Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 2: Cudzinci

Bol späť. Bolo to neuveriteľné, ale bola to skutočne pravda. Stál pred hradom a cítil, ako mu v hrudi búši bolesť. Naposledy keď videl Rokfort, boli z neho ruiny. Zničila ho moc kliatob a sila obrov. Pokrútil hlavou. Nedovolí, aby sa to stalo znova.

Prechádzal tichým hradom, ako keby nikdy neodišiel. Bolo príliš ľahké dostať sa dnu. Chodby boli tmavé. Bolo neskoro po polnoci a všetci určite spali. Všetci okrem Hermiony. Pamätala si na ten osamelý večer dosť dobre. Mohol počuť jej hlas, ako keby stála hneď vedľa neho.

"Budem sedieť sama pri okne v spoločenskej miestnosti. To bude naša najlepšia šanca, kedy sa so mnou porozprávať. Budem určite šokovaná, ale časovrat spoznám. Nemaj obavy, zaručene budem milá."

Usmial sa, keď si spomenul na jej slová. Prezradila mu heslo a on sa na ňu prekvapene pozrel. Ako si mohol niekto toľko rokov pamätať niečo také nedôležité? Usilovne sa pokúšal sústrediť a dlhšie už na ňu nemyslieť. Čo by jej do pekla mal vlastne povedať?

Vyšiel po schodoch do chrabromilskej veže, stále s pocitom, že sem nepatrí. Ona tu bola, niekde naozaj blízko. Srdce mu bilo rýchlejšie. Uvidí ju, zacíti jej vôňu, bude blízko nej bez toho, aby bol schopný dať najavo, ako ju v skutočnosti miluje. Práve naopak. Bude to peklo nedotknúť sa jej. Zhlboka sa nadýchol a zašepkal heslo.

Nemohol uveriť, že ho nezačula a ešte väčšmi nemohol uveriť tomu, že bola naozaj tu - sama. Len teraz si uvedomil, aký je neistý. Sedela v červenom kresle, maznala sa so svojou škaredou mačkou a očividne bola veľmi zamyslená nad niečím, čo prechádzalo jej vynaliezavou mysľou. Musel tvrdo bojovať, aby si zabránil objať ju.

Chcel sa jej tak strašne dotknúť, cítiť jej dych, jej tlkot srdca, oboje dôkazom toho, že je nažive. Chvíľu ju sledoval, tešil sa z jej výrazu a jej starostlivých pohybov. Mala na sebe školskú uniformu a bola taká mladá. Vlasy mala trošičku dlhšie, než si pamätal a hrýzla si spodnú peru, stratená v myšlienkach. Mala šestnásť. To vôbec nezobral do úvahy. Jedna jeho časť akosi očakávala, že stretne Hermionu, ktorú miloval. Ale ona práve teraz nebola do neho zamilovaná. Dokonca ho nenávidela a myslela si, že je ten najväčší blbec na zemi. Pocítil dôverne známe bodnutie v hrudi. Zrazu sa postavila a on sa rozhodol prejsť k činu.

ooOoo

Hermiona bola sama. Sedela pred oknom, maznala sa s Krivolabom, ktorý jej priadol v lone. Znova pršalo. Ťažké kvapky klopali na okno. Akosi ten zvuk upokojoval. Bolo neskoro v noci, ale ona nedokázala zaspať. Spoločenská miestnosť bola tichá a prázdna, ale jej to nevadilo. Bolo tu naozaj príjemne.

Keď tam boli ľudia, vždy si myslela, že sa musí usmievať a byť šťastná, ale keď bola sama, mohla konečne o všetkom premýšľať. Nemusela dávať pozor na to, ako sa tvári, či na svoje slová. Dôvodom, prečo bola taká opatrná, bol samozrejme Harry. Odkedy pred niekoľkými mesiacmi zomrel Sirius, Harry stále nebol sám sebou. Predstieral, že je v poriadku, ale stále mal v zelených očiach ten tieň. Hermiona si vzdychla. Samozrejme, Ron si to zjavne nevšimol. Potiahla nosom. Bol tým najnevšímavejším človekom, ktorého kedy stretla. Toto bol jediný dôvod, pre ktorý mu zjavne nedošlo, že ona je v skutočnosti dievča.

