Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 9: Zbohom

Hermiona strávila celé dopoludnie sama v nemocničnom krídle. Veľa čítala, robila si domáce úlohy a veľmi sa snažila nepremýšľať o ňom. Beznádejné. Kedykoľvek zatvorila oči, videla pred sebou jeho tvár, cítila jeho pery na svojich, počula v ušiach jeho hlas. Bolo to rovnaké, ako keby sa pokúšala prestať dýchať. Nemožné. Keď sa Hermiona konečne zmierila s tým, že ho skrátka nedokáže odstrániť zo svojich myšlienok, cítila sa trochu lepšie. Prečo nesnívať? Ak realita bola taká pokašľaná, prečo si aspoň lepšiu realitu nepredstavovať? V týchto snoch bolo všetko oveľa ľahšie.

Malfoy sa vzdal svojich plánov, jej priatelia prišli na to, že sú veľmi šťastní z toho, že je z nich pár, Malfoyova rodina sa cítila poctená tým, že má takú múdru nevestu a Voldemort sa samozrejme rozplynul do vzduchu. Žiadna vojna, žiaden boj, žiadne problémy, len láska, priateľstvo a pokoj. Realita bola samozrejme úplne opačná. Malfoy sa svojich plánov nevzdá, pretože by to znamenalo, že by sa vzdal svojej rodiny. Skutočne to od neho nemohla očakávať. Jej priatelia by sa nikdy nezmierili so vzťahom s ´najväčším nepriateľom´ a Lucius Malfoy by radšej svojho vlastného syna zabil, než by súhlasil, aby bol s humusáčkou. A Voldemort sa pravdepodobne znova len tak ľahko nerozplynie.

Hermiona si vzdychla a vyzrela z okna. Bol november a preto boli blízko Vianoce. Celý jej život bol hore nohami a naozaj to chcela niekomu povedať, vysvetliť svoje pocity a získať nejakú radu. Ale nikto z jej priateľov by tomu nikdy neporozumel. V skutočnosti si nerozumela sama. Ako mohlo byť také ľahké zabudnúť na všetko, čo za posledných päť rokov urobil a povedal? Bola láska taká mocná, aby vás prinútila na všetko zabudnúť? Stačil jej jeden jediný mesiac na to, aby sa zamilovala do jediného chalana, o ktorom si myslela, že ho bude navždy nenávidieť? Hermiona pokrútila hlavou. Bola vážne taká hlúpa? Kedykoľvek sa pokúsila spomenúť si na tie hrubé slová alebo posmešné poznámky, ktoré takú dlhú dobu nenávidela, dokázala v duchu vidieť len tú anjelskú tvár.

"Ale ja už som takýto. Len si si nikdy nenašla čas, aby si si to všimla."

Hermiona nezabudla na slová jeho staršieho ja a vzdychla si. Teraz, keď ho videla v inom svetle, dokázala si spomenúť na množstvo situácii. Malfoy v knižnici pomáhajúci Goylovi s učením na Elixíry, Malfoy bozkávajúci svoju matku na Nástupišti 9 a 3/4, Malfoy smejúci sa nejakému vtipu, Malfoy naháňajúci zlatonku, jeho tvár sústredená. Existovalo toľko vecí, ktoré si všimla, ale nikdy si nenašla chvíľku, aby o nich premýšľala. Vždy považovala za samozrejmé, že Malfoy je proste diabol a že nič medzitým nejestvuje. Ale ako jej povedal: „nie je to vždy čierne a biele“. Existuje tiež veľa odtieňov šedej. Šedej ako jeho nádherné oči...

"Ako sa dnes máte, slečna Grangerová?" spýtal sa priateľský hlas a Hermiona prekvapene vzhliadla na nikoho iného než Dumbledora samotného.

Odkašľala si a začervenala sa.

"Som v poriadku, profesor, vďaka."

Dumbledore sa usmial svojím ´presne viem, že klamete´ úsmevom a posadil sa na stoličku vedľa jej postele.

"Potom je to skvelé. Aby som pravdu povedal, mal som obavy a napadlo mi, že by sme mali využiť túto príležitosť a trošku sa porozprávať."

Hermiona len prikývla, nebola si istá, čo povedať. Riaditeľ sa stále usmieval a jeho múdre oči ju pozorne sledovali.

