Preklady fanfiction Harryho Pottera

Epilóg: Ohromný rozdiel

(O tri roky neskôr)

Stále existovalo tak veľa vecí, ktoré sa Hermione na sebe nepáčili, takže si nedokázala logicky zdôvodniť, prečo by niekomu ako on na nej vôbec záležalo, ale jemu záležalo - svojím vlastným, mlčanlivým a už nie tak rezervovaným spôsobom.

Draco Malfoy rozhodne nebol dokonalý, ale...

V duchu sa usmiala.

Stále nenávidel ľudí, mobily, večierky a vlašské orechy. A predsa ľudí toleroval pre ňu, zúčastňoval sa večierkov s ňou a nosil mobil kvôli nej. Stále ste ho nedokázali prinútiť zjesť vlašské orechy a v tomto trval na svojom. Smiešne. Draco bol stále namyslený, rezervovaný, ovládajúci sa podivín; ale tiež existovali časy, kedy bol pokorný, citlivý a veľkorysý. Stále zbytočne tvrdo pracoval na tom, aby svoje pocity ustrážil v súkromí; a predsa sa s ňou za posledné tri roky podelil zo seba samotného viac, než kedy mohla Hermiona očakávať.

Draco absolútne odmietal pripojiť sa k nej na nedeľné obedy pri návšteve Harryho, utorkové večere s Ronom či pri tých príležitostiach, kedy sa s nimi oboma stretla na pohárik. Ale keď ju Weasley pozval na večeru s ním a jeho novou priateľkou Kate; Draco ju s malým povykom sprevádzal a strávil tri dni tým, že odmietal priznať, že sa príjemne bavil. A keď sa Potter ukázal v jeho pracovni, aby sa ho spýtal, či sa k nim nemôže pripojiť na oslavu toho, čo by bývalo Matthewovými šiestymi narodeninami, neodmietol ho.

Stále odmietal všetky pozvania na Weasleyovské nedeľné obedy, a áno, bolo mu to jedno. Ale občas sa zastavil skôr, aby odprevadil Hermionu domov a nikdy nebol hrubý. Draco zdôrazňoval, že sa s každým zmieril a nepociťoval potrebu vytvoriť si s nimi spojenie akéhokoľvek druhu. A Hermiona sa s ním nikdy nehádala, pretože, nuž, bolo jej to jedno.

Všetko z toho.

Draco mohol mať akúkoľvek čarodejnicu, ktorú chcel, ale...

Hermiona sa zamyslene odvrátila.

Nebol romantický v žiadnom zmysle či definícii tohto slova; neexistovali žiadne ruže, sľuby, vyznania nehynúcej lásky, kartičky či čokoľvek, čo by len vzdialene dýchalo sentimentalitou. Ale boli tu tie pohľady a činy, nemá náklonnosť a niečo, bublajúce pod povrchom, ktoré vyzeralo tak veľmi ako láska, cítilo tak veľmi ako láska, ale on o tom nikdy nehovoril.

Ale, opakovane, jej to nevadilo.

Draco nebol taký hrozný, ako si ľudia mysleli - nuž, nebol hrozný ku nej. Vôbec nie. Stále bol ku všetkým ostatným hnusný, ale ona chápala, že je len proste Dracom. Chvíľu im obom trvalo, kým prišli na to, že nie je tak veľmi odlišný bez masky než s maskou. Možno jemnejší po okrajoch a nie tak znepokojený s pocitmi, ktoré držal v tajnosti, ale to bola jeho stránka, ktorú videla len ona.

Hermiona stále bojovala a zápasila s minulosťou, presne tak ako on, ale prechádzali temnými dňami spoločne. Občas to bolo také zlé, že sa čudovala, prečo zostával... prečo zostávali spolu. Boli týždne, kedy Hermiona rozhodne verila, že jediným dôvodom, prečo Draco zostával pri jej boku tak dlho, bolo to, že si sám sebe chcel pripomenúť, že na svete existoval niekto, kto bol viac zmrvený než on, ale to nebola pravda. Vždy bolo treba čas alebo Dracovu formu brutálnej úprimnosti, aby pochopila, ale ona vždy nakoniec prišla k rozumu.