Hermiona sa zaksichtila a rozhodla sa ísť do postele. Bol víkend, takže nemala na práci domáce úlohy, ale jednoducho nemala v povahe spať až do obeda. Postavila sa, pripravená vrátiť sa do svojej spálne, keď zrazu zacítila, ako je pritlačená o pevné telo, jedna ruka jej zakrýva ústa a druhá ju objíma okolo pása. Mohla ledva dýchať a cítila, ako jej panikou búši srdce.

Nech ju držal ktokoľvek, zjavne si uvedomil, že je na smrť vydesená a uvoľnil svoje zovretie. Jej prvým impulzom bolo zahryznúť a z celej sily ho kopnúť.

"Prepáč. Prosím, nekrič, neublížim ti."

Hlas mal chrapľavý, ale súčasne zamatový a ona pocítila vo svojej hrudi podivný záchvev, ako keby odpovedala na jeho blízkosť. Mohla cítiť jeho dych na svojom líci a jeho objatie jej pripadalo príliš dôverne známe. Hermiona tento hlas poznala. Pre neho bolo nemožné byť tu. Pre neho bolo nemožné takto ju objímať. Bolo jej jasné, že sa sama neoslobodí. Bol príliš silný. A tak prikývla a on ju pomaly pustil.

Hermiona sa otočila, aby čelila poslednému človeku, od ktorého kedy čakala, že bude v tejto spoločenskej miestnosti: Dracovi Malfoyovi. Zamračila sa, pripravená prekliať z neho dušu a premýšľajúc, ako sa mu podarilo dostať k ich heslu, keď sa mu prizrela bližšie.

Toto nebol Malfoy. Stuhla v pohybe. Nuž, naozaj nie on, ale stále veľmi podobný... Zabudla byť nezdvorilá a v úžase na neho zízala. Pokúsila sa zachytiť každý malý detail.

Nakoniec sa mu pozrela do očí. V žiadnom prípade nemohli mať dvaja ľudia na zemi tie isté oči. Ešte nestretla nikoho okrem Malfoya s očami ako tekuté striebro.

Neveriacky pokrútila hlavou. Jeho platinové vlasy, o trochu dlhšie než zvyčajne, jeho strieborné oči, naplnené výrazom bolesti a neistoty, jeho pery, ktoré sa mohli okamžite stočiť do toho jeho slávneho úškrnu. Nebola žiadna mýlka, ale napriek tomu bol taký iný od Malfoya, ktorého poznala.

Mal na sebe muklovské oblečenie, čo ju veľmi zmiatlo. Ale ešte prekvapujúcejšie bolo, že v ňom vyzeral naozaj dobre. Čierne rifle, biela košeľa a čierna kožená bunda. Keby mal slnečné okuliare, bol by dokonalým modelom pre časopis.

Bol trochu vyšší, jeho telo bolo svalnatejšie a tiež vychudnutejšie. Na ľavom líci mal jazvu, kvôli ktorej vyzeral ako pirát. Mal iné vlasy a pohľad, zvlášť ten pohľad, ktorý jej venoval. Žiadne opovrhnutie, žiadna arogancia, len bolesť a možno niečo podobné túženiu?

Nevyzeral na šestnásť. Pravdu povediac, vyzeral najmenej na dvadsať. Hermiona urobila krok dopredu, načiahla sa k jeho lícu, na ktorom tú malú jazvu objavila. Dotkla sa jeho teplej pokožky a okamžite sa prikrčila. Oči sa jej rozšírili prekvapením.

"Si skutočný!" zašepkala, stále príliš ohromená, aby vôbec odpadla.

Smutne sa usmial a prikývol.

"Áno, myslím, že tak by si to mohla povedať."

Hermiona si v tom okamihu uvedomila, že stále stojí trápne blízko k nemu a so začervenaním trochu odstúpila.

"Kto krucinál si?" nakoniec sa ohromená spýtala.

Uškrnul sa.

"To už vieš, však?"

Hermiona otvorila ústa, aby odpovedala, ale znova ich zatvorila. Kým konečne odpovedala, zabralo jej to niekoľko sekúnd.

"Ale to nie je možné! Myslím, ty nie si... nemôžeš byť... Malfoy? Nie, to nie je možné..., vyzeráš úplne inak, teda nie celkom inak, ale príliš inak a nezdá sa, že ti je šestnásť. Nie..., v žiadnom prípade."

