Ďalšia kapitola :D
Art credit: Pri tvorbe banneru použité obrázky: Icons/manips/Avatar/Wallpaper © Dhesia
Linked
Preklad: Natalie
Napísala: Philyra912
Dramione (Romantika)
Rating: PG-13
Prehlásenie:
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Philyra912, ktorá napísala túto fanfiction.
Poviedku v originálnom znení nájdete na adrese:
http://www.fanfiction.net/s/2443403/11/Linked
Keď úloha z Elixírov má zvláštne a znepokojujúce vedľajšie účinky na Draca a Hermionu, dozvedia sa o sebe viac, než kedy chceli.
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: Philyra912
Kapitola 10: Jej najtemnejšia noc
Našiel ju v prázdnej učebni, civela von z okna a očividne kypela zúrivosťou. Keď vstúpil, ani k nemu neotočila pohľad.
,,Choď. Preč.“ Nevšímal si jej príkaz, ktorý vydala cez zaťaté zuby a svižne sa presunul cez miestnosť. Zastavil niekoľko stôp od jej nehybnej, napätej postavy. V tejto vzdialenosti bol jej hnev natoľko silný, aby ho dokázal zavrátiť späť.
,,Ja nie som diabol, Grangerová,“ povedal temenu vlasatej hlavy. Zvuk, ktorý sa jej vydral z hrdla, mohol byť zamýšľaný ako posmešný smiech, viac to však pripomínalo vzdychnutie. Otočila sa a pozrela na neho, horké sklamanie a niečo podobné zrade v jej nepokojných očiach.
,,Vážne? Skutočne sa ti to darí skrývať.“ Práve sa chystala znovu pohŕdavo odvrátiť, ale on sa pohol dopredu tak, že ich nosy boli len niekoľko centimetrov od seba. Prenikavo ho pozorovala so zúrivosťou, ktorá sa zhodovala s tou jeho, jej oči ostré a vzdorovité.
,,Čo spravíš, Malfoy?“ spýtala sa takmer posmešne. ,,Budeš na mňa čumieť, až kým neuvidím dôvod a nepochopím, že som podradnejšia forma života?? Urozprávaš ma k smrti všetkými tvojimi peknými, prázdnymi slovami o dedičstve, pôvode a dedičských právach?“ naklonila hlavu, akoby zvažovala nápad, ktorý jej práve skrsol v hlave. Malfoy z nej cítil narastajúcu nebezpečnú a cudziu bezohľadnosť a vedel, že čokoľvek ďalšie vzíde z jej úst, bude to niečo, čo budú obaja ľutovať. ,,Alebo sa uchrániš problémov a zbavíš sa ma rovnako , ako by to urobil tvoj otec?“
Čudoval sa, kedy nad ním získala takú moc, že ho pár jej slov dokázalo tak hlboko raniť. Videla to monštrum, ktorým sa jeho otec stal, videla zverstvá, ktoré vykonal. Počuť ju prirovnávať ho k Luciusovi, keď bola rovnako obeťou jeho krutosti tak ako Draco samotný, bolo divné a hrozné podobné... zrada.
,,Ja nie som môj otec!“ teraz už kričal, aj keď ešte stále bola od neho len pár centimetrov. Akékoľvek výčitky cítila (a ktoré ako by si, ak by bol býval trochu pokojnejší, uvedomil, boli hojné a úprimné) zmizli a boli nahradené stále väčším a väčším hnevom. Nikdy si nemyslel že pokojná logická Grangerová bude schopná cítiť čokoľvek tak vášnivo.
,,Nie, nie si!“ súhlasila, kričiac priamo späť. ,, Nie si svojím otcom, pretože tvoj otec hnil vo svojej nenávisti 40 rokov namiesto sedemnástich. To robí hnev človeku, veď vieš. Požiera ho to. Mal polku života na to, aby dovolil predsudkom otráviť ho, zjedli ho z vnútra zaživa, tunelovali ho dovtedy, kým v ňom neostalo nič len nenávisť. Ešte nie si svojím otcom, Malfoy, ale ak sa čoskoro nezobudíš, budeš ním.“
Malfoy si nebol istý, aký výraz prešiel po jeho tvári, keď to povedala, ale akýkoľvek bol, spôsobil, že Hermiona o krok ustúpila a zatriasla sa strachom. Keď prehovoril, jeho hlas bol nebezpečne mäkký, a slová mu vychádzali z úst skôr, ako si uvedomil, že sa ich chystá vysloviť .