Skoro pred štyrmi rokmi Hermiona uvažovala, či by ju niekto skutočne počul, keby kričala z plných pľúc? Všimli by si to? Starali by sa vôbec? Obťažovali by sa dosť dlho na to, aby jej povedali, že potrebuje pomoc? Vždy si myslela, že odpoveď na všetky tieto otázky je nie. To bolo dôvodom, prečo sa nikdy nepokúsila žalostne volať o pomoc. Ale teraz vedela, že odpoveď je áno. Kričala a niekto ju začul...

Draco nebol v jej živote jediným človekom, ktorý vedel, aký veľký vnútorný boj zvádzala, ale bol jediným človekom, ktorý bol ochotný nakopať ju do zadku, keď to potrebovala. A nebol jediným človekom, ktorý vedel, že stále trpela bolesťou, ale bol tým jediným človekom, ktorý okolo nej odmietal chodiť po špičkách. Draco nebol jediným človekom, ktorý jej povedal, že ak bude pokračovať v tom, čo robí, tak z toho nikdy nevyviazne živá, ale bol tým človekom, ktorý ju prinútil naozaj pochopiť, akou hroznou sa stala. Povedal jej pravdu a tiež ju prinútil pravdu pochopiť.

A nebol jej najlepším priateľom, a možno bol. Prinajmenšom teraz. Tak veľa času prešlo a ona to stále nevedela. Ale čím viac sa s ním rozprávala a prechádzala, čím viac sedela a zostávala s ním, čím viac sa dozvedala a chápala ho, čím viac ho držala za ruku a objímala ho, čím viac ho bozkávala a zostávala s ním hore, keď mal nočné mory; tým si Hermiona viac a viac uvedomovala, že si myslí, že to, čo chcela, vôbec nebolo to, čo potrebovala. A to čo potrebovala bolo... nuž...

Občas si Hermiona myslela, že si nezaslúži mať ho vo svojom živote, ale len Boh vedel, ako bola vďačná, že v ňom je. Pretože bez neho vedela, že by stále bola uviaznutá v minulosti. Bez neho by sa stále prevaľovala vo vlastnej nenávisti k sebe samej. Bez neho by nevedela či neocenila, akých dobrých priateľov sa jej dostalo. A vedela, že bez neho by bola lapená vo svete, kde by niesla tak veľkú záťaž na svojich pleciach, vo svete, ktorý sa snažil vidieť a počuť ju, ale nemohol, vo svete, ktorý skutočne nevedel, čím prechádza každý deň, a vo svete, ktorý nemohol pochopiť...

"Znova ste stratená v myšlienkach, slečna Grangerová?"

Hermiona sa prežmurkala späť do prítomnosti a placho sa usmiala na slečnu Shepardovú. "Dala som sa uniesť, však?" Prekrížila nohy. "Prepáčte. Mám toho veľa na mysli."

"Chceli by ste o tom hovoriť? Máme čas."

Vydýchla. "Úprimne, len nedokážem uveriť, že toto je moje posledné sedenie."

"Ja dokážem," pravdivo odpovedala Katherine. "Za tak krátky čas ste sa dostali tak ďaleko, Hermiona. Väčšine ľudí by trvalo celý život vytiahnuť sa z diery takej hlbokej, ako bola vaša, ale vy ste to zvládli za menej než štyri roky. Viem, že nie ste z toho úplne vonku, ale pomohla som vám všetkým, čím som mohla. Myslím, že ste pripravená. Skutočná otázka znie: myslíte si vy, že ste pripravená?"

Hermiona vôbec nezaváhala. "Som."

A skutočne tomu verila.

Na konci ďalšej hodiny, po srdečnom rozlúčení a sľube, že si dohodnú stretnutie hocikedy, kedy by to potrebovala, Hermiona zatvorila dvere na dverách slečny Shepardovej, zatvorila oči a s úsmevom vydýchla. Pripadalo jej to, ako keby zatvárala dvere za jednou časťou svojho života a začínala s novou. A keď urobila prvé váhavé kroky od dverí, Hermiona si pripomínala, ako veľa nových začiatkov mohol človek zažiť počas svojho života.

