Preklady fanfiction Harryho Pottera

http://community.livejournal.com/floofics/22392.html

Stratené kráľovstvo

A čo sa týka môjho kráľovstva, nespálilo ani jednu nohu stola

Jednoducho som oň prišla, pretože som na ňom príliš lipla.

Dar Williams: This Was Pompeii

Bolo šedé ráno. Jedno z tých rán, keď ste vedeli, že ten deň bude pršať, takže ste so sebou mali dáždnik.

Jej dáždnik bol červený - žiarivý, jednoduchý, červený. Ale ona si pripadala šedá ako ten deň.

Hermiona opustila svoj hotel sama, s malou taškou a stretla sa s ostatnými turistami pred hlavným vchodom do hotela. Čakali, kým príde autobus, ktorý ich vezme do ruín z Pompejí. Chcela navštíviť to staroveké mesto tak dlho, čo si pamätala a teraz bola konečne tu. Ale bolo šedé. Šedé v tom zmysle, ako bola šedá ona - v tom zmysle, v ktorom -  dokonca skôr než každé ráno otvorila oči - vedela, že jej deň bude šedý. Bola to farba jej bolesti.

Nakoniec autobus prišiel a ona sa pripojila k rade, ktorá doň nastupovala. Stará žena s kučeravými, bielymi vlasmi sa posadila vedľa nej a láskavo sa na ňu usmiala. Hermiona sa pokúsila to gesto zopakovať, ale neuspela. Žena ju poťapkala po pleci, ako keby vravela, že jej rozumie, potom sa otočila k svojej rodine, ktorá sa usadila okolo nej.

Hermiona zízala z okna, keď autobus putoval z Neapola do Pompejí, ale nepozerala sa na nič. Celý svoj život chcela vidieť Taliansko, vidieť Rím, a najzúfalejšie to nehybné mesto. Ale okolnosti, ktoré ju sem priviedli, boli príliš hrozné, aby sa pozerala a ona si nemohla pomôcť, aby nepociťovala vinu, že je na nanútenej dovolenke, keď všetci jej priatelia sú doma a bojujú vo vojne. Na tento výlet ju prinútili ísť rodičia. Fňukala a sťažovala si a búrila sa, ale nakoniec jej bolo jasné, že nepovolia. Povedali, že jej to urobí dobre; oni ten pocit mali.

Zatiaľ sa nič mimoriadne dobré neprihodilo. Boli v Ríme a vo Florencii, rodisku renesancie. Videla Baziliku Sv. Petra, Michelangelove sochy Mojžiša a Dávida. Vyzerali ako na obrázku v knihe; nemala pocit, že tam naozaj je. Jej rodičia sa s ňou veľa nerozprávali. Minimálne nie o tom, čo sa stalo. Porozprávali jej o tom, ako dlho trvalo vyrezať Dávida, že ten kúsok mramoru, čo použil Michelangelo bol taký veľký, že ho ľudia prezývali Goliáš. Bavili sa o každej výplni na Sixtínskej kaplnke; a ona mala pocit, ako keby sa pozerala cez farebné sklo. Videla farby, ale len preto, že boli na skle a vedela, že za tým sklom je ten istý šedý svet, ktorý mesiace býval krajinou jej srdca, mysle a duše. Strop kaplnky bol neuveriteľný, ale dokonca i ten bol obnovený len nedávno. Kedysi býval pokrytý hrubými vrstvami blata a špiny. Kedysi tiež býval šedý.

Povedala rodičom, že chce vidieť Pompeje sama. Celý výlet viedol k tomuto miestu a ona nechcela, aby musela premýšľať  či predstierať, že ju zaujíma, čo hovoria. Ľudia, ktorí zomreli pred skoro dvoma tisícmi rokov jej porozumejú a ona porozumie im. Oni niečo stratili; svoj dokonalý malý kúsok sveta, svoje drobulinké kráľovstvo, presne tak ako ona tiež niečo stratila.

Autobus zastavil. Obloha bola dokonca ešte väčšmi šedá. Tuho zvierala dáždnik, keď vystúpila z autobusu. Sprievodkyňa ich kvôli hroziacej oblohe viedla rýchlejšie, než by viedla normálne. Hermiona zaostala za skupinou, nezaujímali ju fakty a podrobnosti; už dávno ich vedela naspamäť. Nakukla do každého domu, prešla po každej uličke a pokúsila sa predstaviť si, čo si ľudia v ten deň mysleli, keď zbadali tmavé mraky zapĺňať oblohu.