"Nechcete mi niečo povedať, slečna Grangerová?"

Hermiona si spomenula na všetko, čo sa v poslednej dobe stalo. V skutočnosti existovalo množstvo vecí, čo by povedať mala. Nakoniec trochu ospravedlňujúco pokrútila hlavou.

"Nie, profesor."

Dumbledore si vzdychol, ale usmial sa.

"Nuž, nič iné som nečakal," srdečne odvetil a vyzrel z okna. Pohľad mu dopadol ma malú veveričku na strome, ktorá sa pozerala na vrabca, ktorý lietal nad ňou.

"Myslíte, že veverička a vrabec sa môžu niekedy do seba zamilovať?" zrazu sa zvedavo spýtal.

Hermiona prižmúrila oči. Dumbledore sa zachichotal.

"Aj keby sa do seba zamilovali, kde by žili, profesor?"

Dumbledore sa usmial.

"Možno by veverička mohla získať krídla."

Hermiona potiahla nosom.

"Prečo by sa mala zmeniť veverička? Prečo nie vrabec?"

Dumbledorove oči zaiskrili.

"Pretože veverička je silnejšia," odpovedal s prižmúrenými očami a Hermiona sa začervenala.

Dumbledore sa postavil.

"Uzdravte sa, slečna Grangerová," rozlúčil sa s úsmevom a Hermiona prikývla. Stále sledovala tú malú veveričku a povzdychla si. Silnejšia, há? Ale nepripadala si tak.

ooOoo

Popoludní Hermionu navštívili Ron, Harry, Ginny, Neville, Luna a Dean. Všetci sedeli okolo postele a hovorili jej, čo jej na vyučovaní ušlo. Smiali sa a rozprávali a Hermiona zatiaľ zabudla na svoje problémy. Madam Pomfreyová jej povedala, že by mala ešte jednu noc zostať v nemocničnom krídle, skôr než jej dovolí na druhý deň sa vrátiť do vlastnej spálne.

"Je to bez teba hrozné, Miona. Musím si sám robiť poznámky, dokážeš si to predstaviť?" spýtal sa šokovaný Ron a všetci sa zasmiali.

"Zajtra sa vrátim, takže sa neprepracuj," ironicky odpovedala a na ryšavca sa uškrnula.

Z Ronovho úsmevu sa cítila slabá. Chytil ju za ruku a Harry si odkašľal.

"Už pôjdeme, Miona. Ron, môžeš zostať, ak chceš."

Harry prižmúril oči, Ginny sa doširoka usmiala a Ron sa začervenal. Hermiona sa pokúsila usmiať. Rozhodla sa, že na Malfoya zabudne, nie? Nebolo najlepším spôsobom, ako to urobiť, byť s Ronom?

Všetci s úsmevmi zmizli a Ron sa pozrel na ich ruky, stále plachý. Hermiona mu stisla ruku a usmiala sa na neho. Úsmev opätoval a ju zabolelo srdiečko, keď videla jeho oči znežnieť. Sklonil sa a pobozkal ju na čelo. Hermiona sa striasla.

"Som tak rád, že si v poriadku, Miona. Naozaj si ma vydesila. Keď som ťa videl v Malfoyovom náručí, bol to ten najhorší pocit, aký som kedy mal. Najprv som si  myslel... Nuž, bol som šokovaný, aby som pravdu povedal. Myslel som, že ti niečo urobil a skutočne som ho chcel zabiť."

Hermiona pokrútila hlavou.

"Stretli sme sa náhodou a ja som sa zrútila. V skutočnosti bolo od neho milé, že ma zobral do nemocničného krídla. Vieš, že ma mohol nechať na chodbe. Ale nenechal."

Ron prižmúril oči a stisol jej ruku.

"V každom prípade mu už nedovolím, aby sa ťa znova dotkol. Neznesiem to."

Hermiona mala guču v hrdle. Mala slzy na krajíčku, ale zadržala ich.

"Nie je taký zlý," zašepkala bez toho, aby vedela prečo. Nemala by byť už konečne ticho? Prečo mala pocit, že ho potrebuje brániť?

Ron si odfrkol.