Novým praktikantom v ich prvý deň či kedykoľvek, keď niečo pokazili, vždy vravievala, že každý okamih je novým začiatkom. Ale tým správnym bol len jediný - keď zažívala taký zásadný posun od toho byť osobou, ktorá potrebovala terapiu k osobe, ktorou bola dnes – k osobe, ktorá ho rozpoznala vďaka jeho hlbokej pravde.  Konce a začiatky sa sústredili k ceste človeka. Niektoré boli vítanejšie než iné, ale Hermiona bola konečne na mieste, kde dokázala pochopiť, že každý koniec sa musel vziať na vedomie, oplakať a či dokonca osláviť predtým, než mohol naozaj začať nový začiatok.

A ona mala v pláne tento koniec osláviť len čo bude môcť.

Vestibul úradnej budovy, kde sídlila kancelária slečny Shepardovej, bol preplnený ľuďmi, ale nie prepchatý. Vždy venovala pozornosť ľuďom okolo seba, zamávala, ak ju spoznali a oslovila ich, ak ich spoznala ona; takže bol zázrak, že sa nesústredila na tie červené vlasy v tom okamihu, ako ich zbadala. Možno to malo niečo spoločné s jej uháňajúcimi myšlienkami či pocitom očakávania, ale až kým tá roztržitá červenovláska neobtrela svoje plecia o jej a nezačala sa ospravedlňovať s "Ja som -", všimla si konečne, kto tá červenovláska je.

Ginny Weasleyová.

"Nechcela," dokončila, červenajúc sa ako varený homár; výraz, ktorý, ako si Hermiona náhle a podivne spomenula, nenávidela. Juj. Ginny nikdy neprišla na rodinné večere, ktorých sa zúčastnila ona, čo bolo asi v pláne. Dávalo to zmysel a bol to najlepší spôsob, ako minimalizovať trápnosť a urobiť všetkých šťastnými. Ginny vyzerala rovnako; trošičku staršie, s kratšími vlasmi a tie ostré črty jej tváre boli hladšie. "Nevidela som ťa. Prepáč. Bola som -" Ginny urobila komplikované gesto rukou, "vo svojom vlastnom svete."

"Ten pocit poznám," odpovedala Hermiona a znova k nej prehovoriť nebolo také ťažké, ako si predstavovala.

A ona si to predstavovala; neskoro v noci, keď o tom šeptom rozprávala Dracovi. Vravievala mu o tom, čo povie alebo čo urobí, a on ju počúval, až kým nezaspala alebo nevložil do tejto veci svoj názor. Počas posledných dvoch rokov sa to značne zmenilo. Keď sa stratili zostávajúci hnev a odpor, nezostalo veľa povedať toho, čo ešte nebolo povedané v minulosti. Jediné, čo mohla povedať, bolo hovoriť o niečom novom. A nepremýšľala práve o nových začiatkoch a otvorených dverách?

Ginny sa neohrabane rozhliadla, zastrčila si krátke vlasy za ucho. "Už pôjdem - ešte raz prepáč."

Hermiona ju chcela nechať odísť a vrátiť sa k tomu, aby bola len ďalšou známou tvárou v dave, ale impulzívne sa rozhodla. Denník, ktorý držala, presunula z pravej ruky do ľavej, skôr než sa spýtala: "Ako sa máš?"

Najviac zo všetkého vyzerala tou otázkou prekvapená - tak veľmi, že okamžite neodpovedala. Niekoľkokrát zažmurkala skôr, než obozretne odpovedala: "Fajn."

A keď Hermiona povedala: "To je dobre," myslela to vážne. Vďaka tomu sa Ginny o trošičku viac otvorila.

"Chodím na terapiu. Slečna Shepardová má pracovňu hneď tu na poschodí. Minulý rok mi ju odporučila Parkinsonová."

To Hermiona nevedela. "Je to aj moja terapeutka, ja -"

"Vážne?" Na chvíľu sa zatvárila vyľakane, potom znepokojene. "Ach, môžem začať navštevovať niekoho iného, ak ti to vadí. Nevedela som to. Nechcem, aby si si myslela, že – "

"Nie, nie," uisťovala Hermiona. "Práve som s ňou dnes mala svoje posledné sedenie." Zdalo sa, že na to Ginny vydýchla. "A aj keby som ju stále navštevovala, ani by sa mi neprisnilo, že by som niečo také navrhla. Nie, ak ti pomáha."

