All Characters belong to JKR . Autor originálu Broken : inadaze22
"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."
Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/34/Broken
Prvú časť venujem: teriisek, 32jennifer2, ansus, THEADU, pavlina, denice, rikasu, Izzy, Maenea, HOPE, Elza, doda357, Jin, quaita,, anonym, Zuzana, JSark a všetkým, ktorí komentovali predchádzajúcu časť po naplánovaní tohto článku.
Kapitola tridsať: Keď niet žiadnych slov I.časť
(1. mája)
Časť 1: Niečo k zničeniu
Dážď narážal do chabého dáždnika, o ktorý sa delili.
A Dracovi to znelo, ako keby sa stovky nahnevaných včiel snažili ten nylon roztrhať a bodnúť ich. Ale držal nad nimi ten veľký dáždnik, pevne, bez pohybu či slova - len sa díval. Čudné bolo, že obaja mali za úlohu dívať sa. Ale - dívali sa na úplne rozličné veci. Draco sa díval na zátylok Hermioninej hlavy, ako pomaly ešte viac kučeravie od dažďa. A Grangerová sledovala dvere Denného proroka, len čakala, kým nimi vyjde Parvati von.
Draco skontroloval hodinky. Mali minimálne päť minút, kým sa to udeje. Potom trochu presunul váhu, len aby zistil, že má spodok svojich nohavíc mokrý.
Nádhera, pomyslel si mrzuto.
Bol to jej nápad stáť tu vonku. On by dal prednosť čakaniu v reštaurácii naproti cez ulicu. Bola suchšia, na začiatok, ale výhľad od ich stola bol hrozný. Toto, k jeho krajnej hrôze, bolo najlepšie miesto. Bolo by bývalo lepšie, keby nepršalo, ale počasie nebolo celkom prekvapujúce. Dážď sa zjavne zdal byť nielen príbehom posledného týždňa, ale aj príbehom celej ich cesty až k tomuto okamihu. Draco by považoval za čudné, keby aspoň nemrholilo. Tiež by považoval za zvláštne, keby Hermiona bola pokojná a vyrovnaná.
Ale ona nebola.
Hoci pri predstieraní odviedla fantastickú prácu, existovali maličkosti, ktoré ju prezradili.
Jeho podozrenie začalo nad výdatnými raňajkami, ktoré pripravila, ale uvedomil si, že ho rozptyľuje spoločnosť Blaisa a Pansy, aby tomu naozaj venoval veľa myšlienok. Vzrástlo, keď sa ukázala v jeho kancelárii, neohlásená, a strávila skoro hodinu prechádzaním sa sem a tam, kým on študoval spisy k prípadom - či sa aspoň snažil. Vtedy predpokladal, že sa prechádzala z netrpezlivosti a zobral ju na obed, kde trestala jedlo tým, že ho ubodávala vidličkou, až kým nepresunul tanier z jej dosahu. A potom tú vidličku. Ale bolo to len pred piatimi minútami, práve keď začali 'Parvati hliadku', keď si svoje podozrenie definitívne potvrdil.
A jediné, čo urobila ona, bolo, že ho chytila za ruku.
Ale to nebolo držanie za ruku, čo drví kosti, škrtí prítok krvi, bolo to... podivné, dokonca ako keby ho potrebovala.
Bolo ustrašené.
Draco nemohol povedať, že by zdieľal jej obavy. Proste chcel, aby toto všetko skončilo a on odvedie svoju časť, aby sa to udialo. Ale nervózny? Vôbec nie, ale toto nebolo o ňom, že? Toto bolo o jej šanci konfrontovať Weslíčku a pustiť sa do hlavného problému. Bol väčší než ten článok, väčší než oni všetci; bola to posledná časť z Grangerovej minulosti, ktorú musela poraziť. A dnešok bol o nej, ako robí niečo, čomu on ešte len začínal plne rozumieť.
Byť lepším človekom.
A pri Merlinovi, Hermiona bola lepším človekom, než kedy mohol snívať, že je, hlavne v tejto konkrétnej situácii. Draco už mal naplánované ako sa vyhrážať, zmanipulovať či dokonca vydierať to Weasleyových dievča za jej neustále mlčanie, ale Hermiona si chcela vybrať iný - lepší - smer. Kým Draco chcel zničiť ju a jej povesť do úrovne, kde by nebolo žiadnej záchrany, Hermiona sa nakoniec rozhodla, že zničiť ju by znamenalo, že by musela klesnúť na jej úroveň.
A to bolo niečo, čo urobiť nechcela.
Grangerová argumentovala, že zašla príliš ďaleko a vyštverala sa príliš vysoko, aby dovolila niečomu takému ako pomste, aby ju stiahla nadol. Domnieval sa, že to dáva dostatočný zmysel. Tiež predpokladal, navzdory skutočnosti, že bol v tomto zmätku ponorený mesiace, že nebolo na ňom, aby to spochybňoval alebo kazil. Chcel to urobiť, ale ak všetko, čo Grangerová chcela, bolo konfrontovať tú čarodejnicu, jediné, čo Draco mohol urobiť, bolo dohliadnuť na to, aby dostala svoju príležitosť.
"Trvá to celú večnosť."
"Čože?" Sotva ju dokázal počuť cez ten dážď a svoje burácajúce myšlienkové pochody.
"Povedala som, že to trvá celú večnosť."
Správne. Draco zovrel dáždnik tuhšie. Toto bola chvíľa, kedy mal presvedčivo preniesť akési upokojujúce slová. Draco nikdy nebol na slová či útechu; nemal potuchy, čo povedať, aby to ešte zlú situáciu nezhoršilo. Takže urobil jedinú vec, ktorú mohol. Stál tam... potom jej stisol ruku a zamrmlal: "Počkaj," pod nosom.
Hermiona sa obzrela cez plece. "Čože?"
Načasovanie bolo dokonalé. Práve keď to slovo vyšlo z jej úst, jeho oko zachytilo pohybujúcu sa škvrnu ružovej a fialovej. "Počkaj," zopakoval Draco, keď pozrel na hodinky a uškrnul sa. Dážď začal slabnúť a Parvati bola tu, presne podľa plánu. Nespustil oči z čarodejnice, ktorá prešla cez prázdnu ulicu a zamierila do Deravého kotlíka, kde sa mala stretnúť s Hermionou kvôli ich rozhovoru. Hermiona pohla perami, aby mu znova položila otázku, keď ju prerušil. "Ako je ten citát? Dobré veci sa stávajú tým, čo čakajú? Nuž, tamto ide..."
Ak si myslel, že vidieť Parvati odchádzať podľa plánu spraví niečo s Grangerovej nervozitou, veľmi sa mýlil. Ak niečo, tak ju to posilnilo. Jej ruka v jeho sa začala triasť. Do pekla. "Tamto ide."
Draco nič nepovedal. Len začal počítať. Päť, štyri, tri, dva, jeden -
"Bohovia," zrazu ustarane povedala Hermiona. "Si si absolútne istý, že toto vyjde?" Nebol prekvapený, že všetko spochybňovala. Bol to len nepokoj pred tou konfrontáciou. "Možno potrebujeme viac času, aby sme všetko naplánovali. Len sa uistiť, že je všetko dokonalé -"
Draco ju prerušil tým, že jej poskytol svoju pripravenú odpoveď. "Je to dokonalé a v žiadnom prípade nezačneme odznova. Teraz alebo nikdy. Prešli sme týmto asi stokrát. Ja sa stretnem s Parvati, aby som sa postaral, že ten článok zmizne a ty sa stretneš s tým Weasleyových dievčaťom, aby si ju mohla konfrontovať a vykonať svoj ušľachtilú chatrnú -"
"Viem, Draco. Poznám ten plán z vnútra aj zvonku. Ja som len -"
"Ustaraná?" ponúkol znepokojene, ale odpoveď už poznal. Dokázal ju vycítiť. A nielen to, Draco mal stále to šialené nutkanie urobiť niečo, čo by zmiernilo jej obavy, dokonca aj keď v tom bol naprostá sračka. Takže keď Hermiona pomaly prikývla, akosi sa mu podarilo udržať svoj hlas pokojný a pevný, keď povedal: "Vyjde to."
Nuž, to bolo celkom presvedčivé.
O chvíľu neskôr si obaja uvedomili, že už viacej neprší. Hermiona zobrala dáždnik, sklopila ho a vysušila kúzlom skôr, než ho dala do svojej lemovanej tašky. A potom znova začala. "Čo keď Harry nezadržal ten list od -"
"Zadržal. Dal mi ho pred pár dňami len, aby sa uistil, že ho ona nikdy neuvidí."
"Ach," Hermionina tvár sa okamžite skrivila. "Ale nemal by si už ísť za ňou?"