"Áno, iste, je vážne láskavý," ironicky zasyčal.

Hermiona sa na Rona smutne pozrela.

"Nemali by sme konečne ukončiť tieto nepriateľstvá? Mám na mysli, prečo sa nepokúsiť vzájomne vychádzať?"

Ronove oči sa rozšírili a ohromene sa na ňu pozrel.

"Priatelia? S Malfoyom? Nemožné, Miona. Niektoré nepriateľstvá nikdy neskončia, ako vieš."

Hermiona sa pokúsila nevzlyknúť. Takže to naozaj bolo nemožné. Neexistovala žiadna nádej. Žiadna možnosť ako by mohla mať oboje: svojich priateľov a svoju lásku.

Ron sa tváril trochu znepokojene.

"Miona, ty by si sa vážne pokúsila spriateliť s niekým, kto povedal také veci? S niekým, komu by bolo jedno, či by nás zabili? On nás nenávidí, Miona. Len preto, že bol raz vo svojom živote láskavý, neznamená to, že nie je kretén."

Hermiona len prikývla. Nuž, mal pravdu, nie? Z Ronovho hľadiska neexistovala žiadna šedá, len čierna a biela.

"Využi čas a oddýchni si. Zajtra sa o teba postarám," nakoniec zašepkal, znova sa sklonil a tentoraz ju pobozkal na pery.

Hermionu to prekvapilo a roztvorila oči. Ronov bozk bol jemný a vrelý, jeho pery akési nemotorné, ale vášnivé. Jej prvým impulzom bolo odtlačiť ho, ale potom ho proste nechala robiť, čo chce. Hermiona zatvorila oči a pokúsila sa cítiť niečo iné než šok. Chcela, aby to bolo príjemné, chcela, aby to bolo správne, ale také to bolo len vtedy, keď myslela na blonďavého anjela, do ktorého sa zamilovala. Keď Ron konečne ten bozk ukončil, láskavo sa na ňu usmial a pohladil ju rukou po líci. Hermiona nedokázala nič povedať a snažila sa neplakať.

"Dobrú noc," znova zašepkal, otočil sa a odišiel.

Hermiona zacítila slané slzy na líci a schovala si tvár do bieleho vankúša. Takže naozaj neexistovalo nič, čo by sa vyrovnalo Malfoyovmu bozku. Keby ju Ron pobozkal prvý, potom by si asi myslela, že je to dokonalé. Teraz jej len bolo zle.

Hermiona to prestala potláčať a plakala, až kým sa necítila prázdna. Keď ju zrazu nežná ruka pohladila po chrbte, ani sa nestrhla. Len sa posadila a hodila sa mu znova do náručia. Bolo to hlúpe, nezodpovedné, zúfalé, ale stále potrebovala cítiť jeho objatie, dokonca aj keby toto bolo to posledné. Vzlykala a on ju láskal po vlasoch, bozkával na tvár, šepkal utešujúce slová bez významu. Chytil ju za ruku a pritlačil si ju na hruď, kde mohla cítiť jeho pulz. Bolo to, ako keby naozaj rozumel zmätku v jej srdci.

Upokojila sa a oprela si hlavu o jeho plece.

"Myslíš, že veverička a vrabec sa môžu niekedy do seba zamilovať?" spýtala sa medzi vzlykmi.

Vycítila jeho úsmev.

"Už sa zamilovali, nie?" odpovedal a Hermiona zalapala po dychu.

Vzhliadla do jeho strieborných očí a cítila jeho ruku prehŕňať sa jej kučerami. Hermiona zatvorila oči a ďalšia slza stiekla po jej líci. Utrel ju bozkom a ona sa zachvela. Tak toto bolo vážne nesprávne? Potom prečo to pôsobilo tak správne? Prečo si pripadala ako v nebi? Spomenula si na svoj úmysel a napla sa.

"S týmto musíme prestať. Bez ohľadu na to, čo sa stane, nemáme dovolené takto pokračovať. Všetkým ublížime. Všetko stratíme. Musí to skončiť," vzlykajúc povedala a on nadvihol obočie.

"Myslíš, že je to také ľahké?"

Hermiona pokrútila hlavou.

"Neexistuje iná možnosť."

Odfrkol si.

