Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/3/What_the_Room_Requires
Preklad: Jimmi
Beta-read: Rapidez, Doda357
„Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Kapitola 3
DRACO
Počul som, že ide za mnou. Fajn. Stále ma štípali ruky - akokoľvek neviditeľne – od toho, ako ma pohrýzlo zopár hadov. Prevrátil som očami, keď som prešiel pomedzi tie šedé stromy, pod nohami mi pukotalo ihličie. Mal som ju nechať tak, nech ju zaplaví jed a zomrie. Až na to, že v skutočnosti by nezomrela, len by mi liezla na nervy krikom a rušila ma pri hľadaní východu. Áno, bolo lepšie, že som ju odtiaľ vytiahol. Takto bola aspoň tichšie. To som si navrával. Pošúchal som si ruky a uškrnul sa. Hoci mňa ruky stále boleli.
"Spoznávaš tie dvere?" spýtala sa tesne za mnou.
"Musíš ustavične klásť otázky?" vzdychol som si.
"Ako inak sa môžem niečo dozvedieť?"
"Neviem - možno by si pre zmenu mohla jediný raz vo svojom živote počúvať," odsekol som.
"Snažím sa počúvať," odvetila. "Tvoju odpoveď."
"Nie, nespoznávam tie dvere."
"Myslím, že ja áno," povedala. Trhnutím som zastavil a pozrel sa na ňu. Prešla popri mne, jej oči upriamené na dvere.
"Poznáš ich?"
Neodpovedala. Postupne spomalila, ako sa približovala k tým dverám. Načiahla ruku a zovrela kľučku.
"Ako to, že ich poznáš?" spýtal som sa. Nič nepovedala, len tam stála.
"Ach, chápem - len čo ja položím otázku, prestaneš rozprávať. Predpokladám, že -"
Otočila kľučkou. Cez škáru sa vyhrnulo jasné ranné svetlo. Ustúpil som a zdvihol ruku, aby som si pred ním chránil oči. Hermiona sa pomaly nadýchla.
"Je to..." zašepkala, zatlačila do dverí a vošla do...
Spálne.
"Grangerová?" Zamračil som sa, potom som ju nasledoval. Okamžite ma zasiahla čerstvá kvetinová vôňa. Musel som zažmurkať, aby sa moje oči prispôsobili. Hermiona teraz stála pri nohách dekou zakrytej postele. Steny boli biele, naľavo bolo vysoké kastlové delené okno s miestom na sedenie, na ktorom viseli fialové vzorované záclony. Rovno predo mnou bola obrovská nástenka pokrytá obrázkami, novinovými výstrižkami a okvetinkovanými odkazmi. Okrem toho na stene s oknom viseli v rámoch obrázky sirôtok (cz: macešiek) a iných kvetín. Stenu lemovali knihovničky úplne preplnené knihami - ale boli priveľmi usporiadané. Vo vzdialenom rohu, na vrchu ďalšej kopy kníh, bolo usalašené malé plyšové zvieratko. Celá izba bola plná všetkých možných dievčenských krámov: lampy a krabice, a iné serepetičky. Pri pohľade na tie obrázky som sa zamračil. Naháňali mi hrôzu - nepohybovali sa.
Hermiona prebehla po koberci, vzala to malé plyšové zvieratko a pritisla si ho k hrudi. Keď sa otočila, na jej tvári zažiaril prekvapený úsmev.
"Toto je moja izba!"
Spanikáril som. Stočil som sa, chmatol po kľučke, ktorú som práve privrel, trhol dverami, aby som cez ne utiekol preč -
A zamotal som sa rovno do tucta zavesených šiat.
"Čo do - vošli sme dnu cez tvoju skriňu?" vykríkol som, keď som sa oháňal po tom oblečení, aby som sa z neho vymotal a mohol sa otočiť. Hľadela na mňa s otvorenými ústami.
"Nemám parazity alebo mor, či niečo podobné, Malfoy," vykríkla.
"To viem," zavrčal som, neschopný zabrániť tomu, aby som sa nezatváril znepokojene. "To je len tým, že..." Mávol som rukou smerom k posteli. "Som v..."
"V čom?" Nadvihla bradu. "V muklovskej izbe?"
Odtiahol som ruku od kľučky a vyrovnal sa.
"Nie," odvetil som. "V dievčenskej izbe."
Obočie jej vyletelo dohora, ústa chvíľu pracovali a potom sa mi začala smiať.
