavou.
"Potom čo prepánabeka robíš doma?" zasmial sa, zdvihol ruku, aby označil miestnosť. Jeho výraz sa potom strašne zmenil, jeho hlas sa zmenil na šepot. "Vďaka čomu si myslíš, že si sem môžeš prísť bez žiadneho lepšieho dôvodu než je návšteva tvojej matky, keď máš vykonať špeciálnu úlohu?" Prikročil bližšie ku mne, čím mi uzavrel dych v pľúcach. To bodnutie pritlačilo silnejšie - sťahovalo sa nadol, po mojej pokožke, až kým sa nedostalo k môjmu bruchu, tesne nad pupkom. Bojoval som, aby som sa neprehol v páse. Cítil som, ako mi skrútilo tvár.
"Prečo sa nevrátiš tam, kam patríš? Prečo nerobíš to, čo ti bolo prikázané?" spýtal sa otec.
"Snažím sa -" koktal som.
"Nie, si zbabelec," vyhlásil otec. Zakolísal som sa - blesk bolesti rozorval moju hruď a ja som si priložil ruku na košeľu. Bola vlhká. Dlaň, ktorú som odtiahol, bola pokrytá krvou. Moje oči švihli k otcovi. Nedotkol sa ma a ani nemal svoj prútik.
"Lucius!" skúsila matka. Nepozeral sa na ňu.
"Vidím to v tvojich očiach," povedal otec, keď ma svojím pohľadom prišpendlil na miesto, kde som stál. "Už to vídavam roky, bez ohľadu na to, ako silno som sa to z teba pokúšal dostať." Prižmúril oči. "Si zbabelec... a slaboch."
Výkrik sa mi zasekol v hrdle, keď ďalšie dva tŕne rozrezali vnútorné strany mojich lakťov.
"Lucius!" zajačala znova matka, zvrtla sa a postavila sa predo mňa. "To nie je fér -"
"Musíš sa naučiť prestať ho brániť, Narcissa," nadvihol obočie. "Vďaka tvojmu mamičkovskému rozmaznávaniu sa stal mäkký a neužitočný ako nejaké dievča."
Matka sa strhla a vykríkla. Keď zdvihla hlavu, na jej líci sa zjavil červený fľak.
Šok, ako elektrina, vystrelil mojím systémom. Videl som šarlátovo.
"Matku z tohto vynechaj," zareval som.
Zdvihol bradu a prudké, nebezpečné svetlo sa objavilo v jeho očiach.
"Neuvedomuješ si, že ak nedokončíš svoju úlohu, všetkých nás zabije?" zašepkal. "Smrť tvojej matky a moja - a tvoja vlastná smrť - bude na tvojich pleciach."
Neviditeľná sila s neľudskou intenzitou mi zovrela plecia a prehodila ma vzduchom. Narazil som do veľkého, zdobeného kresla, začul som, ako sa rozštiepilo a ja som narazil do podlahy z dosiek. Kreslo dopadlo na mňa. Hlava sa mi točila, brucho zvieralo, keď som sa pokúšal preškriabať na nohy. Ale nedokázal som sa nadýchnuť bez silnej, bodavej bolesti, ktorá sa prerezávala celým mojím bokom. Prehol som sa, srdce mi uháňalo a pritlačil som si ruky k hrudi. Mal som zlomené rebro.
Otec sa otočil k mojej matke, ktorá mala ruku pritlačenú k tvári.
"Nechaj ma vybaviť si to s ním spôsobom, s ktorým si zaslúži, aby sa s ním jednalo," povedal. Znova sa strhla, snažila sa chrániť si tvár, ale jej líce ešte väčšmi sčervenelo a potom jej z pery začala stekať krv. Otec sa jej vôbec nedotkol.
"Prestaň," prosil som, slzy mi stekali po tvári. "Prosím ťa, prestaň..."
"Toto je tvoja chyba, Lucius, nie moja," protestovala matka, keď si utrela oči. "Keby si splnil svoju povinnosť ohľadne toho viteálu a proroctva, Draco by v tejto situácii nebol!"
Sledoval som to. Môj otec sa strhol, potom pritlačil ruku k viazanke. Znepokojený zízal na svoje prsty - končeky mal sfarbené krvou.
"Chcem s ním hovoriť osamote," napäto prehovoril otec. Matka sa dotkla rozrazenej pery, potom sa dlho pozerala na mňa.
"Mami..." zastenal som. Otočila sa a po chodbe odo mňa odišla.
Niečo ma seklo vzadu po nohách. Zaťal som zuby, aby som nevykríkol.
Vyvliekol som sa spod zlomených zvyškov kresla, počul, ako tie kúsky padajú na zem. Môj otec sa priblížil a nado mnou sa týčil jeho tieň. Napravil si manžety svojho kabáta, všetko chladnokrvne a pokojne.
"Spôsobil si, že som sa prestal ovládať," vzdychol si. "Nemyslím, že sa mi to predtým veľakrát prihodilo." Prikročil bližšie a pozrel sa na mňa zvrchu, nakloniac hlavu. "Pozri na tie slzy." Tľoskol jazykom. "Nedokážeš vydržať ani obyčajne vyhrešenie."
Vytiahol som sa na nohy, agónia naplnila celé moje telo a zdvihol som oči k svojmu otcovi. Otcove oči sa spojili s mojimi a usmial sa. Pokrútil hlavou.
"Tak veľa som od teba očakával, Draco." Vzdychol si a ľútostivo sa na mňa pozrel. "Ale teraz... Myslím, že sa za teba jedine hanbím."
Utrpenie, ktoré trhalo celé moje telo, pretrhlo všetku moju kontrolu a divoký nárek zaznel z hlbín mojich pľúc. Zrútil som sa na zem a hádzal sebou, bojoval, hoci som cítil, ako je celé moje telo rozrezávané. Zvieral som z celej sily oči a stále kričal, keď tie muky silneli, roztržito premýšľal, ako dlho bude trvať, kým upadnem do bezvedomia.
Potom, naraz, to ustúpilo. Začul som otcove kroky, ako odchádzajú preč.
Otvoril som oči, cez slzy som skoro nevidel, ako mizne v tieňoch chodby. Namáhavo som prehltol, mal som pocit, že sa povraciam.
Zdvihol som sa na nohy, krv kvapkala na drevo. Cúval som, krôčik po krôčiku, smerom k mojim vlastným vchodovým dverám, otvoril som rukou tak klzkou a trasľavou, že som ju ledva ovládal a vyšiel som von.
Bolo zamračené a veterno a vzduch bolo cítiť mrazom. Vypotkýnal som na šedý trávnik, podarilo sa mi urobiť asi dvadsať krokov, než sa mi podlomili nohy a ja som spadol.
Budem vracať. Vedel som to. Pokúsil som sa dýchať, ale nezvládol som to - zlomená kosť ma rýchlo zastavila. V zúfalom pokuse získať trochu vzduchu som sa posadil, otvoril ústa a natiahol krk -
A zbadal som Grangerovú stáť predo mnou, medzi kývajúcimi sa stonkami jačmeňa, ruky jej viseli popri bokoch, obočie zvraštené, jej hnedé oči upreté na moju tvár. Nad hlavami nám nemo žiarili hviezdy na purpurovej oblohe. Zatvoril som oči a sklonil hlavu, pretože bolesť v mojom boku ustupovala.
Stačilo sa mi na ňu len raz pozrieť, aby som si uvedomil, že všetko videla.