"Nie." Draco sa už rozhodol, že jej dá presne desať minút, než sa pohne smerom k Deravému kotlíku. Desať minút bude perfektné množstvo času. "Keby som vošiel hneď po nej, uvedomí si, že je to pasca, hlavne, keď ťa neuvidí stáť pri mne. A čo si myslíš, že potom Parvati urobí? A pretože jasne nie je tým obyčajným idiotom, za ktorého som ju pôvodne považoval, odkráča okamžite preč a vráti sa do svojej kancelárie, aby prišla na to, čo sa stalo. A ten plán, na dokonalosti ktorého som tak pedantne pracoval, sa zničí. Takže desať minút je všetko, čo jej poskytnem."
"Prečo desať minút?"
Ach, na to boli dva dôvody. Prvý, potreboval čas vyčistiť si svoju vlastnú hlavu, ale to jej nepovedal. Namiesto toho začal vysvetľovať ten druhý - a dôležitejší - dôvod. "Nuž, v skutočnosti je to psychologické, ale tých desať minút jej poskytne čas, aby sa pripravila na ten 'rozhovor', prestala byť nervózna, upravila svoj zoznam otázok, dostala sa do pohody a tešila sa z falošnej eufórie úspechu. Desať minút je dosť dlho na to, aby vďaka nim Parvati uverila, že úspešne zahrala svoju vlastnú hru a teraz musí zavŕšiť kontrolu nad situáciou... keď v skutočnosti nezahrala," vysvetľoval Draco.
"To mi nepripadá ako tvoj štýl," odpovedala Hermiona. "Ty si trpezlivý, všímavý a - nuž, z toho, čo si pamätám - čakáš na ten kritický okamih, keď budeš mať nad druhým človekom navrch."
Bolo pre neho ťažké zakryť, aký jej ohromený. Teda nebola taká nevedomá, ako si myslel, ale viac než to, všímala si. Rozhodol sa premýšľať o tom, čo to znamenalo, neskôr. "Máš pravdu. Ja sa nesnažím o moment prekvapenia, je to príliš chrabromilské na môj vkus. Ale toto je špeciálny prípad... napokon jednám s jedným z nich. Bude premýšľať ako Slizolinčanka a nie ako Chrabromilčanka, ale ja budem premýšľať ako obaja. Otec vždy vravel, poznaj svojho nepriateľa a poznaj sám seba..." zmĺkol, keď sa najlepšie ako mohol, snažil ignorovať tú bolesť vo svojej hrudi. Už to bola chvíľa, čo naposledy citoval svojho otca.
(PP: ten citát je od Sun Tzu a celý znie: Poznaj nepriateľa a poznaj seba. Tak vyhráš sto bitiek a nebudeš porazený. Ak nepoznáš nepriateľa, ale poznáš seba, raz vyhráš a raz budeš porazený. Ak nepoznáš ani nepriateľa, ani seba, určite prehráš každú bitku.)
"Draco." Obavy vryté v jej hlase prinútili jeho žalúdok trochu sa pretočiť. "My -"
"Nie dnes," povedal jej nevrlo, keď sa pozrel na hodinky a pokračoval tam, kde prestal. "Aj tak najhorší pocit na svete je, keď pod tebou podtrhnú koberec, takpovediac." To poznal príliš dobre z vlastnej skúsenosti. Draco sa nakrátko uškrnul a zatlačil tie myšlienky bokom. Na jeho tvári bol výraz naprostého odhodlania, keď povedal: "Keď prejdem cez tie dvere, nebude vedieť, čo ju zasiahlo."
Hermiona zažmurkala. "Toľko si do tohto vložil premýšľania... možno až príliš mnoho."
"Nič takého," mávol Draco rukou. "Zvlášť nie v tomto prípade."
Nadvihla obočie, ale nedohadovala sa.
Neprekvapujúco sa tešil, že rozmačká Parvati ako plošticu, ktorou bola... raz a navždy, ale nahlas to nepovedal. Posledná vec, ktorú potreboval, bolo, aby Hermiona rozšírila svoje ušľachtilé konanie aj na Parvati a navrhla niečo absurdné ako napríklad sa s ňou porozprávať. Hoci -
Počkať.
Šance, že sa to stane, sa blížili skoro k nule. Grangerová v skutočnosti vyzerala, že sa nemôže dočkať, až ten článok zmizne. Vlastne ani raz nespochybnila jeho metódy alebo plán realizácie.
"Ja-" Hermiona začala, ale nikdy nedokončila.
"Len urob to, čo musíš urobiť ty a ja urobím to isté. Žiadne obavy."
Nebolo tajomstvom, že mu Hermiona dôverovala, ale to vždy bývalo len akousi poznámkou pod čiarou, ktorú stále uschovával na pozadí svojej mysle. Draco vážne nerozumel tomu, čo to znamenalo; nerozumel až do tejto chvíle. Stalo sa to tisíckrát zjavnejšie - a významnejšie - keď sa s ním nehádala. A stalo sa to nespochybniteľné, keď prikývla a nervózne sa usmiala.
A, pri Merlinovi, všetko toto už vedel, ale toto bolo stále také - divné.
Jej absolútna dôvera v neho.
Ich nové usporiadanie, definícia a postavenie v živote toho druhého.
A stále to všetko bolo také nové, a -
Draco sa zamračil, keď trochu zbledol.
Znepokojujúce.
Zjavne si to nevšimla - príliš zaneprázdnená tým, ako sama sebe dávala ďalšie tiché povzbudenie. "Dobre," riekla s odhodlaním. "Urobím to. Nebudem sa znepokojovať."
A v tom okamihu, priamo tam na vonkajšom kraji uličky medzi reštauráciou a metlobalovým obchodom, si Draco uvedomil niečo iné. Tým dôvodom, prečo bol tak prekliato rozrušený zo všetkých tých nedávnych zmien v ich vzťahu, nebol jej rozumný postoj či jeho stále prítomná neistota. Toto malo všetko čo dočinenia s ňou. Nie s ním. Nič nové, ale už to bolo iné. On sa v skutočnosti desil toho, že urobí niečo - čokoľvek - čo jej ublíži.
Áno, jej.
Draco nebol svätec. Pri Merlinovi, prinajmenšom to bolo vylúčené a - znehybnel. Toto nebolo ľahké ani pre jedného z nich. Dospieť do tohto bodu prinieslo množstvo trápenia aj z jej strany, ale u neho existovala časť, ktorá myslela len na seba. Na jeho obavy a strachy. Bolo to sebectvo, ktorého sa nedokázal úplne zbaviť, ale v tomto bláznivom okamihu si Draco uvedomil, že to chce, pretože ona to isté urobila pre neho.
Koniec koncov, bolo by to len fér.
Hermiona sa vzdala každej veci, na ktorej on rezolútne lipol. Dôvery. Odovzdala ju jemu a áno, Draco jej dôveroval, minimálne čiastočne. Stále bojoval s tým, aby sa uvoľnil, aby naozaj prijal ju a toto a dôveru, ktorú z toho mohli vyťažiť. Ale ona to všetko urobila a urobila tak oveľa viac. Splietla ich dohromady a zjavne bola opatrne odhodlaná postarať sa, aby to fungovalo. A - do pekla.
Dôvodom pre jeho neočakávané správanie v poslednej dobe bolo, že, na istej úrovni, ani on nechcel zničiť toto... ju... ich. A pokiaľ ide o to, on - či skôr jeho pýcha - by mu nedovolila vyjadriť ten strach ani jej ani nikomu inému.
Bolo to frustrujúce, ale nie neobvyklé. Cítil to už tak dlho, že by ho to už nemalo viacej trápiť, ale teraz to bolo iné. Prešli dva týždne od ich trápneho rozhovoru v jeho kancelárii a jemu trvalo tak dlho pochopiť - či skôr zmieriť sa s tým, pretože to už istý čas vedel - že dávali zmysel. Boli logickí. Nedokonalí, ale logickí. A on bol fanúšikom logiky vo všetkých jej formách. Pokiaľ ide o tú nedokonalú časť, nuž, bol čas popracovať na jej zmene. Áno. Čas. Draco sledoval, ako si venuje ďalší povzbudzujúci prejav. Možno Grangerová napokon nebola taká šialená. Toto mohli dokázať... a možno byť nakoniec šťastní. Odviedla svoju časť tým, že všetko dala do pohybu a teraz bolo na ňom odviesť svoju. Napokon, nemohol dovoliť, aby všetko urobila sama.
Jediné, čo musel urobiť, bolo vykročiť zo seba, vynaložiť trochu úsilia a možno sa mohli prepracovať všetkými svojimi osobnými problémami bez implodovania či rozpadnutia sa. A keby sa dokázal naozaj pokúsiť a vložiť do toho len zlomok seba samého, včas, Hermiona by mohla byť pre neho niečím viac než bola práve teraz.