Možno čakali, že bude pršať; iste nevedeli, nemohli vedieť.

Kým prechádzala cez Faunov dom, replika mozaiky, ktorá bývala kedysi podlahou, upútala Hermioninu pozornosť. Zobrazovala bojovú scénu medzi Alexandrom Veľkým a Dariusom III z Perzie.

Zobrazenie Alexandra, na koni a veliaceho do boja, vystupovalo, pretože z troch strán nebol obklopený ničím, počas storočí sa tá mozaika poškodila. To, čo zachytilo jej pozornosť, bol výraz na jeho tvári a výraz jeho koňa. Alexander sa pozeral dopredu, jeho oči sústredené uprene na nepriateľa. Jeho kôň stál čelom vpred, ale jeho oči sa pozerali na jeho pána, ako keby sa uisťoval, že toto je postup, ktorý si skutočne vyžaduje.

Ona mohla byť buď tým mužom alebo tým koňom.

ooo

Po chvíli vzhliadla a zistila, že skupina nie je nikde v dohľade. Vzdychla si a začala sa vliecť. Skupinu nepotrebovala, samozrejme; do hotela sa mohla premiestniť. V skutočnosti sa jej nálada trošilinku pozdvihla pri pomyslení, že konečne bude sama s duchmi ľudí, ktorých uväznilo uprostred ich dní, sama  so žalostnou minulosťou tohto miesta.

Zastala, aby nakukla do ďalšieho domu, tak ako to robila u všetkých a skoro spadla od prekvapenia. Vo vnútri bol nejaký muž a iste nebol s tou turistickou skupinou. Bol oblečený celý v čiernom. Nedokázala vidieť jeho tvár, či jeho hlavu pokiaľ ide o to, pretože sa zdalo, že má kapucňu. Bol k nej otočený zhrbeným chrbtom a kým ho sledovala, všimla si, že sa jeho plecia zdvíhajú a on sa trochu pokyvoval na lavičke, kde sedel.

Hermiona nedokázala od toho muža odtrhnúť oči, napriek tomu, že si uvedomovala, že asi v tejto dôvernej chvíli neocení publikum. Ten muž bez prestávky vzlykal do svojich rúk. Raz zdvihol hlavu a pozrel sa nahor k oblohe, ako keby si myslel, že dokáže vidieť skrz strechu, ako keby prosil za niečo tak ďaleko mimo jeho dosahu, že sa mohol jedine pozrieť nahor. Potom otočil ruky k svojej tvári a znova sa zohol, aby si položil ruky na kolená. Nevedela, ako dlho sa na neho pozerala, ale hlasné zahrmenie hromu prerušilo toto zmeravenie.

Mala len dosť času, aby sa obzrela, skôr než sa prirútil dážď a v sekundách ju zmáčal. Zalapala po dychu a potom urobila jedinú rozumnú vec; vbehla do domu, kde bol ten muž. Bola tam vonkajšia komora a ona na seba použila sušiace kúzlo. Srdce jej zúrivo bilo. Mala by toho muža upozorniť na svoju prítomnosť? Nechcela rušiť taký súkromný okamih, ale mala pocit, že si zaslúži vedieť, že už viacej nie je sám.

Pomaly sa presunula do hlavnej izby domu. Muž stuhol, keď začul pohyb a vzlyky prestali; okamžite bol v pohotovosti.

"Nie - prepáčte," vyletelo z nej, keď urobila pár krokov do izby. "Dážď; nechcela som zmoknúť. Je - je poriadku, ak tu počkám, kým neprestane?" V duchu si nadávala; jej prvý inštinkt bolo hovoriť anglicky; lenže s najväčšou pravdepodobnosťou bol tento muž Talian.

Muž sa zhlboka, neisto nadýchol, mlčanlivý hodnú chvíľu, ako keby sa snažil niečo začuť, potom prikývol. Musel sa rozhodnúť, že ju bude ignorovať, pretože znova položil tvár do dlaní a potichu plakal. Hermiona cítila, ako jej trhá za srdce. Robil to, čo ona nemohla, čo nebola schopná urobiť - vyliať si svoj zármutok bez hanby a obáv.

