Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola deviata - Dracove rozhovory

Draco si dal načas s obliekaním: mrňavučký akt odporu. Hodil mincu na stôl, ešte raz si uhladil vlasy v zrkadle a zamieril na prízemie. Tentoraz použil hlavné schodisko ako malú pripomienku toho, že je dedičom Manoru.

Zľahka zaklopal na dvere salóna a nevyplašilo ho, keď ich Červochvost trhnutím otvoril. Uvažoval, či mal Pettigrew medzi poklonkovaním čas jesť a spať.

Tentoraz nebol Temný pán usadený vo svojom tróne. Namiesto toho stál pred obrovským stolom oproti stene napravo a čítal rozhádzané papiere, ktoré na ňom ležali.

"Poď sem, mladý Malfoy," prehovoril bez toho, že by vzhliadol. Draco sa priblížil, snažiac sa vyvolať dojem podliezavej chôdze, ale mizerne pritom zlyhal. Zvládol výraz zbitého psa, keď si spomenul ako Crabbe a Goyle vyzerali, kedykoľvek im Draco nadával. Keď sa tak teraz tváril, prekvapilo ho, že mu ani jeden z nich nikdy jednu nevrazil. Podriadenosť stála za hovno.

Voldemortove hrozné červené oči sa zamerali na Dracove a to prihrbenie sa veľmi uľahčilo. Nebolo príliš ťažké skloniť sa pred niekým, kto by vás preklial do zabudnutia tak ľahko, akoby zabil muchu. Dracove dlane zrazu boli spotené.

"Užil si si svoj dnešný výlet von?"

Draco skoro pokrčil plecami, jeho zvyčajná odpoveď na otázky dospelých, ale na poslednú chvíľu vycítil, že akýkoľvek taký ľahostajný prejav by Temného pána rozzúril.

"Určite," formálne odpovedal. "Bolo dosť zábavné vidieť ako tí krvizradcovia dostávajú to, čo si zaslúžia." Pokúsil sa spomenúť si na každú konfrontáciu, ktorú mal s Weasleyovcami. Pocítil dôverne známe bodnutie nenávisti, keď si spomenul, ako ho Ginny prekliala; keď ho Ron napadol a urobil mu monokel počas metlobalového zápasu v prvom ročníku, keď ho Fred a George prekliali po Trojčarodejníckom turnaji... "Pohŕdam Weasleyovcami," dodal po pravde.

Voldemort sa zasmial; hrozný, mrazivý zvuk.

"A predsa nebol žiadny z Weasleyovcov doma. Škoda, Draco, že si si ešte nezakrvavil ruky. Možno zajtra budeš mať druhú šancu."

Otázky vzrástli v Dracovej mysli, ale prinútil sa nevšímať si ich.

"Áno, pane," odvetil prosto. Voldemort ukázal svoje špicaté zuby; zrejme potešený Dracovou odpoveďou.

"Si skutočný syn Luciusa. Vždy obozretný, vždy uvážlivý, vždy premýšľavý. Občas premýšľam, či Malfoyovci nepremýšľajú príliš."

Draco prehltol a v ústach mal zrazu sucho. Nebol si istý, aká je správna odpoveď. Voldemort sa naklonil bližšie k Dracovi, dosť blízko na to, aby mohol na svojej tvári cítiť dych Temného pána.

"Dokonca teraz tvoja malá myseľ pracuje na plné obrátky, však, Draco Malfoy? Myslíš... myslíš... myslíš... Povedz mi," zasyčal Voldemort, príliš dôverne blízko. "O čom ste sa s tvojím otcom rozprávali na poschodí?"

Náhla zmena témy vyslala Dracovými žilami ľad a cítil, ako sa mu nechcene zovrelo hrdlo.

"Spýtal som sa ho na vaše ciele, pane," zašepkal Draco, hrozitánsky vďačný za to, že v tomto nemusel klamať. Vycítil, ako mu niečo zašušťalo okolo topánky a chcel sa pozrieť nadol, ale nedokázal odtrhnúť oči od tých hadích buliev, ktoré ho prebodávali. Draco sústredil všetku silu na to, aby si spomenul na všetko, čo vedel o oklumencii.

"A čo povedal Lucius o mojich cieľoch?"