Možno napokon pre neho existovalo niečo, čo mohol zničiť.
Ale ľahšie sa povedalo, než urobilo. On to dokazoval zas a zas. Možno jeho problém bol, že sa snažil urobiť príliš veľa príliš zavčasu. Detské krôčiky, správne? Draco to chvíľu zvažoval a potom si prikývol. Skvelé. Teraz jediné, čo museli urobiť, bolo zvládnuť dnešok, aby mohol možno urobiť prvý krôčik.
Nech je to čokoľvek.
Potreboval plán.
"Mala by som ísť do Parvatinej kancelárie a počkať na Ginny," oznámila Hermiona, keď sa siahla do kabely a vytiahla odtiaľ Potterov slávny neviditeľný plášť. Draco si uvedomil, že je - nie žiarlivý - zvedavý. Netušil, že sa v poslednej dobe videli. Grangerová to musela prečítať z výrazu jeho tváre, pretože rýchlo začala vysvetľovať. "Včera som šla kupovať nábytku a keď som prišla domov, zavolal kozubom Harry a spýtal sa, či by mohol prísť. Povedala som áno, a -" zastala a zamračila sa. "Netvár sa tak."
"Ako?" zatiahol.
"Podozrievavo."
Draco jej chcel povedať, že ohľadne Pottera bude vždy podozrievavý, prinajmenšom pokiaľ šlo o ňu, ale zamietol to. "Nie som podozrievaný." No, tá lož vyšla von ľahko. Príliš blbé, že pravda nie. Prehrabol si rukou vlasy skôr, než napoly zamrmlal: "Ja ti ... verím." Bude musieť popracovať na tej časti 'úplne'.
Nech hľadala vo svojej taške čokoľvek, bolo to zabudnuté, keď to povedal. Hermiona zmrzla a niekoľko sekúnd na neho zízala s trochu roztvorenými očami, ale nepovedala ani slovka. Vďaka Merlinovi za to. Povedal tie slová a bol úprimný, ale nechcel odpovedať na žiadne otázky či počuť akékoľvek jej poznámky. "Ja - my sme sa len rozprávali, dali si horúcu čokoládu a dívali sa na videá s Matthewom." Na sekundu vyzerala znepokojene. "Povedal mi, že premýšľa o nejakej zmene vo svojom živote, ale nepovedal akej, kedy alebo kvôli čomu."
Nejakej zmene? Draco si uložil jej slová do pamäte. Keby mal čas, premýšľal by nad Potterovým ďalším ťahom. Len nie dnes. Mal dosť premýšľania bez toho, aby do tej zmesi pridal ešte jeho. "Dobre."
Hermiona bola nervózna. "Porozprávame sa o tom neskôr -"
"Ale nie dnes." Draco pochyboval, že po konfrontácii s Weslíčkou bude mať náladu na rozhovor.
"Správne, nuž, kedykoľvek." Zase si žuvala peru, než prehovorila. "Naozaj by som mala ísť dnu. Ich naplánované stretnutie začína o pätnásť minút a ja musím mať čas vyčistiť si hlavu a precvičiť si, čo jej poviem."
Draco nadvihol obočie. Ona mala naplánované, čo jej povie? To nebolo príliš prekvapujúce. "Dobre."
Hermiona si začala nasadzovať neviditeľný plášť, ale zastala. "Ach, koľko mám času, než sa Parvati vráti?"
"Máš všetok čas, čo potrebuješ," odpovedal akosi záhadne.
Kriticky si ho prezerala. Uvedomil si, že sa ho chce spýtať, čo presne tým vyhlásením myslel, ale trochu sa mu uľavilo, keď to neurobila. Čím menej vedela, tým lepšie. "Dobre," Hermiona zmĺkla, keď presunula váhu z pravej nohy na ľavú. "Pansy mi povedala, že Blaise sa dnes musí zúčastniť na nejakých súkromných záležitostiach, takže dnešnú večeru zrušila. Ja som -"
"Naťahuješ," bezvýrazne hľadel.
Líca jej začali ružovieť. "Viem." A potom sa začala prechádzať. Dva kroky doľava, dva doprava.
Draco ju musel schmatnúť za ruku skôr, než ich oboch privedie do šialenstva.
"Tak strašne chcem, aby toto skončilo, ale nemôžem sa prinútiť ísť tam dnu. Bolo by to bývalo ľahšie, keby som ti ju dovolila zakopať spolu s Parvati. Viem, že to chceš a asi si to zaslúži, ale -" sucho sa zachichotala, "kedy som si ja niekedy vybrala ľahšiu cestu?" Hermiona ho nenechala odpovedať. "Toto je niečo, čo musím urobiť. Sama. Myslím - nie, viem, že sa bojím, čo sa stane, keď sa dostanem dnu. Čo ak odtiaľ odídem a nič sa nezmení? Čo ak nedokážem zmeniť jej názor a prinútiť ju, aby všetko toto vzdala? Čo ak -"
"Nepovedala si, že si túto frázu vymazala zo svojho slovníka?"
Pozrela sa na neho. "Vymazala. Máš pravdu."
"Proste -" Draco sa nepohodlne rozhliadol, potom si prehrabol rukou vlasy. Na to jej položil obe ruky na plecia a veľmi vážne sa na ňu pozrel. "Proste si s tým nerob starosti. Ak tam niečo vypáli zle, prejdeme na plán B."
"Existuje plán B?"
Znova vrátil ruky späť k svojim bokom. "Nie, ale nejaký vymyslíme, keď bude potreba."
Kútiky jej pier sa zdvihli dohora.
To mu stačilo. Draco sa pozrel na hodinky. Už prešlo skoro osem minút, čo Parvati odišla do Deravého kotlíka a za šesť minút sem príde Ginny na jej naplánované stretnutie s Parvati. Hermiona musela ísť. "Mala by si -"
"Ísť." Pomaly o krok cúvla. "A mať toto za sebou." Hermiona rozvinula plášť a najprv si ho prehodila cez plecia, vďaka čomu celé jej telo zmizlo z očí. Draco zažmurkal, prvý raz, aby si zvykol na pohľad na Hermioninu vznášajúcu sa hlavu. Zažmurkal znova, keď mu nečakane dala božtek na líce a zašepkala: "Ďakujem ti," do jeho ucha, než si zakryla hlavu a úplne zmizla z očí.
Draco sledoval, ako sa dvere na Dennom prorokovi otvorili a zatvorili, než sa pohol zo svojho miesta. Kúzlom usušil spodok svojich nohavíc a rozhliadol sa, aby sa uistil, či nikto nie je nablízku - pretože Draco Malfoy vystupujúci z uličky stál prinajmenšom za klebety. Potom, čo sa uistil, že je všetko voľné, vykročil a pohol sa smerom k Deravému kotlíku.
Šikmá ulička sa začínala rovnakou mierou zapĺňať zákazníkmi aj predavačmi, všetkými, ktorí opustili ulice počas silného dažďa. Slnko začalo nakúkať spoza búrkových mrakov a len na sekundu zauvažoval, či je to znamenie toho, čo malo prísť. Draco obratne zatlačil tú myšlienku do zákutí svojej mysle a prinútil sa sústrediť sa na aktuálnu úlohu, keď dosiahol východ z Šikmej uličky.
Ach, v jeho mysli nebolo pochýb, že presne vie, ako dnešok dopadne. Draco prepracoval tie najmenšie detaily a mal rezervný plán pre rezervný plán, keby vyvstala akákoľvek situácia.
On bol pripravený, ale jeho myseľ nebola.
Ale dosiahne toho.
Draco potreboval vytlačiť všetko irelevantné zo svojej hlavy. V jeho mysli neexistovalo žiadne miesto pre akúkoľvek slabosť. Takže, von šli jeho myšlienky na Hermionu, budúcnosť a jeho sebeckosť; von šla každá myšlienka a každé malé odhalenia, čo dnes urobil, všetky tie veci, čo mohli potenciálne zle vypáliť a tie obavy, z ktorých sa mu zvíjal a pretáčal žalúdok. Bol pripravený na boj - na boj, o ktorom vedel, že vyhrá - ale aj tak boj. A keď Draco prešiel zvyšok cesty ku Deravému kotlíku, zatvrdil tvár a myseľ, naplnil svoju hlavu slovami a stratégiami a plánmi.
Šachovnica bola prichystaná, otvárací ťah naplánovaný a zosnovaný a všetci hráči boli na svojich zodpovedajúcich miestach.