"Cítiš sa vďaka Weasleyho bozku vinná?"

Hermiona na neho ohromená pozrela.

"Videl som vás," vyhlásil, jeho oči zrazu šedá oceľ.

Hermiona prehltla a zatvorila oči. Toto bola jej šanca zničiť to, prinútiť ho uveriť, že necíti to, čo cítila.

"Čo ak sa mi páčil?" odvážne sa spýtala.

Malfoy sa len nakrivo usmial.

"Prečo si potom plakala?"

Striasla sa a zatvorila oči, ďalšia slza jej stiekla po líci.

"Mne nedokážeš klamať, meduška. Vidím priamo cez teba."

Hermiona si zahryzla do pery a otvorila oči, aby sa mu pozrela do tváre.

"Nie som dosť silná, aby som získala krídla," zašepkala a on nadvihol obočie. Keď mu došlo, o čom hovorila, len sa usmial.

"Možno by som potom mohol odložiť ja svoje."

Zavzlykala.

"Nemôžeme zmeniť to, kým sme," zas a znova vyhlásila a jeho ruka utrela tie slzy.

"Nie, nemôžeme."

Prikývla a zhlboka sa nadýchla.

"Istotne vyzerám hrozne," zašepkala a pokúsila sa napraviť si vlasy a prestať plakať.

Len sa uškrnul.

"Vyzeráš ako veverička."

Hermiona sa zasmiala.

"Nemôžeš zostať? Len dnes večer?" so začervenaním sa spýtala a on sa usmial.

"Iste, ak chceš, aby som zostal." Prikývla.

Prikryl ju a ľahol si vedľa nej. Rukou ju objal okolo pása, jeho dych na jej krku, jeho telo pritlačené o jej.

"Odteraz budeš chodiť s Weasleym?" zrazu sa spýtal a ona cítila, ako sa jeho ruka napla.

Zhlboka sa nadýchla.

"Žiarlil by si, keby som chodila?"

Odfrkol si.

"Chcel som ho zabiť už predtým. Bol som vážne blízko k tomu, aby som mu jednu vrazil a zmlátil ho," priznal a Hermione sa silnejšie rozbúchalo srdce.

"Budeš chodiť s Pansy?" odvážila sa na oplátku spýtať.

Malfoy sa zachichotal.

"Ak ty budeš chodiť s Weasleym, potom sa ti musím odplatiť, nemyslíš?"

Otočila sa a zazrela na neho. Malfoy sa zasmial a objal ju mocnejšie. Hermionine pery boli teraz na jeho hrdle a mohla cítiť, ako sa mu zrýchlil pulz. Usmiala sa a pobozkala nežne jeho krk.

"To by si nemala robiť," zašepkal, ale ona ho objala rukou okolo pása a pritlačila svoje drobné telo k jeho.

Malfoy zareagoval zastonaním so zavretými očami. Hermiona vedela, že sa chová hlúpo, ale jednoducho si nemohla pomôcť.

"Sľubuješ mi, že zajtra na mňa zabudneš?" spýtala sa. Otvoril oči a uprene sa na ňu zadíval.

"Pokúsim sa."

Prikývla, pritlačila svoje pery na jeho a tešila sa z poslednej noci v nebi.

ooOoo

Bola to nevinná noc. Malfoy sa ju nepokúsil zviesť, hoci si Hermiona bola istá, že by sa nebránila. Bozkávali sa, rozprávali, objímali, spali, plakali a smiali sa. Napriek tomu to bolo tá najintímnejšia noc, ktorú kedy Hermiona s niekým strávila. Keď sa zobudila, bola stále tma, ale svitanie bolo blízko. Malfoy ležal vedľa nej, jeho tvár uvoľnená kým spal. Hermiona ho s úsmevom sledovala. Bola toto láska? Byť schopný dívať sa na vášho milého bez toho, aby ste sa začali nudiť? Ukladala si do pamäte každý detail jeho nádhernej tváre.

Hermiona ho slabučko pobozkala a na jeho perách sa zjavil malý úsmev. Jeho ruka ju chytila pevnejšie a prehodil okolo nej nohu, aby ju udržal pri sebe. Zachichotala sa. Bol rozkošný, keď spal. Príliš rozkošný. Bolo by ľahšie odísť, keby slintal či chrápal, ale on bol dokonalý dokonca vtedy, keď spal.