Na krátku chvíľu bol jediným zvukom prudký pád dažďa na nasiaknutú zem a strechu neveľkej ruiny. Vyzrela von z okna na miesto, kde bola pred chvíľou a videla plochu šedej. Potom vrátila svoj pohľad na toho muža, ktorý stále plakal bez ohľadu na ňu. Trpel a to ju znova potiahlo za srdce. Chcela sa k nemu priblížiť, ale... dovolí jej to? Bude sa s ňou rozprávať? Napokon, bola cudzinec a našla ho plakať, niečo, o čom vedela, že by vadilo väčšine mužov. Ale tomuto mužovi, v tejto chvíli, to bolo zjavne jedno. Možno pohovoriť si s cudzincom bolo presne to, čo potreboval.

Hermiona podišla hlbšie do izby a posadila sa na druhý koniec lavičky, na ktorej sedel, tvárou k oknu. Muž nijako nenaznačil, že si ju všimol; jeho plecia sa stále potichu triasli.

"Mi scusa, per favore?" spýtala sa potichu, keď si spomenula klásť otázky na jazyku tejto krajiny.

Na chvíľu sa zdalo, že ju cez búšiacu záplavu vonku nepočul. Ale čoskoro jeho vzlyky spomalili a dal ruky preč z tváre do svojho lona. Kapucňa mu zakrývala všetky črty, ale vedela, že oči má červené, napuchnuté a vlhké. Líca bude mať lesklé od neustáleho prúdu sĺz a jeho nos bude zasoplený a červený. Siahla do batoha a vytiahla odtiaľ balíček vreckoviek. Podala ich tomu mužovi, ktorý sa trochu pootočil a zízal na ne, keď sa dostali do jeho zorného uhla.

"Se lei vorreble prenderlo, per piacere," povzbudzovala, keď natiahla ruku ešte väčšmi. Pomaly sa načiahol chvejúcou sa rukou a prijal ten balíček. Hermiona sa dívala, ako ho chvíľu držal a potom sa začal znova triasť. Rozhodla sa, že nemal náladu na rozhovor, takže vyzrela z okna.

"Moja -" začal malátne, zrejme neistý svojím hlasom. Odkašľal si a začal znova, tentoraz s väčšou silou. "Moja matka zomrela."

Hermione zovrelo srdce. "To mi je ľúto," riekla potichu. Mužova hlava sa pootočila trochu smerom k nej, keď ju začul hovoriť po anglicky. Potom sa otočil späť a zízal na stenu pred ním.

"Ako - ako zomrela?" Hermiona v týchto situáciách nebola dobrá; cítila sa vďaka nim nepríjemne a nemala potuchy ako povedať tú správnu vec. Práve teraz bola pre ňu smrť príliš intímna téma.

Len na zlomok stupňa pokrútil hlavou. "Bola to moja chyba." Prehovoril šeptom, jeho bolesť a hrôza toho, čo vravel, bola evidentná v ťažobe jeho hlasu. Nemala potuchy, čo ďalej povedať. Sedela tam, sledovala ako dážď stále padá na zem. Jej vlastné oči zostávali previnilo suché, keď premýšľala o bolesti, ktorú vyvolal.

"Je mi to ľúto," bolo jediné, čo mohla povedať, silnejším šeptom, ktorý bol plný jej vlastnej viny.

Naklonil hlavu, ako keby ju začul.

"Prečo ste tu?" spýtal sa vyrovnane.

"Prší. Bola som -"

"Nie. Tu. V Pompejách. Ste z Anglicka, správne?"

"Áno. Som na výlete. S rodičmi."

Videla, ako sa strhol pri poslednom slove. Ako mohla byť taká necitlivá! Práve stratil svoju matku a ona sa musela zmieniť o svojich rodičoch, ktorí boli priveľmi nažive. Chcela si jednu vraziť.

"Cítim... vo vás smútok."

Prudko sa nadýchla; mala to napísané v tvári? Vyžarovala nejaký druh podprahovej informácie?

"Zomrel mi najlepší priateľ. Moji rodičia ma prinútili odísť od všetkého preč." Možno tento muž nepotreboval dnes hovoriť s cudzincom, ale ona.

Nikdy nepovedala tie štyri slová nahlas: Zomrel mi najlepší priateľ. Pocítila návrat malého závanu sily, keď to urobila.

"Je mi to ľúto," povedal.

Sedeli mlčky. Dážď rytmicky bubnoval. Malé kvapky sa zlievali na streche domu a dopadali v stále menej častých žblnknutiach na okennú rímsu. Niekoľko z nich jej postriekalo tvár, keď hľadela von. Potom v nej vyvstala tá potreba hovoriť - dostať to zo seba všetko von, vykričať aký nespravodlivý svet bol. Ale v tom tichom, ohlušujúcom reve sa musela pohybovať pomaly.