Draco prešiel dverami a urobil prvý ťah.
ooo
(medzitým)
Časť 2: Podľa plánu
Hermiona mala vo zvyku za žiadnu cenu si nevytvoriť v práci rutinu. Pochopte, krásou a prekliatím rutiny bolo, že, v istom okamihu sa nevyhnuteľne stala druhou prirodzenosťou. Keď sa to niekomu stalo, jeho práca už viacej nebola profesiou, ktorá zahrňovala zručnosť; bolo to len niečo, čo bezmyšlienkovite robil, aby si skrátil čas a vyzdvihol si šek. Jeho práca a výkonnosť trpela, rovnako ako jeho schopnosť všimnúť si, že niečo je trochu mimo.
Ako záhadné otvorenie sa dverí výťahu... keď nikto nebol dnu.
Teoreticky bol jej plán dostať sa dnu jednoduchý a predsa bezchybný. Ale prakticky by mal monumentálne zlyhať. Ale nezlyhal vďaka - nuž, rutine. Boli štyri hodiny pred posledným termínom na tlač večerného vydania Proroka, ale stres a chaos neovládal celé poschodie - zatiaľ. Ale to bola len záležitosť času. Možno ďalšej hodiny. Ale práve teraz bolo celkom tiché a všetci sa tvárili, že pracujú, ale v ich očiach dokázala vidieť nudu. Vďaka ich nepremýšľaniu bolo také ľahké vkradnúť sa dnu - príliš ľahké. A hoci Hermiona nebola zvyknutá, že by niečo dostala ľahko, využila príležitosť, ktorá sa jej naskytla.
Po obídení dvoch zamestnancov, ktorí nevenovali pozornosť svojmu okoliu a jednému tesnému stretnutiu s obežníkom, Hermiona našla cestu do Parvatinej kancelárie.
Vlastne ju nebolo ťažké nájsť.
Celé poschodie pozostávalo z radov a radov kójí, s jednou radou kancelárii na ľavej stene. Parvatina bola prvá. Prezradil ju jej hnusný zlato-fialový štítok. A ten neónovo zelený odkaz na dverách.
Vrátim sa za hodinu. P.P.
Bola len kúsok od strhnutia toho odkazu z dverí, keď zastala a prebehla miestnosť. Bola tam jedna čarodejnica zízajúcu jej smerom. A na sekundu sa Hermionin pulz rozbehol z obavy, že ju nejako zbadala. Ale potom sa tá blondína strhla, znova si oprela lakeť o svoj stôl a začala znova zízať. Spala... s otvorenými očami.
Hermiona čakala minútu skôr, než rýchlo strhla ten odkaz zo dverí.
Určite nepotrebovala, aby ten odkaz niekto videl.
Potom využila svoju rozsiahlu znalosť štítov k prístupu k Parvatiným, a potom ich rýchlo a bez nejakého hluku zrušila. Napočudovanie boli dosť jednoduché. Hermiona očakávala, že naozaj otestuje svoje schopnosti, ale vyzeralo to, ako keby Parvati nebola nijako zvlášť paranoidná. Nemohla uveriť svojmu šťastiu - alebo Parvatinej hlúposti. Ona bola Hermiona Grangerová! Strávila sedem rokov zakrádaním sa po Rokforte, neochotne porušovala školské pravidlá pre vyššie dobro a Parvati ju tak hrozne podcenila.
Ale bez ohľadu na to Hermiona využije Parvatinu ignoranciu pre svoj vlastný zisk. A so skoro nečujným Alahomora odomkla Parvatinu kanceláriu a otvorila dvere dosť široko na to, aby prekĺzla, nepovšimnutá.
Po okamihu ticha si dala dole kapucňu neviditeľného plášťa, vrhla tlmiace kúzlo a rozhliadla sa.
Parvatina kancelária bola malá - nuž, menšia než si predstavovala. A tiež farebnejšia.
Steny boli holé, nudné a namaľované čudnou marhuľovou farbou, z ktorej sa Hermiona prikrčila. Bola si istá, že túto hroznú farbu už dávno zložila zo svojej steny. Parvati asi očarovala steny touto farbou pri pokuse dať miestnosti trochu príjemnejší a osobnejší pocit.
Nuž, impozantne zlyhala.
Skončilo to tak, že to vyzeralo ako Parvatin pokus zmiešať dve časti svojho života, ktoré by nikdy nemali byť zmiešané: osobnú a profesionálnu. Hermiona sa vďaka tomu cítila nesvoja. Posledné dve minúty jej poskytli viac preniknutia do Parvatinho charakteru než mohla kedy očakávať. Alebo chcieť.
Takže, toto bolo to, čo šesť rokov tvrdej práce, vplyvu Rity Skeeterovej a slepá ctižiadostivosť niekomu urobí.
Hermiona podnikla pár ďalších krokov do vnútra kancelárie. Nebola ničím viac než mišmašom rokokového nábytku snažiaceho sa premiešať sa s poslednou čarodejníckou technológiou a škaredými stenami. Neboli tam žiadne obrázky či osobné veci, ale bolo tam množstvo pergamenových hárkov. Pokrývali stôl, spolu s niekoľkými šálkami, fotografiami a prázdnymi krabicami jedla na donášku. Parvati očividne v tejto kancelárii trávila príliš veľa času; bolo to skoro znepokojujúce.
Ešte niečo iné mrazilo: fotografie.
Boli tiež porozhadzované po stole, oddelene od tých šálok, pergamenov a krabíc. Hermiona nebola pobúrená tým, že to boli fotografie jej a Draca; to očakávala. Parvati zjavne bola šťastná z robenia ich fotiek, už od bálu u Malfoyovcov. Ale na rozdiel od tamtých fotografií tieto boli pravé. Hermiona to dokázala rozoznať. Dokázala dokonca identifikovať dni, kedy ktorá bola urobená. Samozrejme, bolo tam zopár z večera, kedy sa k nim Parvati priblížila, ale tiež tam bolo zopár z rôznych stupňov ich zbližovania, ktoré zjavne zaznamenávali posledných pár týždňov ich životov.
Ale to, z čoho sa jej pretočil žalúdok, bolo to, že Parvatin fotograf sa zamiešal dnu tak dobre, že ani jeden z nich nemal podozrenie, že ich fotografujú. Alebo sa nesústredili. Hermionine sa rozpálili líca.
Väčšina fotografií nič nehovorila, ale zopár áno, a tie boli oddelené od ostatných.
Boli to drobnosti: to, ako sa na ňu na jednej fotografii pozrel a to, ako sa ona na neho pozrela na druhej. Pre náhodného pozorovateľa to bolo nič, ale Hermiona vedela... a Parvati vedela tiež. A jej žalúdok sa pretočil, pretože si pripadala... neobvykle zneuctená. Iste, boli vonku na verejnosti, ale tie obrázky boli osobné. Príliš osobné. A skutočnosť, že nezasvätený človek ich takto vyložil - bolo to jednoducho príliš, aby to dokázala zniesť. Takže ich začala zbierať, ale prestala. Parvati nebola hlúpa.
Asi ich vytlačila -
Sled dvoch zaklopaní na dvere plné sústredenie vrátil nazad, ale bolo príliš neskoro.
Hermiona nemala čas ukryť sa či sa zakryť plášťom; jediné, čo mohla urobiť, bolo sledovať, ako sa dvere otvorili a Ginny Weasleyová strčila dnu hlavu. Zľahka zaklopala, zase, "Parvati?". Pozrela sa doľava. "Prišla som na-" Pozrela sa doprava... a ich oči sa stretli. Prekvapenie zažiarilo v jej črtách, ale rýchlo zmizlo, keď sa jej tvár zmenila na kameň.
Zrazu to bolo späť. Napätie. Ten druh napätia, ktoré Hermiona vždy cítila v blízkosti Ginny a necítila od toho popoludnia na streche Sv. Munga. Bol to ten druh napätia, s ktorým bola oboznámená dosť na to, aby jej stále pripadalo bežné a obvyklé. Nakoniec sa Ginny pohla. Ruka jej poklesla k boku, keď pomerne nafúkane vystrela chrbát. To spôsobilo, že Hermiona vystrela vlastné plecia a strnulo si založila ruky na hrudi.
Súboj pohľadov netrval oveľa dlhšie, pretože červenovláska urobila malý krôčik dozadu, ako keby sa otáčala k odchodu a Hermiona ju zastavila veľmi chladným: "Ja by som to nerobila, kebyže som tebou."
Kútikom úst tej čarodejnice trhlo; prchavý tieň úškrnu. Hlas mala neprirodzene hlboký, keď povedala: "Nemáš potuchy, čo chcem urobiť."
"Odchádzaš, nie? Možno, aby si sa vrátila s ochrankou..."
