Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 6. Spomínanie

Láska poskytuje jedine jednu odpoveď a tou je ÁNO.

Každej obave, ktorá žobre, aby sa jej čelilo.

Každému túženiu po súhlase, potrebe mať význam.

Prianiu srdca, aby si ho vážili, dokonca keď ukazuje svoje rany a jazvy.

Láska vravieva áno.

Keď sa s ňou trmácal tým bledomodrým úsvitom, strach a nádej bubnujúce v jeho ušiach, keď stáli pri jej bráne a ona pritlačila dlaň na jeho tvár a jej oči boli jasné a plné a vrelé, láska povedala áno.

Dni neskôr, keď stáli na cintoríne a ona si preplietla prsty s jeho, láska povedala áno.

Slnečné popoludnia, keď sa smiali nad pollitrami Guinessa, keď sa dotkol jej krku či ucha a ona sa trochu začervenala, láska povedala áno.

A keď konečne prišla do tej chalúpky, a tá si povzdychla úľavou, ako keby na ňu čakala, držala jej miesto, kým sa nevráti, láska povedala áno.

Teraz chápal, že neexistoval žiaden iný smer, ktorým sa mohol vydať. Žiadna alternatívna cesta, ktorá by viedla niekam inam. Presne tak ako more môže byť jedine morom, jedinou odpoveďou, ktorou mu láska mohla dať, bola ona.

Dnes večer jeho odpoveď stála pri otvorenom okne v tmavej spálni, ich spálni, ohraničená ostrými modrými krivkami mesačného svetla a hľadela von na čierny oceán.

Mať ju tu, v tejto izbe, v tejto tme, bolo pripomienkou každučkého razu, čo tu boli predtým. Zakaždým ju pri otvorenom okne pobozkal, zakaždým, či si ju vzal oproti stene či ležiacu pred ním, hostina, ktorá sa mala vychutnať.

Vďaka spomínaniu na tieto veci sa cítil zúfalý a boľavý, jeho prsty túžili, aby dokázali pravdivosť týchto spomienok. Cítil, ako sa tomu poddáva, prechádza cez izbu, jeho srdce bije silno - strachom, túžbou, radosťou – to všetko búchalo o jeho hruď, keď prikročil zozadu za ňu.

Noc pred ňou bola tichá a pokojná. Visela ťažká vo vzduchu okolo neho. Čakanie. Dokonca sa zdalo, že more zadržalo svoj dych.

Sklopil zrak. Zase desať centimetrov a ten priestor medzi jej chrbtom a jeho hruďou prekypoval elektrinou. Zatvoril na chvíľu oči, nechal tie malé iskričky zapáliť sa a vybuchnúť voči sebe a spomínal ako dýchať. Dnu. Von. Dnu. Von.

Ako ohromná rastúca vlna, rastúca vyššie a vyššie, nakoniec sa nedokázal zadržať dlhšie a jeho ruka prešla zľahka ponad jej bok, aby ju pritiahla k nemu, kým sa jeho druhá ruka presunula do kučier, aby odhalila jej krk.

Potom boli jeho pery na nej, pomaly sa posúvali, nakoniec, ponad tú hodvábnu, jemnú pokožku na jej krku. Naklonila hlavu, aby mu umožnila prístup a on sa prisal na miesto tesne pod jej uchom, kým rukou skĺzol dole na jej brucho a pritiahol si ju k sebe silnejšie, čím ju prinútil zastonať.

Ten zvuk ho zaplavil, potvrdil každú spomienku, ktorú na tento zvuk mal, jeho srdce sa rapídne zrýchlilo, keď ju otočil s priškrteným povzdychom a zajal jej ústa svojimi. Povedala áno. Oboma rukami ju držal za tvár a vydržal tak, kým plienil jej ústa, udierajúc jazykom na jej a cítiac, ako sa ňou sám napĺňa, nadúva ako ten oceán.

Vlna dosiahla vrcholu a skoro okamžite sa vrhli do búrlivého mora.

Chystal sa s ňou pomilovať. A potom to chcel urobiť znova. A potom čo sa vyspia, znova sa s ňou pomiluje.

A potom bol na nej, prenikol do nej, ponoril sa do bezodného mora, hlboko a pomaly, hlboko a pomaly, hlboko a pomaly. Topiaci sa. Pomaly. Nádherne.

Nakoniec to more vypustilo výdych, ktorý zadržiavalo v ohromnom drsnom povzdychu, keď sa na ňu zrútil, pritiahnutý nadol rukami ovinutými okolo neho a padajúci do jej nežných bozkov a jej prejavov lásky.

Tuho ju objímal, šepkal jej, opakoval tie posvätné slová medzi bozkami a potom sa s ňou znova pomiloval.

Hodiny neskôr ležal bdiaci, vyčerpaný a rozjarený, a spomenul si na posledný krát, keď stál s tým starým mužom v tieni citrónovníka a vyzeral na more.

"Ten ostrov je stále spojený s touto zemou, dokonca aj keď na to zabudol," povedal vtedy. "Myslím... áno, myslím, že jedného dňa nájde svoju cestu domov."

Sledoval ako spí, jej telo schúlené do jeho a jej vlasy v nemom výbuchu okolo jej hlavy a vedel, že on svoju cestu domov našiel.

A teraz, keď zatvoril oči, zabúdal znova. Zabúdal na jeden rok a tri dni bez nej.

KONIEC.

Tak dúfam, že vám táto drobnosť spríjemnila čakanie na záverečnú kapitolu Náramku (potom už len epilóg) a správne vás naladila. To bol jej cieľ. Ďakujem všetkým za prečítanie.