"Porozprávajte mi o nej," povedala.

Zdalo sa, že rozprávanie je možno to, čo nakoniec potreboval, pretože sa do rozprávania hnal. "Ona bola - nádherná. Úžasná. Všetko dobro, čo si dokážem predstaviť. Nebola najnežnejšia matka, ale milovala ma. Viem, že milovala. Občas som to dokázal cítiť, keď sa na mňa pozrela, pod tou maskou, za ktorou sa zvyčajne ukrývala; milovala ma. A ja som miloval ju, čo je zvláštne, pretože som to v skutočnosti nevedel, až kým - prehltol - až kým jej nebolo."

Hermiona nedokázala nič povedať. Pokračoval, "a nikdy som jej to nepovedal, presne tak ako to ona nikdy nepovedala mne. Ale keď som - keď som sa díval, ako zomiera..." Jeho hlas sa zlomil. "... vedel som, že vie niečo, čo som ja ešte vôbec nevedel. Vedela," zašepkal a vydal osamotený vzlyk, ktorý prešiel celým jeho telom.

"Bola všetkým; naučila ma, čo je správne a nesprávne, pomáhala mi rozhodnúť sa a zaobchádzala so mnou ako s človekom. Môj otec - on je hrozný človek. Nikdy som k nemu nemal blízko, ale ona bola skoro všetkým, čím by mala byť skutočná matka..." jeho hlas zmĺkol, keď sa zdalo, že sa stratil v spomienkach na ňu. "Skoro," povedal, s nádychom roztrpčenia a hnevu.

"Porozprávajte mi o svojom priateľovi," prehovoril po dlhom okamihu mlčania.

Hermiona sa zhlboka nadýchla, pripravená pustiť sa do toho. "Bol úžasný. Stretla som sa s ním, keď som bola dievčaťom na škole  a po celú školu sme boli priateľmi. Rýchlo sa rozosmial a vďaka nemu som si pripadala mimoriadna. Mal jasné oči a žiarivé vlasy, žiarivý úsmev a žiarivý život, ktorý skončil príliš skoro. Zabili ho..." musela byť opatrná na to, čo povie v blízkosti muklov - "...pretože bojoval za niečo, čomu veril. Viem, že sa zmieril s predstavou smrti, vedel, že sa to možno stane, ale stále to bolí. Tak veľmi mi chýba." V jej hrdle sa začala formovať malá guča a zvrátene časť z nej skákala radosťou. Nepreronila jedinú slzu, odkedy jej to povedali...

"Zdá sa, že zdieľame spoločnú bolesť," poznamenal a otočil hlavu väčšmi k nej, než mal predtým. Mohla vidieť len pohyb jeho mihalníc, keď zažmurkal.

"Som si istá, že to nebola vaša chyba, že vaša matka zomrela. Myslím, že je prirodzené obviňovať sa, keď niekto, koho milujeme, odíde."

"Nie," povedal, hlas plný trpkosti. "Nie, bolo to kvôli mne. Môj otec sa uistil, aby som to vedel. Nezanechal žiadne pochybnosti."

Uprene sa na neho pozrela. Jeho otec znel ako netvor. "Ako by to mohlo byť? Akú úlohu ste mohli asi zohrať v jej smrti?"

Jeho plecia sa zatriasli, tentoraz  posmešným smiechom. "Nemáte potuchy. Ako by ste mohla? Neviete o mne nič, o ničom z tohto. A to je dobre. Keby ste vedeli, boli by ste vo vážnom maléri."

"Prečo?"

"Pretože sa so mnou rozprávate. Ale nemajte obavy, budete v poriadku. Keď to dážď dovolí, odídete, vrátite sa do svojho pekného hotela, objednáte si pokojovú službu a napijete sa zo svojho minibaru, tak môžete zabudnúť, že ste ma kedy stretla." Mlčanie zaplnilo izbu ešte raz.

"A čo ty? Prečo si tu? Tvoja matka zomrela tu?"

"Nie, zomrela doma. V mojom dome. Nemohol som tam ďalej zostať, takže som... putoval sem."

"Celú cestu z Anglicka?"

"Áno. Nikdy sa nevrátim späť. Teraz keď je preč, už mi tam nič nezostalo. Veci - veci sú tam ťažké. Kde žijem. Keby som sa vrátil, oni - asi by som bol tiež mŕtvy."