Konečne otvoril svoje šedé oči a zmätene sa na ňu pozrel. Keď si spomenul, kde je a s kým, usmial sa.

"Bré ráno," zachrípnuto prehovoril a Hermiona neveriacky pokrútila hlavou.

Nadvihol obočie.

"Čo je?"

Potiahla nosom.

"Ty vyzeráš ako zo škatuľky dokonca aj keď spíš len dve hodiny? To je nefér," zastonala a on sa začal smiať.

"Je mi to ľúto," ironicky odpovedal a vyvolal jej úsmev.

"Dúfam, že je."

Uškrnul sa a pozorne ju sledoval. Hermiona sa začervenala a pokúsila sa upraviť si svoje vlastné rozstrapatené vlasy.

Chytil ju za ruku a pobozkal ju.

"Myslím, že si nádherná," zašepkal a ona sa začervenala ešte viac.

"Robíš si žarty," vyhlásila a posadila sa. Pokrútil hlavou.

"Máš najmenšiu predstavu, ako zvodne práve teraz vyzeráš?" zrazu sa spýtal a Hermionu to zreteľne ohromilo.

Pozrela sa na seba. Mala vyhrnutý vršok a holý pupok, kraťasy ukazovali veľa z jej nôh a vlasy boli spletencom ťažkých kučier, ktoré jej padali na chrbát. Začervenala sa a prekrížila si ruky na hrudi. Malfoy sa len uškrnul.

"Príliš neskoro, meduška."

Našpúlila pery.

"Ty si myslíš, že som... atraktívna?" nakoniec sa spýtala, líca jej horeli.

Zachichotal sa.

"Hlúpa otázka."

"Myslela som, že mám nulovú príťažlivosť," s úškrnom odvetila a on sa doširoka usmial.

"Klamal som."

Usmiala sa a zacítila na pleci prvé slnečné lúče.

"Musíš ísť," smutne vyhlásila a Malfoy prikývol.

"Odteraz ma chceš ignorovať?" spýtal sa drsne a Hermiona pocítila čudnú bolesť, keď o tom premýšľala.

"Nebolo by to najlepšie?" úprimne odpovedala.

Prevrátil oči.

"Pýtal som sa, či ma chceš ignorovať, nie čo by bolo najlepšie."

Prehltla.

"Čo chcem ja, nie je dôležité."

Zamračil sa, jeho oči oceľová šedá maska. Hermiona sa zachvela. Postavil sa, pripravený opustiť ju a zmiznúť z jej života. Nemyslela, nezamýšľala tak urobiť, ale náhle ho zadržala. Chytila ho rukou za košeľu a keď sa otočil, všimol si, že si hryzie spodnú peru. Jeho pohľad znežnel.

"Myslela som, že nechať ťa ísť bude ľahšie," priznala.
Znova ju objal, snažiac sa v tom poslednom, dlhom objatí vyjadriť svoje city.

"Povedal som ti, že je príliš neskoro, nie?"

Hermiona zavzlykala. Položila ruky na jeho líca a pozrela sa mu do strieborných očí.

"Ďakujem ti. Za to, že si mi ukázal, aké to má byť. Za to, že si pri mne bol, keď som bola na dne. Za pomoc, aby som pochopila. Vďaka za všetko. Zbohom," zašepkala, naposledy ho pobozkala, otočila sa a odišla na toaletu.

Zamkla sa v tej malej miestnosti a znova cítila, ako jej po lícach stekajú slzy. Dlhý čas čakala, kým znova vyšla von. Malfoy bol preč a s ním všetka vrelosť a radosť, ktorú minulú noc cítila. Hermiona zatvorila oči. Prečo mala taký zlý pocit z toho urobiť správnu vec? Keď sa konečne chcela vrátiť do postele, zbadala na vankúši ležať zeleno-strieborný šál. Zavzlykala, vzala ten kúsok oblečenia a držala ho v náručí, ako keby to bola tá najcennejšia vec, ktorú kedy vlastnila. Voňal ako on.

ooOoo

Draco si nedokázal spomenúť, že by často vo svojom živote plakal. Boli okamihy, kedy bol dosť smutný, aby plakal, ale nikdy to nerobil pred ostatnými. Plač bol znakom slabosti. Bez ohľadu na to ako veľmi nenávidel cítiť sa slabý, práve teraz nedokázal zabrániť, aby mu po lícach nestekali slzy.