"Povedal, že chcete zničiť ministerstvo a potrestať humusákov," odpovedal Draco. Stále pravda. Cítil škrabanie okolo svojich lýtok.

"Skutočne. A čo si o tom myslíš ty, Draco Malfoy?"

Teraz kráčal po nebezpečnej pôde. Draco silne myslel na Harryho Pottera. Prvák Harry Potter ako stíhač. Harry ako Dumbledorov miláčik - výhra fakultného pohára znova a znova. Harry jazdiaci na tom hlúpom hipogryfovi. Harry, ktorý ho skoro rozrezal na polovicu kúzlom čiernej mágie; vložil každý kúsok nenávisti a hnevu do svojich ďalších slov, vediac, že akýkoľvek náznak slabosti bude znamenať jeho koniec.

"Úctyhodný cieľ, pane," zaškrípal zubami.

"A tvoj otec si myslí to isté?" vydýchol Voldemort.

"Zaiste," odvetil Draco akoby prekvapený touto otázkou. Zrazu si uvedomil, že tie otázky vôbec nemali lapiť do pasce jeho, ale bol to ďalší test, ako si overiť Luciusovu lojalitu.

Voldemort sa zrazu odvrátil a vrátil sa späť k svojim zvitkom, ako keby tam už Draca viacej nebolo.

"Môžeš ho pustiť, Nagini. Draco ma nezradil. Zatiaľ."

Draco sa konečne pozrel nadol a uvidel toho obrovského hada, ktorý sa obkrútil okolo jeho nôh. Zdalo sa, že sa ten had usmial a jeho lesknúce sa tesáky boli nepríjemne blízko k Dracovým stehnám. Had zjavne neochotne tú slučku uvoľnil a odplazil sa smerom k ohňu. Voldemort zasyčal späť - hadí jazyk, nepochybne. Skôr než sa odvrátil, Draco zaletel pohľadom na ten obrovský zvitok roztvorený na vrchu hromady. Vyzeral ako mapa - či pôdorys poschodia.

"Môžeš ísť," neprítomne prehovoril Temný pán. Dracovi to nebolo potrebné hovoriť dvakrát.

ooOoo

V ten večer ležal v posteli s knihou temných kúziel v lone, hoci žiadne z tých slov nevidel. Sviečka blikotala na jeho nočnom stolíku a spôsobovala, že tiene na protiľahlej stene poskakovali. Jeho strážny pes - tentoraz Avery - už spal na svojom lôžku. Pokiaľ šlo o chrápanie, Avery bol najhorší. Ak sa Dracovi podarilo na chvíľku si pospať, býval to zázrak.

Neprítomne sa hral s mincou od Hermiony Grangerovej, kým jeho oči po šiesty raz prechádzali po slovách zložitého kúzla. Stále premýšľal o slovách svojho otca. Zničiť ministerstvo. Posadnutý Rokfortom. Jeho dobyvateľ. Preniesť vojnu k muklom. Draco zvažoval kontaktovať Grangerovú, ale nedokázal vymyslieť vhodný dôvod prečo. Bol dosť prekvapený, že o nej nepočul; očakával, že bude pod neustálou paľbou jej otázok.

Ako keby ho tá myšlienka aktivovala, galeón sa náhle rozpálil. Draco ho prekvapene pustil a musel ho chvíľu loviť v prikrývkach. Sviečka bola príliš slabá, aby rozlíšil tie drobné slovká, takže zažal koniec svojho prútika drobnou, jasnou žiarou.

Devlin? stálo tam. Poslal potvrdenie. Vedel si to? O tom ohni?

Draco zvažoval predstierať neinformovanosť, ale vedel na čo sa pýta.

Áno, ale nie dosť zavčasu, aby som to zastavil. Tie slová spôsobili, že sa Draco zarazil. Premýšľal, či by ich bol varoval, keby to vedel skôr. Boli to koniec-koncov Weasleyovci. Milovníci muklov; krvizradcovia; tí, ktorí nenávideli Draca a jeho rodinu kvôli ich bohatstvu a postaveniu. Draco si vzdychol. Nemal žiadne potešenie z faktu, že Weasleyovci boli teraz bezdomovcami a že ich skromný majetok bol vypálený do základov, ale ak chcel byť k sebe úprimný, bolo mu jasné, že by ich asi nezastavil. Samozrejme, Grangerová to nepotrebovala vedieť. Jeho pery sa trochu skrútili. Toľko k tomu pokiaľ ide o obrátenie nového listu.