Ginny presunula váhu z jednej nohy na druhú. "No a, kam tým mieriš? Ty sa si vlámala dnu. Niežeby toto bol tvoj úplne nový zvyk, ale bez ohľadu na to, bude to zábava, ako konečne dostaneš, čo si zaslúžiš." Na jej tvári sa usídlil záblesk úškrnu. "Bude dokonca ešte väčšia zábava čítať o tom, ako ťa zatknú. Možno by som mohla celú tú vec nafotiť. Iste by mi to zabezpečilo titulnú stranu večerného vydania."
"Kým sa vrátiš s ochrankou, budem dávno preč a nezostane žiadna stopa, že som tu niekedy bola," vecne odpovedala Hermiona. "Nikto ma nevidel vojsť, a nikto ma neuvidí odchádzať. Takže pokračuj, urob, čo máš pocit, že musíš urobiť, ale nikto ti nebude veriť."
To, čo sa stalo potom, bolo niečo, čo predpokladala a dokonca s tým počítala. Ginny siahla po svojom prútiku, asi by ju znehybnila, ale Hermiona bola rýchlejšia. Prútik mala vytiahnutý skôr, než tá druhá čarodejnica bola schopná získať svoj. A o jedno odzbrojujúce kúzlo neskôr bol Ginnin prútik v jej ruke. Hermiona položila oba prútiky na Parvatin rozhádzaný stôl.
"Vráť mi môj prútik!" dožadovala sa horlivo.
"Aby si ho mohla na mňa použiť? Myslím, že nie," s neveriackym odfrknutím odpovedala Hermiona. "Vrátim ti ho, keď skončíme a ani o minútu skôr." Ukázala rukou na kreslo na druhej strane stola. "Mala by si sadnúť." A keď tam tá čarodejnica stála, vzdorná a nahnevaná, Hermiona si pre seba zamrmlala: "Alebo nesadnúť." Rozhliadla sa skôr než tú druhú čarodejnicu oslovila. "Pozri-"
"Skonči s tými sračkami, Hermiona. Prečo si tu? Pretože niečo mi hovorí, že tu nie si kvôli interview."
"Tentokrát sú tvoje inštinkty správne. Nie som tu kvôli nej, som tu kvôli tebe."
To jasne nebola odpoveď, ktorú Ginny očakávala. V tvári mala evidentný zmätok. "Kvôli mne?"
"Áno. Nechcem žiadnu drámu, chcem sa len porozprávať -"
"Porozprávať?" zľakla sa Ginny. "Ty sa chceš porozprávať so mnou?" Nasledovalo odfrknutie. "To je sranda, vzhľadom na to, že ty si posledný človek na zemi, s ktorým ja chcem viesť akýkoľvek rozhovor. Niežeby sme sa v prvom rade mali o čom rozprávať."
Hermiona prižmúrila oči. Nemali sa o čom rozprávať? "Kde do pekla si bola posledné dva mesiace? Napadá ma milión vecí, o ktorých sa konečne musíme porozprávať, zoči-voči. Veci, o ktorým sme sa ešte nerozprávali."
Ginnine oči sa najprv roztvorili pochopením, potom prižmúrili vzdorom.
Tvrdohlavosťou.
Bola v Ginniných očiach a v jej povahe, presne tak ako bola v jej vlastnej. Nedovolí jej ustúpiť, podľahnúť či prijať porážku, ale mnohokrát ju Ginnina tvrdohlavosť zatlačila do vecí, ktoré hraničili s hlúposťou. Jej hlúposť bola dôvodom, prečo vôbec dospeli do tohto bodu. A pretože v jej povahe bola, Hermiona očakávala, že urobí ešte niečo hlúpe, ale - prekvapujúco - neurobila.
"Parvati to na mňa narafičila, že?" potichu sa spýtala Ginny.
"Toto je narafičené, ale za povrázky neťahá Parvati. Ona, samozrejme, nemá potuchy, že som tu, inak by tu bola so mnou tiež. V skutočnosti je práve teraz v Deravom kotlíku a čaká na mňa. Viem si predstaviť, že práve utrpela šok svojho života, ke-"
"Počkaj." Zdvihla ruku, kým na pokojnú Hermionu vrhla otázku po otázke. "Čo myslíš tým, že čaká na teba? Prečo by čakala? Máme mať práve teraz schôdzku."
"Ach, o tom viem." Hermiona neposkytla tej čarodejnici šancu spracovať tieto štyri slová, ale v jej očiach zazrela náznak uvedomenia si. "Ale to nemení fakt, že si so mnou na dnes dohodla interview." Presunula sa, aby nazrela do zásuviek jej stola. Prvá bola plná bŕk, druhá plná sladkostí a tretia obsahovala poklad - vo forme malého fialového plánovača. Hermiona ho vybrala, otvorila na dnešnom dátume a podala Ginny. "Skontroluj si jej rozvrh. Uvidíš sama."
Vytrhla ho a prezerala tú stránku v snahe nájsť nejaký dôkaz, že Hermiona klame a jej zvraštené obočie sa pomaly uvoľnilo, keď jej zaplo. Ginny náhle vzhliadla nahor. "Ale - ale prečo by sa chcela s tebou stretnúť? Vy dve sa nemáte o čom rozprávať."
"Si si istá?" spýtala sa Hermiona, keď sledovala, ako tá čarodejnica pozorne zatvorila plánovač. "Si si tým absolútne istá, Ginny?"
Tvárila sa, ako keby sa snažila porozumieť a súčasne odpovedať na svoje vlastné vnútorné otázky. Nakoniec prehovorila dosť rezervovaným hlasom. "Vôbec si neodpovedala na moju otázku." Potom sa vyrovnaným pohľadom stretla s Hermioninými očami. "Prečo si tu?"
"Súdiac podľa toho, ako sa tváriš, myslím, že ti odpoveď začína dochádzať."
"Nemám náladu hrať sa tvoje slovné hry, Hermiona," vyšplechla Ginny.
Založila si ruky vbok. "Ginny, ja som nebola tá, čo tu hrá hry, to si ty - odvtedy, čo som sa vrátila z Talianska a dokonca predtým! V skutočnosti si tie hry neprestala hrať. Keď si sa snažila poštvať Pansy voči mne, keď si sa pokúšala zmanipulovať ma u Svätého Munga, keď si vzala môj list pre tvoju mamu a keď si sa objavila v mojom dome bez ohlásenia a nepozvaná a nenúť ma, aby som začala s tým svinstvom, ktoré si spôsobila, keď si ukryla list, čo mi napísal Harry potom, čo som odišla." Keď Ginny zalapala po dychu, Hermiona si odfrkla. "Myslela si si, že o tom neviem, že nie? Je toho veľa, čo ty ne-"
"Nedokážem si predstaviť, že by si pochopila, prečo som urobila-"
Hermiona zdvihla ruku. "Ušetri si to. Všetko toto som už počula, a na rovinu, je mi ukradnuté počúvať to znova. Už som to prekonala." A znehybnela, keď si uvedomila, že, áno, naozaj to prekonala. Naozaj. "Vážne som."
Áno, bola stále nahnevaná - a veľké množstvo iných emócii - ale bolo to iné. Bolo možné byť na niekoho nahnevaný, ale súčasne prekonať všetky dôvody, kvôli ktorým ste na neho boli nahnevaný predovšetkým? Každý kúsok z nej nahnevaný byť chcel – tým sklo lámajúcim, zem otriasajúcim hnevom. Ona chcela hromy blesky. Posledné dva týždne čakala na tento deň, len aby mohla dať najavo, aká je zúrivá. Toto bol dokonalý čas. Toto bola dokonalá chvíľa.
Ale...
Nedokázala sa prinútiť, aby sa takto cítila. A to ju desilo. Z nejakého dôvodu Hermiona mala pocit, že ak nie je nahnevaná, dajako to ich činy oprávňuje – a na nich nič správne nebolo. A prekliala svoj hnev, za to že stále je, ale tiež za to, že je tak veľmi pod kontrolou. Vždy plánovala povedať jej pravdu, ale tiež plánovala použiť ju, aby ju vrazila do steny. A priveľmi k jej zdeseniu, sa všetko - ten plán, jej myšlienky a pocity - zmenilo.
"Nuž, to je dobré pre teba," odvetila s kamennou tvárou Ginny. "Ale stále si mi neodpovedala na moju otázku. Prečo. Si. Tu?"
"Ginny, neprišla som sa sem s tebou hádať, to je isté. Ale môžem ti povedať, že dôvod, prečo som tu, sa za posledných pár minút zmenil. Pôvodne som sem prišla, aby som ťa presvedčila, dokonca prinútila, aby si dostala rozum, ale teraz - teraz sa chcem s tebou naozaj porozprávať."
