Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 4. Spodné prúdy pamäte, ker ríbezle krvavej

Prešli tri dni, než ju stretol znova. Tentoraz cez veľké okno kaviarne, kde sedela v rohu a čítala. Na chvíľu stál vonku, zaujatý tým, ako sa strácal jeho vlastný odraz tam, kde začínala jej.

Jeho oči si všimli zamračenie na jej tvári, ktoré sa zjavilo vždy, keď sa sústredila. Zabolelo ho srdce, keď to znova videl, pretože toto sa mu podarilo zabudnúť.

Vo vnútri ju vyplašil, ale ten prekvapený úsmev, ktorý sa jej rozlial po tvári bol srdečný a úprimný a jeho srdce zabolelo novým a odlišným spôsobom, keď sa samo hádzalo o jeho hrudný kôš. Ako keby sa príliv pokúšal nasledovať mesiac.

Neskôr si uvedomí, že toto bol okamih, keď začal znova dúfať.

Vďaka tomu nárastu v jeho hrudi bolo ťažké hovoriť, či premýšľať, keď kráčali bez cieľa na mysli. Ich rozhovor bol neohrabaný. Chýbala mu tá ľahkosť, ktorú mali v ten deň, keď ju zbadal na trhu s pomarančmi a nezábudkami. Ale bol tiež vzrušujúci a plný desivých možností.

On nechcel navrhnúť cieľ. Nechcel jej poskytnúť nejakú výhovorku, aby odišla. Tak len stále kráčal vedľa nej, kradmo zachytával tú červeň na jej lícach.

Každý obchod, ktorý kedysi navštívili spoločne, každá diera na stene reštaurácie, ktorú milovali, tie lisselandské záhrady, ktoré kedysi obdivovali držiac sa za ruky, keď teraz okolo nich prechádzali, jeho žalúdok sa skrúcal ešte viac a vďaka tomu túžil cítiť jej ruku znova vo svojej.

Keď si uvedomil, že sa vyštverali na kopec k ruinám starého opátstva, kde sa kedysi milovali pod kerom ríbezle krvavej, zrazu sa zúfalo chcel otočiť. Ale ona sa usmievala. A jej ruka sa trikrát obtrela o jeho. A raz sa potkla a on ju vyrovnal rukou na jej drieku. A za to stálo čokoľvek.

Mlčali, keď sa blížili k bledej rozpadajúcej sa kamennej budove a on bol rád, pretože bolo treba všetko jeho úsilie, aby nedovolil tej spomienke prísť. Ale keď sa za rohom zjavili záhrady, prehral svoj boj.

Štrkom vysypaná cestička sa zúžila a priviedla ju bližšie. Prinútila spomienky silnejšie naraziť do jeho vôle. Priblížili sa k ohybu tej cesty a on zadržal dych a uvažoval, že možno aj ona.

A potom boli tam a jeho strhol spodný prúd jeho pamäte.

Spomenul si na všetko. Ako ho obišla, usmievavá, rozpustilá a hanblivá súčasne. Jej šaty medovej farby flirtovali okolo jej kolien. Zatiahol ju pod plne rozkvitnutý ker ríbezle krvavej. Bozkával ju. Bozkával ju. Ochutnával jej krk. Stiahol jej ramienka, aby odhalil jej prsia. To, ako sa pokúsila ukryť pred výhľadom z cestičky a to, ako ju vrátil späť, nemá odvaha prešla medzi nimi.

A potom ležala na zemi. Jej prsia biele a mliečne voči sviežej tmavej tráve. Škvrnky slnečného svetla a tri malé červenoružové kvety, ktoré dopadli na jej hruď. Ako keby šperky, ktoré boli úbohou konkurenciou jej ružovým bradavkám, vztýčeným a siahajúcim nahor, dychtivým po jeho ústach.

Bledožltá sukňa zhrnutá na jej páse. A jej kolená sa mu otvárali ako krídla motýľa.

Na to všetko si spomenul. Tú sviežu vôňu trávy, ten zvuk ich stonov zmiešaných s vánkom, tie rozdrvené kvety lepiace sa na ich vlhkú pokožku.

To všetko. Spomenul si na to všetko.

Opatrne na ňu pozrel, keď stála hneď vedľa neho, a mohol podľa farby na jej lícach a krku povedať, že si na to tiež spomenula.

Nastal dlhý okamih, keď tam stáli pozerajúc sa jeden na druhého, obaja začervenaní rozpakmi, až kým nepovedal jej meno a to vyšlo von priškrtené a ťažké a viselo vo vzduchu medzi nimi.

Na jednu blaženú sekundu si pomyslel, že zazrel niečo ako túženie, či túžbu či dokonca ľútosť v jej očiach. Ale potom sa rýchlo otočila, aby sa vrátila k tej hore.

Srdce mu ťažko, hrozivo tĺklo v hrudi po celú cestu nadol, keď ju nasledoval, sledujúc jej únik. Mal pocit, ako keby bol na kraji pustého ostrova, ako keby bol drvený o čierne skaly tým krutým zeleným morom, ktoré napĺňalo jeho pľúca slanou vodou.

Poznámka: The red currant tree - http://www.crz.sk/new/rastlina_typ8.php?KAT_CISLO=224736&ID=33&tbl_name=okrasne_2

Česky: meruzalka krvavá.