"Ach! Fajn... cha," pokrútila hlavou, ale ten úsmev nezmizol.
"Čo je?" ohradil som sa s rumencom na tvári.
"Nič, ja..." zmĺkla a potom jej tvár zvážnela. Mračila sa na tie steny. "Ako sme sa sem dostali? Som si poriadne istá, že som na svoju izbu nemyslela..."
"Nuž, cesta von to nie je a teraz sa les zmenil na skriňu," znova som na ňu ukázal. Hermiona hľadela na svoj šatník, potom mu venovala zamyslený pohľad. Vykročila vpred a obišla ma - uhol som jej z cesty. Naklonila hlavu a dotkla sa jedných zo svojich šiat.
"Ako dvere do Narnie," zamrmlala. Zostal som zaskočený.
"Grangerová, ako do hája vieš o - "
"Miláčik? Čaj je hotový!"
Nadskočil som. Hermiona sa otočila tvárou k dverám naproti.
"Mami?" zjačala.
"Áno?"
"Mami!" zhíkla, hodila plyšáka na posteľ a bežala k dverám.
"Grangerová, to nie je... Grangerová, nebuď blázon -" skúsil som, potom som sa hnal za ňou. O chvíľu neskôr som sa ocitol v malej obývačke - chabo vyzdobené steny, textilná pohovka pred čudnou krabicou s pohyblivými, rozprávajúcimi obrázkami; ďalšie kreslo, piáno -
Vedľa gauča stáli dvaja ľudia. Jedným bol chudý, svetlovlasý muž v pletenej veste a svetlých nohaviciach. Tým druhým bola jednoducho oblečená tmavovlasá žena, ktorá objímala Hermionu.
"Mami!" zopakovala Hermiona, silno zavrela oči a pritlačila si tvár na ženin sveter.
"Miláčik, čo sa deje?" vykríkla tá žena so smiechom, ale na jej peknej tvári sa zračili obavy. Stál som vedľa piána a pripadal som si trápnejšie, než kedykoľvek predtým. Ten muž - Hermionin otec - ma zazrel.
"Kto je to?" spýtal sa. Hermiona otočila hlavu, ale svoju mamu nepustila.
"Ach, to je... hm, to je Draco Malfoy. Zo školy."
"Draco Malfoy?" zopakovala jej mama, pozrela na ňu, potom sa jej tmavé oči spojili s mojimi. "Ten chlapec, čo ti nadával -"
Hermiona si odkašľala, potom sa na mňa čudne pozrela. Prehltol som.
"Pán Malfoy," ten mukel vykročil smerom ku mne, svoje prekvapenie zmiernil polovičným úsmevom. "Rád vás spoznávam." Vystrčil ku mne ruku. Strelil som bezradný pohľad po Hermione, potom som zdvihol hlavu a na okamih zovrel jeho ruku, než som ju pustil. Odolal som nutkaniu utrieť si dlaň o nohavice. Hermiona na mňa zazrela.
"Čo robíš doma?" spýtala sa jej pani Grangerová a chytila ju za plecia.
"Nuž, ja... my..." Hermiona sa na mňa znova pozrela a ja som postrehol zmenu v jej očiach. Chcel som prevrátiť svojimi. Už zabudla, kde sme...
"Akosi sme sa... stratili," skúsila. "A hľadali sme -"
Vchodové dvere sa rozleteli.
Takmer som odpadol. Do obývačky sa nasypalo sklo. Uskočil som päť stôp dozadu. Hermiona s matkou vykríkli a zovreli sa v náručí. Pán Granger sa ich chytil. Ja som mal srdce až v krku.
Vonku sa ako prepnutím vypínača zmenil deň na noc. Dvere dopadli na podlahu. Rozbilo sa zostávajúce sklo v tabuliach.
"K zemi!" prikázal pán Granger a hodil svoju ženu a dcéru na podlahu. Hodil som šípku za gauč, švihol rukou ku vrecku -
Zaklial som. Som idiot – veď svoj prútik nemám!
"Draco -" zhíkla Hermiona - jej hlava bola len stopu od mojej. Kvôli tej tme som ju nevidel.
"Čuš!" prikázal som. Stočil som sa, posadil vzpriamene a potom nakukol ponad gauč.
Vonku udrel blesk. Zaburácal hrom. A vo dverách bolo vidno siluety dvoch postáv.