Ginny sa poťahala za koniec blúzky, tváriac sa trošku viacej v pohode. "Pomáha. Vážne. Je to ťažké, ale núti ma tvrdo sa na seba pozrieť." Trochu sa jej nadvihli kútiky úst. "Tak veľmi srandovné."

Na to zareagovala odfrknutím. "Ach, to určite."

Po skontrolovaní hodiniek sa Ginny blysla akýmsi nesmelým úsmevom. "Mala by som ísť. Meškám."

"Áno, ja by som mala ísť tiež." Hermiona zastala. "Vidieť ťa, bolo to... fajn." A možno ešte  nebola pripravená vidieť Ginny na Weasleyovských rodinných večerách, ale stretnúť ju dnes jej poskytlo nádej, že v budúcnosti bude.

"To naozaj bolo." Ginny natiahla ruku v tom, čo vyzerala ako impulzívny pohyb...

A Hermiona ju presne raz potriasla skôr, než sa ich cesty rozdelili...

Hermiona si zastrčila denník pod plece, keď kráčala dole schodmi, pripravená pripojiť sa k Londýnčanom na rušnom chodníku. Práve sa chcela zmiešať s davom, keď jej oko zachytilo dôverne známy záblesk blonďavých vlasov. Prudko zastala a spôsobila, že muž za ňou do nej narazil.

"Pozerajte, kam idete!"

Po zamrmlaní ospravedlní sa preplietla hromadou ľudí a zistila, že stojí pred Dracom, ktorý sa rozvaľuje na lavičke s knihou v ruke. Bola to jej kniha, ktorú pre mesiacmi nechala v jeho byte. Hermiona si všimla, že sa trošku vzpriamenejšie posadil, keď ju zbadal, ale nič nepovedal. Bola zvedavá až na hranicu podozrievania. "Čo tu robíš?"

Draco zatvoril knihu a pokrčil plecami. Asi to malo byť rozmarné, ale bolo to len strnulé. "Náhodou som v tejto oblasti."

Hermiona na neho so založenými rukami pochybovačne hľadela, založiac si ruky na hrudi. "Ministerstvo je na druhej strane mesta."

"Mám obednú prestávku." Vyzývavo po nej strelil pohľadom.

Pokúsila sa neusmiať sa. "O takmer pol štvrtej?"

Na to sa uškrnul. "Presne."

Hermiona si nakoniec dovolila usmiať sa. Nebolo to tak, že by Draco dobrovoľne poskytoval informácie alebo vysvetľoval svoje činy či správanie sa, ale ona vždy vedela, čo robí, dokonca aj vtedy, keď nerobil vôbec nič. Dokonca keď tu len bol. Ako dnes. "To je tvoja historka a zostaneš u nej?"

"Doslova," odvetil, ale v jeho hlase bol náznak humoru. Jeho oči rýchlo zachytili denník, zastrčený pod jej pazuchou. "Myslel som, že ho dnes odovzdávaš."

Pokrčila plecami a pripojila sa na lavičke k nemu. Posadila sa dosť blízko, aby sa ich nohy dotkli. Draco bol teraz v bode, kedy si ju automaticky privinul k sebe bez nejakého dodatočného premýšľania. A ona bola teraz v bode, keď sa oprela o jeho bok. Bolo to milé, skoro normálne a jej sa to páčilo. "Rozhodla som sa nechať si ho. Ak zamýšľam zaznamenať svoje pocity, bude to dobré miesto, kde začať. "
"Ach?"

Hermiona prikývla a zostali mlčky sedieť. Bol pekný deň; za asi týždeň prvý slnečný, takže bolo príjemné len byť vonku v tom miernom teple, ktoré zmierňoval príjemný vetrík. Draco sa vrátil k čítaniu a ona čítala spolu s ním, až kým si neodfrkla nad niečím, čo povedal hlavný hrdina.  Škaredo sa na ňu pozrel pohľadom, ktorému chýbala zloba potrebná k tomu, aby mala pocit, že to myslí naozaj. "Páči sa ti tá kniha?"

"Je dobrá. Trochu akademická na môj vkus."

"Knižný snob."

Draco sa blysol vzácnym úsmevom, ktorý začínal byť menej vzácnym, skôr než sa vrátil k čítaniu.