,,Nevieš nič o mne alebo o mojom otcovi. Nehovor o niečom, čomu nerozumieš, ty špinavá humusáčka.“ Hneď ako to vyslovil, dal by všetko zlato z jeho trezoru v Gringottbanke (teda, väčšinu), aby to mohol vziať späť. Ak si myslel, že ju zranil vtedy vo Veľkej sieni, nebolo to nič v porovnaní s tým, čo jej toto slovo (slovo ,,humusák,, počul tak mnohokrát, že pre neho malo sotva väčší význam ako obyčajný výraz muklorodená) spravilo. Rozmýšľal, či je možné, aby sa oči nejakej osoby roztriasli, pretože presne tak vyzerali tie jej.
Skutočne plánoval prehltnúť svoju pýchu a
ospravedlniť sa, no niečo v tých rozbitých očiach ho zastavilo. Mal ten najčudnejší pocit deja-vu a práve včas, aby stihol zareagovať, rozpoznal, prečo sa mu výraz jej očí zdal tak známy. Ten pohľad už raz videl: jedno bezútešné popoludnie v treťom ročníku, keď ho šokovala k onemeniu strelením mu rázneho zaucha. Tentokrát ju chytil za zápästie chvíľu predtým, ako sa jej otvorená dlaň mohla spojiť s jeho lícom. V momente ako to urobil si uvedomil svoju chybu, no bolo už neskoro vziať to späť. Miestnosť sa rýchlo rozkrútila, všetko bolo skreslené a posledný jasný obraz, ktorý zachytil boli tie zranené, obviňujúce oči.
Otvoril oči, až keď mohol znovu dýchať... a našiel sa kráčať von z Rokfortskej knižnice. On- teda, Hermiona- nevyzeral, že by sa ponáhľal dostať na miesto, kam mal namierené, a jeho nohy sa len ťahali po drsnej kamennej podlahe. Postupne si začal uvedomovať svoju hroznú únavu. Jeho končatiny boli meravé a ustaté a prepchatý batoh na pleciach spôsoboval strašnú bolesť vystreľujúcu hore dolu jeho chrbtom. Niet pochýb prečo bola Grangerová vždy taká ostrá a vážna: keby on chodil naokolo s dvojnásobkom vlastnej váhy v knihách na pleciach, predpokladal, že by bol tiež trochu netýkavý.
Prišiel k oknu a ďaleko pod ním uvidel jedno jediné nejasné svetielko vychádzajúce z hájnikovej chalupy. Muselo byť veľmi neskoro, keďže to bolo jediné svetlo, ktoré mohol vidieť na okolí. Nočná obloha bola hrozne prázdna, bez hviezd a on si zrazu uvedomil, že Hermiona cítila divný, priam nezdravý pocit príbuzenstva s temnotou. Predtým ako mohol podrobnejšie preskúmať tieto rušivé myšlienky, uvedomil si, že zastal pred obrovskou maľbou obrovskej ženy, ktorá mala na sebe naberané ružové šaty a podriemkavala si v ráme.
„Atrum vicis“ počul, ako povedal Grangerovej hlasom, aj keď znel zachrípnutejšie a rezignovanejšie ako bol zvyknutý počuť ho. Žena ospanlivo prikývla a jej portrét sa na ukrytých pántoch otvoril a odkryl dieru v kamennej stene. Konečne, takmer po siedmych rokoch, objavil vstup do Chrabromilskej klubovne, no zistil, že to nebolo až také vzrušujúce, ako si predstavoval. Pretiahol svoje ustaté telo cez otvor, dúfajúc, že nájde úľavu od svojho knižného nákladu a od Hermioninho ponurého duševného rozpoloženia.
Chrabromilská klubovňa vyzerala tak, ako si ju predstavoval: bola teplá, bohatá na odtiene zlatej a šarlátovej všade naokolo a nábytok, ktorý zvýrazňoval pohodlie a praktickosť nad kvalitou a krásou. Aj keď by osobne radšej spal na studenej kamennej podlahe vstupnej haly ako trávil čas tu, predpokladal, že Hermiona v ich spoločenskej miestnosti a pohľade na jej priateľov, ktorí boli usadení okolo ohniska a družne sa rozprávali o blížiacom sa výlete do Rokvillu, nájde pohodlie a útechu. Na jeho zmätenie nič z toho nenašla. Naopak, mal pocit, že keď sa rozhliadla po okolí a načúvala tichému smiechu skupinky pri ohni, jej necharakterizovateľná stiesnenosť sa ešte prehĺbila.