Hermionine oči sa roztvorili. Zbadala malé zlaté hodinky, ktoré nosil ako náhrdelník. Vyzerali presne ako tie, ktoré použila v treťom ročníku. Zalapala po dychu, keď jej to konečne došlo, zízajúc na neho, ako keby bol opicou, čo tancuje lambadu.

"Cestovanie v čase..." zašepkala ohromene.

Prikývol a ona sa na pokraji nervového zrútenia posadila do jedného z tých pohodlných kresiel.

"Mám nervový šok, správne? Zošalela som. Celkom som zošalela. Vidím veci, ktoré by som nemala vidieť... ach, do pekla. Príliš veľa som študovala a premýšľala a teraz šaliem. Nemyslím, že má madam Pomfreyová elixír proti šialenosti," zúfalo vyhlásila, dohadujúc sa o tom, čo povie svojím rodičom a všetkým ostatným.

Malfoy sa začal smiať a celý jeho výraz sa zmenil. Hermiona tomu nemohla uveriť. Kedy sa stal takým okúzľujúcim? A čo do pekla bolo s ňou, keď takto premýšľala o Malfoyovi? Jeho zrejmá zábava ju nahnevala.

Prebodla ho pohľadom a on sa zachichotal. Hermiona sa cítila podivne. Pozrel sa na ňu, ako keby ten jej výraz poznal, ako keby ho v skutočnosti mal rád. Zmätená sa zamračila. Zjavne k nej necítil nenávisť. Mohlo tomu tak skutočne byť? Pokrútila hlavou. Nemožné. Niektoré veci sa nikdy nezmenia.

"Predtým si mi povedala, že ťa budem musieť presvedčiť, že si nezošalela. Nuž, zrejme si mala pravdu," pokojne vyhlásil, ako keby rozprával o počasí.

Hermiona sa prikrčila.

"Ja som to povedala? Myslíš moje budúce ja?"

Prikývol, ani v najmenšom neprekvapený jej bystrosťou.

"Dobre, predpokladajme, že som nezošalela. Prečo si potom tu? Odkiaľ si prišiel? Ako sa ti podarilo prísť? A prečo si do pekla vyhľadal mňa? Nenávidíš ma, zabudol si na to?"

Jej posledné slová spôsobili, že sa na chvíľu v jeho tvári objavila bolesť, skôr než sa znova ovládol. Prehrabol si prstami vlasy. Hermiona si nemohla spomenúť, že by niekedy pociťovala k Malfoyovi príťažlivosť. Bolo ťažké uveriť, že je to ten istý človek. Svojím spôsobom bolo desivé takto o ňom uvažovať.

"Môžem odpovedať na tie otázky postupne?"

Prikývla a dokonca sa trochu usmiala. Posadil sa, tvárou v tvár k nej.

"Viem, toto znie ako hlúpy fantastický román, ale naozaj som prišiel z budúcnosti. Použil som časovrat, ako môžeš vidieť."

Hermiona otvorila ústa, aby protestovala, ale on ju gestom ruky umlčal.

"Prosím, dovoľ mi ti to najprv vysvetliť. Cestoval som päť rokov späť. Za tie roky sa udiali mnohé veci. Pre tvoju vlastnú bezpečnosť ti nemám dovolené povedať všetko. Mohla by si získať priveľa informácii o svojej vlastnej budúcnosti a vieš veľmi dobre, že by to bolo nebezpečné."

Súhlasne prikývla. Hermiona poznala pravidlá a vždy ich rešpektovala, hoci išla puknúť od zvedavosti.

"Dobre, fajn. Kde začnem?" spýtal sa sám seba, stratený v myšlienkach a spomienkach. Zdalo sa, že si nie je istý, o ktoré z nich sa s ňou vlastne môže podeliť.

Odkašľal si.

"Niektoré veci, čo ti poviem, ťa asi šokujú. Prosím, najprv ma vypočuj. Môžeš sa pýtať potom, dobre?"

Ďalšie netrpezlivé prikývnutie a on sa na ňu usmial. Bol to úsmev, z ktorého jej začalo srdce biť rýchlejšie.