Hermiona ho mlčky sledovala, až kým sa na ňu zboku nepozrel. "Čo je?"

"Nič."

Nepovolil. V skutočnosti si vzdychol a znova zatvoril knihu. "Hermiona, čo je?"

"Vážne. Nič. Dnes bol dobrý deň. Hovorila som s Ginny."

Draco sa trochu napäl. Keby ho nepoznala tak dobre ako poznala, nikdy by to nebola schopná postrehnúť. Hermiona vedela, že keby bolo po jeho, nikdy by nemala príležitosť byť  na tom istom mieste ako Ginny. Draco bol nerozumne ochraniteľský, keď ste to nechali na neho, ale už sa zlepšoval. Po prvý raz, keď šli do Benátok, strávil polovicu výletu sledovaním každého jej pohybu a snahou nevyzerať, že ju sleduje. Musela ho nakoniec odtiahnuť nabok a  dať mu vedieť, že si môže vydýchnuť; že ona sa nerozpadne. Ani trošičku.

A znova mu to pripomenula. "Bolo to fajn. Som v poriadku."

Prikývol, ale uvoľnený výraz, ktorý mal, bol preč. "Videl som ju vojsť, ale ona ma nevidela."

"Vrazila som do nej," informovala Hermionu. "Porozprávali sme sa. To je všetko."

"A?"

Zatvárila sa zamyslene. "A... to je ono. Nebolo to také ťažké, ako som si myslela, že bude. Mám na mysli to, že viem, že nebudeme priateľky, ale myslím, že dokážeme byť zdvorilé."

"Čokoľvek zaberá," bola jeho štandardná odpoveď na čokoľvek, s čím plne nesúhlasil, ale nechcel sa kvôli tomu hádať. Hermiona sa na neho usmiala, vďaka čomu sa znova uvoľnil. "Kam chceš teraz ísť?"

"Myslela som, že máš prestávku na obed."

"Myslel som, že si vedela, že klamem."

"Vedela, ale niežeby si sa k niečomu priznal."

Draco sa uškrnul.

Hermiona zostala chvíľu zadumaná. "Vonku je pekne. Mohli by sme tu sedieť o trochu dlhšie. Doslova som celý deň v pohybe. Noví praktikanti... hlavný dôvod, prečo som bola dnes ráno preč skôr, než si sa zobudil. Mimochodom, prepáč kvôli tomu, mala som schôdzu, potom výcvik zamestnancov, ktorí kládli viac otázok o nás než o protokole."

"V poriadku." Draco presunul ruku okolo jej pleca a chytil ju za ruku. "Tiež som mal nejaké veci na práci. Arcturus je dnes v meste. Pozval nás dnes večer na večeru, ale čakám, že bude rozprávať viac o tom, ako idú obchody, než o niečom inom." Znova sa na ňu pozrel, než sklopil zrak na ich prepletené ruky. "Myslel som, že sa navečeriame v muklovskej reštaurácii, kvôli súkromiu."

"To mi znie dobre."

Draco sa na chvíľu nepohodlne rozhliadol. Hermiona mala tušenie, že chcel povedať viac, ale nebola prekvapená, keď zmenil tému. "Vieš, že si teraz nechala v mojom byte ponožky; na dôvažok k pyžamovým nohaviciam, košeli, svetru -"

Trochu jej sčerveneli líca. "Ach. Dnes po večeri to všetko poberiem."

"Nie je treba," mávol na ňu frivolne rukou. "Ja, hmm, uvoľnil som ti zásuvku."

Zmrzla. Zásuvku? "Je toto -"

Draco sa na ňu uprene pozrel. "Myslel som, že sme sa dohodli, že necháme veci plynúť pomaly."

"Ale zásuvka?" Hermiona sa zasmiala. "Keď ide o teba, je to ako pozvanie nasťahovať sa. Nabudúce mi povieš, že si sa vzdal tiež trochu priestoru v skrini!"

Len na ňu zízal.

Opätovala mu ten uprený pohľad. "Vážne?"

Draco sa tváril ešte viac nepohodlne. "Nuž, prakticky už so mnou žiješ, Grangerová."

Hermiona sa zaksichtila. "Nie, nežijem."

Napriamil obočie. "Zostávaš u mňa skoro každú noc."

"Kľúčové slovo: skoro."