Malfoy bol nevyjadriteľne vďačný, keď si uvedomil, že si skladá tašku z pliec a ukladá ju na neďaleký stolík. Jeho úľava bola krátka, pretože i keď bolesť v jeho pleciach a chrbte ustupovala, začal si uvedomovať ako pulzovanie hlavy a štípanie očí ešte vzrastá, a ak to bolo možné, jeho únava vyzerala ešte silnejšia.
Ako tak stál v tieni, pozorujúc smejúcu sa skupinku pri ohni, cítil v Grangerovej silnú túžbu pripojiť sa k nim. V svetle blikotajúceho ohňa mal Weasley na tvári úsmev, no Hermiona si pamätala ako na ňu nahnevane civel, na zúrivé a rozhorčené slová, ktoré si medzi sebou vymenili. S ťažkým srdcom sa Malfoy stiahol ďalej do tmy, chytil do rúk odloženú tašku a potichu vyšiel z miestnosti.
Vysoké točité schody, na ktorých sa našiel, vyzerali, že stúpajú celú večnosť. Zaujímalo ho, či boli skutočne tak vysoké ako vyzerali alebo sa to len Hermionine unavené končatiny pohrávali s jeho unavenou mysľou. Keď konečne dosiahol vrchol, otvoril dvere označené ,3. ročník, a všuchtal sa dnu.
Tri postele s nebesami boli umiestnené rovnomerne po kruhovej izbe. Na dvoch posteliach boli karmínové závesy roztiahnuté a z jednej naľavo sa ozývalo jemné chrápanie. Dotiahol svoje unavené telo k najvzdialenejšej posteli, kde boli závesy roztiahnuté a na knihami naloženom stole horela jediná sviečka.
Sediac na okraji postele s nebesami začal pomaly vybaľovať početné knihy a zvitky pergamenu, ktoré namáhali švy Hermioninej tašky. S každou učebnicou, ktorú odhalili, Hermionino napätie stúplo, ťažko sa navažujúc na jej vyhorenú myseľ. Koľko predmetov to mala? Niet pochýb, že je taká ustarostená, jednoducho nemala dosť času na to, aby študovala všetky veci, ktoré očividne študovala.
Posledná vec, ktorú vytiahol z tašky bol malý plánovač. Rezignovane ho otvoril a civel na stránky nahusto popísané neskutočne malým písmom, zoznamami domácich úloh a termínov odovzdania, ktoré boli tak dlhé, že na ne potrebovala strany a strany miesta. Nebolo možné robiť tak veľa, myslel si Draco vo svojej vlastnej mysli. Jednoducho sa to nedalo zvládnuť. Už sa nečudoval, že ledva stála na nohách.
Položil plánovač na vrch jednej z vysokých kôp kníh na stole a ako tak urobil, jeho oči pritiahla jedna z nespočetných kníh roztrúsených po jeho povrchu: Zákonné dejiny o Lúpežníckych zveroch: 1750 až po súčasnosť. Ten pohľad vniesol do Hermioninho srdca divný a beznádejný smútok a Draco videl v jej mysli niekoľko bezsenných nocí výskumu a slzavé zbohom hájnikovi a hipogrifovi, tomu istému, ako si rozčúlene uvedomil, ktorý ho napadol počas ich úplne prvej hodiny Starostlivosti o čarovné tvory. Zaujímalo ho, prečo v nej myšlienka na to hlúpe nemehlo a jeho vražedné zviera vyvolala taký bolestivý smútok. Navyše, zaujímalo ho, čo presne z tejto noci ju spravilo tak zvláštnou, pretože ako doteraz videl, jednoducho bol svedkom konca jedného pomerne dlhého stresujúceho dňa v živote dievčaťa, ktorého povaha vyžadovala istú dávku dlhých a stresujúcich dní. Čo, pýtal sa, bolo iné na tomto dni?
Hoci si Malfoy myslel, že nasledujúci logický krok bude, že sa hodí medzi zlaté a šarlátové vankúše, aby vyspal únavu, ktorá len z časti patrila telu, uvedomil si, že sa Hermiona nechystá ľahnúť si. Príliš veľa vecí na premýšľanie, uvedomil si. Ležala by hore hodiny, až kým by nevítané slnko nevyšlo ponad jazero, príliš unavená na odpočinok. On sám prežil niekoľko takých nocí a rozumel jej.
