Preklady fanfiction Harryho Pottera

Šiesta kapitola (obľúbená...)

Malá neprívetivá reštaurácia na juhu Francúzska dávno stratila svoj lesk. Jediné, čo sem ako - tak priťahovalo návštevníkov, bol výhľad na more. Ale v poslednom čase bolo strašné počasie, vlny sa niekedy dvíhali tak vysoko, že dosahovali takmer po vchod.

Majiteľ, pán Bernar, bol zúfalý. Biznis, ktorému zasvätil posledných desať rokov života, bol na pokraji bankrotu. Pravda, veľmi skoro, v jeden ničím výnimočný večer, sa jeho situácia závratne rýchlo zmenila.

Najprv do reštaurácie vošiel nový hosť, čo už samo osebe bolo zvláštne, keďže v týchto miestach poznal majiteľ skoro všetkých. Neznámy mal na sebe len obyčajný čierny plášť, ale bystré oči pána Bernara spozorovali, že bol vyrobený z veľmi drahej látky. Pod kapucňou sa črtali len pramene svetlých vlasov a pery, stisnuté do úzkej línie.

Návštevník podišiel k barovému pultu.

„Bonsoir, Monsieur! Je peux vous aider?“ majiteľ už v duchu uvažoval, koľko prachov sa dá z toho zákazníka vytiahnuť.

„Áno,“ ozval sa drsný hlas, „môžete mi pomôcť.“

„Ó,“ zatiahol pán Bernar, „Angličan! Tiež hovorím po anglicky.“

„Nepochybne.“ Neznámy bol zjavne znechutený. „Dlho som vás hľadal.“

„Naozaj? Nevedel som, že som až taký populárny,“ falošne sa zasmial, ale už o sekundu zvážnel, lebo ruka v čiernej rukavici položila na pult dosť veľký mešec peňazí. „Ó, pán je veľmi štedrý, čo preňho môžem urobiť?“ zmĺkol, keď sa obsah mešca ukázal jeho chamtivým očiam. Boli v ňom zlaté mince, ale nehľadiac na to, pán Bernar mešec odtlačil.

„Čože?“ posmešne zatiahol neznámy.

„Obávam sa,“ odvetil majiteľ reštaurácie trasúcim sa hlasom, „že vám nemôžem pomôcť, už dávno som... Ako ste sa o tom dozvedeli?“

„To nie je podstatné,“ zasmial sa návštevník, „prečo ste si zmenili priezvisko? Čo, pán Roberts? Pamätám si, aký slávny ste boli. Vaše pravé meno neschádzalo z titulných stránok novín. A tá odmena za dolapenie...“

„Nie! Nie, prestal som, nič zlé som neurobil. A vtedy? Akého priestupku som sa dopustil?“

„Žiadneho, len ste sa bavili tým, že ste sa hrali s ľudskou mysľou.“

„Ja? Ja že som sa hral?“ odrazu zmĺkol, keď si všimol, že ostatní zákazníci zvedavo sledujú ich rozhovor. „Poďte za mnou.“

Obaja zišli do pivnice a bývalý pán Roberts sa s modlitbou v očiach pozrel na nevítaného hosťa.

„Nechcete ma udať, že? Neurobil som nič zlé. Pochopte, prišla za mnou nejaká panička, ktorej muž chcel zdrhnúť k inej. No tak som jej uvaril nevinný elixírik s trošičkou čiernej mágie, aby na tamtú chlapec zabudol. Veď som len pomáhal ľuďom!“

„Áno, za obrovské prachy.“

„Ale veď som musel z niečoho žiť. Pane, vy ste...“

„Nechystám sa vás vydať!“ mladý muž si znechutene zobliekol rukavice a plášť. „Viete predsa, čo sa deje v Anglicku, kto tam teraz vládne a aké zákony ustanovil. Dokonca vás do istej miery obdivujem, že ste sa tam nevrátili a nepridali na jeho stranu, hoci takých ľudí, ako ste vy, veľmi potrebuje.“

„Ďakujem, pane, ste veľkodušný...“

„Okrem toho, už som povedal, potrebujem vašu pomoc.“

„Chcete niečo zabudnúť?“

„Práve naopak. Chcem sa na niečo rozpamätať...“

***

„Mamička, vezmi si to.“ Hermiona vzala mešec, ktorý jej podávala dcéra.

„Nebodaj zas?“

„Áno,“ neochvejne odvetilo dievčatko. „Tento je už štvrtý.“

„Ďakujem, viem rátať.“ S nespokojnou grimasou si vysypala na dlaň obvyklých 50 galeónov. „A opäť bez sovy?“

„Áno, mamička, mešec len tak ležal na parapete,“ usmiala sa Amy. V poslednom čase vyzerala rozkošne, už nebola taká chudá, nové modré šatôčky jej veľmi pristali, a aj nálada sa v celku pozoruhodne zlepšila. „Mami, a keby tam bola aj sova, vážne by si poslala tie peniaze nazad?“

„Samozrejme,“ Hermiona tvrdohlavo ohrnula nosom, „veď my predsa nepotrebujeme pomoc od cudzích, však?“

„No...“

„Dosť bolo otázok, ideme na nákupy.“

***

Draco sa pomaly ponáral do sladkej ospalosti. Niekde pri uchu mu hlas našepkával posledné pokyny a varovania, ale zneli čoraz tichšie.