Nič jej nedávalo zmysel. Jednoducho nedávalo. Niečo na tomto rozhovore - na tomto mužovi - nebolo správne. "Vy - vy ste v mafii?" vyletelo z nej. Videla, ako znova stuhol, na krátky okamih.

"To je čo?" spýtal sa. Zažmurkala a potom tuho zatvorila oči. Mala závrat; tento muž nevedel, čo je mafia. Myslela si, že všetci vedeli, čo mafia je. Nuž, muklovia. Dych sa jej zastavil. Nemohol byť čarodejníkom... že nie?

Muž sa zachichotal. "Okrem toho, keby som vám to povedal, asi by som vás musel zabiť, správne?"

Vydýchla. Neprezradí, že ho podozrieva; potrebovala vedieť viac, aby si bola istá. "Môj priateľ miloval šport. Neustále o ňom rozprával; poznal každého hráča v jeho obľúbenom tíme, na ktorej pozícii hral; ich štatistiky. Dokázal o tom rozprávať hodiny a vôbec sa neunaviť. Mohol o tom rozprávať s hocikým, dokonca s niekým, koho práve stretol v krčme. Nikdy som tomu nerozumela; bola to jednoducho blbá - a nebezpečná - hra. To je taká veľká vec? Skúšala som hrať s ním a s našimi priateľmi, ale nikdy to pre mňa nič neznamenalo."

"Áno, viem, čo myslíte. Robil som veľa vecí, ktoré pre mňa nič neznamenali. Ja som bol - som - hrozný človek. Keby ste vedeli... ušli by ste, priamo cez ten dážď tak rýchlo, ako by ste mohli. A neobzreli by ste sa späť."

"Nemôžete byť taký hrozný." Mohla vycítiť skôr než vidieť, že sa na ňu pozerá s výrazom, ktorý jasne hovorí, že nemá potuchy, o čom rozpráva. "Uspela teda vaša matka? Keď vás naučila, čo je správne a čo nie? Bola dobrým človekom?"

Zdalo sa, že si dáva načas s výberom svojich slov. "´Dobrý´ je relatívny výraz. Väčšina ľudí by nepovedala, že bola ´dobrá´. Ale bola, svojím vlastným spôsobom. To, ako sa starala o kvety v záhrade. Poctivo ich v lete zalievala, zakrývala ich počas mrazu a dokonca sa s nimi rozprávala, ako keby boli jej priateľmi. Občas som sa s ňou cez tie záhrady prechádzal a ona mi rozprávala príbehy, historky o hrdinoch a večnom boji medzi dobrom a zlom. Raz mi povedala, že chce, aby som bol hrdina, ale ja som sa jej vysmial. Také nezmysly sú pre Chra- pre iných ľudí. Pozrela sa mi priamo do duše a povedala mi, že ním môžem byť ja. Nikdy som jej neuveril. Stále neverím. Nemyslím si, že to mám v krvi."

Krv! Aké ironické, že sa tento rozhovor skrútil týmto smerom. Krv bola všade, keď ho našli; nikdy na to nezabudne. Keď zatvorila oči, videla tú scénu, zmrazenú v čase. Nemyslela si, že by ju niekedy mohla prestať prenasledovať. Ale tu mala dvojitý význam a ona počula jeho bolesť a pochopila, že bol kvôli tomu zmätený.

"Krv nerobí muža."

Švihol hlavou a ona sa skoro stihla na neho pozrieť; jeden prameň skoro bielych vlasov vypadol z kapucne. Skoro zalapala po dychu, keď ho zbadala. Vedela, že len traja ľudia majú vlasy tejto farby; a len jeden bol v cudzincovom veku. A povedal niečo, čo podozrivo znelo ako meno jej fakulty... musel to byť on. Malfoy! Potom jej zovrelo žalúdok. Ak to bol Malfoy...

Slzy zaplavili jej oči a Hermiona sa rýchlo odvrátila, aby nemohol vidieť jej tvár. Posledná vec, ktorú ho mohla nechať vidieť, bol jej zármutok nad jeho matkou. To by viedlo k priveľa otázkam, na ktoré nemohla odpovedať. Chcela kričať vo frustrácii, ale namiesto toho si len ťažko vzdychla - nebola schopná plakať kvôli Ronovi, ale pre Narcissu sa slzy zjavili poľahky. To nebolo fér.

Tucty otázok sa rozbehli skrz jej myseľ - prečo bol tu? Bol na misii? Kde sú ostatní? Ešte stále bola šanca, že to nebol on; hoci jej srdce vravelo, že je. A pohľad na ten pevný dôkaz prinútil jej srdce poskočiť v obavách. On bol stále tým, kým bol a ak zistí, kto je ona, možno ju zabije; bol vážne taký desivý, minimálne podľa povesti.

