Preklady fanfiction Harryho Pottera

X. 

Humusáčka, ale moja

Práve ste sa dostali k desiatemu a teda poslednému spôsobu ako ohromiť humusáčku. Viete, že toto je významná udalosť. Dostali ste sa až sem, a je vám jasné, že by ste to zrejme naozaj nedokázali bez pomoci vášho jedinečného Draca Malfoya.

Takže, čo vás priviedlo sem, k tomuto desiatemu spôsobu ako ohromiť humusáčku? Možno tých prvých deväť u vás nezabralo a vy ste zúfalí. Alebo možno ste ako ja (aj keď o tom veľmi pochybujem, pretože nikto nemôže byť taký úžasný ako ja). Objekt vašej túžby je už pevne vo vašich rukách a vy ste len zvedaví a chcete spoznať posledný trik, ktorý mám v rukáve.

Tak a čo tým posledným trikom je, to som si zatiaľ nie celkom istý. Veľmi som naň v poslednej dobe nemyslel, pretože no... bol som zaneprázdnený (pozri predchádzajúci spôsob ako ohromiť humusáčku, ak ste tupí a nemáte vôbec tušenie o čom hovorím).  Ale nebojte sa, čoskoro to vyriešim. Na desiaty spôsob ako zapôsobiť na humusáčku prídem oslnivým úderom inšpirácie. Len počkajte a uvidíte. 

…

Bolo to typické utorkové ráno. Držali sme sa s Hermionou za ruky, keď sme chodbou prechádzali na našu ďalšiu hodinu. Obaja sme mali na našich tvárach tie nejasné, zasnené úsmevy a nech som sa akokoľvek usilovne snažil, nedokázal som sa prestať usmievať. A nie, ani som sa neuškŕňal, ja som sa naozaj nefalšovane usmieval. Viem, musel to byť divný pohľad. Ale ľudia by si na to mali rýchlo zvyknúť,  pretože mám taký pocit, že sa budem takto usmievať o mnoho častejšie, keď mám po svojom boku Hermionu.  

Keď sme prechádzali okolo okna s farebným sklom, zachytil som náš letmý odraz. Moje skvelé vlasy boli o trochu strapatejšie než zvyčajne, predsa zďaleka nie také strapaté ako Potterove. A Hermionine skvelé vlasy boli ešte o trochu viac neskrotené než zvyčajne, a predsa boli stále nepochybne skvelé. Mohol by som sa svojimi rukami cez jej vlasy prehŕňať po celý deň... zatiaľ čo by som robil iné veci, samozrejme.

V každom prípade, kráčali sme chodbou a vôbec sme si nevšímali zvyšok sveta. Kvety sa vynorili odnikiaľ, kvitli pred našimi vlastnými očami. Hrala romantická hudba harfy, aj keď harfu som nikde nevidel. Všetko sa zdalo jasnejšie, farebnejšie. Zistil som, že by som mohol tolerovať prítomnosť takmer každého. Tak napríklad, tentoraz sa prváčence zdali byť skôr rozkošnými malými detičkami než otravnými malými hlupákmi.

To je to, čo sa vám môže stať, ak ste zamilovaní, priatelia. Môžete sa trošku zcvoknúť. Ale viete čo, je mi to úplne jedno... pretože mám Hermioninu ruku v tej svojej. Nič nebude zlé. Rokfort by mohlo zasiahnuť tornádo,  úder blesku, prílivová vlna, zemetrasenie či čokoľvek iné, a mne by to vôbec nevadilo. Svet mohol pre mňa za mňa aj vybuchnúť, pokiaľ je Hermiona stále so mnou... s podmienkou, že to nezasviní môj perfektný výzor alebo čokoľvek podobné.

Vtedy som si všimol, že Hermiona na mňa pozerá s pobaveným výrazom na jej rozkošnej tvári.

„Čo?“ opýtal som sa, pričom som sa hlúpo škeril.

„Prečo si taký šťastný?“ pýtala sa.

Ukázal som na výhľad von z okna. „Je nádherný deň, nemyslíš?“

Akonáhle tie slová opustili moje ústa, búrkový mrak nad nami sa rozbil a z neba začal padať silný dážď. Von na dvore študenti, ktorých chytila neočakávaná búrka, kričali a utekali sa skryť. Šťastne som si povzdychol.

„Och áno,“ povedala Hermiona bez najmenšej stopy sarkazmu. „Úplne súhlasím. Je to prekrásny deň.“

Skupinka štvrtákov prešla okolo nás a počula náš krátky rozhovor a počul som, ako jeden z nich zamrmlal svojim kamarátom, že si myslí, že ja a Hermiona sme sa úplne zcvokli.

A hádajte čo? Bolo mi to jedno.