Preblesklo mnou poznanie. Srdce sa mi rozbúšilo. Dokonca na muklovskom prahu, v dome, ktorý bol príliš skromný na ich prítomnosť, som týchto ľudí spoznal.
Môj otec a teta Bellatrix Lestrangeová.
Ktosi mi zovrel ruku.
"Kto je to?" zasyčala Hermiona z jej úkrytu na zemi. Neodpovedal som a vytiahol som si ruku z jej zovretia. Pritiahol som nohy pod seba, aby som sa mohol postaviť a pozdraviť sa s nimi -
"Lumos." Môj otec mávol prútikom. Biele svetlo osvetlilo izbu. Tvár môjho otca, tvrdá a chladná, sa otočila k pánovi Grangerovi. Uškrnul som sa. Aký kontrast. Bláboliaci, trasúci sa, mágie nehodný, vychrtnutý buran tu stál pred mojím otcom s dlhými bielymi vlasmi, veľkolepo sa vlniacim čiernym plášťom a ľadovo modrými očami.
Teta Bellatrix sa prešmykla dnu povedľa neho, naklonila svoju extravagantnú hlavu na jednu stranu, kým v pravej ruke krútila prútikom.
"No tak, Lucius," povedala zľahka. "Už konečne začni!"
Môj otec len nepatrne nadvihol obočie, potom oslovil chvejúceho sa pána Grangera.
"Kde je tvoja dcéra?"
Hermionina ruka ma znova našla - zovrela môj členok. Prsty mala ľadové. Úsmev na mojej tvári už nebol taký sebaistý.
"Kto sa pýta?" precedil pomedzi zuby pán Granger.
"Dvaja smrťožrúti," odpovedal môj otec. "To by ti malo stačiť."
Bellatrix si odfrkla, keď sa zasmiala.
"Tvoja dcéra je Hermiona Grangerová," vrčal môj otec. "Vydaj nám ju a my ušetríme tvoj život aj manželkin."
Pán Granger zovrel svoje ruky v päsť.
"Vy by ste vydali svoje jediné dieťa?"
Môj otec pomaly naklonil hlavu. Moje oči sa roztvorili a zabudol som dýchať.
"To by záležalo na tom, kto by o to žiadal," odpovedal môj otec. "Ale v takejto situácii by som ho vydal určite."
Klesol som k zemi, začal som vidieť rozmazane.
"Mne na tom nezáleží," odpovedal pán Granger. "Nedovolím, aby ste ju dostali."
Cítil som, ako sa Hermionina ruka na mojom členku začala triasť.
"Veľmi dobre - len som bol zdvorilý," odvetil môj otec. Zdvihol prútik. Hermiona pustila môj členok.
"Tati!" vykríkla a predrala sa von z matkinho náručia.
"Hermiona, nie!"
"Tati, pôjdem s nimi," vyštverala sa na nohy. Tvár mala bielu, oči zúfalé. Vrhla sa k môjmu otcovi. Holeňami sa pritom buchla o gauč. "Prestaňte! Prosím, prestaňte!"
Môj pohľad zaletel k môjmu otcovi. Ale bolo to, ako keby ju nevidel - ako keby tam nebola. Oči upieral na pána Grangera.
"Prestaňte!" zrevala Hermiona.
"Avada Kedavra."
Hodil som sa na chrbát, keď izbou vybuchlo zelené svetlo. Teta Bellatrix sa zvonivo zasmiala. Ťažké telo so zadunením dopadlo na zem.
"NIE!" Hermionin nárek trhal vzduch. Pani Grangerová vydala bolestivý výkrik a vrhla sa na padnutého manžela. Bellatrixin prútik zažiaril.
"Avada Kedavra!" zakričala. Pani Grangerová stuhla, potom dopadla na svojho manžela, jej oči bez života.
Teraz Hermionin krik neniesol žiadne slová - bolo to, ako keby ju trhali na kusy. Hodila sa na zem vedľa svojich rodičov, trýznivé kvílenia otriasali celým jej telom. Môj otec sa jej vysmieval. Bellatrix nedokázala skrotiť svoju radosť. Mne bolo zle.
"Grangerová," zamrmlal som, keď som sa pokúšal prinútiť svoje stuhnuté pery pracovať. "Grangerová, to nie je..."
"Mami!" plakala, úplne zlomená. Odhrnula matkine vlasy z tváre a potom ju chytila za jej nehybné plecia. "Mami, pozri sa na mňa. Mami, no tak!"