"To je hlúpe vzhľadom na to, že ja ti nemám povedať nič, čo už povedané nebolo. Ty -"
"Ja som sem neprišla, aby som ja počúvala teba, Ginny," vyprskla Hermiona. "Ty si tu, aby si počúvala mňa, tentoraz. Prišla som ti sem povedať pravdu. Celú. A môžeš ma nepočúvať, ignorovať ma, ale neprejdem tými dverami, až kým nedorozprávam. Neodídem, pokiaľ sa ja nerozhodnem neodísť."
Ginny si založila ruky na hrudi. "Takže? Poď na to. Aká je tá 'pravda', čo chceš povedať -"
Hermiona ju ostro prerušila. "Nepočula si nič, čo som -" zastala zmätená. "Počkaj, čože?"
"Povedala som, hovor."
Bol to vzácny okamih - čoho, Hermiona nevedela. Tentoraz nedokázala vymyslieť ideálne slovo. Ale fakt, že Ginny jej poskytovala príležitosť hovoriť, ju dočasne vyviedol z konceptu a zviazal jej jazyk. Kde začať? S čím začať? S kým začať? Naplánovala tento rozhovor do posledného písmenka, ale nič sa nedialo podľa plánu. Hoci sa domnievala, že sa to dalo čakať. Napokon, celý jej herný plán sa zmenil. Bola asi dobrá vec začať s čistým stolom. Keby len teraz dokázala viacej hovoriť a menej zízať s roztvorenými očami. Bolo to akosi smiešne. Pravda nechcela nič menej len sa preliať v nesúdržnom zmätku, ale zdala sa byť zaseknutá v jej hrdle.
To bola asi tiež dobrá vec.
Prinútilo ju to premýšľať pár okamihov o ďalších slovách. "Ja -"
"Vysyp to, Hermiona," vyšplechla Ginny.
"Nežeň ma. Je toho veľa, čo ti potrebujem povedať a pretože pravdepodobnosť, že ma budeš počúvať po celý čas, je skoro nulová-"
"Ach, len si poslúž. Čím skôr nájdeš svoj pokoj, tým skôr sa mi vráti prútik. Čím skôr sa mi vráti prútik, tým skôr odtiaľto vyhodím tvoj zadok. To je jediný dôvod, prečo sa vôbec bavím tvojím -"
"Mlč."
A to, čo nastalo potom, bolo napäté ticho.
Ginny cmukla perami a nahlas vydýchla, kým Hermiona zdvihla plášť zo stoličky a podržala ho v ruke. Keď červenovláska okamih neskôr zalapala po dychu, uvedomila si, že urobila nenapraviteľnú chybu. Do pekla. A potom sa pokúsila niečo povedať, ale nedostala príležitosť.
Jej hlas bol nízky a Hermiona v ňom začula len sotva skrývaný hnev. "Ako -" zastala a pokrútila hlavou, ako keby ju prípadná odpoveď zabolela. "Prečo ho máš? Je Harryho." Hermiona otvorila ústa, ale znova nedostala šancu prehovoriť. Ginnin hlas sa stával nahnevanejším a nahnevanejším. "Povedz mi, že si sa vlámala do nášho bytu a zobrala ho."
Na dlhú chvíľu Hermiona nevedela, čo povedať, pretože v oboch prípadoch bude jej odpoveď nesprávna. Skvelé. Ďalšia z tých prehráš tak či tak situácii, ktoré nenávidela. Prekliata, ak povie pravdu, prekliata, ak bude klamať. A hoci existovali dve cesty, ktoré mohla využiť, existovala len jedna skutočná cesta, po ktorej sa mohla pohybovať. Bolo by ľahšie klamať, ale ona nemohla – ona nebude klamať. Už viacej nebola takým človekom. Nebola profesionálnym klamárom a odviedla príliš veľa pokroku, aby sa vrátila späť, dokonca len na tento okamih.
Áno, toto vyzeralo - nie bolo - veľmi zlou situáciou, v ktorej sa ocitla, ale bola v takom okamihu svojho života, že to bola schopná zvládnuť. "Áno," odpovedala Hermiona tak vyrovnane, ako dokázala. "Je Harryho, ale -"
"Povedz mi, ako si sa k nemu dostala," dychtivo požadovala.
Hermiona si prežúvala vnútornú stranu líca skôr, než odpovedala. "Po prvé, nevlámala som sa do vášho bytu. Dal mi ho Harry. On -"
"Harry ti dovolil požičať si ho? On - on sa mi sotva dovolí naň pozrieť!" Vďaka nahnevanému jakotu v Ginninej otázke sa vnútorne strhla a pustila plášť na sedadlo stoličky. "Harry vedel, že sem prídeš? On -" Nastala bolestivá a náhla pauza. "On to predo mnou zatajil." Zúrivosť v jej hlase nahradila akási chladná rezignácia. "Harry je do tohto zapletený." Bolo to vyhlásenie. Nie otázka. A pozrela sa na Hermionu, aby si to potvrdila.
Mala dosť skúseností s Ginny, aby vedela, že jej len sekundy od výbuchu, ale to ju nespomalilo. "Čo si čakala? Ty -" Hermionine ďalšie slová boli prerušené červenovláskou, ktorá explodovala silou umierajúcej hviezdy.
"Nemôžem tomuto uveriť! On je v tom! Nemôžem uveriť-" náhle zastala, všimla si zmenu vo výraze Hermioninej tvári. "Ty... to ty. Bohovia, ty si to vždy, že? Vedela som, že sa niečo deje - vedela som to posledných pár týždňov. Harry sa zmenil. Bol rezervovaný, náladový a dokonca nahnevaný. Správal sa ku mne, ako keby som bola nejaké cudzie dievča, s ktorým len náhodou býval. A ja som si myslela, že je to stresom, myslela som, že to bolo tým tlakom, pod ktorým je v práci, ale teraz vidím, že si to ty. Ty si to urobila. Ty si ho zmenila. Ty si ho prinútila -"
Hermiona cúvla, ako keby ju obarili. "Okamžite zadrž, ja som neprinútila Harryho urobiť nič, čo urobiť nechcel. Urobil svoje vlastné rozhodnutie a -"
"Prečo neprestaneš jednoducho klamať? Nemá to zmysel! Ja vidím cez tvoje kecy! Ty -"
"Čože?" strela zúrivo späť. "Otvor oči, Ginny! Prestaň sa snažiť vidieť skrzo mňa a pozri sa tentoraz skrz seba! Napadlo ťa vôbec niekedy, že to možno nie je mnou, že je to možno tebou? Možno ty si ten dôvod, prečo je Harry taký vzdialený, možno ty si príčinou, prečo sa zdá byť nahnevaný, možno -"
"To by si ty povedala, však? Nič nikdy nie je tvoja chyba. Ty si v tomto všetkom taká nevinná."
"Nikdy som nepovedala, že som nevinná, ale nebudem brať na seba vinu za všetko, čo sa deje medzi tebou a Harrym. Ja nie som toho dokonca ani súčasťou!"
"Áno, si!" zajačala Ginny, keď treskla päsťou po stole. Bolesť v jej hlase prinútila Hermionin žalúdok rozvíriť sa vinou. "Vždy si bola súčasťou nášho vzťahu, dokonca aj keď si bola preč."
Hermiona sklopila zrak, zahryzla si do vnútrajšku líca, zase. Mala pocit - nuž, bolo ťažké vložiť ho do slov. Čo mohla na to povedať? Zamýšľala sa miešať do ich vzťahu? Nie. Jej plán po celý čas bol, aby na ňu Harry zabudol, aby zabudol na to, čo mali a vrátil sa späť - a bol šťastný - s Ginny. A vrátila sa do Londýna mysliac si, že urobil presne to.
Spomenula si na prvý raz, keď ich videla spolu. Vyzerali šťastní, ale veci zjavne nie sú vždy tým, čím sa zdajú. Harry a Ginny boli ako fatamorgána, ilúzia ich unavených myslí, vyvolaná absurdným množstvom humbuku, vzájomnej neistoty a Ginniných očakávaní.
Takže, bola to všetko jej chyba? Bola jej chyba, že bola škvrnou na ich už popraskanom vzťahu?
Hermiona pozrela na tú rozčertenú čarodejnicu.
Nie, nebola.