Je bezpečné rozprávať sa? spýtala sa.

To si sa možno mala spýtať predtým, ale áno.

Máš pravdu. Potrebujeme heslo. Aby som vedela, že si to ty a že mi môžeš odpovedať bez toho, že by si sa dostal do problémov.

Fajn. Prevrátil očami. To bolo Grangerová na tebe. Slečinka Logika.

Už viem. Najprv ti pošlem nejakú hlúpu vetu, takže ak ho niekto má, bude si myslieť, že je to triková minca.

Potrebovala tri správy, aby to všetko okolo okraja galeóna napísala. Pokračovala: Mám to. Pošlem: "Poď ku Zonkovi" a ak sa neobjaví žiadna odpoveď, budem vedieť, že nemôžeš odpovedať alebo že tú mincu nemáš.

Paráda, podvolil sa jej Draco. Uvažoval, prečo v prvom rade zdvihol tú mincu a prečo si ju nechal. Určite nemal v pláne plytvať svojím voľným časom na klábosenie s Potterovým externým mozgom. Bolo dosť blbé počúvať jej nonstop blábolenie v triede.

Nastala mimoriadne dlhá pauza a Draco si začal myslieť, že to zabalila.

Devlin? stálo tam znova.

Áno?

Ďakujem ti. Naposledy som ti to zabudla povedať.

Draco sa začervenal a pustil mincu. Pekelne isto by si mi nepoďakovala, keby si vedela, že som Draco Malfoy. Tá myšlienka mu pripadala nevhodne zábavná. Draco Malfoy mal nekonečnú vďačnosť Hermiony Grangerovej. Satan by si už mal objednať rukavice a lyže.

Zdvihol mincu. Napísala: Nie si veľmi komunikatívny, že nie?

Nemyslíš, že ty si dosť komunikatívna za nás oboch?

Tipujem, že je to pravda. Môžeš mi povedať, kde si?

Nie.

Môžeš mi povedať niečo o sebe?

Radšej nie.

Môžeš mi povedať, aké je počasie? Zaškeril sa nad jej frustráciou.

Musel by som sa pozrieť z okna a v tejto chvíli je mi celkom príjemne.

Si v posteli?

Pomyslenie na to, že si ho Hermiona Grangerová predstavuje v posteli, spôsobilo, že sa Draco cítil skoro tak nepríjemne ako pri rozhovore s Temným pánom, kým sa ten jedovatý had plazil okolo jeho nôh.

Áno, priznal.

Si mladý alebo starý človek?

Nie celkom mladý, nie celkom starý.

Muž?

Určite.

Jazvy?

Malá jazva na mojom ľavom zadku, keď sa dala uniesť jedna vášnivá milenka.

Myslím, že to som nepotrebovala vedieť.

Myslím, že to si sa nemala pýtať.

Prepáč, len som chcela o tebe vedieť viac.

Asi si na tom lepšie, keď nevieš.

Nastala ďalšia dlhá pauza. Skoro jej poslal otázku, zrazu neochotný ukončiť ten rozhovor, ale slová sa vynorili znova.

Tá tvoja jazva... stopa po zuboch, nechtoch či spôsobená prútikom?

Nad tou otázkou sa Draco skoro zasmial nahlas.

Klamal som. Moja pokožka je absolútne dokonalá a jemná ako hodváb.

Potom si dosť fešák na to, aby si bol domýšľavý?

Nie, vyzerám ako škriatok. S dokonalou pokožkou.

Povedal si mi dnes niečo, čo bola pravda? spýtala sa.

Áno.

Ktorá časť?

Tá posledná. Nikdy by som o svojej zamatovej pokožke neklamal.

Dobrú noc, Devlin Whitehorn.

Dobrú noc, Grangerová.

Usmial sa a odložil si prútik. Kto by bol tušil, že rozhovor s Hermionou Grangerovou môže byť v skutočnosti... zábavný? Sfúkol sviečku a pokúsil sa zablokovať Averyho chrápanie.

Mal povedať Hermione o zajtrajšom plánovanom útoku, ale čo dobré by to prinieslo? Draco nevedel kde, kedy a prečo. Jednoducho bude musieť počkať a zistiť to.