A predsa... bol tu, v zamrznutej chatrči v Pompejach a vzlykal, ako keby mal skončiť svet. Bol vážne taký desivý? Bol chlapcom, ktorý plakal za svojou matkou. Vedela, že potrebuje pokoj; ak ju videl zomierať, potom bol ten obraz pevne vytepaný za jeho očnými viečkami a on, tiež, videl smrť, keď zavrel oči. Mohla mu poskytnúť trochu pokoja. Len trochu, aby pomohla upokojiť jeho roztrhané srdce. Časť z nej kričala, že si to nezaslúži - kvôli všetkému, čo urobil - ale ona si spomenula, že plakal aj predtým, v chladnej, zatuchnutej kúpeľni len v spoločnosti ducha. Bolo to skoro ako teraz. Bolo chladno a vlhko a ona si pripadala veľmi blízko k dojmu mŕtvej duše.

"Čo si povedala?" zaškrípal.

"Si tým, kým vravíš, že si. Tvoja krv neurčuje na tebe nič; nemá právo kontrolovať, kto si alebo kým chceš byť. Je ako ten dážď vonku; tekutina, ktorá nás udržuje pri živote. Všetci ľudia krvácajú rovnako."

Vyzeral zaskočený; stále hľadel na zátylok jej hlavy. Zdalo sa, že chce už-už niečo povedať, ale potom sa otočil znova k stene.

Hermiona sa rozhodla, že lepšie teraz ako nikdy. Otočila sa tak, aby bola tiež tvárou k stene a pohla sa bližšie k nemu. Zdalo, že od nej ustupuje, ale ona nepovolila. Nakoniec sedela tesne vedľa neho, ich ramená sa skoro dotýkali. Chcela prehovoriť, ale ju v tom predbehol.

"Krv. To je jediné, čo som počúval celý svoj život," vyšplechol. "Ako veľmi na nej záleží." Hermiona si uvedomila, že ju možno podozrieva. Muklovia sa obvykle nebavia o krvi. Alebo mu to možno bolo jedno, alebo si myslel, že má halucinácie. Alebo bol lapený v nočnej more  - pri Merlinovi, vedela, že ona si tak pripadá každý deň, čo vojna začala. "Krv. Je červená, a je vlhká a ak si nedáš pozor, dostane sa ti do vlasov." Hermiona sa skoro zasmiala, hoci to v skutočnosti nebolo zábavné. Večne to bolo o jeho vlasoch. "Je to také hlúpe, všetko z toho. Keď zomrieš, nikto sa vážne nezaujíma o tvoju krv. Keď posledný výdych mojej matky naposledy opustil jej pery, nestaral som sa o jej krv. Jediné, čo som vedel, bolo, že jediný človek, ktorý ma kedy miloval, bol mŕtvy; keby som bol zistil, že jej krv nie je čistá, stále by som ju miloval."

Do prčíc, pomyslela si. Toto bolo dôležité, vážne bolo. Niekto potreboval počuť veci, ktoré vravel, niekto iný než on sám. Potreboval svedka sily, ktorú našiel vo svojich najtemnejších okamihoch. A ona chcela byť tým svedkom. Ale teraz povedal ´čistá krv´. Takže musel vedieť. Čakala na nevyhnuteľný výbuch.

Ale namiesto toho pokračoval. "Bol by som miloval svoju matku bez ohľadu na to a to so mnou zatriaslo. Možno láska nezávisí na fyzických veciach ako je krv. Nesmej sa - to je to, čo mi vraveli a k čomu ma vychovali, každý jeden kúsok z toho."

Hermiona sa ponuro usmiala.

"Vraveli mi, že jedine tí, ktorí sú slabí, milujú a že láska bola niečo, čo si si bral. Moja matka nebola slabá. Takže neviem, prečo som veril tomu, čo vravel môj otec." Trochu pokrútil hlavou. "Nuž, to nie je pravda, ak mám byť k sebe úprimný."

Hermiona na neho bokom pozrela. Zízal na ruky, ktoré mal položené v lone. Prsty mal dlhé a chudé, ale vyzerali silné a ohybné. Na pravej ruke mal prsteň; vyzeral povedome a ona sa sústredila na ten symbol a snažila sa spomenúť, kde ho videla. Potom ju to trklo: rodinný erb Blackov. Bol na tak veľa Harryho veciach.