Chcelo sa mi vracať. Prehol som sa, tvár sa mi skrútila, potom som zovrel čeľuste. Vzhliadol som k svojmu otcovi.
Teraz ju už môj otec uvidel. Namieril prútik na jej hlavu.
"Vstávaj, humusáčka."
Hermiona stále prosila svoju mŕtvu matku. Bellatrix obišla môjho otca a schmatla Hermionu za vlasy.
"Povedal, aby si vstala!" Trhla za tie vlasy a prinútila ju postaviť sa. Hermiona, ktorej po lícach stekali slzy, udrela Bellatrix do tváre.
"Čo to -" zhíkla Bellatrix. Hermiona ju celou silou kopla do kolena. Bellatrix zajačala a pustila ju.
"Ako sa opovažuješ?" Môj otec zastrčil prútik do svojej palice, vrhol sa vpred a ľavou rukou schmatol Hermionu za hrdlo. Potom ju sotil o stenu, čo spôsobilo, že na zem popadali obrazy. Na to ju udrel do tváre. Z pery jej stekala krv.
Vyskočil som na nohy. Nevedel som, čo urobím, ani som nevedel prečo. Len som vedel, že toto je príliš absurdné, aby to bolo skutočné.
"Otec?"
Bellatrix s otcom sa zvrtli, aby sa na mňa pozreli, ale otec stále držal Hermionu za hrdlo. Pokúsila sa ho poškriabať, aby ju pustil.
"Draco?" spýtal sa potichu môj otec, jeho obočie zvraštené. "Čo tu robíš?"
"Ja... ja som v skutočnosti..." Odkašľal som si, pripadal som si ako hlupák, keď som toto vravel otcovi do tváre. Pokrčil som plecami. "Som v Komnate najvyššej potreby. Na Rokforte."
Môj otec na mňa chvíľu hľadel, potom sa s Bellatrix na seba pozreli a zachichotali sa.
"Tá humusáčka na teba musela použiť pamäťové kúzlo, úbožiačik," zasmial sa môj otec. Ale moja poznámka mala účinok, ktorý som chcel.
Hermionina tvár sa zmenila. Len krátko, ale stačilo to. Na pol sekundy si spomenula.
Celá izba sa rozkývala. Môj otec ju pustil. Padla na koberec. Všetky svetlá zhasli.
Len na krátky okamih bolo všetko totálne čierne a tiché. Niekoľkokrát som zažmurkal...
Potom tú tmu rozptýlilo slabé svetlo. Našiel som sa stáť na kraji toho ševeliaceho jačmenného poľa, popoludňajšie slnko prežiarilo oblohou.
Dlhý, pridusený vzlyk zazvonil tým tichom. Rozhliadol som sa. Len pätnásť stôp odo mňa kľačala Hermiona, objímala sa rukami, čelo pritlačené k zemi. Trhane sa nadýchla, potom zo seba vydala hlboké, kvíliace náreky. Zrútila sa nabok, stočila do klbka a zakryla si tvár.
Hľadel som popri nej do lesa. Vydal som dlhý povzdych, ale bol trasľavý. Moje oči znova našli Hermionu. Medzitým stíchla. A teraz bol vietor to jediné, čo rozprávalo – svojím tichým, nemým pohybom medzi steblami jačmeňa.
HERMIONA
Agónia ma zovrela tak silno, že som sa nedokázala ani nadýchnuť. Bolo to horšie než hadí jed, pretože tamtá bolesť ustúpila, ale táto rástla s každým vzlyknutím, ktoré sa tiahlo mojim telom ako meč, keď ho vyťahujete z bodnej rany.
Ako keby to prichádzalo kdesi zďaleka, začula som, ako ku mne cez tú krehkú trávu niekto kráča. Pokúsila som sa otvoriť oči, ale zaplnili ich horúce slzy a rozmazali mi zrak. Moje vedomie sa chvelo. Nechcela som nič iné, len oň prísť.
"Vieš, že toto nie je reálne." Bol to Dracov hlas. Tichý, ale chladný. Neodpovedala som.
"Pozri, nemá zmysel kvôli tomu plakať," jeho hlas bol silnejší, otupenejší. "Sme v Komnate najvyššej potreby - nič z tohto nie je reálne. Prečo si to nemôžeš zapamätať?"
Zovrela som niekoľko stebiel jačmeňa a vytrhla ich aj s koreňmi. Vyštverala sa na nohy a celou silou ich odhodila.
