Preklady fanfiction Harryho Pottera

Epilóg

Vianoce boli vždy sprevádzané túžbami a nádejou, ale ešte nikdy predtým nebolo všetko naokolo tak presiaknuté blížiacou sa rozprávkou a pocitom zázraku.

Hermiona stála pri okne a sledovala, ako sneh chvíľu krúži vo vzduchu, a potom sa potichu spúšťa na zem. V tento deň nečakala nič zvláštne, veď ako by aj mohla v čosi dúfať, keď si sama zničila tak dlho očakávané a neľahko nadobudnuté šťastie.

Čo už, bola sama vo svojom malom londýnskom domčeku, sama, ale s čistým svedomím. A komu čo dokázala? Pre koho bola potrebná táto obeť?

Jeho tvár, keď povedala, že odchádza. Tá zmes údivu, nepochopenia a úžasu. Jeho pokus pochopiť, čo spravil zle za tie bezmála dva mesiace, nebol ovenčený úspechom, lebo všetko bolo naozaj ideálne. Ten bezstarostný, šťastím naplnený život, prechádzky, výlety na tie najrozmanitejšie a zaujímavé miesta, večery, kedy len sedeli pred krbom, držali sa za ruky a len si užívali prítomnosť toho druhého, a snívali o tom, že tento okamih bude trvať večnosť. Tá nežnosť a láska, ktorými ju zahrnul, potrebovala snáď ešte niečo viac? Nie. Bol tu len jeden problém, ktorý Draco v siedmom ročníku posmešne nazval „syndrómom Hermiony Grangerovej“.

Ako by si mohla užívať šťastie, keď jej priatelia bojovali za svet a vlastné životy? Mohla snáď porušiť sľub, ktorý si ona, Ron a Harry dali pred štyrmi rokmi? Nikdy sa nevzdávať, nezabudnúť a čakať na tú rozhodujúcu minútu, kedy sa opäť stretneme, aby sme zasadili úder. Odvtedy sa nevideli, ale Hermiona verila v toto stretnutie, vedela, že tento deň nastane, a nemohla byť inde, nemohla sa pokojne radovať zo života, kým sa jej najbližší pokúšali vrátiť všetko na svoje miesto.

Samozrejme, keby nedostala list od Rona, v ktorom boli len dve slová : „Čoskoro. Čakaj.“, mohla by v sebe potlačiť tie pohnútky vrátiť sa, ale jej oddanosť a láska k takej nádhernej minulosti, ktorú sa všetci ešte nádejali vrátiť, jej nedovolili zostať.

Samozrejme, necestoval s ňou. Zanechať krásny dom, aby sa vrátil do tohto pekla, z ktorého sa pokúšal uniknúť toľké roky... Nie, nemohla sa ani len spýtať, nie to ešte žiadať od neho čosi také.

Hermiona ho nikdy nevidela takého, takého nešťastného, zúfalého človeka, ktorý jednoducho nemal síl uveriť tomu, čo sa deje, a ešte menej pochopiť dôvod. Ale to netrvalo dlho, čoskoro sa opäť zmenil na Draca Malfoya a so skoro ľahostajným výrazom jej povedal, že je to jej vec.

Peniaze, ktoré jej dal na začiatok, jej pomohli trochu prerobiť dom a zabezpečiť ho proti smrťožrútom.

„Draco, prosím, pochop ma!“

„Nedokážem pochopiť hlúposť.“

„Ľúbim ťa.“

„Nie, Miona, ľúbiš svojich priateľov, a ja, ja ani neviem, čo pre teba znamenám, ale na tom už ani nezáleží...“

V prvých dňoch sa ešte v Hermione hriala nádej, že príde, ale aj jej lúčik po dvoch týždňoch bez stopy zhasol.

„Mami?“ Dievčatko podišlo k nej a objalo ju okolo pása. „Pomôž mi zavesiť na jedličku môjho macíka, nedočiahnem.“

„Samozrejme, miláčik, už idem.“

Večera bola úžasná, Hermiona prekonala samú seba. Sedela a sledovala dcéru, pričom s pocitom viny púšťala mimo uší všetko, čo jej Amy živo rozprávala vyjedajúc druhú porciu zemiakov s mäsom. Počas všetkých predchádzajúcich rokov spolu slávili Vianoce, radovali sa, otvárali drobné darčeky, kúpené za posledné peniaze. Ale dnes bolo všetko inak. Pri stole chýbal jeden pre ich životy veľmi dôležitý človek, a Hermiona odrazu pochopila, že sa nikdy viac počas tohto sviatku nebude cítiť šťastná. Pozrela sa na svoje svetlo-zelené šaty, ktoré vzala so sebou a dnes sa predsa odhodlala obliecť si ich. Teraz to už bola dvojitá spomienka a prinášala dvojnásobnú bolesť.

Niekto zaklopal na dvere. Hermiona pripravila krabicu so sladkosťami pre hosťa, nech by bol kýmkoľvek, a išla otvoriť.

Na prahu stál Santa Klaus. Bol úplne rovnaký ako ho kreslili na vianočných pohľadniciach a knižkách pre deti – červená čiapka, kabát, šedé fúzy a brada. Iba jediný detail prestrojenia sa tam vôbec nehodil. V jednej ruke zvieral položené vrece s darčekmi, zatiaľ čo v tej druhej držal obyčajný kožený kufor.

„Veselé Vianoce!“ slávnostne zvolal Santa Klaus a žmurkol na Hermionu svojimi šedými očami.

„Aj tebe,“ odvetila a šťastne sa usmiala.

Trochu sklonil hlavu, pričom sa mu spod čapice uvoľnil pramienok vlasov.

„Viem, som v práci a nemal by som,“ zatváril sa, ako keby bol naozaj skľúčený, „ale mohol by som prosiť krásnu pani tohto domu, aby mi podarovala jeden bozk?“

Hermiona odsunula nabok jeho umelé fúzy, postavila sa na špičky a pritisla sa k jeho teplým perám. Nikto by sa s ňou teraz nemohol hádať o tom, že rozprávka existuje a že sa zázraky dejú aj bez čarovných prútikov, v horúcich, milujúcich srdciach ľudí.

KONIEC