"Okej. Po bitke na ministerstve toho roku... nuž, myslím tohto roku, sa všetci pripravovali na vojnu. Široká verejnosť prijala, že je Voldemort skutočne späť a že Potter je tým ´Vyvoleným´, ktorý je schopný definitívne to s ním skončiť. Fénixov rád sa pokúša získať tak veľa pomoci, ako je možné, hoci s malou nádejou. Všetko je v pohybe. Je to zbytočné. Čoskoro zabijú Dumbledora. Po Dumbledorovej smrti sa zo všetkého stane chaos. Rád a ministerstvo infiltrujú. Smrťožrúti obnovia svoju moc a zabijú všetkých, čo sa im postavia do cesty. Bez výnimky. Potterovi s Weasleym sa zatiaľ podarí uniknúť. Tak či tak majú poslanie, ktoré musia splniť, ale bude im to trvať príliš dlho. Smrťožrúti ovládnu Rokfort, takže nebudeš môcť dokončiť svoj siedmy ročník. Roky prejdú v temnote a Temný pán bude viac a viac silnieť. Finálna bitka bude odteraz presne o päť rokov. Voldemort vyhrá. Zabije všetkých, čo sa mu stále odvážia postaviť do cesty, vrátane Pottera. S Potterom umrie každý kúsoček nádeje. Ľudia vzdajú svoj boj a pokúsia sa Voldemortovi uniknúť. Budú stovky vysťahovalcov. Bol som svedkom len jediného týždňa po Potterovej smrti a bola to katastrofa. Všetky ochranné kúzla budú prelomené a smrťožrúti umučia a zabijú každého zradcu, jedného po druhom."

Hermiona si neuvedomila, že jej po lícach stekajú slzy. V zúfalstve krútila hlavou, neschopná nič povedať. Čakal, kým sa upokojí, jeho výraz vážny.

"Ale ako? Ako môže byť niekto ako Dumbledore jednoducho zabitý? A kto to urobí?"

Draco si vzdychol, postavil sa a prechádzal sa okolo.

"Vieš o súkromných hodinách medzi Dumbledorom a Potterom?"

Hermiona prikývla. Harry už chodieval do Dumbledorovej pracovne.

"Dumbledore chce naučiť Pottera ako zabiť Voldemorta. Chce mu dať všetky informácie, ktoré sú potrebné, aby konečne zničil Temného pána. Keď zomrie skôr, ako čakal, Potter nebude pripravený túto úlohu splniť. Bude mu trvať veľa rokov zvládnuť to krok za krokom. O päť rokov bude mať poslednú šancu neodvratne zničiť Voldemorta. Ale zlyhá. Zradia ho tak, ako zradili jeho rodičov. Viem, že je to pre teba ťažké pochopiť. Rád by som ti jasne povedal, čo presne sa stane, ale nemôžem. Prosím, aj tak mi pomôž. Potrebujem, aby si zabránila Dumbledorovej smrti."

Hermiona sa zhlboka nadýchla. Bolo toho na ňu priveľa a bola zmätená. V hlave jej vírili stovky otázok.

"Myslíš, že tomuto všetkému môžeme zabrániť tým, že zachránime Dumbledora?" pomaly sa spýtala.

Presvedčene prikývol.

"Všetko začne jeho smrťou a pádom Rokfortu. Som si istý, že Potter dokáže zabiť Voldemorta, ak dostane dosť informácii."

Hermiona bola stále ohromená.

"Je zvláštne počuť ťa takto rozprávať o Harrym."

Uškrnul sa a pokrčil plecami.

"V budúcnosti nie sme nepriatelia. Stále sa nemáme radi, ale sme na tej istej strane."

Hermiona sa tiež postavila, ruky si prekrížila na hrudi.

"Na tej istej strane, há? Nemyslím, že som ťa niekedy počula niečo také povedať."

Zatváril sa dotknuto. Hermiona nikdy nevidela ublíženého Malfoya a zvlášť nie kvôli jej vlastným slovám. Potichu sa ospravedlnila, nebola si celkom istá, prečo to urobila. Smutne sa usmial a pokrčil plecami.

"Takže o päť rokov už ku mne viacej necítiš nenávisť?" nakoniec položila otázku, ktorú mala na špičke jazyka od okamihu, čo sa zjavil.

Pokrútil hlavou, vytrvalo sa na ňu pozeral. Prikývla, snažiac sa zistiť, prečo sa jej zrazu uľavilo.

"Takže kto to urobil, myslím, kto to urobí? Kto zabije Dumbledora?" spýtala sa Hermiona, zmeniac tému.

Malfoy si porazene vzdychol.

"Ja ho zabijem."