Ako sme sa blížili na dvojhodinovku Elixírov s mojim najobľúbenejším profesorom v celom vesmíre (nie naozaj, ale mal som takú fantastickú náladu, že som predstieral, že je to pravda), začal som si uvedomovať, že pre každého iného rokfortského študenta to koniec koncov nebolo typické utorkové ráno. Mnoho ich prekvapených tvári mi napovedalo, že nemali ani predstavu, že Hermiona a ja sme boli teraz oficiálne spolu. Idioti. Nevideli tú lásku, ktorú sme k sebe s Hermionu prechovávali?

Viedol som Hermionu po kamenných schodoch a v našom zornom poli sa objavili dvere do učebne Elixírov. Ako sme očakávali, skupinky Chrabromilčanov a Slizolinčanov postávali na chodbe a čakali, kým začne hodina.

Môj príchod vzbudil veľa pozornosti. Predpokladám, že vždy budím veľa pozornosti, keďže som jedinečný Draco Malfoy, samozrejme. Ale tentokrát, s Hermionou, som vzbudil ešte viac pozornosti než zvyčajne.

Ako sme sa blížili k Pansy a jej slizolinskej partii, videl som, že všetci šokom onemeli. Keď sme okolo nich prechádzali, tak či tak, Pansy vyprskla na moju milovanú Hermionu slovo „humusáčka“.

Hermiona, na ktorú to nemalo vôbec žiaden vplyv, len prekrútila očami a prešla ďalej. Ja som sa však zastavil a pomaly sa otočil k Pansy, pričom som stále držal Hermionu za ruku.

„Nevolaj ju tak,“ povedal som ostro a úsečne. Kútikom som sledoval, ako Hermiona zastala a pomaly sa otočila na opätku, aby sledovala nastávajúci rozhodujúci súboj Draco verzus Pansy.

Pansy na mňa civela, ako keby mi narástla ďalšia hlava. „Dráčik...“

„A pri Merlinovi, prestaň mi tak hovoriť,“ dodal som cez zaťaté zuby. Už bol ten správny čas, aby som jej povedal, aby prestala s tými neznesiteľnými prezývkami.

Teraz na mňa zazerala. A to jej vzhľadu vôbec nepomohlo.

Potter a jeho verný partner Weasley si vybrali tento špecifický okamih, aby vstúpili na scénu. Potter, ktorý už vedel, že Hermiona a ja sme spolu (pozrite si ôsmy spôsob, ak ste zabudli na ten pamätihodný moment), dokonca ani nežmurkol, keď nás videl držať sa za ruky. Ale na druhej strane Weasley takmer dostal infarkt.

„Ty!“ vyprskol, zatiaľ čo na mňa ukazoval trasúcim sa prstom. „A... a Hermiona!“

Hermiona si vzdychla. „Áno, Ron?“

Weasleymu sa skrížili oči a potom odpadol, pričom si poriadne silno udrel hlavu o kamennú podlahu.

Bol to jeden z tých momentov, ktorý by bol veľmi zábavný, ak by sa skutočne nedial. Skôr ako mohol ktokoľvek žmurknúť mihalnicou, Pansy zakričala a zvalila sa na Weasleyho nehybné telo.

Ohromne zmätený som uvažoval, či som po celý čas sníval, párkrát som zažmurkal, ale scéna sa nezmenila. Pansy bola skutočne po Weasleyho boku, plakala a držala ho za ruku, ako keby na tom závisel jej život... alebo jeho.

Teraz sa Potter tváril, ako keby mal odpadnúť. „Ron a Parkinsonová?“  podarilo sa mu povedať, pričom zhrnul všetko, o čom každý na okolo práve teraz premýšľal.

Weasley sa dostával k sebe s pomocou Pansy, ktorá vytiahla svoj prútik a popod nos si mrmlala kúzla. Zamračene otvoril oči.

„Čo sa stalo?“ vykoktal. Zažmurkal a v šoku cúvol, keď si uvedomil čia tvár sa vznášala iba tri palce od tej jeho. „P-Pansy?“ opýtal sa.

„Och, Ron, tak som sa bála! Vďaka Merlin, si v poriadku!“ zanariekala Pansy, keď sa mu hodila okolo krku.

„Uh...“ Weasley práve teraz nevyzeral byť schopný súvislej reči. Aby som bol celkom úprimný, ani ja by som nebol, keby som bol na jeho mieste.

„Ron, vysvetlíš to?“ jemne sa opýtala Hermiona.

„Nevidíš, že nie je v stave hovoriť?“ odvetila Pansy rozhorčene z jej miesta na podlahe.

„Fajn, Parkinsonová,“ vstúpil som do toho. „Potom ty vysvetľuj.“

„Takže,“ začala Pansy, pričom si stískala ruky. Nikdy som nevidel, že by vyzerala tak nervózne. „Weasley a ja... my, um, niečo ako, viete...“

„Len to vysyp, budeš taká dobrá?“ povedal som netrpezlivo.