"Nemám problém v tomto všetkom prijať svoju vlastnú zodpovednosť," začala dôrazne Hermiona. "Ale nemôžeš ma obviňovať za útrapy vo vašom vzťahu... ešte lepšie, ja ti nedovolím, aby si ma obviňovala." Ginny rýchlo otvorila ústa, aby odsekla, ale Hermiona ju prerušila. "Je mi jedno, čo povieš, nie je to moja chyba. Si to len ty a Harry. To je všetko. A áno, poznám Harryho a prešli sme spoločne mnohým - viacej nahor než nadol - ale to naprosto nesúvisí s tvojím vzťahom s ním. Okrem toho, snažíme sa všetko toto prekonať v mene -"
"Vedela som to," zase ju Ginny prerušila. A Hermiona ju po prvý raz chcela udrieť. "Povedala si, že si tu, aby si mi povedala pravdu? Toto je pravda, Hermiona? Že sa ti podarilo ukradnúť mi môjho priateľa - zase. Čo? A si teraz tu, aby si mi povedala, že vy dvaja chcete urovnať svoje spory, že sa chystáte utiecť do Škótska, zobrať sa a vychovávať to – to decko, ktoré spolu máte?"
Hermionine obočie sa v zmätku zvraštilo. "Čože?" Ginny vo svojom typickom štýle úplne zmenila situáciu do niečoho, čím nebola. Nepočula nič z toho, čo povedala? Hovoriť s Ginny bolo vždy ako hádzať hrach na stenu. Hermionine slová sa vždy vrátili späť bez toho, aby na ňu vyvolali akýkoľvek dojem. Bolo zbytočné sa vôbec snažiť, ale ona nebola srab. "Počkaj sekundu, v tomto si totálne na omyle, Ginny. Ja -"
"Ach, nestoj tu a nesnaž sa to popierať, Hermiona. Viem, že ma opúšťa!" A znova bola späť u jačania. "Vedela som to skôr, než som si na nočnom stolíku všimla inzeráty s bývaním! Možno som veľa vecí, ale nie som hlúpa! Harry by ma opustil jedine vtedy, keď by si sa ty rozhodla, že ho chceš!"
Zaksichtila sa. To je to, čo si myslela? Pri Merlinovi, bola absolútne mimo. "Vieš, po celý čas som sa presviedčala, že nie si hlúpa, len hrozne zle informovaná, ale teraz si začínam myslieť, že naozaj si -"
"Len mi to povedz. To kvôli tomu si tu? Aby -"
"Vôbec si-"
"- si ma požiadala, nech ustúpim z cesty, aby ste vy dvaja mohli byť spolu?"
Hermiona si pripravila pery k odpovedi, ale v duchu prevrátila frustráciou oči.
"To je to, čo odo mňa chceš?" nahnevane sa spýtala Ginny. Ruky sa jej triasli.
Neodpovedala, pretože musela múdro zvoliť slová. "Nemám potuchy, o čom rozprávaš-"
"Klamár," vyšplechla nenávistne. "Budeš v šoku svojho života, pokiaľ si myslíš, že jednoducho zahrám peknú, vycúvam a dovolím ti, aby si mi ho vzala."
Hermiona presunula váhu z jednej nohy na druhú, ale nič nepovedala. Nepochybne bolo pre Ginny ľahké zvaliť na ňu zlyhanie svojho vzťahu, ľahšie než sa zmieriť so skutočnosťou, že ona mala prsty v tom, že Harryho vytlačila preč. Zvažovala, že to povie, ale mala pocit, že len musí stáť a nechať Ginny, aby všetko zo seba dostala skôr, než jej to vyjasní ona. Toto nebolo v jej "ja hovorím, ty počúvaš" pláne, ale odkedy u nej šlo niečo podľa plánu?
"Dovoľ mi, aby som ti to dokonale ujasnila. Ja som s ním bola šesť rokov. Ja som ho milovala, starala sa o neho, dávala ho dokopy po tom, čo si ho opustila a nedám sa poraziť bez boja." Naprostá sila za jej slovami ju skoro prinútila cúvnuť. Hermiona nemohla uveriť, že jej stále neverí. "Neodídem preč. Nevzdám sa. Neustúpim. Je mi jedno, že máš jeho decko, je mi jedno, že ťa stále miluje, kašlem na to všetko. Nikam neodídem, takže môžeš pekne krásne odísť z toho -"
"Je tvoj, Ginny!" nakoniec Hermiona vykríkla, len aby ju umlčala. "Tvoj," zopakovala tichšie. "Akýkoľvek názor či nápad máš o mojom vzťahu s Harrym, jednoducho nie je pravdivý. Áno, požičal mi svoj neviditeľný plášť. Áno, vedel, že idem sem. A áno, vedel, že chcem s tebou hovoriť, ale celá táto konšpiračná teória, ktorú si o nás vytiahla, že utečieme preč, jednoducho nie je pravda. V skutočnosti je to naprostý a totálny nezmysel!"
"Viem, že klameš. Klamala si mi predtým."
"Ja som klamala všetkým, Ginny! Ale to ma nerobí nespôsobilou vravieť pravdu!" Ginny otvorila ústa, aby sa hádala, asi aby namietala opak, ale Hermiona ju nenechala. "Môžeš si tu stáť a ukazovať na mňa prstom, môžeš ma nazývať klamárom, môžeš ma za všetko obviňovať, ale pravda je: my všetci sme klamali a naše klamstvá - tvoje klamstvá tiež - sú dôvodom, prečo tu dnes stojíme."
Otvorený odpor bol napísaný v každej črte jej tváre, žiaril v jej hnedých očiach. "Moje klamstvá? Čo ty vieš o mojich klamstvách?"
Ach, konečne miesto, kde mali byť. V duchu sa zaradovala.
"Všetko," vyrovnane odpovedala Hermiona. "'Rafinovanosť' nikdy nebola tvoja špecialita. Keď si chcela niečo urobiť, jednoducho si to urobila. Ty neplánuješ, nepremýšľaš o nejakých dôsledkoch a dokonca ani nehľadáš pravdu. Skutočnú pravdu. Nikdy nepočúvaš, len reaguješ," povedala jej po pravde. "Tú sekundu, čo som sa dozvedela o tom článku, čo Parvati chcela - chce - publikovať o mojom synovi, v mojej mysli neboli skoro žiadne pochyby, že s tým máš niečo spoločné."
Ginny mala tú slušnosť, že dovolila svojim lícam mierne sa zafarbiť. "Nemala si to zistiť. Nie až kým nevyjde." A potom jej tvár stvrdla. "Prečo je tomu tak, že dokonca aj keď využijem každý pre mňa dostupný zdroj, tebe sa vždy podarí - nielen to zistiť, ale aj zorganizovať plán ako to zastaviť?"
"To bola hlúpa otázka," rýchlo odsekla Hermiona. "Je to úžasné, však? Ako si plánuješ a plánuješ a myslíš si, že si premyslela každý najmenší detail. Ale keď nastane čas vytiahnuť tvoj plán, objavia sa premenné, na ktoré si nemyslela. Vždy nejaká malá premenná existuje. Premenná, ktorá sa ľahko prehliadne, ale na konci sa ukáže ako mimoriadne dôležitá." Hermiona uvoľnila ruky. "Mala by si byť opatrná ohľadne toho, s kým spolupracuješ, Ginny."
Teraz bola na rade ona, aby sa zatvárila zmätene. "O čom to hovoríš?"
Ignorovala jej otázku a pokračovala: "Ver mi, keby som nevedela, že sa niečo chystá, zistila by som to v okamihu, keď k nám pristúpila Parvati, povedala mi, že neverí tým nezmyslom, ktoré si jej povedala o tom, že s Dracom máme dieťa a snažila sa ma dotlačiť k tomu, aby som jej povedala skutočnú pravdu."
Tentoraz onemela Ginny.
Hermiona sa zbytočne nadýchla, len aby poskytla tej druhej čarodejnici čas, aby jej toto všetko preniklo do vedomia. "Nevedela si to, že nie? Nevedela si, že plánovala otočiť to voči tebe?"
"To by neurobila."
"Vážne? Pretože ja som si myslela, že by sa nikdy neotočila chrbtom k svojej rodine, priateľom a svojej poctivosti kvôli tomu, aby dosiahla úspech, ale ona - neviem, kým je teraz, ale nezverila by som jej ani svoje mačiatko. Ale ty... ty si sa jej zverila so lžou a proste vedela, že nepôjde hľadať pravdu. Nuž, ale ona šla. Ešte ju nezistila, ale hľadá ju." Naklonila hlavu nabok a spýtala sa: "A čo myslíš, že urobí, keď tú pravdu zistí? Iste si ju nenechá pre seba kvôli tvojmu 'priateľstvu' s ňou. Ach, celý svet bude vedieť... všetko." Hermiona pokrútila hlavou. "Vážne si verila nesprávnemu človeku."
Mohla vidieť, ako jej to pomaly dochádza.
Hermiona teraz neprestala, keď mala plnú Ginninu pozornosť. "Napadlo ma, že urobíš niečo hlúpe po tom, čo sa dozvieš o Mattheowi. Len ma nenapadlo, že to bude niečo tak kruté." Bolo pre ňu ťažké udržať vyrovnaný hlas. "Hoci máš sklony podceňovať tých okolo seba a hoci len na pol ucha počúvaš, čo sa ti hovorí, toto nie si ty."