Hlasité zahrmenie ich oboch prinútilo nadskočiť; stále sa lialo ako z krhly, vietor narážal do stien. On mal na sebe aspoň habit, ona mala len oblečenie a chrbát začínala mať pomaly mokrý. Striasla sa; pozrel sa na ňu, skoro ukázal tvár, ale Hermiona sa rýchlo od neho odvrátila.

"Je ti zima?"

"Áno; moknem."

Siahol do vrecka niekde vo svojom habite. Hermiona sa usmiala nad svojím malým tajomstvom, nad znalosťou jeho identity. Vytiahol rezervný plášť - magické vrecko, došlo jej - a podal jej ho. Prijala ho a prehodila si ho cez plecia. Bol teplý; musel naň použiť zahrievacie kúzlo.

"Ďakujem ti."

Nič nepovedal.

"Tvoja matka znie ako skvelá žena."

Prikývol. "Ona... bola. Nikdy na ňu nezabudnem, na to, čo sa pokúšala pre mňa urobiť. Ale myslím, že to bolo príliš málo, príliš neskoro. Bol som už stratený prípad, kým si všimla, že potrebujem  zachrániť." Hermiona pocítila bodnutie bolesti. Naozaj verila, že človek môže zmeniť smer, bez ohľadu na to, čo urobil, bez ohľadu na to, ako ďaleko zašiel. Dokonca on. Dokonca on za niečo stál, za viac než možno veril.

"Naozaj sa pokúsila." Hlas sa mu znova zlomil a videla, že sa mu trasú ruky, keď si položil na nohy. "A ja som ju sklamal. Bola to moja chyba; je mŕtva kvôli mne."

Hermiona to už dlhšie nedokázala vydržať. Položila mu váhavú ruku na plece a vycítila, že pod jej dotykom ucukol, ale neodtiahol sa. Bude nenávidieť myšlienku, že sa ho dotýkal mukel a v jeho očiach nebola o nič lepšia. Ale jednako dovolil jej ruke, aby bola položená na jeho pleci.

"Draco."

Všetko sa v tom okamihu zmenilo. Chladný vánok zafúkal skrz okno  a priniesol čerstvú spŕšku dažďa. Zažiaril blesk. Trhol plecom spod jej ruky, vyskočil na nohy a zvrtol sa, aby sa na ňu pozrel, prútik vytiahnutý a namierený na jej srdce. Stiahol si kapucňu; strach žiaril v jeho očiach a tvár mal stiahnutú a prísnu. Zostala sedieť dokonale pokojná, jej oči upreté priamo do jeho. Vydýchol, keď ju konečne spoznal.

"Grangerová?"

Pomaly sa postavila, po celý čas ruky natiahnuté. "Áno."  Očami prebehoval medzi dverami a oknom v krátkej panike a potom ich prižmúril na ňu.

"Čo tu robíš? Ako si ma našla? Kto ťa poslal? Kde sú ostatní?"

Urobila všetko, čo mohla, aby reč jej tela nedala najavo žiadnu agresiu; ľahko ju mohol zabiť a ona ho nijako nechcela vyprovokovať.

"Prosím, Draco, posaď sa znova. Prisahám ti, všetko, čo som povedala, je pravda. Som tu s mojimi rodičmi. Našla som ťa úplne náhodou. Spočiatku som ani nevedela, že si to ty. Nikto so mnou neprišiel; nikto iný tu nie je. Ver mi. Môžeš - môžeš si to skontrolovať, ak chceš."

Dážď sa valil, kým ju prebodával pohľadom. Znova zažiaril blesk, osvetlil jeho bledé, šedé očí, ktoré boli také plné bolesti a predsa sa zdali súčasne také prázdne. Jeho vlasy žiarili na strieborno v tom dennom svetle. Hermiona počula len dážď a svoje srdce búšiace v jej hrudi. Zdalo sa, že uplynula celá večnosť, keď tam obaja stáli, hľadeli tomu druhému do očí a ťažko dýchali.

Potom pocítila, že jej myseľ bola napadnutá, ale len krátko, keď sa preberal vonkajškom a našiel tie kúsky, ktoré mu ukázali pravdu. Posledná vec, ktorú Hermiona videla, než ju opustil, bol obraz ako objíma Narcissu. Draco sa skoro sám vyhodil z jej mysle a ona sa zapotkýnala a načiahla sa po stenu, aby sa oprela. Znova sa na neho pozrela.