"V mojej kúpeľni máš svoju zubnú kefku."

"Myslím, že obaja oceňujeme ráno čisté ústa."

"Fajn. Tvoja sprostá mačka strávi tak veľa času na mojom gauči, že si myslí, že je to jej osobný priestor."

"Apollo je teritoriálny. A ty si v prvom rade dôvodom, prečo nejakú mačku mám."

"A čo toto? Prepustila si moju domácu."

"Nebola potrebná."

"Počúvaš sa vôbec, Grangerová? Máš svoju poštu presmerovanú do môjho bytu."

"Ja len -" Hermiona si žula peru. "Možno máš asi pravdu."

"Viem, že mám."

"Takže... ti to nevadí?"

"Keby mi to vadilo, nebol by som ti vypratal zásuvku a skriňu."

"Pravda." Hermiona sa na Draca pozrela. "Vážne si uvedomuješ, že toto je po prvý raz, čo si -"

Pobozkal ju, asi preto, aby ju umlčal, ale veľmi dobre to zabralo. Minimálne dovtedy, kým nebol pripravený niečo povedať. "A nehovoríš mi stále, aby som veci nekomplikoval? Nuž, tak to teraz hovorím ja tebe. Nekomplikuj to. Všetko iné je už komplikované,  teraz, keď sme to zverejnili."

"Praješ si, aby sme to neurobili?"

Bol to v skutočnosti zázrak, že sa im podarilo udržať mimo klebiet tak dlho, ako sa im podarilo. Hermiona mala podozrenie, že to malo niečo spoločné s tým, že sa všetci báli, že by ich Draco terorizoval a zničil ich obchody za to, keby akokoľvek naznačili ich vzťah.

Odpovedal pokrčením pliec. "Niektoré veci sa nemajú držať v tajnosti naveky."

Významne sa na neho pozrela. "Ale niektoré áno."

"Ale to sa nevzťahuje na nás."

Nech chcela Hermiona povedať čokoľvek, zamrelo to na jej perách, keď ju pobozkal.

Spolu boli teraz iní; ohľaduplní namiesto kritickí, uvoľnení namiesto napätí a vyrovnaní namiesto neistých. Každý z nich bol viacej náchylný k tomu, aby toho druhého počúval a menej náchylný k tomu, aby obviňoval. Rozprávali sa s tým druhým, namiesto toho, aby hovorili na neho, a určili si isté pravidlá, ktorých sa držali. Večere s Narcissou v piatky, raňajky s Blaisom a Pansy v nedeľu, a jeden celý deň, ktorý bol celý určený len na to, aby boli... nuž, nimi.

Hermiona s Dracom neboli normálni, ale snažili sa.

Nikdy to nemali ľahké, ale vedeli, že nič, čo má cenu, nikdy nie je ľahké.

A neboli ani dokonalí; ani zďaleka, ale boli pár.

Bojovali a vyvíjali sa, tlačení a ťahaní. A dosť skoro by spadli. Nemali pieseň či smiešne prezývky pre toho druhého, ale mali výročie, zásuvku v dome toho druhého, a impozantný príbeh o tom, ako dospeli k tomu, čím boli teraz.

A jednako...

Boli viac než bývali, menej než mohli byť, ale aktívne pracovali na tom, aby to zmenili. Deň za dňom pracovali Hermiona s Dracom na tom, aby získali späť všetko, čo stratili, kým kúsok po kúsku ich základy silneli viac než kedykoľvek predtým.

Autorkina poznámka: Mám tonu emailov a komentárov, v ktorých ste chceli epilóg a ten bol vždy tak spola dokončený... až do dnešného rána. Mala som po prečítaní komentárov podivné nutkanie jednoducho nechať vás vidieť to samostatne. V skutočnosti sa mi vôbec nepáčil, myslela som si, že by zničil koniec, ktorý som mala naplánovaný, pretože nie je taký dobrý ako koniec 36. kapitoly, takže vôbec som neplánovala dokončiť ho... ale, prežijem to. A kto je zvedavý, bude skoro starý. Len vedzte, že už ďalšie epilógy nebudú. Tak to je. Keby som niekedy napísala o tom, že majú deti, bude to vzhľadom na ich minulosť veľmi úzkostlivý príbeh .