Pansy na mňa civela. „Mám ho rada,“ odvetila bez obalu. „Takže tak.“

Zbadal som šancu a tak som sa jej chytil. „Takže,“ povedal som „Pre mňa je to v pohode. A ja mám rád Hermionu. Takže mi dáš stále kvôli tomu zabrať?“

Prehodila si svoje čierne vlasy cez plece. „To je iné, Dráčik... teda myslím, Draco. Weasley možno je Chrabromilčan, ako Grangerová, ale ona je stále len humu...“

Predtým ako mohol ktokoľvek žmurknúť, mal som vytasený svoj prútik a hrozivo som ho držal priamo pred jej tvárou. „Ešte raz ju nazvi humusáčka, Parkinsonová a odčarujem ti tvár.“

Pansy zafňukala. Civel som na ňu, ale sklonil som svoj prútik.

„Hej všetci!“ oslovil som zvolaním všetkých, ktorí to mohli počuť. Všetci zaujato počúvali. Koniec koncov, bolo dosť vzácne byť svedkom takejto drámy pred hodinou Elixírov. „Áno, je to pravda, Hermiona Grangerová je moje dievča a kašlem na to, aká čistá je jej krv. Na tom mi už viac vôbec nezáleží. A nikdy by to nemalo byť prvoradé. Takže ak sa ktokoľvek z vás...,“ obzvlášť som zazrel na Slizolinčanov “ niekedy znovu opováži nazvať ju tým neslušným slovom, budete si to musieť vybaviť so mnou osobne.  Je to jasné?“

V dave zašumelo. Videl som niektorých ľudí prikývnuť, niektorí na mňa len neveriacky zazerali, a niektorí zo Slizolinčanov si praskali kĺby. Samozrejme, že som dúfal, že ma neplánovali rozmlátiť na cimprcampr.

Weasley sa zvládol postaviť. Pansy stála vedľa neho a on sa o ňu opieral s rukou okolo jej pliec. „Buď k nej dobrý, Malfoy. Ona si zaslúži... Hermiona si zaslúži to najlepšie. A ak ťa ľúbi a ty ľúbiš ju... no, potom, je to okay.“ A dokonca mi aj podal ruku, i keď s grimasou na tvári.

Stále som si držal chladnú tvár a pevne som mu potriasol rukou. „Neublížim jej, Weasley,“ odvetil som.

Hermiona potiahla nosom a potom prebehla okolo mňa objať Weasleyho, ktorý sa odmotal od Pansy, aby ju mohol tiež objať. „Ďakujem za tvoju podporu, Ron,“ povedala. Odtiahla sa od neho ešte predtým, než som mohol začať poriadne žiarliť a potom sa vrátila späť ku mne a objala ma štíhlou rukou okolo pása.

Hneď po tom sa k nám pripojil Harry. „O nich dvoch som už vedel,“ povedal, pričom hovoril o mne a Hermione, „ale teraz by som chcel vedieť, ako ste sa vy dvaja dali dokopy.“ Ukázal na Weasleyho a Pansy (ktorá chytila jeho ruku, akonáhle ho Hermiona pustila).

„No,“ odvetil Weasley pričom zružovel, „stalo sa to potom... potom čo sme mali s Hermionou tú hroznú hádku. Vrazil som do nej, bol som naštvaný a zahanbený, a... ona sa začala so mnou rozprávať. Myslím, že to začalo vtedy.“

Nech by som akokoľvek rád počul zvyšok tohto fascinujúceho príbehu, prerušili nás.

„Malfoy,“ povedal hrubý hlas. Otočil som sa čeliť komukoľvek, kto ku mne hovorí a okamžite som si želal, aby som to neurobil. Zistil som, že čelím gangu Slizolinčanov.  

Goyle bol ten, ktorý hovoril. Čakal som, že bude pokračovať, ale potom namiesto neho prehovoril Blaise, čo bol pravdepodobne dobrý nápad, keďže Goyle nevedel veľmi dobre artikulovať. (I keď on nie je úplný idiot. Možno som k nemu býval krutý, po celý čas mu rozkazoval, ale odkedy som sa nedávno polepšil, rozhodol som s tým prestať. Keď sa vám ho podarí spoznať, zistíte, že má aj svoju citlivú stránku. Len pred pár dňami som zistil, že pod posteľou chová malé mačiatko menom Charlie.)

V každom prípade prehovoril ku mne Blaise. „My naozaj nevieme, čo sa ti stalo, Malfoy, ale sme ochotní stáť pri tebe. My Slizolinčania by sme mali vždy držať spolu a tak ťa podporujeme v tvojom vzťahu s... s Hermionou Grangerovou.“ Dokonca zdvorilo kývol na Hermionu, ktorá sa na neho usmiala.