„Majte na pamäti, pane, že Obliviate môže zrušiť len ten, kto ho vyčaroval. Nikdy som nič také nerobil... Oj, ale sa mi to všetko nepáči, je to až príliš nebezpečné, príliš nebezpečné...“

Okolitý svet sa zatočil, obrysy izby zmizli a zmenili sa na niečo neforemné. Už o niekoľko sekúnd sa videl sedieť na kamennej podlahe v Astronomickej veži v Rokforte. Spoznal ju hneď, nečudo po toľkých nociach...

Hviezdnaté nebo nezakrýval ani jediný mráčik, iba láskavý letný vetrík mu rozfúkaval vlasy.

Niečo ho zabolelo. Automaticky sa rukou dotkol čela a pocítil na prstoch krv. Nechcel ísť na ten prekliaty bál, dobre vedel, že sa to takto skončí, ale skrývať sa na izbe ako zbabelec tiež nemohol.

Vyzeralo to ako zle zinscenovaná komédia. Slizolinčania sa mu celý večer vyhýbali, ako keby mal nákazlivú chorobu, a trúsili mu za chrbtom pohŕdavé posmešky. A za čo? Len za to, že celý jeho život bol klamstvom, že v skutočnosti nikdy nechcel byť krvilačným zabijakom. Áno, je krutý, vie ako ľuďom ublížiť, a niekedy sa mu to dokonca aj páčilo. Ale nechcel pripravovať druhých o život, podriaďovať sa šialenému fanatikovi, ktorého meno sa ľudia báli vysloviť.

Ostatní študenti, vrátane tých, ktorí o ničom nemali tušenia, Draca tiež nevraživo sledovali. Samozrejme, špinu z mena Malfoy sa mu už nepodarí zmyť ani po smrti.

Draco sa uškrnul, pritiahol si k perám už skoro prázdnu fľašu ohnivej whisky a poriadne si logol.

Ako inak, pri východe zo sály ho už čakali jeho bývalí priatelia, pričom obyčajný pokec určite v pláne nemali.

Draco si priložil ruku k hrudi, každý nádych strašne bolel kvôli zlomenému rebru. Ale on nepôjde do nemocničného krídla, ostane tu, nech by aj umrel, je to jedno. Zajtra je posledný školský deň a on nemá kam ísť. Domov? Nemá ani domov, ani otca... Priatelia? A kto sú to? Priatelia – to sú Potter a Weasley, ktorí sú ochotní obetovať pre toho druhého všetko. Celý život tým dvom tak veľmi závidel.

Nie, nemá priateľov. Nemá nič a nikoho. Ale on – Draco Malfoy, to zvládne, všetci sa mu ešte len budú plaziť pri nohách a prosiť o odpustenie.

Draco dopil zvyšky whisky, odhodil fľašu a poobzeral sa. Zvláštne, po prvýkrát bol v Astronomickej veži sám, práve dnes, keď by najviac potreboval jednu z tých slizolinských pobehlíc bez mozgu, ktoré si vždy brúsili zuby na jeho peniaze.

„Malfoy?“ nesmelo zavolal čísi hlas.

Otočil sa. Pri vchode do veže stála Hermiona Grangerová. Čo už, nie je to práve ten človek, ktorého by teraz chcel vidieť, ale... Oceňujúcim pohľadom prebehol po jej tvári, bledej v svite mesiaca, po svetlo-zelených priliehavých šatách, ktoré odhaľovali štíhlu postavu. Podobala sa na anjela.

„Čo tu robíš?“

Usmiala sa a nerozhodne podišla bližšie.

„Chcem ti pomôcť.“

„Pomôcť?“ Prižmúril oči. „Ty chceš pomôcť mne, Grangerová? Si si istá?“

„Ja...“ Trhane do seba vtiahla trochu vzduchu. „Všetko som videla, tam, na chodbe, počula som...“

Svätá nevinnosť. Draco sa v duchu zasmial. Videla, ako ho zbili, a vie, že riskoval všetko a odvrátil sa od Voldemorta. Zrejme si myslí, že je dobrý, smelý chlapec. Aké milé, koľko súcitu má v tej naivnej tváričke. Ale to nič, teraz sa to akurát hodí.

„Poď sem,“ vyslovil Draco, „tak poď, neboj sa.“

Niekoľko sekúnd váhala, ale napokon predsa len podišla a sadla si vedľa neho. Prečo si už predtým nevšimol, aká je pekná?