"Nemáš tušenia, Hermiona, kto som. Nemáš potuchy, čo mi urobilo trinásť rokov v tvojom tieni." Nad výrazom prekvapenia v jej tvári sa Ginny zasmiala. "Dúfam, že si nemyslíš, že len preto, že si odišla, oddýchla som si od tvojho tieňa? Neoddýchla! Všetko sa stále točilo okolo teba. Harry. Ron. Mama. Otec. Celý ten prekliaty čarodejnícky svet bol zameraný na teba. Nemohla som ísť nikam bez toho, aby sa ma niekto na teba neopýtal, kam si šla, prečo si odišla - " Ginny náhle zastala a trpko sa zamračila. "Bolo mi zle z počutia tvojho menia."
"Ako som povedala predtým, to nie je moja chyba."
"Ale je!"
"Počúvaš sa vôbec? Znieš ako zlostné decko! No a čo keď sa mi dostávalo veľa pozornosti, no a čo, keď si musela 'žiť v mojom tieni', to ti nedáva žiadne právo chovať sa tak, ako si sa!" vystrelila Hermiona. "Už som to povedala predtým a poviem to znova: Dospej. Ginny. Svet sa netočí okolo teba a tvoj svet sa netočí okolo mňa. Svet je širší než to úzke zameranie, pre ktoré si sa rozhodla."
Ginny nič nepovedala, ale kypela zúrivosťou.
"A z toho dôvodu, ja - nehovorím, ale žiadam ťa, aby si sa prestala sústrediť na mňa. Možno si zaslúžim množstvo vecí, ale toto si nezaslúžim."
"To je to, kde sa mýliš," odsekla. "Zabudnúť na Parvati, mám pocit, že aj tak nezistí to, čo hľadá. Ty jej to nedovolíš."
"Ale mohla by som."
"To je pravda, ale nedovolíš."
Hermiona sa nehádala.
"A pretože jej to nedovolíš, bude pokračovať a zverejní to pôvodné a ja sa nemôžem dočkať. Zaslúžiš si všetko, čo vzíde z toho článku a oveľa viac než to. Karma je mrcha, nie?"
"V prvom rade ty o karme nevieš vôbec nič. Všetko, čo robíš, sa znova a znova vráti späť. A ak si myslíš, že sa to teba netýka, mýliš sa." Stroho jej povedala Hermiona. "A pokiaľ ide o ten smiešny nápad, že si zaslúžim všetko, čo sa mi stane... kto z teba spravil sudcu a porotu nad mojím životom? Kto ti dal to právo?" kruto sa pýtala Hermiona. "Vravíš, že ťa nepoznám, fajn, predovšetkým ty nič nevieš o mne či mojom živote. Videla som a spravila veci, ktoré si ty nedokážeš predstaviť. Kedysi som spochybňovala svoju ľudskosť, takže nie, ani na jedinú sekundu, si nemysli, že môžeš jednoducho-"
"To nič nezmení. Toto nezmení to, čo sa stalo medzi tebou a Harrym. Toto nezmení fakt, že-"
"To možno nič nezmení, ale nemala by si ma trestať tým, že tlačíš na Parvati, aby zverejnila ten nezmyselný článok," nahnevane sa hádala Hermiona. "Ja nie som jediná, na koho by si mala byť nahnevaná. Ja nie som tá jediná. Áno, spala som s Harrym. Áno, mali sme dieťa. Áno, áno, áno. Spravila som svoje chyby a robím všetko, čo môžem, aby som si ich odpykala, ale ten fakt stále zostáva. Ja som možno súčasťou toho problému, ale ten problém nie som."
"O čom to hovoríš? Ty vždy budeš tým problémom, a vždy budeš tou-!"
"Ja som nepočala Matthewa úplne sama, Ginny!" vykríkla na tú druhú čarodejnicu. Hermiona sa rýchlo nadýchla, aby sa upokojila. "V tej miestnosti so mnou bola – bola aj iná osoba." Niečo sa zmenilo v Ginninej tvári a Hermiona pokračovala. "Harry tam bol tiež, a nič, čo urobíš či zverejníš, to nezmení. Nezmeníš minulosť; nemôžeš zrušiť to, čo už bolo urobené. Jediné, čo môžeš urobiť, je poučiť sa z nej, jediné, čo môžeš urobiť, je pohnúť sa vpred."
Ginnine oči neboli ničím iným len úzkymi štrbinkami.
"A prinútiť ma zaplatiť nie je riešením tvojich problémov. Prinútiť ma zaplatiť ti neodpovie na otázky, o ktorých viem, že máš. Vytiahnutie tých nezmyslov len veci zhorší - nie mne, ale tebe." Zastala a múdro vybrala ďalšie slová. "Už zhoršilo."
Na chvíľu zaváhala. "O čom - o čom to hovoríš?"
Hermiona sa na ňu pozrela a povedala jej tak priamočiaro ako dokázala. "Harry vie... všetko."
Ginnina premena bola postupná. V skutočnosti, keby ju Hermiona nepoznala lepšie, bola by si pôvodne myslela, že plne nepochopila, čo hovorí. Ale toto nebol ten prípad. Najprv zoslablo prižmúrenie jej očí. Potom sa zmenilo jej dýchanie a postoj, keď sa začala striedavo pozerať na Hermionu a tú škaredú marhuľovú stenu za ňou. Premýšľala a panikárila. Nakoniec znehybnela a jej pokožka, ktorá sčervenala hnevom, začala blednúť. Ginny znela skoro bez dychu, keď zašepkala: "Všetko?"
Nechala tú otázku visieť vo vzduchu, než rozvážne odpovedala: "Všetko."
Vo vnútri červenovlásky stále narastala hrôza, keď si začala uvedomovať, čo to znamená.
Nebolo to Hermionou, bolo to ňou.
Chcela prestať rozprávať, ale nemohla si pomôcť. Bolo toho veľa, čo chcela povedať a teraz, keď Ginny mlčala, teraz, keď mala trochu času naozaj premyslieť svoje myšlienky a pocity... teraz bol čas na odpovede. "Čo si čakala, že týmto získaš? Pretože som sa posledné mesiace usilovala prísť na tvoje motívy a nič logické ma nenapadlo," povedala jej po pravde.
Ginny si jej pozrela do očí.
"Viem, že toto nemá nič spoločné s Dracom, nič spoločné s Matthewom a všetko spoločné so mnou. Viem, že toto bol tvoj pokus o pomstu, ale pomsta si vždy nájde cestičku, ktorou sa k tebe vráti." Pokúsila sa kontrolovať vlastné dýchanie, ale zistila, že to nie je ľahká úloha. "Viem, že článok ako tento spôsobí v mojom živote veľa zbytočnej drámy a prinúti ľudí spochybňovať moje postavenie vojnového hrdinu. A spočiatku som bola vydesená, ale teraz... teraz mi je jedno, čo si ľudia o mne myslia," povedala jej Hermiona s hlavou vysoko dohora. "Viem, že čokoľvek, čo z tohto vyjde - ako povedzme pravda - bude spochybňované a preskúmavané, ale tento článok, tieto nezmysly, nič nevykonajú, Ginny. A poviem ti prečo..."
Sledovala, ako sa jej päste pri bokoch zovreli.
"Pretože Harry všetko vie a ak budeme musieť, povieme pravdu spoločne. Nebojím sa jej. Nikdy som sa nebála. Tajila som Matthewa len preto, aby som ho chránila, ale v tomto prípade povedať svetu pravdu ho tiež ochráni."
Ginny sa trasľavo nadýchla. "Ja-"
"Nie, už si mala priestor, teraz som na rade ja. Harry vie, že si to bola ty, kto poskytol Parvati prostriedky napísať tento článok, vie, že si to bola ty, kto s ňou naplánoval stretnutie za stretnutím a vie, že si ho chcela udržať mimo, kým budú tieto nezmysly obiehať v novinách, pretože si vedela, že povie svetu, ak-"
"Ja-"
"Povedala som, že som ešte neskončila!" vykríkla Hermiona. "Ak toto vyjde," začala znova, jej hlas sa triasol len tak-tak zvládnutými emóciami. "Harry sa dozvie, že si to bola ty, kto pomohol roztrúsiť klamstvá o - nielen o mne, nielen o Dracovi, ale o mojom synovi... jeho synovi... našom," hlas sa jej konečne zlomil, "mŕtvom synovi."
A keď z Ginninej tváre zmizol posledný kúsok farby, Hermiona chcela znova prehovoriť, ale zistila, že žiadnych slov niet.