Linked
Preklad: Natalie
Napísala: Philyra912
Dramione (Romantika)
Rating: PG-13
Prehlásenie:
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Philyra912, ktorá napísala túto fanfiction.
Poviedku v originálnom znení nájdete na adrese:
http://www.fanfiction.net/s/2443403/9/Linked
Keď úloha z Elixírov má zvláštne a znepokojujúce vedľajšie účinky na Draca a Hermionu, dozvedia sa o sebe viac, než kedy chceli.
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: Philyra912
Art credit: Pri tvorbe banneru použité obrázky: Icons/manips/Avatar/Wallpaper © Dhesia
Kapitola 9. To, čo robí z človeka diabla
Nevrátili sa do Veľkej siene, kde bystrohlavčan zasypával malú skupinu ranostajov nepochybne prudko prehnanou verziou divného stretu medzi najpreslávenejšími nepriateľmi, ktorých si súčasný Rokfort pamätal. Malfoy vedel, že do obeda sa ten príbeh nielenže rozšíri medzi celú študentskú populáciu, ale bude pravdepodobne obsahovať aj pasáž s vášnivým bozkávaním, jačanie, hádku, z ktorej sa triasli steny a/alebo žiadosť o ruku
Hermiona ich, predvídateľne, viedla do knižnice. Madam Pinceová sa v týchto skorých ranných hodinách ešte nedostavila, aby mohla vládnuť nad jej územím a všetci citliví študenti ešte tiež spali (leniví, neznesiteľní zmrdi, pomyslel si posmešne) alebo si užívali sobotné ráno tým, že boli kdekoľvek inde, len nie v knižnici. Rozsiahly priestor bol prázdny, len pre nich a nespočetné rady kníh.
Napriek zreteľnému faktu, že boli sami, ho Hermiona viedla do odľahlého skrytého kúta. Keď sa tam dostali, jej pocit pohodlia a pokoja mu napovedali, že tento malý stolík bol jej útočišťom, jej osobným priestorom, pravdepodobne jediným, ktorý mala. Videl, akým spôsobom chrabromilčania žili, stále v hurhaji, stále narušujúc súkromie iných, stále sa objímali, dotýkali a rozprávali, nikdy neboli sami. Nečudo, že boli všetci úplne šialení, všetka tá ich súdržnosť by stačila na to, aby z nej ktokoľvek úplne vyšinul.
Hermiona sa usadila za stôl a Malfoy si sadol oproti nej. Ešte stále neprehovorili ani slovko, mohol cítiť ako zbierala odvahu na niečo, nech to už bolo čokoľvek, čo ju to trápilo tak, že ho vyhľadala.
„Je mi to ľúto.“ Úplne šokovane sa na ňu rozožmurkal. Zo všetkých vecí, ktoré očakával, tieto medzi nimi neboli.
„Čože?“ Bol si istý, že ju len nesprávne počul.
„Je mi to ľúto,“ zopakovala. „To, čo sa stalo... Viem, že to bolo pre teba bolestivé.“ Zachmúrene sa na ňu pozrel, ona ho však ignorovala. „Nemala som právo vtrhnúť to do tej spomienky. Ak by som mohla, vzala by som to späť.“
Otvoril ústa, aby odpovedal, potom ich však znovu zavrel. Uvedomil si, že sa jej chystal poďakovať. To bolo jednoducho neprípustné. Malfoy nikomu neďakuje, už vôbec nie nepríjemným, protivne úprimným muklorodeným.
„Skončila si?“ spýtal sa príkro. Pozrela na neho s prižmúrenými očami a on pocítil záblesk podráždenia. To bolo vlastne dobre. Bolo to normálne.
„,Nie, v skutočnosti som neskončila,“ povedala prepiato, uhladzujúc si záhyby na sukni len aby sa vyhla očnému kontaktu s ním. Keď znovu vzhliadla, želal si, aby tak neurobila. Jej tvár bola taká vážna, jej oči také znepokojené. Znervózňovalo ho to. Ľudia sa kvôli nemu nikdy neznepokojovali.
„Si smrťožrút?“ spýtala sa ho odrazu. Priamosť jej otázky ho na istý čas olúpila o schopnosť odpovedať. Uvedomil si, že sa za posledné tri dni nebol schopný nájsť reč viackrát ako za celý svoj život dokopy. Bolo to pomerne znepokojujúce.
„Nie, nie som,“ precedil cez zaťaté zuby.
„A budeš?“ tlačila na neho.
„Nie,“ zamrmlal. Prijala jeho odpovede pokojne, s prikývnutím vážnej hlavy, skoro akoby tie odpovede predpokladala. Ak ju nezaujímala možnosť jeho členstva medzi prívržencami Temného Pána, tak potom čo?
„Skutočne veríš na všetky tie humusácke hlúposti?“ povedala náhle a veľmi rýchlo. Pred odpoveďou vážne porozmýšľal.