„Malfoy...“

„Pššt.“ Opatrne priložil prst k jej perám. „Ty, ktorú som celé roky urážal a ponižoval, si jediná, kto je teraz pri mne. Prečo?“

Chvela sa, hoci vôbec nebolo chladno. Nuž, bude to jednoduchšie, než si myslel.

„Myslela som,“ zasekla sa, „myslela som , že niekoho potrebuješ.“

„Áno,“ zatiahol Draco svojím obvyklým štýlom, „potrebujem. Potrebujem teba.“

„Mňa?“ Doširoka roztvorila oči a odtiahla sa od neho. „Nie, len som videla, čo ti urobili, a pochopila som, že ty do nemocničného krídla nepôjdeš.“

Rozpačito sa usmiala, vytiahla prútik a namierila na jeho hruď.

„Chceš ma zabiť?“ Draco sa usmial, so záujmom sledoval výstrih jej šiat.

„Nie,“ tiež sa usmiala a čosi zamrmlala.

V hrudi ho čosi pichlo a bolesť prešla.

„Ďakujem,“ povedal.

„Bez problémov,“ nervózne sa zasmiala, „nuž, je ti lepšie, tak už pôjdem...“

„Nie.“ Žiadostivo ju chytil za ruku a zabránil jej vstať. „Nechoď, prosím ťa, tak veľmi ťa potrebujem.“

„Áno.“ Na zápästí mohol cítiť šialený tlkot jej srdca. Skoro sa mu to podarilo. „Ale...“

„Predstav si,“ Draco sa stále viac nakláňal k jej tvári, „keď si vošla, zdalo sa mi, že si anjel.“

„Anjel?“ Znova sa pokúsila odtiahnuť, ale jeho ruka jej už objímala krk. „Malfoy...“

„Draco,“ zašepkal, „volaj ma Draco.“

„D...Draco, čo to robíš?“

„Vieš,“ pritlačil čelo k jej vlasom a vdychoval opojnú kvetinovú vôňu, „zdá sa mi, že som až teraz pochopil, kto naozaj si.“

Jeho druhá ruka zatiaľ stihla do polovice rozviazať šnúrky jej korzetu a dotknúť sa jej obnaženého chrbta. Hermiona sa zachvela ešte viac.

„Ty,“ preglgla, „ty tiež nie si taký, akým si sa zdal byť celé tie roky. Si iný...“

„Áno,“ pozrel do jej veľkých hnedých očí a na sekundu, ale len na sekundu, sa v ňom ozvalo svedomie. „Pretvaroval som sa, musel som...“

„Áno, viem.“ Celou svojou bytosťou vnímal jej strach. „Draco, čo to robíš, prestaň...“

„Neboj sa, neurobím nič, čo by si ty sama nechcela.“ Pomaly, bez ohľadu na to, že sa už len ťažko ovládal, sa dotkol jej neskúsených pier. Kdesi hlboko sa opäť pohlo svedomie, ale odhodil ho a dovolil farebnému víru, aby ho uniesol tam, kde nie sú starosti, kde nič nejatrí zmučené srdce.

Draco sa prestal ovládať, strhol zo seba smoking, hodil ho na podlahu, a už o niekoľko sekúnd si privíjal to povoľné telo, z ktorého sa vytratili posledné zvyšky vzdoru. Cítil, prvýkrát v živote cítil, že patrí jemu, len jemu. Prvé dievča, ktoré nechcelo jeho meno či peniaze, chcelo jeho. Ale Draco necítil vďačnosť, on k tejto osobe necítil vôbec nič . Len akési hmlisté potešenie, snahu vlastniť kohokoľvek, vďaka čomu by sa viac necítil taký úbohý.

„Ľúbim ťa.“ Hoci bolo jednoduché povedať tie slová, vyslovil ich prvýkrát v živote.

Strhol z nej zvyšky šiat, čím vystavil jej nádherné telo teplému vetríku.

***

Tej noci, keď tie slová len použil, ešte netušil, že existujú city, čo pália silnejšie než túžba žiadostivosť. Nepremýšľal nad tým, že vražda – ten najhorší zločin, bola ničím v porovnaní s tým, čo vtedy urobil. Nenávidel klamstvo, ale zdalo sa, že nemal potuchy, čo je to, kým nezistil, že sám kedysi tak kruto oklamal úplne nevinnú dušu.

Aby to pochopil, potreboval čas, veľa času, v ktorom sa preplietali nádeje a strádania. A načo mal prekonať takú ťažkú cestu? Len preto, aby zistil, že je netvor a že si vôbec nezaslúži človeka, ktorého až teraz skutočne potreboval, že nie je hoden tých úprimných citov, ktoré už raz odhodil.

Nie, toto nepochopil za päť dlhých rokov. Celý jeho život zmenila jedna jediná noc, ktorú len musel prežiť po druhý raz.