Hľadel na ňu, oči dokorán a vystrašené. "Čo - čo to bolo?"

"Prosím, Draco," povedala a opatrne sa posadila na lavičku. "To je to, čo ti chcem povedať. O tvojej matke."

"Čo o mojej matke? Čo ty asi tak môžeš vedieť o mojej matke?" spýtal sa nahnevane.

"Ja - ja som ju poznala. Ona... my sme sa niekoľkokrát rozprávali. Prosím, vážne by si sa mal posadiť."

Pomaly nechal ruku s prútikom poklesnúť k boku a oprel sa chrbtom o stenu. "Prečo?"

"Pretože to bude dosť šok." Len na ňu zízal a prekrížil si ruky na hrudi. Zatvorila oči a pripravila sa povedať mu to, čo dúfala, že mu pomôže nájsť pokoj. "Tvoja matka - sa pripojila k Rádu potom, čo si ušiel z Rokfortu."

Sánka mu poklesla. Prameň vlasov mu spadol do očí a netrpezlivo cezeň prehrabol prstami, aby ho zatlačil späť. Prehľadával jej oči, jej tvár kvôli akémukoľvek náznaku, že klame, ale keď nič nenašiel, oči mu zvlhli. "Ty to myslíš vážne."

Prikývla.

"Prečo?"

Hermiona pozorne vyberala svoje slová. Bolo by ľahké, aby zneli, že to bolo kvôli nemu, čo bola popravde časť dôvodu, ale nechcela, aby našiel dôvod ďalej sa obviňovať za jej smrť. "Už mala po krk toho, aby s ňou manipuloval a zneužíval ju tvoj otec a Voldemort. Keď s tebou tak nemilosrdne zaobchádzali, niečo v jej vnútri prasklo a on s tým chcela niečo urobiť."

Dracove kolená hrozili, že sa pod ním podlomia. Pohol sa, aby sa posadil na lavičku, ale potreboval trochu priestoru medzi sebou a ňou. Hermiona to vycítila a odsunula sa od neho, po celý čas z neho nespustila oči. Minúty prešli v tichu. Draco zízal dopredu na stenu, Hermiona ho sledovala.

Prehltol. "Moja matka sa pripojila k Rádu."

"Áno."

Pokrútil hlavou. "Ja - ja nerozumiem." Dracove oči sa posúvali po stene, ako keby na nej bolo niečo napísané, čo by mu všetko vysvetlilo. Potom stuhol a v skoro výdychu pootvoril ústa. "Oni to zistili. Však?"

"Museli."

"A zabili ju." Ďalší rachot hromu prerušil to mlčanie. Zažmurkal. "Grangerová, kto zomrel? Tvoj priateľ - kto to bol?"

Dych sa jej zachytil v hrdle. "Ron," povedala, vítané slzy ju konečne bodli v zadnej časti očí.

Draco zatvoril oči a pretrel si spánky. "Je mi to ľúto. Naozaj je. Je -" 

"Nie," povedala smutne. Nebude ho počúvať rozprávať o Ronovi, ako keby niečo pre Draca znamenal. "Viem, že si sa nikdy predtým nestaral, v škole či potom, takže teraz nepredstieraj, že sa staráš."

"Ale ja sa starám," povedal potichu, jeho oči ju prosili, aby mu uverila. "Odkedy zomrela, všetko sa pretočilo hore nohami a fakt, že tu so mnou sedíš v tejto ruine v prekliatom Taliansku je pre mňa len špička ľadovca. Vďaka tomu, že Weasley zomrel, mi zviera žalúdok. Všetko toto je jednoducho také hlúpe. A ty si zranená a  mne sa vďaka tomu chce do niečoho vraziť a ja neviem prečo. Nič mi už viacej nedáva zmysel - nič." Vložil si hlavu do dlaní a ona si pomyslela, že sa možno znova rozplače.

Položila mu ruku na plece. Ešte nedopovedala to, o čom mala pocit, že mu musí povedať. "Draco, je toho viac, čo by si mal vedieť. Tvoja matka ťa milovala." Stuhol pri jej slovách, ale nie pri jej dotyku. "Povedala mi to."

Pozrel sa na ňu, podivný výraz na jeho tvári. "Ukáž mi to," povedal rozhodne, skoro nahnevane. Začala prikyvovať, ale pri prvom pohybe hlavy skočil do jej mysle. K tejto spomienke mu poskytla ľahký prístup.

Pokračovanie originálu:

http://community.livejournal.com/floofics/22601.html