Hermiona v šoku ukročila, zízajúc na cudzinca pre ňou. Najprv ho chcela prekliať, ale nemala dosť blízko svoj prútik. Potom ho zvažovala ubiť holými rukami, ale pre neho by bolo ľahké odraziť ju. Stretla sa s jeho očami a stuhla. Nevyzeral ako vrah. Nie, vôbec nie. A čelil jej spôsobom, z ktorého sa cítila slabá a nie nahnevaná. Tak veľa bolesti bolo v tých očiach. Znova sa posadila a snažila sa upokojiť.

"Ty ho zabiješ? Myslíš tvoje šestnásťročné ja? Ale prečo? A čo je dôležitejšie, ako? Ešte nie si vôbec skúsený a naozaj sa ti podarilo zabiť najväčšieho čarodejníka na zemi?"

Hermiona si nemohla pomôcť, aby neznela ohromene.

Pokrútil hlavou, jeho pery sa skrútili do malého úsmevu.

"Nezabijem ho sám, ale budem sa celý rok pokúšať urobiť to. Na konci mi niekto pomôže. Ja nezabijem Dumbledora, ale spôsobím jeho smrť. Voldemort ma vydiera. Prikáže mi zabiť Dumbledora, aby som zachránil svoju rodinu. Taká je dohoda. Voldemort si je istý, že neuspejem a má samozrejme pravdu. Celý tento plán je len krutý spôsob, ako potrestať mojich rodičov. Chce ma zabiť, aby zlomil môjho otca. O pár mesiacov pomôžem bande smrťožrútov vojsť do Rokfortu a udeje sa veľká bitka. Musíme zabrániť, aby sa to stalo. Musíš ma prinútiť uvedomiť si, že je chyba to, čo robím. Musíš ma prinútiť, aby som to vzdal."

Hermiona sa hystericky zasmiala.

"Ty si tým šialencom, nie ja. Ako krucinál by sa mi malo podariť priblížiť sa k tebe? Neznášaš ma! Mohla by som ťa prekliať a zabezpečiť ti trest, ale to je všetko, čo som schopná urobiť."

Znova pokrútil hlavou, zrazu sa dostal veľmi blízko. Hermiona sa na neho zmätene pozrela.

"Nemôžem požiadať nikoho iného. Musíš to byť ty. Iba ty máš moc zmeniť ma. Iba ty mi môžeš pomôcť. Prosím, Hermiona."

Keď ho počula vysloviť jej meno, onemela. Stále ostávalo toľko otázok...

Vycítil jej váhanie.

"Všetci zomrú. Moja rodina, rodina Weasleyho - vrátane neho, viac než polovica členov Rádu a DA. Všetkých zabije Voldemort a jeho stúpenci. Pred pár dňami sme videli Pottera a Ginny zomrieť, nespomínajúc všetkých tých muklov, ktorých umučia  na smrť. Moja budúcnosť je peklom, Hermiona. Prosím, daj mi šancu zmeniť ju."

Zavzlykala, úplne zmätená.

"Čo sa o päť rokov stane so mnou? Kde budem ja?"

Jeho oči potemneli a zaťal päste. Nebolo potrebné nič povedať.

Hermiona zalapala po dychu.

"Ach," zbledla. "Takže o päť rokov budem tiež mŕtva, správne? Nuž, myslím, že každý raz musí zomrieť...." ľahkomyseľne prehovorila, ale hlas sa jej triasol.

Náhle sa k nej priblížil, položil ruky na jej plecia a pozrel sa na ňu, jeho oči žiarili.

"Nedovolím, aby sa to stalo. Budeš v poriadku, sľubujem. Nebudem ti vyčítať, ak mi nebudeš chcieť pomôcť. Nájdem spôsob, ako to urobiť sám. Prisahám, že ťa nenechám zomrieť."

Hermiona sa na neho zarazene pozrela, prekvapená jeho intenzívnou reakciou. Pokrútila hlavou.

"Nie, nemôžem predstierať, že neviem alebo že mi je to jedno. Pokúsim sa ti pomôcť. Neviem ako, ale pokúsim sa... Prosím, len mi pre dnešok odpovedz na poslednú otázku: Prečo si náhle zmenil svoju oddanosť?"

Usmial sa.

"Zamiloval som sa."

Hermionine oči sa roztvorili, ale nepoložila otázku, ktorú sa chcela spýtať. Osoba, ktorá dokázala takto veľmi zmeniť Malfoya, musela byť niekto veľmi mimoriadny.