Vedel presne, kedy sa do nej zamiloval. Bol to ten okamih, kedy do neho s plačom narazila. Jej telo na jeho, jej slzy v jej zlatých očiach, jej slová a to ako ich povedala... Od toho okamihu ho podivným spôsobom fascinovala. Začal nenávidieť ubližovať jej, chcel, aby bola v bezpečí. A keď sa dozvedela o jeho plánoch, očakával, že ho okamžite zradí, ale ona to neurobila.

Vtedy ju pobozkal zo zúfalstva a čudnej a nerozumnej príťažlivosti, ktorú k nej pociťoval. Od tej doby ju začal chcieť. Myslel si, že je to len telesná potreba, niečo, na čo dokáže ľahko zabudnúť. Mýlil sa. Jej úsmev, jej oči, jej slzy, jej hlas, všetko na nej bolo zrazu dokonalé. Potreboval ju spôsobom, ktorému nikdy nebude schopná porozumieť.

Keď sa na tom Halloweenskom večierku zjavila ako Ráchel, pomyslel si, že je skutočný démon. Stále mal v pamäti to, ako sa uškrnula. Bola tým najväčším pokušením. Bolo príliš ľahké v jej prítomnosti zabudnúť na všetko dôležité. Keď zistil, že jej telo skutočne náruživo reaguje na jeho, bol stratený. Od okamihu, čo svoje pery pritlačila na jeho, bol definitívne stratený. Ona samozrejme nemala najmenšieho tušenia. Prečo ona? Prečo to zo všetkých dievčat musela byť ona?

Draco si spomenul na minulú noc a prikrčil sa. Vedela vôbec, aké ťažké bolo pre neho držať sa spiatky? Aké ťažké bolo nedotknúť sa jej tak, ako sa jej dotknúť chcel? Bol si poriadne istý, že by neodolala. Ale takéto to nemalo byť. Ak naozaj chcela život bez neho, potom proste nemal právo vziať si ju, napriek tomu, že ju chcel viac než doteraz chcel čokoľvek iné vo svojom živote.

Zúril len zo samotného pomyslenia na to, ako ju Weasley pobozkal. Chcel v tele toho ryšavca zlámať každú kostičku. Bol tak blízko, aby sa zamiešal a všetkým ukázal, že jej pery patria jemu a nikomu inému. Ale ten výraz v jej prekvapených očiach, tá malá slza na jej líci a evidentná bolesť v jej výraze ho prinútili zostať bokom. Len zaťal päste a pokúsil sa upokojiť.

Spôsobila mu fyzickú bolesť. Ale nielen fyzickú. Tiež ovládla jeho srdce. Kedykoľvek zatvoril oči, mohol pred sebou vidieť jej tvár. Odstrániť ju zo svojho života bolo, ako keby ho žiadali, aby si vlastné srdce vytrhol. Draco prevrátil očami nad týmito dramatickými myšlienkami.

Keď si spomenul na jej zbohom, znova pocítil slabosť. Poďakovala mu. Jemu! Ako keby urobil niečo, čo stálo za poďakovanie. Ako keby jej len nespôsobil problémy. Ale to ako povedala svoje zbohom, ho prinútilo cítiť sa horšie než kedy predtým. Ešte nebol pripravený vzdať sa jej. Chcel byť silný a vyhýbať sa jej, ale v okamihu, keď mu venovala ten bozk na rozlúčku, mu došlo, že neexistuje možnosť, že by na ňu niekedy zabudol. Už jej povedal, že je príliš neskoro.

ooOoo

Hermiona sa obliekla a oficiálne ju prepustili z nemocničného krídla. Kráčala smerom k učebni Herbológie, stratená v myšlienkach. Zelený šál mala v taške a stále jej pripomínal toho, na koho mala zabudnúť. Pukalo jej z toho srdce.