"Pretože to bolo skutočné, Malfoy," zúrila som, ledva schopná kontrolovať svoj hlas. "Je to skutočné."
"Nie, nie je," trval na svojom, kým držal ruky pri tele. "Pozri, kde sme! Sme uprostred poľa! Tí muklovia sú v poriadku."
"Tí muklovia?" zopakovala som, zúrivosť silnela, až kým som nevidela červeno. "Muklovia? Boli to moji rodičia!"
"Nie, boli to ilúzie tvojich rodičov," vyštekol, pohol sa smerom ku mne, jeho modré oči ma prepaľovali. Rovnako modré oči ako mal jeho otec. "Presne tak ako to boli ilúzie môjho otca a tety. Je to všetko nejaká hlúpa fikcia, ktorú si vymyslela táto miestnosť. Nič z toho sa nestalo."
"Ale mohlo sa," odsekla som. Zastal. Zmätok prekrížil jeho bledé obočie.
"Čože?"
"Len preto, že sa to ešte nestalo, neznamená to, že sa to nikdy nestane," povedala som mu. Zažmurkal.
"To nedáva zmysel."
"Prečo nie?" utrela som si tvár. "Neprejde jediný deň, aby som si nerobila starosti o svojich rodičov, aby som sa nemodlila, nech sa nezapletú do tohto zmätku - aby som sa nedesila predstavy, že sa smrťožrúti vlámu do môjho domu a kvôli mne ich zavraždia." Nové slzy mi stekali po lícach. Pokrútil hlavou, ako keby som rozprávala cudzím jazykom.
"Nikto by neplytval svojim časom, aby zabil tvojich muklovských rodičov," povedal, ako keby som bola tupá. "Vďaka tomu som si spomenul, kde sme. Môj otec by ich nikdy nezabil, keby si sa už vydala."
"Ach, nie?" strelila som nazad. "Prečo nie?"
"Pretože on taký nie je!" naliehal Draco.
"Je ako Voldemort!" zarevala som. "Minimálne chce byť. Muklovia pre smrťožrútov nič neznamenajú - sú ako hmyz, ktorý treba rozpučiť. Ty a tvoj otec ste to viac než ujasnili, odkedy som ťa stretla."
"Môj otec nie je nerozumný," povedal Draco, ale jeho dýchanie sa zrýchlilo, keď som vyslovila Voldemortovo meno. Krátko sa nadýchol. "Keby si sa vydala sama, otec by nechal tvojich rodičov na pokoji."
"A Bellatrix?"
Zažmurkal a potom sa odvrátil.
"Bellatrix je šialená," zamrmlal. "To vedia všetci."
"A čo jej zabráni len tak z rozmaru zabiť nevinných ľudí?" dožadovala som sa.
"Môj otec!" vykríkol Draco.
"Prečo?" zakričala som aj ja. "Nezáleží mu na nich - asi by si myslel, že je to zábava."
Draco po mne skočil, schmatol ma za plecia, potom mnou zatriasol tak silno, že som si zahryzla do pery.
"Môj otec je vznešený muž, bojovník a má viac cti než ty, nafúkaná, nečistokrvná malá krysa," zavrčal. Rukami mi drvil plecia. Nos mal len kúsok od môjho. Prameň bielych vlasov mu prekrížil nahnevané obočie a dotkol sa jeho nosa, presne medzi tými ľadovými, prepaľujúcimi modrými očami. Krv mi kvapkala po brade.
"Čo je?" zaťala som zuby. "Tiež mi teraz jednu vrazíš?"
Jeho výraz sa upokojil. Ruky sa uvoľňovali, až kým ma skoro vôbec nezvieral.
"Si taký sebecký," zašepkala som, na krajíčku horúce slzy. Odrazila som od seba jeho ruky a cúvla. "Zastavíš sa niekedy, aby si premýšľal skôr, ako ublížiš ľuďom?"
Odtiahol sa odo mňa, tvár mal stuhnutú a bledú. Znova som si utrela oči, potom si rukávom utrela ústa.
"Padám odtiaľto," rozhodla som sa. "Je mi jedno, čo je v tom lese alebo aké je tam kúzlo, alebo čo ma to prinúti vidieť - idem odtiaľto okamžite preč." S tým som sa otočila na päte, zaťala päste a odpochodovala rovno k tej cestičke. Tentoraz som bola rozhodnutá, že ma nič neprinúti opustiť ju.