„Naozaj to chceš vedieť?“ spýtal sa jej jemne.
„Áno,“ povedala dôrazne. Uvedomil si, že to pre ňu bolo hrozne dôležité. V srdci pocítil divnú zúrivosť, keď pomyslel na výbuch, ktorý jeho odpoveď nepochybne vyvolá, ale prehovoril skôr, ako si to mohol rozmyslieť.
„Tak potom áno. Verím.“ Bolesť v jej očiach nebola nič v porovnaní s bolesťou, ktorá od nej prúdila ponad stôl a pretekala Dracovými žilami. Do pekla, želal si, aby nič nebol povedal. Vyzerala tak...sklamane.
„Ale ako môžeš?“ spýtala sa neveriackym šeptom. „To dievča... Vedel si, že to nebolo správne. Cítila som to.“
„Nebolo to správne,“ povedal, neistý prečo bolo tak dôležité, aby jej to vysvetlil. „Nebolo správne zabiť ju. Bola nevinná. Jej život bol nespravodlivo ukončený.“ Grangerová na neho nechápavo hľadela, jej myseľ stále zatiahnutá zmätením a šokujúcim sklamaním.
„No práve si povedal...“ začala, no on ju zastavil netrpezlivým mávnutím rukou.
„Povedal som, že verím, že by muklorodení mali byť držaní mimo čarodejníckeho sveta. Nepovedal som, že si zasluhujú smrť alebo mučenie, alebo že majú byť terčom nášho posmechu. Majú plné právo na život bez strachu, ale nie tu.“ Nejasne mávol na knihy kúziel a čarodejníckej histórie, ktoré ho obklopovali. „Toto je môj svet. Je môj, pretože zaň bojovali moji predkovia, umierali, aby ho udržali v tajnosti a bezpečí.“ Zamračila sa na neho a otvorila ústa, aby ho prerušila, ale potriasol hlavou. „ Nechaj ma hovoriť, Grangerová. Povedala si, že chceš pravdu. Toto je pravda. Mágia je moje dedičské právo, nie tvoje. Muklorodení majú svoj vlastný svet, ktorí patrí len im, pretože milióny ľudí žili a umierali, aby ho svojím spravili. Tam patria.“ Chvíľu na neho potichu civela.
„Ty tomu naozaj veríš, však?“ spýtala sa.
„Vieš, že áno.“
A ona vedela. Začínal sa tešiť, že si konečne porozumeli, že jej konečne ukázal jeho uhol pohľadu, keď sa v jej vnútri rozžiaril ohromný hnev ako oheň poliaty benzínom s vodkou. Pred tým, ako mohol zareagovať bola na nohách, naklonená ponad stôl, jej oči rozpálené a on musel využiť všetky svoje stíhačské reflexy, ktoré mal, aby sa vyhol jej prstu, ktorý mu bodala do tváre, aby zvýraznila každé urážajúce prídavné meno, ktoré na neho jačala.
„Ty si nepochybne ten najarogantnejší, najúzkoprsejší, najnadutejší, najnetolerantnejší, absolútne najneznesiteľnejší hlupák, akého som kedy stretla za celý môj život!“ Bodnutie prstom, ktorým zvýraznil posledné slovo jej tirád, bolo tak násilné, že sa Malfoy zvalil dozadu zo stoličky pri pokuse zabrániť mu. Civel na ňu zo zeme s otvorenými ústami.
„Grangerová! Čo do pekla...?“ o kúsok ucúvol keď obišla stôl s vražedným pohľadom v jej blýskajúcich sa očiach.
„Myslíš si, že len preto, že nebudeš vraždiť nevinných ľudí, robí ťa to vznešeným a spravodlivým? Vieš čo? Byť predpojatým, úzkoprsým, elitárskym debilom je len zanedbateľne lepšie ako byť predpojatým, úzkoprsým, elitárskym vrahom! Takže skôr ako začneš znovu chrliť tie svoje skvelé, čestné ideály, mal by si pouvažovať, že možno zabíjanie ľudí, ktorých tak nenávidíš nie je tým, čo robí z ľudí diablov. Možno je to v prvom rade to nenávidenie samotné.“ S tým ho prekročila a vyhrmela z knižnice, jej zúrivosť bolestivo bodajúca vzduch okolo nej.
Na moment Draco zostal roztiahnutý na zemi, zízal na miesto, na ktorom Hermiona ešte pred malou chvíľkou stála. Potom vstal, zdvihol svoju prevrhnutú stoličku a pustil sa nasledovať pretrvávajúcu stopu Hermioninho hnevu.
Ak existovala len jediná vec, o ktorú sa Draco v tomto divnom, svete prevrátenom hore nohami, ktorým bol jeho život, postará, je to to, že Hermiona Grangerová nebude mať posledné slovo.