Hermiona otvorila dvere na skleníku a okamžite ju privítali Ron s Harrym, ktorí sa na ňu zubili. Opätovala im úsmev a rozhliadla sa, až kým sa jej oči nestretli so strieborným pohľadom. Bolo nemožné nezareagovať. Hermiona si zahryzla do pery a šla k Ronovi. Snažila sa venovať pozornosť vyučovaniu, ale nedarilo sa jej to. Ako by mala zvládnuť posledné dva roky školy s týmito pocitmi? Určite prepadne na všetkých skúškach.

Hermiona sa zhlboka nadýchla a vzchopila sa. Sústredila sa na vyučovanie a skoro zabudla na všetko ostatné. Ale každá hodina niekedy skončí a keď začali všetci opúšťať skleník, Hermiona vrazila do Malfoya a pocítila brnenie na celom tele. Možno to bola len jej predstavivosť, ale Hermiona mala podivný pocit, že ju v skutočnosti na krátky okamih chytil za ruku a poihral sa s jej palcom. Prekvapená na neho pozrela, keď zrazu medzi nich vošiel Ron, chytil ju za ruku a potiahol so sebou. Hermiona sa obzrela a videla, ako tam Malfoy stojí a z jeho výrazu ju striaslo. Čo v skutočnosti zamýšľal urobiť?

Ron sa tváril naštvane a Hermiona neprehovorila ani slovka, až kým sa nedostali do hradu.

"Čo sa deje s tou fretkou? Odkedy sa vôbec neprikrčí, keď sa ťa dotkne? Fakt ma naštval..." zavrčal Ron a Hermiona sa ho pokúsila upokojiť.

"Preháňaš, Ron. Len sme do seba narazili. Bola to v skutočnosti Ernieho chyba. Strčil do mňa."

Ron zastavil.

"Nerob zo mňa blázna! Myslíš, že som si nevšimol, ako sa na teba pozerá? Nebráň toho bastarda!"

Hermiona stuhla. Ron bol evidentne hnevom bez seba a ona mu dokonca ani nemohla jeho hnev vyčítať.

"Prepáč," zašepkala a on si vzdychol. Jeho zúrivosť sa vyparila a v jeho hnedých očiach zostala bolesť, kvôli ktorej sa cítila ešte vinnejšie.

"Nie je to tvoja vina. Odkedy si mala ten kostým na Halloweene, každý chalan ťa sleduje. Dokonca som začul, že slizolinčania sa o tebe bavia a privádza ma do šialenstva, keď tieto roztúžené pohľady vidím."

Hermiona vyvaľovala oči.

Ron si znova vzdychol.

"Netušila si to, že? Do pekla, Miona, ty si vážne neuvedomuješ ako vyzeráš, že?"

Začervenala sa a našpúlila pery.

"Nuž, ty si si ma nikdy nevšímal, takže som si myslela, že je to u ostatných chalanov rovnaké," zasyčala a Ron sa zamračil.

"Iste, že som si ťa všímal! Neustále! Len som sa ti to neodvažoval povedať."

Hermiona sa na neho prekvapene pozrela. Chytil ju za ruku a ospravedlňujúco sa usmial.

"Neustále," zopakoval.

"Ach, Weslík a Grangerka sa nám držia za ručičky, aké rozkošné, asi vážne hodím šabľu," posmievala sa Pansy a Hermiona na ňu zazrela.

"Zavri zobák Pansy, inak z teba prekľajem dušu!" zasyčala zrazu Hermiona a slizolinská tmavovláska prekvapením roztvorila oči.

Zrejme presne vedela, že Hermiona je príliš dobrá v neverbálnych kúzlach, aby ju provokovala a tak bez ďalšieho komentára odišla.

Malfoy celú scénu sledoval bez mihnutia oka a Hermiona sa zhlboka nadýchla. Ron sa na ňu so širokým úsmevom pozrel a stisol jej ruku. Pokúsila sa usmiať a spoločne vošli do hradu. Malfoy stál vedľa dverí, ruky vo vreckách, jeho oči upreté na jej tvár. Keď prechádzala okolo neho, načiahol sa a strčil jej do ruky malý lístok. Hermiona sa na neho spýtavo pozrela, ale on sa len usmial. Pevne ten odkaz zvierala a srdce jej búšilo. Čo jej chcel tak strašne povedať?