„Áno, čo len chceš, Draco,“ povedala Dafné Greengrassová, pričom švihla svoje dlhé blond vlasy cez rameno. „Len neočakávaj, že z nás budú priateľky alebo čokoľvek.“

Hermiona na ňu zdvihla obočie, ale nič nepovedala.

„V skutočnosti, Dafné,“ odvetil som, „Hermiona má takisto rada Jane Austenovú ako ty.“ Nemám tušenia, čo ma priviedlo k tomu povedať túto skutočnosť, ale to prekvapenie na tvárach oboch dievčat stálo za to.

Dafné rýchlo zamaskovala svoje prekvapenie tým, že na mňa civela. „Draco!“ zasyčala na mňa. „To nemal nikto vedieť. Čo na to povedia moji rodičia, ak sa dozvedia, že čítam muklovské romány?“

Pokrčil som ramenami. „Oni to nezistia.“

Hermiona sa na Dafné pokusne usmiala. „Osobne moja najobľúbenejšia je Pýcha a predsudok,“ povedala tej Slizolinčanke.

„Pýcha a predsudok je dobrá,“ prehlásila Dafné, „ale Presvedčovanie je podľa mojho názoru najlepšia.“

Tie dve by mohli debatovať – priateľským spôsobom – oveľa dlhšie, ale v tom momente vkročil na chodbu profesor Snape. Potom som si uvedomil, že hodina mala začať už pred dvadsiatimi minútami.

„Všetci ste nedochvíľni,“ vyštekol na nás. „Strhávam dvadsať bodov...“

„To vôbec nie je fér, pán profesor,“ odvážil som sa prehovoriť. „Vy ste ten, kto prišiel na hodinu neskoro.“

Prvýkrát Snape vyzeral rozhodený. Dokonca sa ani netváril naštvane na moju drzosť. Namiesto toho vyzeral mierne... v rozpakoch. Divné.

„Zdržalo ma... och, to je jedno.“ Odomkol dvere a postrčením ich otvoril. Nikto sa ani nepohol.

„Profesor,“ povedala Pansy, akoby neiste , „je to rúž na vašom líci?“

Na to som otočil hlavu, aby som sa pozrel na hlavu mojej fakulty, tak rýchlo, až mi ruplo v krku. Zopár dievčat sa začalo chichotať.

Profesor Snape nás zabíjal pohľadom, zatiaľ čo si súčasne rukou utieral svoje líce. Ten rúž tam aj tak stále bol, tvrdohlavo odmietal zísť. „Choďte dovnútra predtým, ako obom fakultám strhnem body!“ povedal podráždene.

„Žiadna z profesoriek nenosí červený rúž,“ počul som to zašepkať to Brownovie dievča svojej priateľke, tomu Patilovie dievčaťu, keď sa vliekli do triedy.

„Možno to bol niekto v Rokville,“ uvažovala Patilová, pričom sa šialene chichotala.

Ako som na svojej ceste do triedy prechádzal okolo profesora Snapa, zastal som, aby som zodvihol zložený štvorec papiera, ktorý spadol na zem. Bol to odkaz, nenapísaný na pergamene, ale na nejakom čudnom druhu riadkovaného papiera, adresovaný nikomu inému ako Severusovi Snapovi. Po bližšom preskúmaní som zistil, že to nebolo adresované len Severusovi Snapovi, ale drahému Severusovi Snapovi. „Eh, pán profesor, myslím, že vám spadlo...“

Profesor Snape ten odkaz odo mňa chňapol ešte pred tým, ako som stihol dokončiť vetu. „Ďakujem, Draco,“ povedal kamenne. Uškrnul som sa a vkráčal do triedy.

O malú chvíľu neskôr, po tom čo veľmi mrzutý profesor Snape konečne začal dnešnú hodinu, som sa šeptom rozprával s Hermionou ohľadom toho odkazu.

„Bol napísaný na bielom papieri s riadkami a s tým bodkovaným okrajom okolo,“ povedal som. „Nie na pergamene. Nie je to divné?“

„Hmm,“ odvetila Hermiona, zatiaľ čo namočila svoje bažantie brko do kalamáru. Stále si robila poznámky, dokonca aj keď sa rozprávala so mnou. „Znie to ako niečo, čo nájdeš v muklovskom obchode.“ Trhlo jej kútikom úst.

„Zaujímavé,“ povedal som, pričom som si z toho tvoril vlastné závery. Oprel som sa na svojej stoličke a rozmýšľal som. Možno by som mohol nechať starého Snapa prečítať si mojich top desať spôsobov ako ohromiť... no, nie humusáčky, ale dievčatá vo všeobecnosti. V skutočnosti, myslím, že z názvu odoberiem to slovo... je zbytočné, naozaj.

Pretože viete, Hermiona Grangerová nie je humusáčka... ona je moja.

KONIEC