Namiesto bezvýznamného pokusu o spánok sa prichytil potulovať sa okolo jedného z mnohých tabuľových okien, ktoré lemovali Chrabromilskú vežu. Okno bolo doširoka otvorené do nekonečne čiernej noci, ktorá bola nedotknutá mesiacom alebo hniezdami. Nevidel dokonca ani záblesk svetla, odrážajúceho sa z hradu na jazero alebo stromy. Bola to najtemnejšia noc, akú kedy zažili, a on, minimálne, ich videl už veľa.
Draco bol príliš prekvapený aby mohol odolávať, keď sa Hermionino telo začalo samo strnulo štverať na okennú rímsu (niežeby mohol). Jeho boliace chodidlá boli stále obuté v nudných, praktických topánkach. Vyhupol sa na rímsu aj s nimi, sadol si bokom tak, že sa chrbtom opieral o studený kameň. Zrazu si uvedomil, že v ruke drží niečo ako malé presýpacie hodiny a zamyslene zviera ich chladné sklenené okraje. Chcel sa pozrieť dole, aby zistil, čo to je, no Hermionine oči boli nehybne zahľadené do čiernoty noci za oknom.
Kým sa pozeral do nekonečnej temnoty, opäť pocítil divnú a nebezpečnú podobnosť, skoro akoby sa Hermiona cítila byť toho súčasťou. Zabránil svojej mysli, aby sa zatúlala a pokúšal sa zamerať na niečo, čo si Hermiona myslela a čo by mohlo vyvolať taký neopísateľný pocit. Po chvíľkovej koncentrácii bol schopný pozbierať myšlienky na prácu, ktorá nemala konca kraja, na Hagridov úprimnú dôveru v jej schopnosti, na temné poznanie, že ho sklame, na Weasleyho tvrdé oči a rozhnevané slová, na jej vlastnú tichú a zúfalú samotu, na nekonečnú únavu, ktorú nemohol utíšiť ani spánok ani odpočinok. Premýšľala o tom, uvedomil si to s narastajúcou panikou, že temnota vyzerá tak príjemne, tak pokojne, tak úžasne prázdne, bez ľudí, bez povinností. Premýšľala o tom, že pravdepodobne až v pondelok, keď by sa profesor spýtal otázku, ktorú nik nedokáže zodpovedať, by si uvedomili, že je preč...
V tej chvíli jeho noha buchla o rímsu so škrípavým zvukom, ktorý znel ako výstrel v tichu. Niekoľko uvoľnených okruhliakov padlo do bezodnej temnoty, a aj keď chvíľu so zatajeným dychom počúval, nezačul ich dopadnúť na zem. Cítil, že si Hermiona zrazu uvedomila, kam jej myšlienky smerovali a ako blízko bola k tomu, aby nasledovala tie kamienky do dusivej čiernoty. S vlnobitím hrôzy a pudom sebazáchovy Draco zliezol s rímsy a náhlil sa do bezpečia teplého internátu. Zabuchol okno tak rýchlo, že výsledný tresk bol dostatočne silný, aby vyvolal ospalé, zvedavé šomranie z dvoch obsadených postelí. Draco im nevenoval žiadnu pozornosť, pevne zaistil západku a oprel sa o stenu, aby upokojil svoje divoko bijúce srdce, ktoré, čo je dosť zvláštne, vyzeralo kúsok ľahšie ako pred tým.
Opustená učebňa vyzerala oslepujúco jasná, keď sa do nej Draco vrátil, alebo možno tam len chýbala prenikavá temnota spomienky, ktorá mala len málo spoločného s nedostatkom svetla. Grangerovej tvár bola znehybnená hrôzou a ponížením. Predpokladal, že tá jeho musela byť zamrznutá v šoku.
Bolo to dávno predtým, ako mu necitlivosť v prstoch pripomenula, aby uvoľnil Grangerovej zápästie. Rameno si stiahla k sebe, a hoci nahnevané červené znaky, ktoré jej jeho prsty zanechali, museli byť bolestivé, nevydala žiaden zvuk nepohody a jej pohľad zostal uzamknutý s tým jeho.
,,Prosím, nikomu to nepovedz,“ zašepkala zúfalo. Jej hlas znel neskutočne hlasno.
,,Nepoviem,“ zašepkal späť. Prikývla a potichu vyšla z miestnosti. Bolo to dlho predtým, ako Draco našiel silu spraviť to isté.